Básnička o krokodílovi

Chýbaš mi, ty môj sladký krokodíl,
keď sa mi dychtivo zahryzieš do krku.
Dýchaš na mňa svoj horúci dych,
túlime sa a vydávame zvuky sťaby holuby,
hrkú, hrkú.

Ty môj čmučky čmučky kukuč,
žiarim nehou, láskou, srdcom,
chceš stráviť život s huncútom?

Môj drahý krokodíl,
príjmi moje srdce.
Keď ho chytíš,
je horúce.

Žiadam ťa o tvoje zuby,
a ponúkam svoj krk.
Môj život je na ruby,
ale cítim v tebe taký zhluk.

Viktorka

Petřín

Letatko

Krasličák

O chlapovi, čo sa nevedel biť a o žene, čo nevedela variť

Ani neviem ako som ju spoznal. Tuším, že som šiel z krčmy a sadol si do električky. Dvaja maniaci jej dávali nemravné návrhy a ja som si vtedy začal hlučne fúkať nos. Erotika prišla, keď som skončil na traumatológii a o pár dní na to som od nej dostal kvety. Ako mohla tušiť, že som miloval od detstva biele ruže? Keď som sa vrátil do archívu po niekoľkých dňoch, zašli sme na zmrzlinu.

Sedeli sme na zmrzline, ona bola lepkavá a ja od ružu. Pýtala sa ma pobaveným hlasom, „Veru, vyzeráš lepšie ako po našom prvom stretnutí, čo ti tie godzily rozbili hubu.“ Ja som si počkal, keď bude najviac zmrzliny v gambe, riekol som strhujúcim hlasom. „Používam Tiret! Tres in tiempos sebum.“ Ona sa zasmiala tak, že zmrzlina sa na jej šatách vnímala ako krásny ornament. (Inak, to, že to je latinsky, to ešte neznamená, že to je dobre. Ja som v tom čase vedel po latinsky asi tak veľa ako opravovať radiátory.)

Netrvalo dlho a dokázal som jej vyzliecť tie šaty aj bez zmrzliny. Hrozne sme sa smiali, utekali po výletoch a blbli. Pamätám si ako sme sa dotrepali spolu do Tábora a prepili všetky peniaze na malinovkách. Ešte teraz ma bolí brucho z toho. Alebo, keď sme išli v Drážďanoch na čierno a behali tak ďaleko, že sme skoro spadli do Labe.

Chodievala ma čakať do archívu a asi aj vďaka nej som už nemal na stole toľko káblov. Vždy chodila s inou vôňou, milovala prechádzky pri Vltave a bola to jediná žena s ktorou som kedy kŕmil kačky.

Ja vlastne neviem ako sme začali spolu bývať. Boli to krásne veci, keď sme začali raňajkovať vianočku a pili k tomu meltu. Nikdy sme sa ráno nehádali kvôli kúpeľni, lebo sme do sprchy šli zväčša spolu. Občas som chodil domov okolo ružového sadu. Ale vždy, keď som jej tu burinu chcel opatriť, dačo sa stalo. Buď som dostal od tŕňou neuveriteľnú pamiatku, alebo majiteľ vykrikoval so vzduchovkou čosi o druhom svete. Ja vám neviem, ale byť zamilovaný, to je ako vojenská výprava.

Jedného dňa som šiel domov okolo domu, kde rástol obrovský záhon tulipánov. Keďže od čias, čo som čítal posledného romantika, som sa rozhodol, že žene kvety kupovať nebudem. Tulipány vedeli, že padnú za vlasť, ale to sa zrejme nepáčilo majiteľovi. To ešte netušil s akým chlapom budú tulipány bojovať. On si na tie tulipány zaopatril obrovského psa. Psisko bolo hrozne agresívne a rozčúlené. Vždy, keď som prišiel vôkol toho domu, pes pribehol a rumázgal akoby som mu dačo urobil. Ja neviem, ale ten pes mal veľmi gestapácke sklony. I preto som mu fľochol pohľad do jeho nežných, červených očú a riekol otcovsky: „Havko, prečo brešeš? To dostaneš isto nejaký infarkt!“ Mal som veľmi priaznivé účinky na jeho kardiovaskulárny systém.

Raz som vstal v noci, keď spala. Vybral som zo špajze obrovský kus mäsa. Hodil som cez kapuru kúsok mäsa a preskočil vráta. Už vtedy som si roztrhol tie rifle, ktoré som dostal na výročie. Chytro som utekal k tulipánom, kým pes mľaskavo hltal a hrýzal tú dobrotu, čo som kúpil v rádioamatérovi. Keď som došiel k tým tulipánom, hneď som nejaký odtrhol. Ibaže pršalo, kĺzalo sa a ja som veľmi divoko utekal. Romanika celej príhody prišla, keď sa havko poriadne nadžgal a začal štekať. Nechápem ako som preskočil plot, div som si nerozbil hubu. Domov som dorazil, keď už svitalo. Otvoril som dvere vchodu, začul som ju v kuchyni. Prišiel som tam s roztrhanými nohavicami, z polovice rozbitá huba, voda mi stekala po celom tele a ja som vyzeral ako inzerát na smrť. „To som v noci bola taká divoká?“ Opýtala sa pobavene. „Zavri si oči!“ Víťazoslavne som zvolal. I zavrela si oči a ja som myslel, že ma raní mŕtvica. Havko si nielenže pochutnal na skvelom mäsku, ale jeho pažravosť nepoznala medze. Zjedol mi aj kvet tulipánu. Otvorila oči a hrozne sa rozosmiala. Sadol som sklesnutý na lavicu a začal som plakať.

Jedného dňa prišla hrozne vysmiata z práce. Ja som už spal, ale ona bola taká rozžiarená a vysmiata, že sa ma pokúšala zviesť. Keďže ja nie som z tých, čo tvoria teóriu medziľudských vzťahov a neradia druhým akí majú byť v posteli, zahral som sa na neviniatko. Inými slovami, hneď ako ma začala bozkávať po krku, bolo mi jedno, že sa mi sníva o tom ako jazdia autobusy maďarskej spoločnosti Ikaros v Sydney. Druhým dňom bola sobota a ráno som sa zobudil skôr. Pozeral som sa na ňu. Najprv voňavo, potom usmievavo a keď otvorila oči, hral som sa na hanblivého chlapca. „Ani nevieš akú radosť si mi včera urobil.“ Začala hovoriť. „To preto si bola taká vysmiata, lebo som sa najprv okúpal a potom tou vodou umyl balkón?“ Spýtal som sa tajomne a priblížil k nej. „Ty si prípad.“ Smiala sa. Mala čarovný smiech, ktorý mi bol skvelým komplimentom. Pohladila ma po ušiach, voňala ránom.

„Vieš ku komu si sa vlámal?“ spýtala sa ma zvedavo.

„K nejakému zvedavému havkovi.“ začal som tajomným hlasom vysvetľovať.

„Ten havko dostal svalovku, keď ťa naháňal.“ smiala sa.

„Isteže, ale ja som si skoro rozbil hubu.“ chrochtal som sa.

„Tie tulipány sú sadom mojej kolegyne.“ povedala mi po tichu, nespúšťajúc odo mňa oči.

„Ja som vedel, že začínajú zvoniť zvony.“ začal som.

„Včera prišla do práce úplne rozčúlená, ževraj ju najvprv chlap nedobre uspokojil a ešte jej havko pojedol tulipány a bude mať alergiu.“ hovorila mi.

„No ja myslím, že ten havko mal alergiu z tých dvoch.“ nedal som sa.

„Hrozne som sa z toho smiala, keď sa ona čertila a rozčuľovala sa.“ hovorila mi.

„Si hyena.“ položil som jej kompliment.

„Konečne sa mi začína páčiť tvoj slovník.“ usmiala sa.

„Jej drahý už dakomu rozbil hubu?“ poškeril som sa.

„Hrozne ťa to túži naučiť, lebo ty sa nevieš biť.“ prezradila mi.

„Vidím, že samopomahujúci komplex sa nestráca.“ hovoril som.

„Veď, ty si raz bol s ním na pive, že?“ spýtala sa ma a ja som sa prežehnal.

Celé pivo bolo veľmi sexi. Sedeli sme pri stole, najprv som si objednal Kozla a on do mňa hučal, že iba úbožiaci pijú Kozla a on si dá Gemer. Taktne som mlčal. Potom sme sa začali rozprávať o IT. On hovoril, že nikdy s počítačmi robiť nebude, lebo on je umelecká duša. Vraj on zarába za jeden koncert 80 litrov a tie investuje na lov jeseterov v Rusku. Ja neviem prečo, ale furt keď si na to spomeniem, mám chuť zobrať do ruky Dumasovho Edmonda. Ďalej hovoril, že o počítačoch vie všetko, ale podľa neho len kreténi pracujú s počítačmi. Vraj on sa uspokojí svojim hlasom. Nuž, hlas mal taký príjemný ako nechty na tabuli. Ale hovoril mi o tom, že vo voľných chvíľkach napísal štyri distribúcie linuxu a dokázal napísať Hello world v Jave. (Nechcem veľmi o IT, ale tu si rýpnem. Zaujímalo by ma v čom tie štyri distribúcie písal.) Potom mi začal hovoriť, že on si svoju ženu ulovil. Vraj to, že si ju ulovil, mu dáva právo byť dominantný a majestátny. On čo povie, tá jeho spraví. Potom, že keď on má chuť na sex, ona musí tiež a že keď ona má chuť na sex, chlap vždy chce. Po tomto siahodlhom monológu spustil hurónsky smiech, až sa mu gombíky roztrhali. Ja nechápem čo je na sexe smiešne, možno to, keď si človek fúka počas aktu nos a susedia počúvajú cez dvere. Nuž a po jeho krásnom prejave rozkoše mi ešte hovoril, že som vlastne teoretik a romantik. Perlou dodal, že má modrú krv a že on opovrhuje všetkými vysokoškolákmi, lebo on má titul. Prišiel dokonca na matriku a chcel aby mu zmenili na priezvisko na priezvisko Vikomt alebo aspoň barón. (Veru, baróna sme už tu jedného mali. Tuším sme mu hovorili Danglaris.)

Vrátim sa k rozhovoru s Fialkou.

„Ešte raz mi povieš, aby som s ním išiel na pivo, začnem jesť otravu na potkany.“ povedal som jej.

„No, tá jeho drahá vkuse má dačo proti tebe. Vraj si submisívny, nevieš nič o živote. A ja vraj neviem variť, že sme hrozné nuly. Pretože sa stravujeme v reštauráciách a nevieme si uvariť ani párky.“ prezradila.

„Vieš, že keď rozprávaš o svojej kolegyni vyzeráš ako Victor Hugo?“ zasmiali sme sa na tom obaja.

„Ale ona má pravdu.“ zasmiala sa.

„V čom?“ šviháckym pohľadom som sa na ňu usmial.

„Predsa v tom, že neviem variť. Nikdy nevarím, vždy cez víkend ideme niekam na obed. A keď budeme mať deti, tak tie pomrú od hladu.“ hovorila.

„Ale to sú kecy. Obaja sme tak neuveriteľne skvelé osobnosti, že sa vieme o seba postarať. Pozri, máme toho cez týždeň obaja vyše hlavy. Sme radi, keď prídeme večer domov a zhovárame sa o čomkoľvek. Pomaly si odhaľujeme tajomstvá, ktoré sú veľmi osobné. Rastie medzi nami neskutočná dôvera. A cez víkend, keď sa ideme prejsť niekam, čo je na tom, čo robíme? Pýtame si od niekoho peniaze, keď ideme jesť? Ja ti poviem ako to je. Teraz vo všetkej skromnosti. Máš prácu, ktorá ťa baví a si tam šťastná. Máš kopec super ľudí pri sebe, okrem tejto ľompy. A nesmej sa, keď hovorím to slovo. O tom, že aký som chlap ja a aký chlap je to guru, čo mi nadáva do teoretikov a obetí a tých, čo keby do nich kopali, nič by nerobili, to ani nebudem rozoberať. Si veľmi šťastná žena, máš toľko krásnych vecí a vidím ti to na očiach ako sa na mňa usmievaš. Inak by som si predsa nezačal fúkať nos, keď mi tí dvaja rozbili hubu.“ povedal som.

„A keby som nevarila dokonca života ani pre naše deti?“ usmiala sa.

„Počuj, keď ešte prídeš s tou kuchyňou, nikdy sa už s tebou nebudem milovať. Dohodneme sa na tom takto. V kuchyni budeš len pred vianocami robiť koláče, ale len preto, aby som ťa pomaly mohol vyzliekať, keď budeš mať ruky v ceste.“ usmial som sa.

„A myslíš si o mne, že som submisívna?“ spýtala sa ma.

„Len preto, že nie si hysterická, nie si submisívna. A to, že sme obaja nekonfliktní, neznamená, že sme tí, ktorých keby kopali, nič preto neurobia.“ usmial som sa na ňu.

„Ty ma rozmaznávaš.“ škerila sa na mňa.

„A čo mám s tebou robiť. Nepôjdeme na ryby?“ Pošteklil som ju.

„Ja som sa ale sľúbila kamarátke, že s ňou pôjdem vybrať šaty.“ začervenala sa.

„Tak sa uvidíme večer, kúp mi niečo pekné.“ povedal som jej potichu.

A tak sa pomaly obliekala a ja som sa tiež nejako dával dokopy. Keď sme boli oblečení, prišla ku mne, usmiala sa a povedala. „Keď sme už pri tom, asi by sa mi zišlo nejaké nové spodné prádlo, alebo nejaké šaty, ktoré by si vedel rýchlo rozopnúť.“ rozosmiala sa.

Na rybách bolo skvele, človek sa vyhulákal do nemoty. Prišiel som domov so studenými stehnami, nechytil som nič. Bol som rozčúlený do nepríčetnosti. Našiel som ju v kuchyni, keď tam niečo krájala.

„Je ti voľajako otupno.“ povedala mi.

„Nechytil som nič.“ hovoril som a pozeral do zeme.

„Ale ja som dačo chytila, pozri.“ pozrel som sa na jej nové spodné prádlo. Akosi sa mi chytať chcelo.

Keď sme zaspávali, chytila ma za ruku. „Dnes som na niečo prišla. Máš pravdu, som hrozne rada, že žijem taký život, aký žijem s tebou. Máme sa fakt radi a všetko nám je jedno. Ty si pre mňa neuveriteľný hrdina. Už len tým ako šikovne kľučkuješ, ako myslíš na mňa a nielen to, že mi to povieš, ale ty na mňa skutočne myslíš a si stále tam, kde ťa potrebujem a ja som taká istá. Tá ľompa nemá nič, vie, že na mňa nemá. Hrozne by chcela mať taký život, ale preto je potrebné niečo urobiť. Tak si hladká ego na tom, že ja som horšia v takých tých obyčajných veciach. To je ako s tebou, keď sa ti dakto snaží prirovnať tým spôsobom, že ty si šikovný v počítačoch a nevieš spraviť skriňu. Tak ti dokazuje, že si menej chlap ako on. Ale to vôbec nie je pravda. Si dôležitý a on nie je. A to je ten základný rozdiel. A povedz mi rozprávku.“ dala mi pusu.

„Ďakujem a nieže ma v noci budeš zlostiť.“ začal som jej hovoriť o pani, ktorá raz na diabetologickom oddelení vrieskala, o tom, že ju nezaujíma jej cukor v krvi s hodnotou 29 a nech si všetci vyserú oko.

Rut Laskierová

Otváram Google Maps a píšem: Będzin, Poľsko. Rolujem myšou a pozerám sa, ako je to ďaleko od miest, ktoré poznám aspoň podľa mapy. Neďaleko sú Katowice, a takisto je to blízko pri historickom meste Gliwice, od Krakowa to nie je ani 100 kilometrov. Keď už budem tento rok v Poľsku, mohol by som vidieť aj Będzin. Naučil som sa mať to mesto celkom rád. Tak ako som sa naučil kedysi dávno milovať Amsterdam. V Holandsku som dosiaľ nebol, ale mojim snom je vziať bicykel a navštíviť túto inštitúciu. Denník Anny Frankovej nie je len kniha o dievčati, ktoré sa ukrýva pred gestapom. Denníky takého typu, to sú koľajnice od električiek, šepot listov v mestskom parku, antikvariáty, bicyklovanie sa do noci a kopec iného. Žiaľbohu, sú to aj knihy žltej hviezdy1, ľudského ponižovania a inej krutosti. A o takej knihe je aj dnešný článok.

Vrátim sa ešte chvíľku k Anne Frankovej. To bola kniha dievčenského smiechu, veselých sukní a neposlušných vlasov. Pamätám si, prečo bola spomínaná kniha pre mňa taká pútavá. Pretože ten príbeh bol reálny, ono sa to skutočne stalo!

K niečomu podobnému som sa vrátil o pár rokov. Raz mi prišiel do práce email od zahraničného bádateľa. Mal informáciu, že jeho otec bol v Terezíne a či mu to vieme zistiť. Keď sme mu vyhoveli, písal mi, že mu neodpisujú ľudia z Poľska. Napísal som im po anglicky, aby mi pokojne odpísali po poľsky. Naučil som sa tak šikovnú fintu a zabrala. Spočiatku som si s ním písal po anglicky, časom som mu povedal, nech pokojne píše francúzsky. (Odvtedy mi píše Mon cher Martin.) Napísal mi celú rodinnú históriu a to som čítal cez neviem koľko slovníkov a prekladačov. Pocítil som podobne pocity ako pri čítaní Anny Frankovej. Ono sa to skutočne stalo a ja som odchádzal v tom čase z práce takým spôsobom, akoby sa zastavil čas. Bol to čas, keď mi niekto hovoril o tom krutom svete a ja som sa našťastie stal niekým, kto sa mu snažil pomôcť.


Nebolo to tak dávno, keď sa pocity opakovali. Asi pred mesiacom o takom čase som kráčal s kamarátom po Florenci a pozrel som si, že jedna kniha stojí 30 korún. Fľochol som gambou ešte raz a na mňa sa usmiala Rut Laskierová. Ešte, keď som pracoval v kníhkupectve, Rut sa na mňa párkrát usmiala. Ja som si ju však nekúpil, nie je podstatné vysvetľovať dôvody prečo.

Vráťme sa ale na pražský Florenc. Hneď ako som mohol, otvoril som dvere kníhkupectva a bral si knižku. Až som sa bál, aby mi ju niekto neukradol. Poznáte ten pocit, nikomu nič nehovoríte, ani nežijete, utekáte po knihu a najlepšie tak, aby vás nikto nevidel. Človek má v tom pocity dobrodružnosti a detektívky.

Otvoril som knihu a pozeral som sa na fotky. Ja neviem ako vy, ale vždy, keď vidím denníkovú knižku, pozerám si fotky. Ani neviem prečo to robím, asi som len zvedavé, neohrabané a neokrôchané chlapčisko. Ale tie fotky boli také živé, neboli to len obrázky. Bol to príbeh dievčaťa, ktoré mohlo byť pre svet užitočnejšie. Bola by dôležitá pre svoje okolie, rodinu i pre to Poľsko. Písala by si svoj príbeh pre ľudí, pri ktorých bola zraniteľná. Ale to sa mala narodiť niekedy inokedy a niekde inde.

Riadky knihy bolia a sú plné pocitov, ktorých si človek zo sebou berie a rozmýšľa o nich. Od samého začiatku máte pocit vlhkého papiera a tvrdých rúk, ktorými hladíte tie stránky. Poznáte ten pocit, keď čítate niečo také a skoro roztrháte stranu od toho upútania. Je to asi ako, keď sa vám niekto vrhne do náručia a vy mu strapatíte vlasy.

Začiatok knihy prináša vysvetlenie ako sa denník našiel. Je to zaujímavé akú hodnotu má obyčajný papier s niekoľkými riadkami. Naučil som sa zoznamovať s ľudskými osudmi a už mi neprídu niektoré veci také prekvapivé ako kedysi. Ale vždy je zaujímavé držať nejaký papier s riadkami a uvedomiť si tú skutočnosť, že to ktosi písal. Ono to aj na tom písme vidieť aký človek to písal, pýtame sa otázky o tom, či bol pokojný alebo nervózny, vidíme kdečo všetko. Ja však nie som grafológ, aby som tak citlivo dokázal spoznať písmo.

Vráťme sa ku knihe, kniha začína v roku 1943, konkrétne mesiac jauár. Riadky sú pretkávané záujmami dospievajúceho dievčaťa a vojny. Dievča je židovského pôvodu a veľmi dobre vie, čo sa deje v krajine, v ktorej žije. Na jednej strane sa hrozne nudí, lebo sa bojí robiť vonku tie veci, ktoré sme v jej veku robili všetci.

Druhá stránka toho všetkého je, že je to dospievajúce dievča. Okrem toho, že číta knižky ako napríklad Golema od Gustava Meyrinka , zaujíma sa aj o iné dôležitosti. Niečo, čo mi kreslí taký príjemný úsmev, chlapci. Ten spôsob, keď sa nám niekto páči a skúšame kam môžeme dôjsť, keď šikovne kľučkujeme a hráme sa na neviniatka, že my nič. Po pravde, podaktorí z nás z toho pocitu nikdy nevyrastú a tešia sa z toho všetkého, koľko naivity dokážeme čerpať.

Chlapci sú pre Rut veľkou inšpiráciou, túži s nimi tráviť čas. Zároveň je hanblivá a skrýva sa za svoje úsmevy, vymýšľa si výhovorky a tvári, že sa jej to netýka. Hrozne rada číta knihy a chodí si po ne, nachádza sa v tých pocitoch. (Patrilo by sa napísať, že terajšie dievčatá nečítajú knihy a mor na nich, lebo sa to nerobí. Ja si dovolím inú uštipačnosť. Keď dnešné dievčatá čítajú len preto, aby sa ukázali aké sú dôležité a koľko toho prečítali, tak im odporučím veľkú dávku šaratice. To je jediné miesto na svete, kde si môže človek svoje literárne úspechy merať. Čítať knihy je ako žiť život, nie je to šprint, je to hrozne dlhý maratón.)

Rut sa s deníkom zhovára, zdôveruje sa mu o chlapcoch, necháva ich preto, lebo meškajú (to by mne nedala potom ani šancu) a kričí doň. Máva mnoho zmiešaných pocitov, na jednej strane píše o tom ako neznáša toho a oného chlapca a potom sa čertí, keď jej kamarátky hovoria, že sa pekne obliekla len kvôli nemu. „I s Jankem si zítra promluvím. Řeknu mu že jestli se chce se mnou kamarádit, musí chodit včas, jinak adios! Jenom mu to samozřejmě řeknu trochu jinak. Záleží mi na něm asi jako na loňském sněhu, ale jsem zvědavá, jak se bude tvářit.“ (Laskierová, 2009, s. 25)

Obrátim stránku a čítam, „jí řekl, že jsem si ostříhala vlasy kvůli Jankovi, že hedvábné pučochy nosím kvůli Jankovi atd. Jasná lež. Jako by mi na něm záležalo.“ (Laskierová, 2009. s. 26)

A ako každá baba (nielen v tom veku) rieši aj to ako vyzerá. „Stručne popíšu osobu, tedy jsem vysoká, štíhlá, nohy docela ujdou, pás mám hodně úzký. Ruce mám dlouhé, ale nehty ošklivé, tedy spíš neudržované.“ (Laskierová, 2009, s. 27). Po tejto vete som sa hneď pozrel na svoje nechty.

Hrozne pekné časti sú o tom, ako sa z mladého dievčaťa začína rodiť žena. Píše o túžbach, pocitoch, o tom ako sníva o prvej puse. To som si spomenul na to, aké to bolo keď som chcel niekoho pobozkať, keď som si vymýšľal hocijaké hovadiny, aby som to mohol urobiť. Ostatne, neviem, či sa to nejako zmenilo, myslím, že som v tomto ostýchaní a plánovaní úplne rovnaký. Pamätám si ako som bol zamilovaný do nejakého dievčaťa, ktoré som chcel chytiť za ruku takým spôsob, že jej budem veštiť z ruky. Ale čo tam po mne, „Na schodech jsem se ho ptala, jestli je líbání opravdu tak příjemné, a také, že jsem zvědavá jak to chutná (to je úplná pravda). V tu chvíli se začal smát (a to se musí nechat, směje se moc hezky) a říkal, že jeho to také zajímá. Možná.“ (Laskierová, 2009, s 37)

Rut sa pozerá do človeka dosť hlboko, dokáže sa vcítiť, pochopiť, ale takisto ju dokážu druhí ľudia aj zraniť. Neznáša nadradenosť druhých ľudí a spôsob, keď jej druhí pomáhajú bez toho, aby ich o to poprosila. Nenávidí na ľuďoch tu neuveriteľnú nadradenosť, keď dakto sa chce hrať na dobrého len preto, aby ukázal svoju nadradenosť. Možno to súvisí aj s tým všetkým, čo videla, keď videla zabíjať ľudí a ten neopustiteľný smiech ľudí, čo vedeli, že môžu druhého ponížiť.

Kniha nie je príbehom, je to súhrn pocitov človeka počas nepochopiteľného zabíjania. Veď aj vtedy ľudia dospievali, chceli sa baviť o problémoch, potrebovali niekoho milovať.

Čo napísať na záver? Myšlienky ľudí sú tak neuveriteľne zapletené. Je neuveriteľne ako všetci žijeme odlišné životy a ako sa dokážeme nájsť v myšlienkách niekoho, kto s nami nemal nič spoločné. Ani s nami nechodil na pistáciové zmrzliny, ani sa s nami nezhulákal, ani sme spolu nejedli z jedného krajca chleba. Rut žila v úplne inej dobe ako žijem ja. Ani by sme sa možno nedorozumeli, keby sme sa stretli. Ale pri čítaní riadkov som mal pocit, že tomu všetkému rozumiem. Páčili sa mi jej pocity a jej spôsoby vykresľovania života.

Ak by ste chceli knihu, odporúčam vám eshop acadedmie.


PS: Ak by niekto chcel nejaký hromadný náklad na Slovensko a bál sa drahého poštového, apod., napíšte mi email a pokúsime sa niečo vyriešiť s vydavateľstvom.

Literatúra k článku:

LASKIEROVÁ, R. 2009. Denník leden-duben 1943. Praha : Academia, 2009. 65 s. ISBN 978-80-200-1706-2.

Zdroj obrázku: http://www.academia.cz/denik.html


Už v úvode by som rád prehlásil, že samotné slovo holokaust nesúvisí len so židovským obyvateľstvom. Preto by som všetky intelektuálne a iné sociálne prípady poprosil, aby si na takejto chúlostivej téme nehladkali svoje zakomplexované ego. Prepdokladám, že každý človek, čo si prešiel základnou školou vie, čo holokaust je. Dôležitosťou tejto hrôzy je fakt, že tu umierali ľudia, nie to, že si dakto bude hladkať ego na tom, koľko o tom vie a že to nebolo tak ako sa učíme v dejepise.


1

Praha 7

Prechádzka po Prahe

Proletárska poéma

Už otváram oblok jarný,
aby som zakýval Jemu.
Zvracia staré mäso a šišky,
podochli v iglu.


Je to náš rytmický fujer,
rok 1848 sa nám kuje.
Môj ujo Maxim E. Matkin ho zobožňoval,
obdivoval a chytal za ruky.

Šepkal mu do uška byliny,
dával mu chrapľavé ponuky.
A on, čo mu otvárame náruč,
nevážil si našej lásky

a zdochol na syfilis.

Preto Vladko, dobre ti tak,
manifest si píš v hlbinách svojho mozgu,
zhyň si, ty ochutnávač hvozdu!

Nedeľné odreagovanie

Mám 1000ks, predám za svoje telo! Kontakt ponúknem na dodávateľa!

Nenaplnená láska

Stojím v parku a vidím burinu,
myslím pri tom na tvoje zuby.
Poľujem na teba ako na zverinu,
už ma bolia kĺby.

Túžim po tebe
ako po mise bryndzových halušiek.
Nakladám sebe
tisíc amorových rozbušiek.

Som tvoj tajný ctiteľ,
ktorý prepláva žaburinu.
Budem veľký pomstiteľ.

Máš krásne zuby,
keď ideš drichmať do noci.
Môj druhý plán sa mrví
a čaká ako naň tvoja duša vyskočí.

Keď som ťa prvýkrát jedol,
videla si syr a chleba.
Bol to môj pokrik z neba!

Láska k tebe sa nevytratí,
vždy budem v jačmeni
na teba čakať.

Karlov most