Zelený jazyk a nohy

Sedeli sme na záhrade a pozerali na hviezdy. Pred nami už bola dopitá fľaška vína a obaja sme potrebovali smiech. Milovali sme ho a dnes bol taký čudý deň. Nech sa dialo, čo sa dialo, snažili sme sa jeden druhého rozosmiať. Mala na sebe mikinu a hrozne pekné oči.

„To, čo si urobil dnes, mi ukázalo ako ťa mám hrozne rada.“ Povedala, pošteklila ma ruke a usmiala sa.

Aj ja som sa usmial, ale ten smiech bolel..Bolo mi smutno, človek má občas chuť robiť všetko preto, aby sa jeho blízki mali dobre. Ale nie vždy to ide.

„Bez teba a tvojich nôh by to nešlo.“ Usmial som sa, mala rada nečakané komplimenty odo mňa. Raz sme šli v električke a niekto mal na ňu nacionalistické narážky. Ono bolo vždy príjemné, keď človek príde do cudziny a druhí naň pozerajú akoby rozprával po mongolsky. Začali jej vulgárne a dosť nechutne nadávať. Preto som jej povedal, že má zadok ako naša vlajka a že oni (ony) jej ho závidia.

„Ty si na to pamätáš?“ Opýtala sa ma.

„A kto by zabudol na to ako som Ťa chytil za ruku.“ Rozosmial som sa.

„Bolo to za nohu, drahý.“ Povedala mi.

Ono to bolo tak, že sme sa raz šli kúpať. Mala vínovo červené plavky a ja som jej povedal, že tie plavky s ňou niečo robia, ale aj so mnou. Dodnes nezabudnem a farbu jej úsmevu. Aby sa nečervenala, hneď som jej povedal, že keby mala zelené vlasy, bola by kráľovná diskoték. To už vybuchovala smiechom a pýtala sa ma, či som bol nejako dlho na slnku. (Potom som jej rozprával príbeh o romantikovi, korí dal zaspievať slečne serenádu „Si kráľovná chodníka.“)

Reku, že nie, ale ničivé sily mi dali temné účinky. Mala rada, keď si vymýšľam hovadiny. Tvárila síce, že ju pohoršujem, urážam, ubližujem, ničím. A ja som pri tom len kvičal, skučal, bručal, hučal krochkal sťaby divý brav pri prechádzke na poli. Čím viac blbostí som si vymýšľal, tým sa na mňa krajšie usmievala.

Potom sme si sadli a pili kiwi malinovku. Mali sme zelený jazyk a usmievali sme sa. Sedela na hojdačke a naše prsty nôh sa približovali k sebe. Najprv sme sa tak nešikovne jeden druhého dotkli, tak ťarbavo, lemravo, ležerne. Asi ako keď chlap tľapne dievča prvýkrát po zadku a tvári sa akoby dostal maláriu.

Čím viac sme sa nohami jeden druhého dotkli, tým viac sa naše oči stretli a už sme sa ani nebáli. Usmievali sme sa viac a jazyky sme mali viac zelené. Potom som začal recitovať Selanky v bernolákovčine a ona sa tak smiala, že jej spadol nápoj na zem. Ako charizmatický gentleman som sa zohol na zem a vtedy sme sa prvýkrát chytili za ruky. „Podľa pravidiel numerológie a ezoterickej teórie medziľudských vzťahov to znamená len jedno, dlhý a šťastný život.“ Povedala mi teraz, opakovala slová, ktoré som predniesol vo svojom rečníckom prejave, ktorý som si poctivo cvičil pri zrkadle.

A tak sme na to spomínali a mne bolo lepšie. Bol to ťažký deň. Pohádal som sa s niektorými ľuďmi, skoro som komusi rozbil ústa, ale inak bolo fajn.

Dobre, ja to napíšem od začiatku.

Povráva sa, že niektorí chlapi sú rytieri a ešte v nich to rytierstvo pretrváva. Vraj ich nie je mnoho. Viem, že vo mne to je. To nepíšem preto, aby ste ma obdivovali alebo aby ste ma dávali za vzor svojim deťom. (To už radšej napíšte do youtube Linus Torvalds vs Nvdia. To bude krajší vzor.) Píšem to lebo rytierstvo nie je o mečoch, turnajoch a princezných. (Príručka rytiera- Teoretické listy, 1300, s. 48)

Tam ide o čosi tak vzácne ako je kamarátstvo. Kráčal som v ten deň vôkol radnice a začul tam známe hlasy. Jedno chalanisko tam vyvreskovalo o dušu ako on opovrhuje alkoholikmi a tak. Poznal som ten hlas dôverne. Existujú ľudia, ktorí sú hrozne empatickí a ochotní. Majú svoje sociálne schopnosti na úrovní hodnotných, dôverných kamarástiev. Povedzme, že vás vyrazia z práce a oni svojou úprimnosťou vám povedia. „Tak ti treba, ty troska. Aj tak si tam nič nerobil, len pozeral na facebooku rozprávku Ako sa kalí oceľ.“ Úprimnosť je ale o niečom inom.

A tak tam idem a otvorím tam dvere a akoby sa všetci spojili voči jednému. Bolo tam asi 10 ľudí, z toho niekoľko ľudí hulákalo na toho posledného.

„Ty si za to môžeš, všetko si prepil. Paskuda ochľastaná, prepitá!“ Ryčalo jeho veličenstvo.

„Dobre, prehnal som to. Dostal som sa do štádia závislosti. Chcem s tým prestať. Ale nikto mi nebude hovoriť, že som úbohý alkoholik! To sa môže stať hocikomu!“A rozplakal sa.

Ten chlap, čo bol taký akože úprimný, sa usmial. Bol to taký smiech, asi keď niekomu rozbijete ústa a on plače. A potom sa smejete ako ste nad nim vyhrali. Veď chlapi predsa neplačú a každý chlap, ktorý preukáže plač, je na smiech. Alebo, keď sedíte v autobuse a páči sa vám nejaké dievča a ten kamarát príde za vami a pred ňou vám povie, „Ale nieže sa do nej zamiluješ. Ešte ti ublíži a ty budeš z toho nenávidieť celý svet.“

A tak tam stojím, pozerám sa na toho chalana, ktorý plače. Bože, ja ho poznám 20 rokov. A zrazu sa mi začali odohrávať všetky tie veci od toho ako sme spolu hrali futbal, cez o tom ako sme spali pri 7 stupňoch, ako sme si kúpili šalát a rožky a zjedli v parku. Ako sme sa zdôverovali jeden druhému a nadávali na všetko možné. Keď sme chodili na pivo spolu a ako sme hľadali celý večer krčmu, ako sme pokukovali po dievčatáh a ako sme jeden druhému pomohli. Ako sme spolu otvorili zaprášený počítač a vymieňali tam kdečo všetko. A zrazu toto. Niečo vo mne heglo.

Vedel som, že kohosi potrebuje. A tak som mu povedal, „Ja ti pomôžem, veď vieš, že s tebou pôjdem všade.“ Povedal som a pohľady mnohých sa na mňa pozreli. Usmial sa na mňa a ja som dopovedal. „Veď ty by si po mňa do pekla išiel. Urobil by si pre mňa to isté.“ A to sme sa smiali obaja. Na chvíľu sa vzdialil, že si ide po veci. A nejaký ženský hlas povedal, „Dvaja rytieri.“

Pozrel som sa na tú nádhernú tvár úprimného človeka. Ani neviem ako to prišlo, ale povedal som mu, „Počúvaj, Stan Katczinsky, ešte ťa nikto neučil dýchať pod vodou?“ Spýtal som sa ho a bolo mi to jedno. Chcel som ho vyprovokovať, aby do mňa skočil. Potom by som mu rozbil hlavu najradšej.

„Ako sa opovažuješ druhým ľuďom hovoriť také veci?“ Spýtal som sa ho.

„Ja neviem, o čom hovoríš. To som ho mal pochváliť? Nerozumiem ti. Snažím sa mu predsa pomôcť!“ Začal svoje racionálne argumenty. Sú ľudia, ktorí sú neskutoční argumentační rečníci. s

„To máš pravdu. Ale kým by som ti vyvetlil, čo myslím, asi by som už do konca života nič nestihol.“ Zreval som a šiel vonku. Tam si ma našli hnedé oči a povedali mi, „To bola jedna z najúžasnejších vecí, aké si spravil. Ale na zelený jazyk to nemá.“ A chytila ma za ruku.

Boh žehnaj týmto úprimým ľuďom a som nesmierne dychtivý, kto ich bude vyťahovať z problémov.