Volejbal

Posteľ hrozne vŕzgala, jej bakané kĺby rumázgali. Ráno mi zazvonil budík a ja som mal pocit, akoby ktosi zrušil Vianoce. Bol som vo voňavej, teplej posteli, čo tam po tom, že posteľ gáni. Ja som sa prikryl perinou a bol hrozne pokrčený a strapatý. Erotika prišla, keď mi odhrnula posteľ a smiala sa. Miloval som, keď sa smeje, ale za toto by som bol vďačný, keby sa veľkonočný pondelok opakoval viackrát v roku.

„Mami, ja nechcem ísť do školy. Napíš, že ma zožral pes.“ Začal som.

„Nič také. Do práce pôjdeš, ty zombie.“ A smiala sa.

„A nešlo by ma zobudiť trochu jemnejšie, nežnou pusou?“ Opýtal som sa jej.

Ľahla si na mňa a našim bruchám bolo pri sebe teplo. Bozkávali sme sa a ja som ju sem-tam pohral s vlasmi. „Ale už aj vstávaj, lebo nepôjdem do práce ani ja.“ Smiala sa.

Pretočili sme sa na druhú stranu, pritiahla si ma k sebe a dala mi pusu. „Čo keby sme nikde nešli, ale ostali doma a váľali sa jeden po druhom.“ Navrhol som a dával tomu nádej.

„Balamutiť ma, to by sa ti žiadalo, čo, ty kujón! Žiadne také, čím skôr vstaneš, tým skôr si ku mne do postele ľahneš.“ Žmurkla na mňa a odrážalo sa odo mňa svetlo z kuchyne.

A tak som si sadol na posteľ, presne tak ako keď som bol malý chlapec. Chytila ma okolo krku, pritiahla k sebe a povedala mi, „Poď ešte sem, aby si nepovedal, že som ľudojedka ty zbojník, lupič, galgan jeden!“ Smiala sa a pobozkala ma.

Kým som vyšiel z postele, bolo to veľmi kruté. Doterigal som sa do kúpeľne asi ako po ôsmich pivách a vlasy som mal také príťažlivé, že zrkadlo div neprasklo.

Počas raňajok som sa jej pozeral na nohy. „Máš také isté nohy ako keď sme hrali volejbal.“ Povedal som jej.

„A ty to isté tričko, z ktorého som ťa chcela vyzliecť.“ Usmiala sa a mal som chuť robiť také veci, o ktorých tu nebudem písať. Sľúbil som v kostole, že takto rozprávať nebudem.

Ako to bolo s volejbalom?

Bol som s kolegom na futbale a jedli sme horčicu, klobásu a bavili sa o Pavlovi Nedvědovi. Po futbale sme šli hrať volejbal. Nepoznal som tam nikoho, aj mi chvíľku trvalo, kým som sa zohral. Bol som nenápadný, tichý a nevinný. Najviac mi to šlo pod sieťou, lebo som vysoký a všímal som si rýchle lopty. Spoluhráči ma chválili, moje ruky prežívali rok 1423 a bolo fajn. Občas som sa ocitol pri sieti vedľa jedného dievčaťa. Usmial som sa na ňu a ona na mňa. Mala smiech ako keď si pustíte legendárnu rozprávku Snowman a pozriete sa do zrkadla.

Ani neviem ako a všimol som si, že pod tou sieťou sme spolu dosť často. Pozrela sa na mňa tými svojimi krásnymi očami a trošku sa jej pehy zapýrili. Nebola síce pehatá, ani ryšavá, ale pehy mala. Každý človek má pehy, keď sa hanbí. A ja ako hanblivý lagan by som vedel o tom hovoriť.

„Pozeráš Repete?“ Opýtal som sa jej, keď skočila po loptu. Vybuchla smiechom a my sme získali bod. Ani sa na mňa nezazerala, ani mi nič neurobila. Ja som mal pocit, že sa mi bude chcieť pomstiť.

Zašli sme opäť pod sieť, lopta šla na mňa, odbil som ju, kolega mi ju nahral. Počul som veľmi razantne, „Keby som mala komu to zelené spodné prádlo ukázať.“ Pochopiteľne, že ja som zasmečoval na druhú stranu ako som mal.

Nebudem vám tu písať o tom ako som túžil byť opäť pod sieťou. Samozrejme, kazil som všetko možné, aby sa točili. Fľochla na mňa pohľad, že som sa mal na ňu vrhnúť, ale sieť bola opačnej polarity.

Na konci, rozhodujúci bod. Išlo každému o veľa, o zlaté gače, jak my bešedujeme. Lopta ani nešla ku mne a ja som ju chytil za ruku. Ona ju stisla a to bol koniec zápasu. Pretože niekto nevyskočil a tak sme prehrali.

Po volejbale sme išli na pivo a obaja sme sa na seba pozerali a očami súťažili, kto vypije viac piva. Už si to po pravde ani nepamätám, ale je možné, že som nespal doma, ale na lavičke v parku. Viem len, že som s ňou šiel domov a predvádzal sa tak ako sa chlapci pred dievčaťom predvádzajú, keď chytia do rúk dážďovku a odhodia ju cez cesty. Z niektorých vecí nikdy nevyrastiem a čo sa dievčat týka, čím som starší, tým sa správam viac ako malý chlapec.

Ďalší týždeň som prišiel s modrou košeľou a ona s fialovou blúzkou. Iste, mali sme v práci uzávierku a oni mali audit.

Opäť sme sa smiali, opäť sa chytali za ruky a opäť som ju chcel tľapnúť po zadku. (aha, to som nepísal vyššie.) Nehrali sme už súťaž v pití piva, ale prešli sme sa. Doniesol som v ruksaku tašku a rozprávky Bratov Grimmovcov. Ibaže som bol veľmi šikovný a počas toho ako sme hrali, ja som ruksak dal k radiátoru. Bratia Grimmovci nielenže boli hnedí, ale voňali mätou. Cítil som sa hrozne a preto sa ma aj spýtala, „Čo sa stalo v štáte dánskom?“ A ja som vyceril pohľad a la depresívny robot zos toho, jak sa to volá? Aha, Adams, no, toto, Stopárov sprievodca po galaxii. Aha, ešte raz. No, ja som vyčaril pohľad a la vesmírny robot od D. Adamsa. „Dnes som videl kamión v hračkárstve, spomenul som si na to ako som ho chcel, keď som bol malý.“ Povedal som jej.

„Ja som chcela príbehy bratov Grimmovcov. Nemyslím rozprávky, ale tie príhody, kde tečie krv a tak.“ Riekla. Mal som ju chuť pobozkať. Chcel som sa spýtať dakoho, či môžem, ale telefón sa vybil, veľká to bieda v mojom živote.

„A čo tak Pipi dlhá pančucha?“ Usmial som sa.

„Nepohrdnem ňou.“ Zavoňala hlasom.

„A Emil?“ Opýtal som sa ho.

„Takého mám kamaráta.“ Usmiala sa.

„Ale tá knižka.“ Povedal som jej.

A ona ho nečítala a tak som bol vo veľkom pokušení jej to prečítať.

Ďalší volejbal, keď sme dohrali, prišla ku mne. „Ja som trubiroh, zabudol som si šampón doma.“

„No ja mám, požičiam ti?“ Usmiala sa ma.

„To by som ale s tebou musel ísť do sprchy, aby sme sa spravodlivo podelili. Ale na spravodlivosť je tu veľa ľudí.“ Prehlásil som.

„Máš pravdu vlastne, tak ti pošlem aspoň fotky.“ A zvodne sa zaškerila.

Vyšli sme z volejbalu a kráčali po parku. „Konečne sami.“ Začal som veľmi pútavo.

„Veru.“ Pritiahla sa ku mne.

„Ty lotor, dočkám sa už ja konečne pusy, alebo ťa mám znásilniť ty darmožráč jeden!“ A rozosmiala ma.

Bola to volejebalová pusa a ja som z nejakého dôvodu nechcel klásť otázky o počúvaní Repete.

Dotyky

Sušila slivky a šípky, voňala borovicou. Milovala voňavé sviečky a mala vždy pri posteli odloženú knihu o krajine víl a škriatkov. Býval som vo vedľajšom dome, chodieval som za ňou, keď snežilo. Obaja sme sa pozerali von oblokom, pili škoricový čaj a ja som jej rozprával príbeh.

„Kedysi tam býval chlap, ktorý chcel oklamať ženu.“ Povedal som vetu a pozrel jej do očí. Bol som do nej hrozne zamilovaný a z jej očí ku mne taktiež bolo niečo pekné vidieť. Uvedomil som si ako milujem jej oči, keď sa smejú. „Tak tá šarmantná a neodolateľná žena...“ „Ako ja.“ Skočila mi do rečú. „Áno, ako Ty, tak ona mu raz nasypala čierne korenie do gatí a on vystrájal. Behal po celom svete a nenávidel všetko. Potom sa upil k smrti.“ Povedal som,zatváril som sa veľmi skormútene a chcel ísť domov. Predsa len, večeru bolo treba uvariť, do kachľovej pece nahádzať polená a prečítať si ďalší verš zo starej Eddy.

Zaspával som s pocitom, že sa jej dotýkam a potom mi napadlo v gebuli. „Čo keby som s ňou chodil tancovať.“ A zaspal som. Ďalší deň som utekal z práce a hneď šiel k nej. Nikto doma. I preto som jej napísal list a hodil do schránku.

„Budeš so mnou chodyť tancovať? Nerád po večeroch hrizjem do dreva. Ďakujem.“

Ani nie o pár hodín mi voľakto zaburácal na vráta. Prišla s tým svojim lišiackym úsmevom, tmavými nohavicami a hrozne rozkošným úsmevom. Vonku pršalo a tak som ju pustil ďalej.

„Čo je to za gramatika, ty truhiroh! Samo Cambel sa musí v hrobe obracať ty lunt, čavargoš, čvarga, mirha, ty kujón, bosorák, strigôň, bezbožník, ľahtikár, sviniar, oplan, gajdoš, čurdoš, murko jeden!“ Veselo si sadla k peci a chytala sa za hlavu.

„Murko? Čo som kocúr?“ Hovoril som.

„Nad tebou som už dávno zlomila palicu ty ancikrist! Tak tancovať sa ti zachcelo, čo?“ Opýtala sa.

„Isteže. Nehovor, že sa ti nebude páčiť, keď ja také bulo ti bude stúpať po nohách, dýchať ti na krk a rozosmievať ťa o tom, ktorý zväzok dejín urológie je vhodný do postele.“ Povedal som po tichu.

Smiali sme sa asi celý večer. Bolo tak hnusne, že prespala u mňa. Ráno som nevedel ako ju zobudiť, tak som šiel do sprchy. Keďže som ju videl ako tam spí a ako je odetá, sprcha bola studená. (Pre nechápavých, studenú vodu som používal proti kašľu.)

Tancovalo sa príjemne, vždy, keď som ju chytil za jej krehké plece, pošteklilo ma to. Obaja sme v sebe akoby vibrovali. Po tancovačke sme chodievali do cukrárne. Tam sme si vždy objednali nejakú dobrotu a ja som vyprával o tom ako som v práci bojoval so Solarisom. „Ty máš vždy také erotické príbehy.“ Hovorila, keď ju nudilo, čo som riekol. A tak som jej čítal Modlitbu o Afrodite, alebo Fanny Hill a obaja sme radšej šli spať každý oddelene.

Jedného dňa sme šli tancovať a ona mala iné vlasy. Najprv som sa tváril, že som si toho nevšimol, asi po polhodine, keď sa na mňa mračila, som prehodil len tak, „Tie vlasy s tebou dačo robia a so mnou tiež.“ A to sa rozosmiala. Hrozne sa smiala. „Snáď si si nemyslela, že som si ho nevšimol.“ A usmial som sa tak svojsky. Žiarili jej oči, keď videla tie moje dve jamky ako sa usmievam.

„Nechceš chodiť plávať?“ Spýtal som sa jej, keď sa smiala. Zmenila výraz tváre a začala, „Ty ma chceš vidieť v plavkách, čo?“ Hovorila pomaličky a mal som pocit, že si chce strčiť ruku do úst, aby sa nesmiala.

„Nebudem ťa z nich vyzliekať.“ Hovoril som veľmi vážne. „Ani pohľadom?“ Pošteklila ma.

A tak sme šli plávať, chvíľku sme boli jeden k druhému hanbliví. Možno preto sme sa skoro schovali pod vodu. Po nejakom krátkom čase sme ten stres obaja odchytili. Smiali sme sa, rozprávali zážitky ako kto kedy čo robil na plavárni a naše oči sa približovali.

Plával som kraula a dostal som záchvat smiechu tak, že som sa skoro začal topiť. Prišla ku mne a hovorila srdcervúcim tónom, „Ta, co ci?“ A ja som sa začal ešte viac smiať. Do toho ona spustila neplač a ja som sa rehotal ako divý. Povedal som jej teda tú príhodu. „Jedného dňa som plával s kamarátom a on chcel prísť za voľajakou slečnou a povedať jej, Slečna, ale tie prsia, nič moc.“ Hovoril som jej a bál som sa ako to príjme. Prskala smiechom. Sedeli sme pri sebe a naše kolená a stehná sa o seba dotýkali. Pozrela sa na mňa, celá mokrá a strapatá. „A čo moje prsia?“ Pošteklila ma pohľadom a priblížili sme k sebe pery. Do toho ja som urobil tú romantickú vec, že som skočil do vody. Nechcem vedieť, čo za slová použila vtedy.

Kráčali sme domov a rozprávali si príhody zo školy. Ja som jej povedal ako som raz doniesol učiteľke kvety a tie nemali kvet, lebo nejaký hrdina mi odstrihol kvet a ostala mi stonka s tŕňmi. (Alebo stopka?)

Rozlúčili sme sa pusou na líce a usmiali sa. Túžil som po nej dňom i nocou, stretával sa s ňou a robil jej neplechu. Občas sa jej dotkol ucha, vymyslel som si, že ma štipol kliešť a mám pocit, že je na krku. (V decembri.) Miloval som jej dotyky, vedela, že si vymýšľam a preto sa ma viac dotýkala. Povedal by som, že sa tešila na to, čo si zasa vymyslím.

Chcela, aby som jej chytil tričko, tým, že aká je to krásna látka.

Párkrát sme sa šli niekde vyšantiť a občas sme do seba buchli. Viacmenej sme si na to zvykli, kontrolovali sme sa, či sme pri sebe. Keď jeden u druhého prespal, tak sme už spali na jednej posteli. Ono k tomu došlo takto.

„Tak dobrú noc harvepino.“ Povedal som jej.

„Dobrú noc nórsky trol.“ Smiala sa pod perinou.

„A nieže ma budeš v noci strašiť.“ Nedalo mi.

„A teba nieže zožerie nejaká príšera. Niežeby som sa o teba bála, skôr o tú beštiu, čo by sa s ňou stalo.“ Povedala.

„Existuje dva spôsoby ako sa ochrániť od príšery.“ Hovoril som jej.

Horela sviečka, vypitá fľaša od vína bola za posteľou a v kachľovej peci sa kúrilo.

„Počúvam ťa.“ Nedala sa.

„Jeden je ten, že napíšeš smsku 50. ľuďom, nech pošlú tú správu po všetkých čertoch chmárach.“ Začal som svoju prednášku.

„Mne je zima.“ Hovorila len tak.

„Tak poď ku mne spať. Ale nieže ma znásilníš. Také poznám, najprv ma znásilnia a potom na seba ani číslo nenechajú.“ Nedal som sa.

„Veď sám dobre vieš, že ak by som sa na teba (z)vrhla, neodolal by si.“ Povedala.

„Ja viem. Preto si každú noc spievam uspávanku.“ Šeptal som záhadne.

Ľahla si ku mne, samozrejme, že schválne na mňa spadla a ja tvárila sa, že to sa stáva.

„Pevne vyhlasujem, že nie som policajtka.“ Riekla.

„Ani ja nie som toledský škrtič, čo zabíja policajtky na motorke.“ Vybuchol som smiechom.

„Ako si vedel, že narážam na mash?“ Smiala sa.

„Normálne. No, poďme už spať, lebo ráno to bude kalvária. Tak dobre spi a keby dačo, tak ma zobuď.“ Povedal som.

„Dobrú noc.“ Povedala a obaja sme zaspali.

Pochopiteľne, že som chcel iné veci robiť ako spať. A riešiť trojný bod vody to nebol.

„Spíš?“ Opýtal som sa jej.

„Hej a ty?“ Odpovedala.

„Mne sa nechce. Nechceš sa o dačom rozprávať?“ Opýtal som sa jej.

„Nechcem. Čítaj si písmenkovú polievku.“ Povedala a odvrátila sa odo mňa.

Ráno sme sa zobudili vedľa seba, držiac sa za ruky. Voňala krajšie ako burizony a šli sme do práce.

Jeden večer sme šli po ceste, ktorú svietili lesné lampy. Oči jej svietili akonáhle som vyčaril kompliment. Začal som ju hladiť po vlasoch. Bozkávali sme sa tak vášnivo, že ani neviem ako som jej dal tričko pod ruku. Už sme vedeli, že sa nebudeme hrať na toledských škrtičov. 

Z krčmy

Sedeli sme v krčme a liali do seba ďalšie pivo. Obaja trošku pripití, trieskali pohármi po stole a smiali sme sa. Najprv sme sa bavili o šoškovkách, potom o okuliaroch a nakoniec sme si všímali čašníčku. Vlastne, ono to nebolo nakoniec, ale celý čas. Luskali sme veselo o tom ako nám fyzikárka na strednej škole čítala Alberta Einsteina a ja som si kreslil počas toho E=mc2.

„Ale musíš pochopiť, že niektorí ľudia sú akurát dobrí na to, že im budeš hovoriť blbosti, kraviny, somariny, holota jedna! U nich nie je šanca na zmysluplný rozhovor.“ Rozhovoril sa môj spoločník.

Bodaj by ich zožrala kikimora, Edward z Twillightu a naša angličtinárka.“ Rumázgal som, fľochol do seba krígeľ a cítil som sa ako keď súdruh Gotwald očakával mohutné hurá.

„Myslíš tu, čo nám hovorila ujo did a ujo dod? A čo, že sex až po svatbe?“ Smial sa, ba až slzu vyčaril.

„Áno, bola to veľká žena pre môj život. Mnohému ma naučila.“ Hovoril som. Kráčali sme už z krčmy. Každý inou stranou a ja som sa vyvrátil do krovia.

„Aj toto ťa naučila angličtinárka?“ Spýtal sa ma verný spolužiak zo strednej školy.

„Isteže, raz som sa s ňou opil. Boli sme na mraky, ona vyspevovala, že túži po kokose v ryži a ja som dostal neskutočnú chuť zaspať. Tak som sa švácol do autobusu a vystúpil na druhom konci Košíc.“ Hovorím.

„Takže v Šaci.“ Smial sa, podával mi ruku a lúčili sme sa. Kráčal som Žižkovom a vykríkoval, „Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde!“

Doterigal som sa až ku kauflandu a rozmýšľal som, čo ísť kúpiť domov. Predsa len, niekto ma tam čakal a otvoriť dvere a povedať spomínané slová, bola by to večera o spaní na gauči. Ako však čakám na autobus, pozerám na hviezdy a myslím na súhvezdie E=mc2, prišiel ku mne nejaký pár. Ruskí.

Niečo si mrmlali, ale rozprávali tak hrozne rusky, že ja sa bojím ich výklad preložiť do slovenčiny. (Inými slovami, rozumel som im toľko asi ako mne rozumejú, keď prídem ku stánku a poviem, „dace peneži na palenku.“

Nastúpil som do autobusu a ruský pár za mňa. Mleli česky, takže som mal to potešenie poznať ich vetnú skladbu, ba aj myšlienky.

„Ty jeden háááááájzl!“ Oslovila svojho miláčika slečna, pani alebo čo ja viem kto.

„Čo sa deje v tomto svete?“ Ozval sa ezoterickým hlasom cariňoso.

„Kedy si ma začneš všímať ako ženu?“ Spýtala sa ho.

A chlap namiesto zmysluplnej odpovede zosmolil voľajaké slová, ktoré pripomínali druháka na ZŠ, keď sa učí násobilku.

„Ja nepoveim, keby sme boli v Mezopotámii, ale teraz? Prečo Erika má takého zlatého chlapca a ja mám takú chandžu?“ I ozval sa múr nárekov.

Ja neviem ako je to možné, ale bol som triezvy behom minúty. Potom si tento pár pustil z mobilu Tomáša Klusa. To vám bola erotika tá akustika, asi ako hlásateľ na Kavečianskej ulici v Košiciach počas hokejového prenosu Nižná Myšľa- Myslava.

„Ťuťko, keby som nemala teba, Tomáš Klus je môj!“ Vykríkla a chlap, čo bojoval s inými zákonitosťami prírody, asi nepremýšľaľ o tých slovách. Preto povedal, „Rob si čo chceš.“ Alebo tak nejako.

Radšej som vystúpil a cestou domov som prešiel pešo. Chcel som vytrhnúť aspoň nejakú burinu, aby som nebol za hrozne zlého, ale nič nebolo po ceste. Nápady na odtrhnutie smreka mi prišli trošku utopistické, lebo som nemal na to stavianý chrbát.

Otvoril som kapuru sťaby Adam Krt a mal chuť sa spýtať, „Héj, máte muža doma?“ Ale považoval som za dobré držať jazyk za zubami. Celkovo som bol už aj triezvy, akurát som hrozne páchol pivom. Doterigal som sa do kupeľne a dúfal, že tam nebude. Hodil som sa do vane, vydrhol som sa všetkým možným, čo tam bolo. (Tuším aj worchestrovou omáčkou.)

Keď som si ľahol do postele, mal som dojem, že spí. Dal som jej pusu a jej sa to páčilo. Hneď sme sa začali po sebe váľať. Milovala pocit, keď som ju hladkal po vlasoch a to som párkrát spravil.

„Koľko pív si zasa vypil ty pijak pivový!“ Hovorila a namiesto toho, aby čakala na odpoveď, sa venovala môjmu krku.

„Nesnívalo sa ti o škriatkoch?“ Spýtal som sa jej.

„Iba o jednom, ale to nebol sen, to bola realita.“ Hovorila potichu. Až vtedy som si uvedomil ako jej krásne žiaria oči pri tej sviečke, ktorú som si vôbec nevšimol.

„A tebe o vílach?“ Usmiala sa.

„O jednej, ktorá bila svojho milého.“ Povedal som po tichu.

„To pre istotu.“ Pohladila ma po krku.

„Počkaj chvíľku, hneď prídem.“ Povedal som jej. Doniesol som knižku prvej pomoci a začali sme nacvičovať dýchanie z úst do úst.

Po nejakom čase úsmevov a šteklenia sa, povedala. „Vieš čo, ja si radšej vyzlečiem to tričko, aby si sa pozeral do očí.“ Pošteklila ma pohľadom a vonku začalo hrozne pršať. 

Novembrové

Bol som na pivo

Lauri Haarla- Hořící peřeje

Ocitneme sa v stredovekom, zasneženom Fínsku a práve sa stavia katedrála v Turku a sneží. Mrznú nám nohy a vonia dym všetkých dobrôt, ktoré sa napečú. Vlastne sa ani nevie, kto je hlavným hrdinom, okolo koho sa točí hlavná dejová línia. Preto nás zaujíma spôsob rozprávania tejto fínskej historickej prózy, ktorý pojal Lauri Haarla majstrovsky. Ak máte chuť po histórii, krvi, rynčania ocele a o láske, skúste siahnuť po knihe Hořící peřeje.

Je to kniha o krvi rodu Kurku, ktorý je tvrdý. Má možno kruté pravidlá, ale tak ich zaviedli ešte dávno. Začína sa to všetko odohrávať v kláštore, kde duchovný je asi jeden z najsympatickejších duchovných, akú som mal tú česť spoznať v knihách.

Takisto je príjemné čítať šteklivú konverzáciu medzi maliarom a Markétou. Je potom zaujímavé sledovať ich vývoj, keď sa stretnú po veľmi dlhom čase. Láska je teda dosť veľkým motívom k písaniu. Trošku som cítil rozprávkový námet. Žene dohodnú manželský život so starým chlapom, ona však miluje iného. Toho, ktorého jej brat zabije.

Nebudem ďalej písať o deji, ten je príliš individuálny. Dej si každý predstaví inak, postavy prinášajú svoj pohľad a takisto konajú. Mne osobne sa tam páči ten malý chlapec, ktorý príde na svet aj keď jeho otca zabil chlapcov strýko. Asi jeda z najmilších častí je tam ako s malým dievčatkom sa zatúlajú v zime a chlapec sa snaží prejavovať znaky rytierstva. Chce ju chrániť.

Ide o ságu, každá postava tam má svoju históriu a Lauri Haarla nám ukázal, prečo postavy konajú ako konajú. Je to kniha o 13. storočí, preto som mnoho vecí nevedel. Fíni sa bili s Nórmi, Švédmi, Rusmi a takisto ani Laponci nie sú stále mierumilovní.

Je to drsná severská príroda, ktorá má krv na snehu a mnoho zmyslov vášne. Sú tam pasáže, ktoré nám ukazujú život starých Laponcov a Fínov. Napríklad dom pri mori, kde je loďka, rybolov a slnko, ktoré páli chladom.

Kniha mi pripomínala mohutný dub. Každá vetva predstavovala jeden ľudský život. Keď vetvu zlomia, poznačí to celý rod Kurku.

Keď sa zameriame na kompozičnú stránku, kniha mi spríjemňovala cestu do práce a čítala sa dobre. Až mi bolo smutno, že som ju dočítal. Ako ju zohnať? Odporúčal by som skúsiť antikvariáty, ide o knihu, čo vyšla v roku 1942.

Bibliografický odkaz:

Haarla, L. 1942. Hoříci peřeje. Praha : s.n., 1942. 303 s. 

Poludnica

Kráčali sme Spišom. Chýlilo sa k noci a už mraz štípal do kostí. Vedeli sme, že budeme musieť spať v lese, chlad nás netrápil. Hlavne jedného z nás, ktorý sa vedel zohriať večným teplom. Ani som nevedel, či im to povedať. Aj tak som utekal z jedného miesta do druhého. Bol som už asi v piatom meste, kde mi prišli na to kto som a povedal som si, že bude lepšie, keď si ukradnem nejaké čižmy a ujdem.

Týchto dvoch som stretol tiež na úteku. Jeden utekal kvôli tomu, že zviedol niekoho ženu a druhý ukradol ryby.

„Neznášam ženy, ktoré ma zvedú a potom ráno mi povedia, že ich manžel je na ceste domov.“ Šantil sa Arij.

„Máš to jedno. Ja som miloval len raz. A kvôli nej som kradol.“ Odvetil Rjim.

„Ryby?“ Uštipačne som sa zatváril.

„To nebola krádež, nemôžem za to, že tam bola inkvizícia.“ Povedal Rjin.

Vo mne heglo a Arij sa naň pozrel tak trošku čudne.

Chcel som ísť, čo najskôr vyspať. Vedel som však, že do Kežmarku sa nedostanem. Inkvizícia mi bola príjemná ako žiarlivý milenec alebo, keď pijete sladkú pálenku.

„Povedzme si všetci traja príbehy. Aspoň zaspíme skôr.“ Navrhol som. Vedel som, že im nemôžem povedať pravdu, ale chcel som čo najskôr zaspať. V noci by som ušiel a pobral by som sa cestou na sever, do Poľska. Čarodejníkom sa v tých dobách neviedlo dobre a o ženách ani nehovorím.

„Dobre, ja teda poviem príbeh.“ Hovoril Arij.

„Potom poviem ja.“ Riekol Rjim.

„Ja počúvam.“ Usmial som sa a pozeral do ohňa. Hodil som tam zopár polien.

„Kedysi dávno som bol ešte chlapec. Chodil som s otcom na drevo a rúbali sme ho. Otec bol drevorubač a ja som pomáhal kde sa dalo. Zrazu som voľakde tam uvidel dievča. Slovo dalo slovo, ruka dala ruku a o nejaký čas sme sa vzali.

Mali sme nádherný život, tam niekde v horách sme žili. Vo Fatre. Mali sme ovce a jedli maslo. Chlieb sme piekli a ja som pracoval ako tesár. Ona prala ľuďom šaty a v noci sme sa delili o perinu. Nikdy sme ale nemali deti. Viem, že chela, aj ja. Trávou sme si voňali, občas sme mali z nej zelené vlasy.

Jedného dňa ju chcel nejaký pajác do postele, keď som nebol doma a ona nechcela. Upálili ju ako čarodejnicu. Preto som odprisahal pri všetkom, čo mi je sväté, že sa pomstím a vypátram tých vrahov. Škoda, že nie som čarodejník. Zaplatil by som mu vlastnou dušou, len aby som videl visieť tých, ktorí ju zabili. „Povedal Arij smutný príbeh. Krutý, studený a mal som chuť sa ísť niekam prejsť.

Poznal som toľko príbehov o tom ako peknú ženu chceli nejakí nenásytní chlapi.

Chvíľku nám všetkým trvalo, kým sme to strávili. Po fľaške medoviny to šlo ľahšie.

„Ja som bol ešte mladý chlapec. Jedného dňa som išiel ukradnúť mame kvety zo susedovej záhrady. To je to, kedy som kvôli žene kradol. Keď som prišiel domov, nebola doma. Počul som jej hlas ako kričala, ja nie som čarodejnca. Nikdy nezabudnem na ten hlas, zlomilo to.“ Hovoril len chvíľku a potom sa rozplakal.

Pričaroval som do medoviny kúsok jedu, aby sa vyspali. Vedel som im, že im to neublíži. Ja som tušil, že sa nevyspím, lebo také príbehy počuť bolo kruté. Oproti tomu, čo tu zaznelo, to nebolo nič, čo sa stalo mne. Mňa len vyhodili zo školy, lebo prišli na to, že som čarodejník. Nadávali mi do alchymistov, asi preto, že to mi šlo najlepšie.

Ľahol som si k ohňu, oči sa mi zatvárali a ja som už zacítil ten pocit, keď viete, že už budete spať. „Maaaaartiin.“ Počul som. A potom opäť, „Maaaartin.“ Už mi ten hlas bol trošku známejší.

Vstal som a počul opäť te hlas. Kto to bol? Počas štúdia sa mi tak prihováral drak, ktorý žil v jaskyni pod univerzitou. Ale ten žeby doletel až sem? Na to bol príliš lenivý.

A tak som sa rozhodol s fakľou lesa bližšie k lesu, až kým som nenarazil na jazero. Vidieť jazero pomocou fakle bolo v istom kontexte romantické. Pozeral som sa do vody a čakal, že ma nejaká príšera zožerie.

„Čakáš na Nimue?“ Ozval sa opäť ten hlas.

Obzrel som sa za seba a bola tam. Malé dievčatko, strapaté, voňavé, až som ju mal chuť objať. A tak som hodil fakľu do diali a už som myslel na to, ako jej stiahnem šaty.

„Ako si vedela, že som tu?“ Spýtal som sa jej.

„Celý čas ťa sledujem. Viem, že sa trápiš. Ale ja som tu, neupálili ma.“ Pozrela na mňa. Nemala ani žiadne tetovanie, iba to, čo som jej ja urobil nad chrbtom, keď som sa učil alchýmiu. Chcel som ju vidieť nahú, musel som si vymyslieť nejakú hovadinu. Nemal som pocit, že ju k tomu musím nutiť.

„Ako ma sleduješ?“ Opýtal som sa.

„Mám neviditeľný plášť.“ Usmiala sa.

„V tom prípade, by sme sa doň mali schúliť obaja.“ Hravo som sa na ňu usmial.

„A kto by ťa ohraňoval po cestách?“ Žmrukla. „Napríklad ako, keď si bol v Trenčíne a zabil si toho orla, kto myslíš, že omráčil tie stráže a prichystal ti koňa?“ Čerstovsky sa usmiala. Dávalo to zmysel a tak som sa jej mal chuť vrhnúť do náručia.

„Ešte stále zvádzaš každú sukňu, ktorú uvidíš, čo?“ Spýtala sa šteklivo.

„To by si mala vedieť, keď ma sleduješ.“ Opýtala sa ma.

„Si neuveriteľne hravý a tvoj šarm nezmizol. A stále si vymýšľaš hovadiny a vieš ako na mňa. Že sa nehanbíš, ty ničomník!“ Zasmiala sa.

„Taký hanblivý chlapec si predsa nevie nič vymýšľať. A nie sme my dvaja zasnúbení?“ Opýtal som sa jej pobavene.

„Isteže si ma nepožiadal o ruku kvôli láske, ale preto, lebo ty hastroš, si chcel spoznať rodinné tajomstvo ako sa pečie hus!“ Smiala sa.

„Čo by si nespravil pre svoj žalúdok, že? Lotor, pačmaga, paskuda, kikimora jedna!“ Smiala sa.

„To mi pripomína, že som nejedol hus už ani nepamätám. Máš aj kapustu?“ Chytil som ju za ruku.

„Isto, najprv mi vyješ kuchyňu a potom ma zvedieš.“ Šteklivo mi povedal.

„Naopak, predsa je na tebe niečo dôležitejšie ako tvoja kuchyňa.“ Nedal som sa.

Ruky sa nám spojili a šli kolo jazera.

„Mám aj nejaké pivo, aby sa ti ráno ľahšie odchádzalo.“ Povedala mi a nedala sa. Pohľady sme po sebe hádzali a pri sviečkach sme pomaly zaspávali.

„Vieš aké máš pekné oči?“ Opýtal sa ma.

„To je kvôli žalúdku. Najprv som ťa musel zviesť, aby som sa išiel najesť.“ Obaja sme vyprskli smiechom.

„Nikdy sa nezmeníš.“ Smiala sa. Jej úsmev pomocou sviečky bol magický.

„A vážne si hladný?“ Opýtala sa ma pobavene.

„Ale čosi.“ Povedala mi.

„Minule som otvorila rodinnú kroniku, nosím ju všade so sebou a keď ty zvádzaš ženy, ja sa poberiem do archívu a študujem.“ Povedala mi.

„Veď vieš, že ja som vždy len Tebe srdce dával.“ Tváril som sa akoby som si dačo žehlil.

„Čo ma je po srdci, keď ostatným si dával svoje telo.“ Hovorila a pošteklila ma vlasmi.

„Ty si nedáš pokoj, čo?“

„Ani náhodou, nevidela som ťa dva mesiace, tak si ťa musím nechať takto pre seba. Obzvlášť, keď sa chceš pomstiť inkvizícií tým dvom.“ Hovorila mi.

„Ako vieš, že ja?“ Nedalo mi.

„S kým ležíš v posteli?“ Pobavene sa opýtala a pritúlila sa.

Zobudil som sa prvý a dal jej pusu. Zasmiala sa, ale vždy sa jej to páčilo. Až do chvíle, kým mi vankúšom nestrelila po hlave. „Čo mi nedáš spať? Ešte si aj pichľavý od fúzov a mňa všetko bolí.“

A tak sme sa obliekli a šli za tými dvoma hastrošmi. Jeden sa divoko objímal s nejakou krásnou ženou. Nebola to rusalka, ani iná víla. Ten druhý sa na nich pozeral a veselo sa bavil.

„Sľúbili sme si, že ho dostaneme!“ Povedal Rjin. Obaja mali červené oči a pozerali na mňa. Akoby chceli vypiť človeku krv alebo ho zabiť. Niečo mi tu nehralo

„Nepozeraj tak na tú rusalku. Ale aspoň vidím ako dokazuje svetu ako miloval svoju upálenú ženu.“ Pobavene kopla do mňa čarodejnica.

„To nie je rusalka.“ Hovoril som.

„Nie, to nie je rusalka.“ Povedala vážne čarodejnica. Chytil som ju za ruku a začal sme utekať.

„Veď to je poludnica! A oni dvaja sú buď blbí, alebo sú to démoni.“ Kričala a všetci traja sa za nami pobrali. Šibli sme obaja prútikmi a všetci traja spadli.

„Nám neujdete!“ Kričali tí démoni.

Dostali sme sa až k útesu a skočili sme, pod nami bola rieka.

„Čo budeme robiť?“ Opýtal som sa jej.

„Veď si čarodejník, mysli na niečo.“ Kričala, ale aj tak sa smiala. A obaja sme si privolali vietor, aby nás pomaličky odviedol na druhý breh.

„Ja som vedel, že sa niekedy stretneme.“ Odvetil ktosi za nami.

„Pán Profesor!“ Skríkli sme obaja a prekvapil nás pán s fajkou a voňavým domov. Miloval stromy a vždy si prial také vnúčaťá, akými sme boli my dvaja. A asi sme vedeli, že pri ňom sme vždy v bezpečí.

Klobúk

Pili sme mušt a jedli orechový koláč. Traja chalani sediac okolo seba prišli do 19. storočia. Vonku jeseň hriala vetrom a vo vnútri nám voňal mušt, sviečky a vysušená mäta na stene. Drevené stoličky okolo okrúhleho stola dodávali tejto debate akési rytierske časy.

„Občas, keď som s vami, cítim sa akoby prišiel do tohto podniku samotný Thomas Malory.“ Rozpovedal sa knihovník a smial sa.

„Nuž, ale nikto z nás nevie starý, francúzsky jazyk.“ Hovoril archivár.

„Ja neviem ani nový francúzsky jazyk. Jedine, čo som francúzsky čítal, je Le petit prince.“ Hovoril som veľmi namyslene. Až tak, že som si učesal vlasy rukami a zatváril som sa ako páv.

„Ja som čítal Citadellu po francúzsky. Mám rád Saint-Exupéryho. Pamätám si ako som bol v Lyone, bolo tam pero s obrázkom Malého princa. Sympatický blond chalan, ktorý si rád pásol ovečky.“ Rozpovedal sa archivár.

„To aj Nils Holgersson.“ Nedalo mi zastať sa svojej detskej rozprávkovej bytosti z detstva. (Inak krásna veta, ako tam hovorím o detstve.)

„Je zaujímavé ako severania v 19. a 20. storočí vnímali realizmus. A Nils Holgersson je vlastne realistické dielo. Isto, je to rozprávka, ale veľmi výchovná. Selma ho napísala podľa mňa preto, aby ju jej vlastné deti poslúchali. Je to vlastne rozprávka o tom, aby deti nerobili nezbednosti.“ Hovoril knihovník.

„U nej je kúzelné ako píše v Poklade pána Arna o tom kontraste. Na jednej strane to dievča ho miluje, na druhej, on je ten zlodej, ktorý ukradol poklad toho farára. A farár je predsa pre dievča vychovávateľ. Ona aj so sestrou u neho bývali, keď boli malé.“ Riekol archivár, bafkal fajku a kopol do seba celý ten pohár muštu.

„Severania sú podobní nám, čo sa týka 19. storočia v literatúre. To nie je Dumas ml. On píše o Paríži. Celkovo, francúzski realisti píšu o meste. Balzac takisto. Severania ako my, opisujú dedinského človeka a pridávajú mu akúsi dávku naturality.“ Ozval som sa.

„No to nesúhlasím úplne. Naturalizmus do istej chvíle áno. Veď pri nich naturálne znamená, že tí ľudia sú spätí s prírodou a konajú prírodne. A to nie je ako s románov kdejakých pubertálnych zmijí, čo ich knižky sú pastviny pre kravy. Mnoho ľudí v súčasnej dobe vníma naturalizmus ako to, že chlap sa vyspí so ženskou. Debilizmus jak oči!“ Rozčuľoval sa archivár a tresol po stole.

„Je mnoho subžánrov alebo ako toho nazvať. Pamätám si ako sme sa na strednej škole učili, že existuje vrámci prózy, román, novela a poviedka. A čo napríklad taká sága?“ Zanôtil knihovník.

„No to áno, učíme sa ešte o tom tak, že je poviedka, ktorá je krátka a je tam málo postáv. Román je hlboký a má mnoho postáv. A novela je niečo medzi, ale to je blbosť. Novelu ja osobne neviem vnímať čo to je. A je mi to tak trošku proti srsti, literatúra má kopec vecí prekrytých navzájom. Bože, bolí ma z toho hlava.“ Povedal som.

Asi po hodine takého rozprávania sme dopili už neviem ktorý pohár muštu. „A čo nové inak?“ Opýtal sa knihovník.

„Nič, na Palmovke minule rozbili papuľu dakomu len preto, lebo vykrikoval rusky.“ Hovoril som.

„Dosť neobvyklé, čo?“ Spýtal sa archivár sarkasticky.

Šiel som domov trošku navoňaný debatou o literatúre a dostal som hroznú chuť pozrieť si film o Synnove zo slnečného návršia. Ako to preboha zohnať, keď to natočili v roku 1919. Potom sme sa ešte smiali, že takým lenivým ľuďom, čo nič nerobia, Islanďania hovorievajú „tí, ktorí jedia uhlie.“ Tí, ktorí len za pecou sedia.

Ako som tak otváral vráta, prišiel som do kuchyne. Cítil som, že bola pec v činnom stave. Schválne som tam zahodil maturitné vysvedčenie, aby sa o tom nikto nedozvedel a sadol si k stolu. Ani neviem ako, zaspal som tam. A tak pochopiteľne, prídete z vonku do prostredia, ktoré vonia škoricou, pomarančom, je tam pec a vonku chujavica akoby šlo o život, tak zaspíte. Zobudila ma maslová pusa.

„Ja som nejako zaspal.“ A ešte som si aj teraz poriadne zazíval.

„Ťažký deň?“ Opýtala sa ma a prešla mi rukou po krku.

„A tak to ani nie, skôr to, že je jeseň a všetko človeka láka k posteli. To mi pripomína, že mám asi horúčku a mali by sme skúsiť tých 72 stupňov.“ Povedal som jej. 72 stupňov je to, keď si s niekým ľahnete do postele, aby ste sa zohrievali. Jeden má 36, druhý tiež 36 a tak dohromady je vo vás teplo na 72 stupňov Celzia. (Kelviny a Farenhajty vypočítajte.)

„Jasné a jesť bude kto?“ Opýtala sa s tuláckym úsmevom, ktorý jej tak krásne znázorňoval jamky.

„Ty robíš štrúdľu!“ Odvetil som s úsmevom, chlapčenským, voňavým.

„Poď mi pomôcť, spravíme si aj kakao.“ Usmiala sa.

A keď som teda šiel pripravovať to mlieko a kakao sme tam sypali, pristál mi na hlave celkom fešný klobúk.

„A celkom ti k tým okuliarom pôjde.“ Povedala mi.

A celá miestnosť voňala kakaom a jej maslovým úsmevom. Večer sme si spolu ľahli na gauč a rozprávali si rozprávku o klobúku. 

Pečené gaštany

Sedel som v práci a olúpal si mandarínku. Spomenul som si na detstvo. Kedysi behával po Košiciach malý Martin a možno bol aj dobrý. Olúpal si mandarínku a kôru nechal vysušiť na papieri. Napadlo mi to aj vtedy, veď mi bude moja pracovná miestnosť voňať. Vonku aj tak boli oranžové stromy. Ktosi mi zaklopal na dvere.

„Máš návštevu.“ A bola to ona, elegantná ako vždy, s vrecúškom pagáčov a novým kabátom.

„Pekný kontuš.“ Povedal som jej a zavesil jej kabát na vešiak.

„Tak vytiahni tú kontušovku.“ Odvetila, usmiala sa a pozrela sa.

„Také nemám, mám tu meltu a čaj, ktorý sa volá dovidenia cholesterol. Ešte aj ibištek by bodol, ale ten pijem, len keď prídem do práce po nejakej bujarej noci.“ Hovoril som jej.

Bola ma prvýkrát pozrieť v práci, vždy som jej o tom len hovoril, ale nikdy som tu s ňou nebol. Pozerala sa na môj stôl, brajgel akoby vybuchla bomba. Príručka k digitálnemu repozitáru, do toho manuál k SQL jazyku, do toho knižka o povestiach a pod tým Nils Holgersson. Otvorila knihu a tam mapa celej Škándinávie, ešte žltý papier a na prvej strane napísané, 20. marca.

Listovala si v tej knihe a usmievala sa. „Martin, Martin. Nechápem prečo Martin chodí na bielom koni, veď ten letí. Je to predsa gunár.“ Hovorila a ja som vytiahol zo skrine mušt a dal som jej napiť, ešte čerstvý. Obaja sme milovali jablká.

„Ty tu máš herbár?“ Opýtala sa ma.

„Áno. Mal by som ho už 2 roky vrátiť.“ Zasmial som sa.

„Ty fiškus, lotor, zbojník, hastroš, garbiar jeden! To sa robí? Také veci si tu nechávať?“ Opýtala sa a smiala sa. Milovala veľa takých slov, keď ich mohla hovoriť. Lapaj som bol, čo už.

„Čo si dnes robil?“ Opýtala sa ma a ja som jej vysvetľoval niečo o novej štruktúre ktoviečoho. Ani sa nepozerala, zaujal ju lístok na vlak, Košice-Praha bohvie z ktorého dátumu. Mala rada spomienky a drobnosti.

„A ty si čo robila v práci?“ Spýtal som sa jej.

„Predstav si, že som poslúchala.“ Začala. Pomaličky.

„Niekoho iného ako mňa?“ Nedal som sa.

„Teba ale ja nikdy neposlúcham. Našla som list, čo si písali ľudia pred 200 rokmi. Dvaja priatelia, muži, sa mali stretnúť.“ Povedala. Miloval som s ňou rozhovory.

„A oslovovali sa, analfabet a tak?“ Nedalo mi byť taký.

„To neboli Werich s Voskovcom. A ešte u nich som milovala to, že si hovorili, hastrmánku.“ Povedala mi.

„V listoch je napísané veľké tajomstvo. Občas ma človek pocit, že ľudia sa mali radšej v starších dobách. Ale neviem, nežil som vtedy.“ Hovoril som jej.

„To si mi už hovoril. Rovnako ako keď si sa predo mnou predvádzal, že máš cukor 29.“ Zarehnila sa.

„Ja? Ty si vymýšľaš!“ Hovoril som jej úplne vydesený.

„Nemusíš to byť stále vždy ty.“ Pritiahla sa ku mne.

„Poďme dnes kolo vody, majú tam niečo, čo sa ti bude páčiť.“ Navrhol som.

„Isto, prídeme tam a bude tam fotka Jozefa Golonku, ja ťa už poznám.“ Čertila sa.

„Majú tam pečené gaštany a javorové víno.“ Odpovedal som jej.

„Kecáš!“ Pozrela sa na mňa tými svojimi očami a ja som ju chytil za ruku.

Obliekli sme si kabáty a doviezli sa tam. Na gaštany a javorové víno.

O pár hodín sme sa k sebe túlili a vonku nádherne snežilo. Svietili sviečky a voňali nám kôry od mandarínok. Krásne sa jej odrážali v tme sviečok vlasy a úsmev. Ženský úsmev popri sviečok je čarovný, taký dievčenský, strapatý, pokrčený a voňavý.

„Na to, že máš cukor 29, erotika s tebou nie je až taká hrozná.“ Hovorila.

„Bývala aj lepšia. Počas VOSR.“ Šteklil som ju aj ja.

Zahrabali sme sa jeden druhému do vlasov a potom povedala. „Drahý, veď dnes je VOSR.“ Smiala sa.

„Veď je šiesty november.“ Hral som sa na nechápavého.

„Kto z nás robí v archíve? Nemal si na škole chronológiu?“ Chechtala sa.

„Ja som sa viac zaoberal kalendárom, kde sa hlásali Liberté, égalité, fraternité...“ Dopovedal som.

„A ktorý mesiac ti bol najbližší?“ Kládla otázku.

„Vinobrania.“ Povedal som po tichu.

„A máme ešte z toho javorového vína?“ Opýtala sa a šla do komory po fľašky.

V tú noc sme zaspávali s pečenými gaštanmi a vôňou javoru. 

Břve, Hájek a obloha

Košice a ja

Pamätám si ako som čítal Nerudu a chodil po Malej strane. Čo nám Neruda zanechal? No to, že Malá strana je dosť podobná tej, o akej písal. Inak sa dívame na chrám sv. Mikuláša, máme chuť spať v drevenej posteli a počúvať dvoch manželov ako sa hnevajú a hádajú sa. Otvorí sa deň, otvoria sa obloky a celá Malá strana je plná chuti Jana Nerudu. On bol skutočne človek, čo dokázal písať o guláši a knedľách. Zanechal nám odkaz spoločnosti, ktorej on bol sám.

Nebyť Jana Nerudu, nemám rád tak Malú stranu. Pevne verím, že nie som jediný. Ale o ňom písať nebudem, iba vám poskytnem na niečo, čo sa fakt oplatí prečítať. Toto.

Keď som minule šiel okolo Malej strany, spomenul som si na Nerudu a takisto aj na svoje rodné mesto, ktoré vonia vranami a holubmi. Prečo Košice? Pretože to je jediné miesto na svete, kde viem, že mi žiadna hviezda na oblohe nezhasne. Košice vnímam okrem iných vecí ako kolísku všetkých svojich prianí, snov a počiatočných dobrodružstiev.

Každé mesto na svete by malo mať nejakú svoju atmosféru a niečo, prečo tam človek chce chodiť. Drážďany mi prídu ako túlavé mesto mostov, po ktorých sa chcem prechádzať. A ešte je to mesto obrovských praclíkov, ktoré voňajú chlebom.

Karlovy Vary mi prídu ako mesto oplátok a sladkostí. Človek sa tam fakt príde rozmaznať, aj keď ide tam len tam na chvíľku. Pardubice mi prídu ako nejaké miesto, kde si človek vie napísať historickú poviedku o kráľovi a jeho družine. Cítiť tam históriu, možno radicou a aj pocitom, že niekde tam pri hrade je čajovňa a človeku by sa tam dobre bafkal tabak a písala poviedka. A hlavne je to mesto sladkých perníkov!

Hrozne podobná mi príde Levoča. To je mesto bryndzových pirohov, kultúry Spiša a nejakej ochrany. To ešte dodnes je mesto hradieb a ani poriadne nevidieť na panelové domy. Okrem iného je tam asi najkrajší kostol v celej Strednej Európe. (Okrem jedného teda.) Mesto tovaryša Kryštova a Majstra Pavla, ktorý tam prišiel z Krakova.

A čo Košice? Mesto prvej pusy a prvým odretým kolenom? Mesto, kde som si prvýkrát roztrhal nohavice a kde som sa naučil ako si zadžabať gambu malinami. Mesto spomienok, bicyklových ciest, kde som si rozbil koleno a bicykel som mal chuť šmariť do koša? Mesto silných priateľov, s ktorými sme skákali cez plot na futbal? Mesto prvých divadelných lások, keď si človek prvýkrát obliekol sako? Alebo mesto vypitých fľašiek piva každý druhý piatok o polnoci na pumpe?

Ak by som mal písať všetky spomienky, ktoré si pamätám, zapísal by som celý papier. Ak by som mal písať o pamiatkách, nudil by som vás. Neviem vám rozprávať pútavo a dobrodružne, že Dóm sv. Alžbety je magický kostol. Raz to bol kostol kalvínsky, inokedy katolícky, že tam raz jeden kňaz bol diabol a víno sa premenilo na kristovu krv? Alebo to, že ak nájdete dutý kameň, môžete zboriť celý chrám? Takisto vás nebudem nudiť príbehom o Urbanovi, ktorý vyliezol na vežu a zvonil, aby ľudia videli, že horí. Povesť uvádza, že Urban v tej veži zhorel a stalo sa tak 13.4.1556. (Aspoň dúfam, keď tak, choďte do archívu a nájdite si čo ten deň znamenal.)

Alebo vám rozprávať príbeh o vlkolakovi, čo sa potuloval kolo Hornádu? A čo tak príbeh o chlapcovi, z ktorého sa stal vodník a kvôli láske sa pomstil budúcemu svokrovi?

Písať vám o tom, že keď idete kolo Jakabovho paláca, lampy svietia, že máte celý rok pocit, že sú Vianoce?

Prejsť s vami krčmy? Nuž, dobre. Začnime U mrva, alebo U Ďurka, takisto nepohrdneme krčmou U Janka alebo legendárny Tryskáč, kde si kamarát chcel objednať becherovku s tonikom a šénker na neho skríkol, „Co? Beton? Co ši še ošaľel?“

Alebo písať vám o podnikoch, v ktorých som prežil pubertu? Rock Pub. To mi pripomína, že som tam ešte nebol s dámou, ktorá to navrhla. Nie, o tom vám písať nebudem. Napíšem len zopár riadkov.

Napíšem vám o cukrárni Aida, ktorú pozná každé dieťa narodené tam. Škoda však, že nikdy neobnovili starú Aidu, čo bola na Poštovej ulici. (O to žiaľ, že na Poštovej ulici vyrástlo hrozostrašné monštrum.) Pamätám si ešte, že sme tam chodili v nedeľu večer, keď sa už objavovala čierna obloha. Pri sladkostiach som sa naučil vnímať deň a noc. Večer má človek neodolateľnú chuť niečo mlsať. Napríklad palacinky, šľahačku a javorový sirup.

Tá cukráreň je nádherná, na svete je milión cukrárni, ale nikde nikdy som nejedol takú zmrzlinu ako tam. Z tej zmrzliny sa človek dokáže najesť.

Napíšem vám o Hlavnej ulici. Ono, Košice trošku ešte stále pripomínajú staré mesto s romantickým nádychom. Keby na Hlavnej ulici chodili drožky, alebo električky ťahané kone, bolo by to hotové rytierske mesto, kde sa človek hrozne rád zatúla. Tá Hlavná ulica má úžasnú energiu.

Ľudia chodia do kostola, potom si odskočia na obed do Kohúta alebo do Golema, či do Českej hospody. Potom sa idú prejsť po Hlavnej, kúpia si zmrzlinu, sadnú si do parku a čítajú si noviny.

Napíšem vám o Jahodnej, ktorej sme počas strednej školy začali hovoriť „Strawberry Hill“. To je miesto, kde som prvýkrát pil v krčme čaj, šiel s bicyklom na Kojšovku a hrozne sa smial, keď som po sebe stiahol 2 pivá. (Neviem prečo ľuďom bolo smiešno, keď niekto začal, že už nepozná násobilku a ja som povedal, že „však použi google.“)

Napíšem vám o erbe, ktorý píše celú históriu mesta. Alebo nenapíšem. Sami si choďte hľadať informácie o ňom. Odporúčam sa dívať na dvere dómu sv. Alžbety, kde nájdete jeden z prvých znakov mesta. (A ten pripomína sv. Alžbetu a nie Arpádovcov, Anjuovcov, alebo Jagelloncov.)

A čo vy a Vaše rodné mesto? Podeľte sa.

O sukni a čokoládovej pralinke

Presťahovali sme sa. Maľovali sme steny na oranžovo a smiali sa, že som červenovlasý. Baby mi hovorili nekrvácajúci a už mi len lutnu bolo treba. Nepoznali sme sa až tak dobre, vlastne my traja chalani trošku áno a asi aj baby navzájom, ale spolu nie. Ani sme netrávili prvé mesiace spolu čas, každý bol rozlietaný a chodievali sme domov zväčša spať. Voňali sme si navzájom všetci, každý doniesol do spoločnej domácnosti akúsi svoju vôňu orgovánu, alebo ako to povedať.

Časom ma vytiahli chalani na pivo, trošku sme sa bavili o futbale, dievčatách, šiškách, jahodách a o horách. Niekedy sme si vyšli na nejaký kopec a s dobitými nohami sme sa doťahali domov. Spávali sme každý vo svojej izbe a na to, že nás bolo 6, domček rástol. Veselo sa z neho kúrilo a dym nám pripomínal všetkých v izbách. Chalani boli kamarátski, poradili sme si, predávali sme si skúsenosti s rande a občas si rozprávali zážitky. Raz za 3 týždne sme si v piatok sadli na balkón s pivom a hulákali do rána. Občas sme hádzali fľašky z balkóna do smetia a pochopiteľne, že sme netrafili.

„Ide dnes futbal, hráme proti Mongolsku. Kúpime pivo a pepe chrumky?“ Usmiali sme sa na seba. „No dobre, ale len pivo, nechcem sa strieskať do nemoty.“ A to sme sa zborovo usmiali. Futbal skončil, stiahli sme sa všetci do večierky, kúpili fľašu vodky a bolo veselo. Baby za nami prišli a tak sme im ponúkli, čo sme mali. Spali sme každý inak a každý sa z toho smial. Zobudil som sa na zemi vedľa nejakých dievčenských nôh a obaja sme sa na seba usmiali. Obaja ešte v rifliach a svetri, sme utekali do sprchy. Ešteže sme mali dve sprchy.

Prichádzal čas Vianoc a tak sme trávili čas aj s kočkami, hrali sme spoločenské hry a robili hlúposti. Vlastne nikto z nás nebol súťaživý a preto sme sa smiali. Keď sme hrali karty a mali si hovoriť znamenia, robili sme všetko len to nie. Občas niekomu z nás prihorela polievka a niekto omylom zahodil do bieleho prádla červené tričko a pustil to pod 60. stupňami.

Mali sme sa natoľko radi, že sme si prali veci navzájom. Tradične, menili sme si ponožky, občas aj svetre a dakedy aj nechtiac okuliare. Bol piatok a vonku sa stromy farbili pastelkami. „Poďme spolu na nákup.“ A tak sme všetci išli, každý si vzal nákupný vozík. Bolo príjemné, keď sme sa stretli s prázdnymi vozíkmi a usmiali na seba. Šiel som si kúpiť nejakú vodu po holení, lebo už mi čierne korenie nerobilo dobre. Uvidel som ju ako ovoniava vody po holení.

„Také ti vonia?“ Opýtal som sa jej jemne.

„Rozmýšľam, či by sa to hodilo do omáčky.“ Povedala len tak a položila to.

„To by mali mať cesnakovú vôňu po holení.“ Odvetil som jej a usmial sa. Usmiala sa tiež a vzápätí sme sa na seba pozreli. Nikdy sme v sebe nenašli toľko krásy v sebe ako vtedy.

„Čo používaš ty?“ Spýtala sa ma.

„Na varenie?“ Začal som si ju doberať.

„Po holení.“ Povedala.

„No zvyčajne čierne korenie, pre zachovanie rodu.“ Povedal som jej a uvedomil si ako ma veľmi potešilo, keď sa zasmiala.

„Ale vážne, chcem bratovi kúpiť nejakú dobrú vodu po holení na Vianoce. Ešte sa neholil.“ Hovorila.

„Pre brata?“ Spýtal som sa akoby som neveril tomu.

„Isteže pre brata, ty trubiroh. Azda si si myslel, že by som mala nejakého frajera, keď som sa vyspala s tebou?“ A bolo vidieť, že sa vyžíva na tom pohľade.

Ja som si predstavil akoby som zobral fľaštičku nejakého balzamu po holení a fľochol si do gágora. Pri tej predstave som sa rozosmial.

A tak som sa jej občas pozrel na zadok a na nohy a šli sme platiť. Pochopiteľne, že predtým sme vybrali niečo, čo voňalo obom. Iskrivé pohľady sa na nás lepili.

V domácnosti sme začali tráviť viac času v kuchyni, čistili sme spolu mrkvu, krájali cibuľu, aby sme sa videli plakať. Mali sme radi zemiakové placky a keď sme spolu umývali riady, občas sme sa dotkli jeden druhého rukami. Nemuseli sme si to hovoriť, ale asi preto sme boli tak blízko, lebo sme sa občas dotkli jeden druhého.

Prišiel jeden večer, keď bolo už pred Vianocami. Chalani hovorili, že druhý deň pôjdu domov a baby vlastne išli s nimi. Ja som do seba hádzal kuchynskú príručku Javy, lebo v práci sme mali niečo robiť, čo si človek nosil aj domov. Zrazu sa otvoria dvere a všetci piati tam zborovo, „Ahoj.“ A ja som odvrátil obraz od tej sexi knihy a usmial sa na nich. „Robíš niečo?“ Spýtali sa ma chalani. Náš pohľad sa opäť stretol a obaja sme si venovali úsmev, ktorému nik iný nerozumel.

„Čítam nejaké vášnivé dielo o láske.“ Riekol som.

„Nejaké pekné?“ Opýtala sa ma jedna z trojice dám.

„Áno, základy svahilčiny.“ A usmial som sa.

„Mám problém s počítačom.“ Povedala Ona. A tak sme sa na to šli pozrieť. Windows XP, SP3. Nebudem ďalej rozoberať. Ale bolo príjemné, keď sme do seba občas buchli.

Druhý deň som ju stretol v kúpeľni, ešte v spodnom prádle, nečakala ma tam. Ani ja ju, musel som byť hrozne príťažlivý, vlasy ako metla, zubná pasta mi padala kdekade a ešte aj tie trenky, čo som mal, mali obrázok bugs bunnyho. Zato o nej by sa dačo iné dalo povedať.

Vzal som si oblek a ona mala farebnú sukňu a pekné sako. Cestou na autobus sme sa rozprávali a mierne sa obtierali o seba bokmi. Párkrát sme si prešli rukami popri sebe a zastavila sa nám reč. Keď sme sa rozlúčili a ja jej poprial veľa šťastia, videl som v jej očiach, že k sebe patríme tak ľudsky.

Stretli sme sa poobede v obchode, viacmenej náhodne, viacmenej sme si na seba počkali.

„Kúpime si vianočku a pustíme si Chalupárov?“ Opýtala sa ma.

„A nejaké vanilkové mlieko?“ Povedal som jej.

„A kopec medu a keksov.“ Povedala.

„A ešte šaraticu, aby sme mali dobré afrodiziakum.“ Povedal som jej pri pokladni a ona sa tam skoro zložila od smiechu.

A tak sme sa dogúľali domov, ľahli si na jednu posteľ a pozerali Chalupárov. Po nejakom čase sa ku mne otočila. „Kde sa to pozeráš, ty zvedavec? Ráno ti nestačilo?“ Lišiacky sa usmiala.

„Ja som len chcel vedieť aký je vzorec teórie relativity.“ Usmial som sa.

„A ten vzorec je pod mojou sukňou? Často sa dívaš dievčatám pod sukňu?“ Opýtala sa ma a rukami mi zahrabala vo vlasoch.

„Nikdy som to nerobil.“ Hovoril som a prisunul som ju k sebe, aby sme si boli bližšie.

„Ani ako štvorročný? No a čo ešte chceš vedieť o mojej sukni. Chceš sa mi ešte pod ňu pozrieť?“ Usmiala sa na mňa.

„Skôr by som ocenil, keby som vedel ako ju z teba dostať dole.“ Povedal som jej a všimol som si, že má pery od čokoládovej pralinky.

„A čo ťa ešte zaujíma, spýtaj sa, možno ti rada odpoviem.“ Opýtala sa ma.

Ja som ju pobozkal, bolo to mokré a vášnivé. Mala sladké pery od pralinky a nohy hladké. Keď som jej stiahol sukňu z nôh, pošteklila ma slovami. „Vidíš, aké ťažké to bolo. Ako si vy chlapi vlastne viažete kravatu, dostať ju z teba dole je tiež nad ľudské sily, aby som ti nezničila uzol.“ Smiala sa a túlili sme sa k sebe viac. Samozrejme, že kravata bola to najmenej, čo by robilo problémy.

Druhý deň sme sa zobudili vedľa seba a šli už do jednej sprchy.