Otec sarkazmu

Prichádza nádherné obdobie roku. O chvíľu budem fotiť farebné stromy a spomínať si ako som hľadal z Prešovskej kalvárie rodinu stromov. Ťažko opísať, čo je rodina stromov, to sa musí vidieť. Úprimne sa priznám, že mi to tak trochu chýba. Chýba mi tá cesta v autobuse po diaľnici, padajúce listy a prechádzka na kalváriu počas prednášok. A dokonca aj tie príbehy o ľuďoch, ktorí dokážu prednášať 45 minút o ä.

Cítiť jeseň, bodaj by nie, bolí ma voľajako hrdlo a ja si asi dnes budem variť zázvor, šalviu a kopec cesnaku. Jeseň so sebou prináša kultúru pre každého človeka. Pomarančové sviečky, čaj, dážď, perníky a knihy. Čo najradšej čítate počas jesene?

To je obdobie, kedy sa číta Jean Giono, Tolkien, Vojna a mier a ja neviem čo. Ale niečo jesenné a daždivé. Niečo, kde počuť kolesá z drožiek. Obodbie, keď páni chodili v oblekoch a klobúkoch. Dámy boli neodolateľné a zvodné. A hlavná postava neskutočne vzdelaná z chémie. Večne fajku v ústach, prechádza sa po Londýne a je hrozne uštipačný, sarkastický. Opäť si zájdem na Baker Street 221 B.

Trošku odbočím z Baker Street do inej časti Londýna, povedzme na Jacob's Island. Teda teraz sa to inak volá, neviem ako. Pretože o tom mieste písal človek, ktorý je pre mňa otcom sarkazmu.

Ale spýtam sa vás, kedy ste sa prvýkrát stretli v literatúre so sarkazmom?

Keď pôjdeme od počiatkov literatúry, istý druh výsmechu by sme mohli nájsť v Komédii o hrnci. Stredoveká literatúra a výsmech niekomu? Čo sa vtedy písalo? Rytierske eposy, modlitby, homílie, atď. To bol čas obrovských kníh a nádherného umenia. Pre knihy to bol vek iluminácii (Pre živého boha otca, nie iluminátori), iniciál. Do istej časti je tam aj kúsok mágie a o knihách sa povrávajú legedny. (Codex Gigas, a tak podobne.)

Čo však smiech? Ľudia sa museli zabávať, nebolo to všetko len o rytieroch a o modlitbách. Prichádza literatúra chanson d'gest. Rytieri ako Cid, Roland, Artuš neboli jediný v literatúre. Čo taký Aucassin? Nie je to tak trochu ostrý výsmech stredovekým románom? A tak trochu cirkvi? Princ sa zamiloval do saracénskej princeznej. Neboli tak trochu Saracéni jedným z najväčších nepriateľov katolíckej cirkvi?

Poďme do humanizmu. Tu by sme už mohli hovoriť podľa môjho objektívneho názoru o sarkazme ako ho poznáme teraz. Je nám jasné, že príbeh o rytierovi, ktorý bojoval s veternými mlynmi, čítal si príbehy ako „El rey Arthur“, že je výsmechom. Nehovoríme o sarkazme, Don Quijote to všetko myslel vážne.

Okrem iného, prvýkrát sme sa stretli v literatúre s človekom, ktorý píše o svojich pocitoch. Hoc, možno to tak Cervantes nechcel, ale Don Quijote je rojko, snílek. (Už viem, prečo mi je taký blízky. My romantici večne naháňame ovce a čítame knihy a nežijeme reálny život.) Čo sa inak týka Dona Quijota, pre mnohých ľudí sa stal z nejakého zahadného dôvodu ikonou inteligencie. Teda nie Don Quijote, ale to rozprávanie o tom. Napríklad mám kamaráta, ktorého iní posielali do nevstinca. On tam z nejakého dôvodu nechcel zaboha ísť. (Ja vážne nechápem prečo.) A potom mu hovorili, že je ako Don Chichot. (Čítali ste niekedy Troch mušketieroch? A akú mal charakteristickú črtu mladý Gaskonec?)

Ja by som veľmi ocenil, aby keď niekto chce rozprávať o literatúre, mal o nej nejakú šajnu. Tak za prvé, v španielčine sa Q nikdy nečíta ako Ch. Za druhé, literatúra nie je umenie, ktoré by hladilo ego hrajúcich sa inteligentov. Veľmi by som ocenil, že keď z úst vypustíte nejakú perlu, bolo by aj vhodné, aby ste to mali niečím podložené. Ja tiež môžem prísť za kamrátom a povedať mu, „Ja Ťa mám tak rád. Si vzácny charakter. Ako kardinál Richelieu.“ A vôbec, ľudia, čo literatúru vnímajú ako symbol, že môžu vyzerať inteligentní, odporúčam vám Markíza de Sadé. Veľmi to pomáha, toho citujte a aj podľa neho žite. Urobíte svetu veľkú službu, poniektorí prestanú po vašich prejavoch brať nitroglycerín pod jazyk.

Keď idem ďalej, myslím na Moliera. Asi sa všetci zhodneme s tým, že Moliere a výsmech sa majú radi. Pre mňa je Moliere otcom hyperbolizácie.

Zablúďme tak trochu do Ruska a pozrime sa na Krylova. Jeho Opica a zrkadlo je už istým spôsobom sarkastická.

Vráťme sa však na Jacob's Island.Tam je človek, ktorý ma podobný sarkazmus ako ho človek používa do dnes. Nie je to nik iný ako starý Charles Dickens.

A čo Dobrý vojak Švejk? Je sarkastický?

Čo vy?

PS: To je len zopár myšlienok. Kalkulujem, že po zaujímavej diskusii prídeme na ďalšie zaujímavé tipy.

PPS: Tí, ktorí ma opovrhujú, že som taký hnusný, nedobrý, bakaný, ironický, sarkastický, tak im zvestujem, čo ma naučil Pán Profesor. „Sú ľudia, ktorí opovrhujú mojimi knihami. Aj ja opovrhujem nimi.“