Predstavte si dedinu medzi
kopcami. A okolo dediny sa kopala diera. Prichádzalo obdobie daždivé
a ľudia sa báli, že ich horský potok zaleje. Preto postavili
priehradu a chodili tam na pstruhy. Nosili odtiaľ vodu pre seba, ale
i pre dobytok, ktorý sa pásol na pastvinách a mladí šarvanci
vyvádzali ani diví. I jeden sused mal kozu, druhý kravu a nejaký
ovce s baranom. Mladí chlapci chodievali pásť dobytok, narezali si
dreva a urobili si vatru. Začína náš príbeh, kdesi v horách,
keď sa z mladých chlapcov stali dospievajúci a potom ešte
pracovití chlapi. Podaktorí boli ženatí, iní slobodní, ale mali
v sebe niečo spoločné. Detstvo.
Prichádzalo obodbie
daždivé, priehrada sa už pomaly trhala a občas ublížila koreňu
stromu. Borovice už padali a tak sa rozhodli ako ďalej pri
poslednej spoločnej večeri v šenku. Pivo tieklo a štípľavé
klobásy už privolávali zrak dedinčanov na komín. Obzvlášť
jeden fiškus si o tom vymýšľal príbehy, keď zbieral s ževraj
dobrým dievčaťom gaštany.
A tak padlo rozhodnutie
väčšiny, že spravia veľkú dieru okolo dediny a do nej pustia
vodu. Všetko premerali zememeračmi, dokonca sa tam rozprávalo o
tom, že sa cez dieru postaví most a už utekali po bukové drevo,
aby mohli postaviť most. Bol to pracovitý ľud, mal mnoho sily,
snahy, citu a každý deň im dával niečo nové. Pri každom dome
stálo kopec dreva na zimu.
Bol to čas ako teraz,
kopali sa zemiaky, pálilo seno a zbierali gaštany. Poďme sa trošku
pozrieť na prácu okolo toho potoku.
„Pamätám si ako som
včera šiel ešte o holej zemi a dnes už pôjdem do mesta po
moste.“ Riekol stavbár, ktorý
kopal dieru. Mal zablatený kaftan a zaprášené ruky. V kapse
výkres a modrý plášť.
„Vyzeráš ako
archivár, už len začni latinsky vypráviati.“
Zasmial sa na neho jeden archivár, čo tam bol a staral sa o všetko
dôležité v dedine. Archivoval všetky rodné, sobášne i úmrtné
listy. Inými slovami, ak by ste mali záujem ísť na matriku, on to
vedel.
„Choď sa tam pohrať
s knižkami, ty vedátor!“
Pousmial sa naň chemik, čo sa staral v dedine o komíny, či nie sú
zasvinené a či pália dedinčania dobré drevo. Kontroloval
studne a čistil ľuďom omietky, aby ta nebolo veľa olova a tak. A
stále hovoril, že kadmium dokáže v organizme byť dlhšie ako
olovo.
„Ty mastičkár
jeden, ako si včera dopadol?“
Opýtal sa ho archivár.
„Normálne, ráno som
vstal o piatej, najedol sa dobrého syru a zašiel tu.“
Smial sa chemik.
„Bol si dobrý
chlapček, čo?“ Pousmial sa
stavbár.
„Ani náhodou! On už
je zvyknutý zo svojich pokusoch! Však sa pochváľ ako si minule
acetón vypil.“ Pousmial sa
naň chlap s kosou.
„Kosilo sa ako?
Vidím, že máš čerstvú trávu.“ Pousmial
sa archivár.
„Tak jesť. Dostane
na ňu šmak tvoj čumák, že? Ale ono to je pokosená tráva pre
naše prasatá.“ Povedal
kosec. Ževraj hodí kôš do kuchyne a príde.
Prezliekol
sa do sviatočného oblečenia a šli všetci kopať dieru.
„Pamätáš ako sme
raz pučili papriku?“ Spýtal
sa ho archivár.
„Samozrejme, veľmi
výživné. Najmä tá zhnitá a ako sme ju raz hodili do hlavy tomu
nafúkancovi.“ Pousmial sa.
Archivár
a kosec chodili spolu do školy. A obaja boli zahľadení do dvoch
slečien, ktoré začali obdivovať. Najmä nie po profesionálnej
stránke. Keďže ich ťahali za vlasy, fúkali im na krk, stalo sa,
že museli pestovať školský záhon. A tak čistili papriku.
Do
tej školy s nimi chodil plavovlasý
chlapec, ktorý páchol po slanine. Vždy hádzal druhým polená pod
nohy a každému chcel dokazovať aký je skvelý a veľký. Dvojica
študentov sa raz naň pripravila a zhnitými paprikami mu hádzali
do lepkavej hlavy, ževraj svoj k svojmu.
Ten
chlapec prišiel k nim opäť teraz, keď kopali dieru a pozdravil sa
im, „Tak ja som už od včerajška mocný chlap.“
Pohrabal sa vo svojich vlasoch a nikto mu nedal najavo ani len
pousmiatie sa.
„Prečo sa už so
mnou nekamarátite? Veď ja viem, že ste niečo menej ako ja. Ale aj
tak, som ochotný sa s takými nulami baviť ako ste vy.“
Hulákal a nikto si ho veľmi nevšímal.
Nikto
nevie ako sa k nim zatúlalo dievčatko, čo zbieralo gaštany. Mocný
chlap
ju poslal do nevestinca, že aj jeho nastavajúca je odtiaľ a že
každá žena tam skončí. Začal vykrikovať ako každý chlap má
chodiť do nevestinca a čím viac hulákal, tým viac sa
približovala skupina ľudí k nemu.
„Čo je nevestinec?“
Opýtalo sa ho dievčatko.
„Nepočúvaj jeho
reči!“ Rečnil starší pán.
Nevestincový
chlapec trval na svojom a vyvreskoval o dušu akoby bol vyhlásený
za laktibradu Svätej ríše Rímskej.
„Ja som počul minule
vlkov.“ Ozval sa stavbár.
Na
to jeho veličenstvo rieklo nejaký príbeh o tom ako mohol zachrániť
4 slečny pred vlkom, ale nemal na ne chuť, tak že nech ich vlk
zožerie.
Dievča
s gaštanovými copmi začalo plakať. Pri pohľade na ten čistú a
nevinnú gambu, sa jej ani nedivím.
„Prečo si ju
rozplakal?“ Opýtali sa ho
starší. Na niečo podobné ktosi zamumlal, že on vie ľudí len
rozplakať. A on sa rozosmial. Veru, niet krajšieho komplimentu pre
chlapa.
„Bojím sa vlkov.“
Plakalo dievčatko.
„Prečo? Vlci sú
naši priatelia.“ Ozval sa
archivár.
„Poznáš legendu o
čarodejníkovi a rytierovi, ktorí s vlkom boli kamarát?“
Opýtal sa jej kosec.
A
to už všetci na nich pozerali.
„Kedysi dávno žili
v tejto krajine dvaja kamaráti. Jeden bol čarodejník a druhý
rytier.“ Povedal archivár. A
ani nie z veľkej diaľky sa ozval zvuk „A boli pekní?“
Prezradila nejaká dievčina. Ich oči sa na seba smiali.
„Samozrejme, že boli
pekní. Múdri. Ale boli chudobní. Nemali ani na večeru, tak si
lovili myši.“ Povedal kosec.
„A tak ulovili myši
v celom lese a to aj lesný kocúr musel kvôli nim jesť
muchotrávky.“ Povedal
archivár a všimol si ako sa dievčatko smeje.
„Tí dvaja si časom
postavili dom. Z dreva. A keď prišiel vlk a zafúkol, tak mu dali
po karku.“ Pousmial sa kosec.
Všetci
sa smiali.
„A tak si žili.
Stali sa z nich drevorubači a čarodejník občas ulovil nejakú
rybu. Bez mágie, používal kúzlo osobnosti.“
Rozosmial sa archivár.
„A tak mali časom
ryby, huby, ktoré kontroloval kocúr. Veď ho zobrali do party, čoby
nie. Časom začali poľovať a kúpili si drahú kušu a boli ako
Wiliam Tell.“ Povedal kosec.
„A tak prišli k nim
lúpežníci a okradli ich.“
Hrdo vyhlásil archivár.
„Ale oni dvaja boli
silní priatelia. Chceli okábatiť zbojníkov na čele s hrdinom
„Kráľ, čierne zuby.“ Kosec
pri poslednom slove dostal záchvat smiechu.
Všetci
sa počas rozprávania pousmiali na uja nevestinca. Ten si začal
spievať pesničku „Kohútik jarabí.“
„Jedného dňa sa im
stratil kocúr. Prišiel za nimi až po troch dňoch a doniesol so
sebou nového kamaráta, vlka. Div z kože tí dvaja nevyskočili.“
Archivár sa zahanbene pozeral
do očí tej, ktorá ho vyrušila počas vyprávania.
„Ale kocúr i vlk
boli hovoriaci a dohodli sa na pláne ako kráľa Čierne zuby poslať
kamsi do žaburiny. A tak narafičili plán.
Kocúr pobehoval vôkol
zbojníkov a ukradol im huby. Doviedol ich na stopu k dvom kamarátom
a pred ich zrakmi zjedol muchotrávky.
Kráľ čierne zuby
začal poľovať na kocúra. Vtedy vyskočil naň vlk a mocne
zavrčal. Kráľ bol na kolenách a...“
Povedal kosec.
„Zaspala pri
gaštanoch.“ Povedal archivár.
„Ale ako to bolo
ďalej?“ Opýtali sa všetci
zborovo.
A
je to podstatné? Podstatné je, že si všetci dali guláš a pivo.
Potom veselo pokračovali v práci. Až na jedného filozofa, čo
hľadal inšpiráciu v kráľovi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára