Scifi príbeh o tom, ako som robil skúšku z informatiky

Ľudia vystupujúci v tomto príbehu sú nereálni. Nikdy sa to nestalo a už dopredu vás upozorňujem, že nič z príbehu nie je pravdivé. Rozhodol som sa, ale že napíšem scifi poviedku o štúdiu na vysokej škole. Príbeh sa odohrával na Univerzite v Poľove v roku 2004.

Mal som skúšku z Úvodu do informatiky III. Už si ani nepamätám, o čom to poriadne bolo. Celý semester vyučujúci chodil na hodiny ladným krokom. Vždy tri hodiny z dvojhodinovej prednášky meškal. Ešte predtým ako prišiel na prednášku, vybehol trikrát po sebe schody od hora až dole. Nosil hrubý angorský sveter najmä v letnom období. Potreboval ukazovať ľuďom, že sa potí a je veľmi vyťažený.

„Ech, ech, ech.“ začal (akoby z porna).

Študenti pozerali naň ako na Markíza de Sadé. Bol plný nehy, lásky a božieho požehnania. Otvoril si obrovskú aktovku a nejaké pozliepané šalátové vydanie obrovskej knihy šmaril na stôl. Ono to bola učebnica „Plesňové ochorenie nôh a jeho následky na frigiditu pre pokročilých III“. (Neviem síce, čo to ma spoločné s informatikou, ale ja som mal Javu len dva semestre.)

„No, Janko!“ skríkol. Irónia bola to, že tam nechodil žiaden obyvateľ s menom Ján.

Napísal na tabuľu program a potom pozeral von oblokom. „Ach, máme to vonku ale teplo. To by sa teda piekli buchty. Ako to robíte? Hádžete tam aj droždie?“

Začal rozprávať veľmi poučným hlasom o droždí, ženskej kráse a najmä o Sandokanovi. Vraj neverí Google, lebo ten tvrdí, že Sandokan je z Malajzie. (Sám nechápem významu tej vety.) Potom sa usmial akoby si sadol nahý po silvestrovskej noci na kadibudku a riekol. „No, nemusím vám vysvetľovať nič ohľadom príkazu hore, už to viete a mali ste to stokrát.)

Príkaz:

#!/bin/harekrisna

echo “random Ja som krasny”

if SQL >!78 then <>!?:”C6H6

EOP

(Nerozumiem tomu programu, priznám sa.)

„Tak a povedzte, čo ste fajné varili? Ja som varil fazuľu. Opražíte si na cibuľke, paprike a uhorke fazuľu. Prilejete tam pol litra piva a čakáte.“ hovorieval ďalej.

To bola akože prednáška.

Cvičenie vyzeralo následovne.

Mali sme oskenovať fotku a uložiť na sieťový disk Z. (Sieťový disk Z sa pomenovalo preto, lebo vyučujúceho nickname bol Zoro.)

Ibaže z nejakého dôvodu nastal dosť podstatný problém. My sme tak trochu nemali skener. Je to dosť zaujímavé, keď máte skenovať a nemáte na to zariadenie.

„Napíšeme si postup do zošita!“ kričal ako o život.

Vyvolal ma, čo si myslím o tom a ja som prežíval dobu ľadovú na vlastnej koži.

Riekol som mu švárnym hlasom. „Pokiaľ ma budete biľagovať, pôjdete do pekla.“ Ibaže on nepovedal nič, pretože bol hrozná holota a strašný ogrgeľ. „Mladý muž! Povedzte nám svoj postup! Čo robiť v takých situáciach?“

Popísal som mu teda situáciu, čo robiť, keď treba skenovať obrázok. Keď neviete, nájdete to tu.

„Ale pán kolega.“ zahanbene sa poškrabal v rozkroku.

„No, prosím.“ riekol som a cítil som sa ako sir Lancelot pred Geuinevere.

„Vy ste mi povedali postup, lež ja som sa tázal, ako by ste postupovali!“ rumázgal.

Ja neviem prečo, ale keď som ho prvýkrát videl, cítil som sa ako Francesco Petrarca, keď 6. apríla roku pána 1327 vstúpil do chrámu sv. Kláry.

Inak fakt slovo postup a postupovať majú veľa odlišností. Najmä sémantických. (Nemám dať poznámku pod čiaru, aby tento blog vyzeral vedecky?)

„Ako by ste postupovali vy?“ spýtal sa spolužiačky, ktorá premýšľala nad vôňou malín.

„No, takisto ako ten trubiroh predo mnou.“ riekla.

„Vy nepostupujete dobre! Predsa načo máte vo firme helpdesk? Nech oni vedia, kto ste vy a kto oni!“ kričal ako o život a smial sa ako Doga, keď jej chcete dať pusu.

(Inak, informatici, čo opovrhujú helpdeskom a myslia si, že sú niečo viac: o čo, že si neviete ani wifi nakonfigurovať?)

Potom sa nám vysmial do ksichtu a šiel ďalej. Ja vám neviem prečo, ale furt, keď na nás pozeral, hrabal sa a dotýkal vlastného objemu hrudníku.

Prišiel čas skúškového obdobia. Prišiel prvý termín a ja som tam šiel oblečený ako by som šiel na vohľady. Topánky z leopardej kože, oblek Tesco de luxe a silná kravata.

Vytiahol som si otázku: „Aký je rozdiel medzi bitom a bytom.“

Hovoril som mu hodnú chvíľu, dostali sme sa k binárnej algebre a, že keďže 2 na tretiu je 8, to s niečím súvisí. Vysvetľoval som mu preklad z dvojkovej do desiatkovej sústavy a on sa na mňa usmieval ako dvaja milenci, ktorí sa vedľa seba zobudili.

Pohladil sa po hrudi a riekol. „Bolo to slabé! Prídite nabudúce! Ani základné veci ste nevedeli!“ kňučal ako pes Lajka.

O pár dní som si vzal na seba tričko Duke Nukem alebo Ninja Turtles. Dva týždne som si ani hlavu neumyl a spotený som bol ako púštna líška. (Nie táto.)

Prišiel som k nemu, rozprával vychodoslovenským dialektom. „Ta co vám za guta? Lapa vás?“ to bolo namiesto pozdravu.

„No, už ste naučený?“ spýtal sa ma.

„Povedzte mi hlavné trendy v unixových operačných systémoch.“ kričal akoby v telke nešla Pocahontas, ale Sandokan. (Čo ja mám dnes s tým Sandokanom?)

„Nemáte žuvačku?“ začal som.

Vytiahol žuvačku a ja som začal hovoriť.

„Viete, mňa Unix nezaujíma. Ja radšej idem na pivo. Prídem, dám si dvakrát Bamberga a idem domov. Aké máte rád pivo vy?“ spýtal som sa ho.

„Moje obľúbené pivo je Zlatý bažant.“ vytiahol fľašku a, či si s ním nepripijem. (Našťastie, ja som mal v taške krém na topánky, aby som mal z toho pôžitku aj nejakú chuť.)

A tak sme viedli veľké dialógy o týchto veciach.

Asi po hodine a troch zlatých bažanatoch (schválne malým), pozrel na mňa. „No, dám vam jendotku! Vidím, že ste sa pripravili! Nech sa vám darí a nech vás sprevádza sila!“ hovoril a podpisoval sa mi do indexu.

Ešteže žiadna vysoká škola nemá takéto príbehy a ja som si len trénoval svoju fantáziu.

Prosím, sledujte ma aj na facebooku. (A nezabudnite sa v tom článku nájsť!)

Na prechádzke

Hnusné deti s iphonmi a bez kníh!!! Mor na nich!

Ďalšia vec, čo ma začína vytáčať je otázka povinnej literatúry a čítajúcej mládeže. Dobre, prirovnám to k istým krajinám, ktoré majú podobné jazyky. A ľudia plačú, že ich deti už tým druhým jazykom nevedia rozprávať a oni by tak chceli, aby ich deti rozumeli aj tomu jazyku. Chápem, že v dnešnej dobe neobmedzených prostriedkoch je veľmi ťažké decku zapnúť televízor, rádio, či iné správy v tom jazyku, ktorý ho chcem učiť.

Ale vráťme sa k literatúre a čítaní mladých ľudí. Ja si nemôžem pomôcť, ale vy všetci hladkáči ega nad deťmi a mládežou a ich vzťahu k literatúre mi prídete takí príjemní ako nechty o tabuľu. Ešte raz si predstavte ten zvuk.

Pokiaľ som sa ešte trošku motal v knihovníctve (teda tom ľudskom, nie v tom odbornom), vždy som videl plné detské oddelenia. Neraz som na vlastné oči spatrill, že knihovník vychováva deti k čítaniu a ukazuje mu cestu ku knihe. Áno, čítať knihy je cesta. Je to ako naučiť sa chodiť a vedieť používať nohy.

Štatisticky je dokázané, že deti a mládež jednoducho číta. Áno, sú deti, čo hodia petardu do autobusu, všetko nahrajú na video a potom to uploadujú a ešte sa otagujú, že kto je kto. Nádhera. Je to hovadina, ale je to len vina tých detí?

Je oveľa ľahšie odsúdiť a hovoriť o tom, že dnešná mládež je skazená a, že namiesto facebooku by si mohli prečítať básne Pavla Országha Hviezdoslava. Pane, na nebi, to je teda hovadina. Hádam netreba vysvetľovať ďalej veci.

Ďalej, čo ma vytáča je nasledovné.

Niekto na nejakú facebookovú skupinu a la Milujem knihy, Milujem čítanie, Milujem sa s knihami, Milujem knihu, Milijem knihy, Milujem knihy a knihy, napíše nejakú povedzme recenziu o nejakej dosť známej knihe. Čo je také? Kafkov Proces napríklad. Recenzia ma 3 riadky a vyzerá nasledujúco:

Veľmi dobrá kniha! Škoda, že je taká krátka, nemal som druhý deň čo robiť, tak som si to prečítal ešte raz!

A potom prichádzajú reakcie: „Škoda, že tá kniha nie je v povinnom čítaní! Ja by som to nakázal tým hnusným deckám čítať! Ale oni radšej budú na instagrame svoje gamby otŕčať!“

Veru, Franz Kafka je ukážkový autor pre povinnú literatúru. A do čerta, kedy ľudia pochopia, že literatúra nie je kľúč k intelektu. Mi to pripomína istú časť informatikov. Keď on napíše v aspektovo objektovom programovaní sčítanie dvoch čísel, myslí si, že je guru. Alebo admini, čo povedia, že nebudú používať žiadne grafické nástroje na správu, lebo oni všetko ručne do terminálu píšu! Ja nechápem kto im dal právo byť taký arognantý a povyšenecký voči ostatným ľuďom. Len preto, že niečo robia akože ťažšie. (Zbožňujem inak, keď po tých administrátoroch preberám server a vidím zaswapovaný server, plné disky a spustených 300 záloh v rovnakom čase.)

Ja osobne si myslím, že človek, keď začne čítať, mal by čítať o veciach, čo ho bavia a k čomu má vzťah a až potom, časom sa púšťať do vecí, ku ktorým sa dostane. Lenže toto je už tak nejako literárna výchova a naša spoločnosť má k tomu nulovú hodnotu.

Resp. kto to bude robiť? Učitelia? Áno, niektorí to aj robia. Napríklad, nebyť našej slovenčinárky na strednej škole, dodnes si neprečítam veci, ktoré som si prečítal. Ibaže podaktorí učitelia majú iné veci na starosti ako vychovávať čitateľov. Musia predsa stalkovať všetky instagramy, facebooky, foursquare a čo ja viem, aké sú ešte sociálne siete.

Knihovníci? Ak nerátam niektoré veľmi dobré detské knižnice, knihovníci majú iné starosti. Treba predsa pripravovať katalogizačné pravidlá, triediť dokumenty podľa triední, riešiť vedecké knihovníctvo a tváriť sa dôležito. A hlavne všetky svoje odborné texty písať pod čiarou, aby to vyzeralo vedecky. Hlavne sa tváriť vedecky!

S čítaním kníh je to rovnaké ako s ľuďmi. Pokiaľ sa navzájom spoznávame, formujeme, sme na veľmi dobrej ceste. Pokiaľ sa silou mocou snažíme správať ako ombedzení egocentrici, potom sme na ceste niekam inam a plačeme, že nikto sa s nami nechce kamarátiť. Veru, ktovie prečo!

Prosím, sledujte ma aj na facebooku. (A nezabudnite sa v tom článku nájsť!)

Ani nečítajme knihy! Ale hovorme, že sme ich 3000 krát prečítalil a stále tam nájdeme niečo nové!

Predpokladám, že som sa na podobnú tému už vyjadroval. Ale nedá mi to a píšem opäť. Už dopredu upozorňujem, že tento blog nebude mierený proti autorom, ktorých budem uvádzať. (Hoci neviem ako tam dakto môže vidieť útok na spomenuté osobnosti, ale ľudia sú všakovakí.) Poďme sa teda baviť o literatúre, čítaní a o intelekte.

Nehnevajte sa na mňa, ale mňa vážne nebaví rozprávať sa s ľuďmi o knihách, keď k tým knihám nemajú potrebnú úctu. Ibaže podaktoré mozgy sa rozhodli, že budú sčítanejší ako tí druhí. Poznáte tie facebookovské statusy: „Och, čítam len 3 knihy denne! Tak málo mám času, že musím ešte do práce chodiť.“ (Najvyšší čas dať výpoveď.)

Ja neviem kedy sa spoločnosť pridružila k tomu, aby literatúru vnímala ako beh na 100 metrov. A potom ešte chválenie sa takým tým spôsobom, akoby práve zabehli maratón za 20 minút a ešte by si dali 100 Cooprových testov, ale oni MUSIA chodiť do práce. Potom ma ešte dojímajú komentáre na to takým spôsobom. „Ach, ani nevieš ako ti rozumiem! Ja som si zobral 4 dni dovolenku, aby som prečítal Franza Kafku nonstop! Tie jeho poviedky mi tak udreli do duše!“ (Masochizmus je v dnešnej dobe veľkou ideou a ja ho nemienim podporovať.)

Kalkulujem, že netreba vysvetľovať, čo tým myslím. Predpokladám, že nie som jediný človek na tejto planéte, ktorého niečo také štve.

Vysvetlíme si zopár vecí:

Čítanie kníh je absolútne normálna vec. Áno, všetci to máme inak. Niekto pri tom oddychuje, iný sa zaujíma o nejaké veci, inšpiruje nás to, ukazuje nám rôzne pohľady a podobne. Samozrejme, že knihy nie sú jediná vec, ktorá v nás vzbudzuje podobné pocity. Sú tu filmy, je tu kopec hudby, prechádzky sú fajn, držanie sa s niekým za ruky a podobne. Nehovoriac ešte o spoznávaní ľudí. Teraz tu príde istá skupina exotov a bude mi vyčítať, že v knihe človek zažije toto všetko.

Knihy sú úžasné, inšpiratívne, skvelé. Takisto ako mnoho ľudí. Čítame knihy tak ako chodíme do práce, stretávame sa s ľuďmi. Je to úplne obyčajná a normálna činnosť. Isteže sa pri niektorých knihách (Citadela napríklad) cítime akoby sme boli v chráme a celé čítanie je pre nás akási bohoslužba. To by som mohol prirovnať pri priateľstve. Keď človek má viac ako 9 rokov, pochopí, že kamarátstvo nie je len o tom, že „Hoď loptu a kopaj!“

Keď som čítal Večne spievajú lesy, stretol som sa s pojmom niečo ako generačný román. Pretože tá kniha je generačná. Čítali to moji starí rodičia, čítali to naši, čítala to moja sestra, kopec kamarátov, čítal som to aj ja a budú to čítať aj moje ratolesti raz.

Podobne to máme aj s ľuďmi. Jednoducho, existujú medzi nami generační priatelia. Teda tí, čo nás videli ako deti, čo nás uvidia s deťmi a možno aj tie deti medzi sebou sa stanú dobrými priateľmi. Podobne to je aj s čítaním kníh. Všetky tieto veci potrebujeme najmä preto, aby sme prežili tento život a ako písal Karel Čapek. Človek chce žiť, ale chce, aby jeho život stál za to.

Sú ľudia, čo nečítajú knihy. No a čo? To, že dakto nečíta knihy, neznamená, že ten človek je menejcenný. Ja jednoducho zbožňujem povyšovacie reči. „Ja som Dostojevského Zločin a trest prečítal za 2 hodiny, čo ty? Keby si čítal ako ja, možno by si pochopil moje schopnosti!“ (Toto je krajšie ako vôňa ženských vlasov.)

Na margot toho poviem len to, že retardáciu mozgu netreba až tak dlho študovať.

Poďme sa ale baviť trošku o Fjodorovi. Dostojevskij je pre mňa autor, čo vo mne symbolizuje jeseň. Ja neviem prečo, ale čítať Biele noci dokážem iba na jeseň a hmlu, čo vidím v Zločine a treste, je stále pre mňa jesenná. Sú isté obdobia, kedy ho čítam a kedy sa k nemu vraciam.

Potom ma na Dostojevskom vie dojať, to čo robia podaktorí čitatelia. (Inak, podobne ako pri Tolkienových Elfoch.)

Milujem reakcie: „Ja som Zločin a trest už 30 krát po sebe čítal a tak som sa v tom našiel.“ Neviem, síce v kom sa ten človek našiel. Inak toto je tiež hovadina jak traky. To každú knihu, čo prečítam, tak sa v nejakej jej postave musím nájsť.

Dojímavé je, že keď ten človek už pozná knihu naspamäť, tak furt hovorí len o tom ako zobral Raskoľnikov sekeru a rozprášil starú úžerníčku. Z nejakého záhadného dôvodu ani nevie ten človek, čo to miliónkrát čítal, že úžerníčka mala ešte sestru.

To isté je na Tolkienových Elfoch. Samotný Tolkien o nich píše len to, že sú nesmtreľní. Ibaže podaktorí ľudia robia z tejto rasy niečo viac. A ešte to píše o tom takým spôsobom: „Och, ja som sa v elfoch našiel! Oni sú takí veľkolepí, nič nepokazia, sú najlepší, sú božskí, mýtickí, geniálni, fascinujúci! Sú to Elefovia! Len oni vedia, kde je pravda. Sú nádherní, nikdy neboli zlí, nikdy nikomu neublížili! A presne taký som ja, tak sa ku mne patrične správaj, lebo ja som Elf!“ (Ok, to posledné vám síce nikdy nepovedia, lež stále sa tak správajú.)

No pre živých bohov na tomto svete. Čítali tí ľudia aspoň 10 strán z ktoréhokoľvek Tolkienového diela? Prečítajte si najprv Tuláka Rovera a List od Nimrala, aby ste pochopili symboliku farieb a až potom choďte študovať Elfov.

Poďme ďalej. Spoločnosťou známy román 1984. Ja neviem prečo, ale keď sa spomenie to číslo, prichádza na um miliarda reakcií. „Ja som sa v tom našiel! Stále mám pocit, že ma niekto sleduje!“ A začnú tí ľudia rozprávať aká je to skvelá kniha, lebo vykresľuje ZSSR a ako sa tam sledovalo a podobne.

Čo ma dojíma na tých ľuďoch: chvália sa, že to poznajú naspamäť a ako sa v tom našli. A keď príde reč na knihu, nerozprávajú nič iné, len to, aby si hladkali ego tým ako je tá kniha prezentovaná spoločnosťou. Nikto nepovie, že má rád tú knihu, lebo Winton a Júlia sa snažili chrániť pred režimom. Alebo, že keď sa Winton vyspí s tou 50 ročnou prostitútkou, lebo mu to káže režim, že to je neskutočne nechutne popísané. Každý bude hovoriť ako sa tam našiel, lebo tá kniha je mierená proti sovietskému Rusku.

Tieto povrchné hovadiny by si ľudia mohli odpustiť, lebo ma nehorázne rozčuľujú. Celá spoločnosť ohľadom toho ma vytáča. To akési hranie sa na múdrych a inteligentných ľudí. Viete, čo? Prestaňte sa mi ozývať, prestanete tým ubližovať mne i sebe. Inteligencia nie je o nejakých pretekoch, k tomu človek dojde tak nejako normálne.

Prosím, sledujte ma aj na facebooku. (A nezabudnite sa v tom článku nájsť!)