Úprimný

V akej demokracii žijeme? Viete, ja som vysokoúprimný človek. Som taký úprimný, že som odvážny. Lebo odvaha sa rovná úprimnosť1.

Viete, ja, keď som bol malý, chodil v televízii seriál o chlapcovi, čo si mohol robiť všeličo. Raz podpálil susedom trávu na záhrade, potom sa im vymočil pred dvere a vždy mu to prešlo. Bol mojim veľkým vzorom, lebo bol úprimný. Úprimnosť nie je len o odvahe, ale aj o tom, že sa vymočím pred susedovým vchodom a sám sa tam označím. Však mu prejavujem nenávisť.

Žil som životom veľmi zaujímavým. Hoci som si nevážil sám seba, to je predsa nepotrebné. Treba byť úprimný. Mojim snom bolo jedneho chlapca zo sídliska kopnúť do zadku. Raz sme tak v lete išli po ulici a on mal biele nohavice. Ja som sa rozbehol a kopol som ho do rici. Jeho otec mi energicky vylepil. Nikto sa ma nezastal. Viete, úprimnosť je aj o tom, že ste na všetko sám.

Ďalší príbeh bol ten, že som rád páli drevo. Ale čo tak zapáliť les? Viete, ja mám veľmi rád, keď niekoho naštvem. Raz som podpálil les a hájnik prišiel k rodičom, že chce, aby zaplatili pokutu. Stačilo sa polroka túlať po meste, rodičia sa o mňa báli, tak mi odpustili všetko.

Lenže moja úprimnosť pokračovala. Mal som kamaráta, ktorý sa volal Tono a ten sa zaľúbil do jednej Simony. Ona však mala iného chlapca, ale Tono o tom nevedel. Ani neviete aké potešenie mi spôsobilo, keď som vycapil tú fotku na instagram a ukázal mu to. On plakal a ja som sa tešil radosťou, že aspoň 5 minút sa cítim ako úprimný chlap. Lebo úprimnosť je aj o slzách.

Tono sa so mnou prestal baviť a ja som ho za to nenávidel. Však mňa predsa každý musí zbožňovať, obdivovať. Ja som vodca partií2. Tono chodieval na kurz kreslenia, preto som mu zničil palety. Rodičia boli na prášky a hodili ma do polepšovne.

V polepšovni bola zábava. Vždy som niekoho zbil, zmrzačil alebo napľul len tak niekomu do ksichtu. Lenže jedného dňa prišli za deťmi rodičia a za mnou nikto. Plakal som asi celý deň. Ale nikomu som to nepriznal, pretože úprimnosť je o slzách. Ale nie o mojich3.

Tie deti som tak nenávidel, že som im požral všetky dobroty od rodičov, čo dostali. Bolo mi z toho celý týždeň zle, ale tie ich rozplakané tváre! Tá ich bezmocnosť mi niečo urobiť. Tak im treba.

Strednú školu som nedokončil, pretože som sa nenaučil gramatiku. Nikdy som nevedel písať diktáty a prepadával som zo slovíčok z angličtiny. Čo je angličtina? Ja som sa chcel naučiť nemecky, pretože som chcel čítať Mein Kampf. Ono, na tom Mein Kampfe nebolo nič zvláštne, ale aký je to motivačný bonus, keď človek mláti koho chce a ohradzuje sa tým, že „ale ja som nevedel, že Hitler je zlo.“4

Počas práce, keď som mal 22 rokov, spoznal som tam jedneho chlapca. On bol čerstvo po rozchode a ja som mu pripomínal jeho bývalú priateľku. Furt som sa na ňu pýtal a nechápal som, prečo nie sú v kontakte. A jedného dňa som mu ju priniesol. Obidovaja sa rozplakali, bolo im to nepríjemné, ale ja som šťastný blahom. Opäť som niekoho nahneval.

No, kto si ešte chce so mnou zmerať sily? Som predsa úprimný. Močím na všetky posvätné knihy sveta, titulujem sa ako novodobý Jan Palach, novodobá Johanka z Arku a nemám problém každému povedať do očí.

O 10 rokov: To vymrel celý svet, že sa so mnou nikto nechce baviť?

Pozn.aut.: Teším sa, že ste sa našli v článku. Len pokračujte v podobnej činnosti.