O princeznej

Bola raz malá princezná, čo verila na strašidlá, vodníkov, permoníkov a obrov. Zaspávala s pocitom, ktorý ju hladil a škrabkal po ramene. Mysela na mýtický les plný prekvapení.

Jej otec bol mocný kráľ. Vyhrával jednu bitku za druhou, šantil na poľovačkách a domov nosil samé poklady. I kráľovná si rada pochutila na dobrotách z poľovačky. Na divine, jeleňom guláši, najmä na jeseň. To sa upiekla kačica úplne do zlatista, k tomu ešte tie najlepšie lokše, aké ste jedli. Čo by to však bolo za jedlo bez kačacej masti?

Alebo si skočili na vinicu po víno a slaný syr. Nikdy neodmietli dobrými husacími škvarkami a upečenom chlebe priamo z pece.

Princezná mala rada, keď prišiel čas poľovačiek, či iných hostín. Odbehla rýchlo do lesa, kde dýchala zelený vzduch a myslela na trpaslíkov. Verila, že pod lesom sú ukryté tajné poklady a trpaslíci vedia svoje. Nikomu sa nezdôverovala so svojimi snami, túžbami, bála sa, že ju počastujú, že je márnivá.

Jedného dňa sa dostala až do Chvatimechu. Z Bojnického zámku to mala dosť ďaleko. Zapáčilo sa jej však v lese a dovalila sa až tak ďaleko. I chcela si odpočinúť, nabrať sily, alebo aspoň pozrieť sa na Hron. Avšak jej túžby prerušil akýsi pán. Na tom pánovi by nebolo nič divné. Bol celý zelený a kvapkala z neho voda. Vlastne ani nekvapkala, ale čľupala.

Za letného večera, keď cvrlikali cvrčky a slnko zapadalo, stála princezná s pánom. Ani jeden z nich netušil, či má začať hovoriť. I preto začal rozprávať ten pán. Bol to vodník.

„Kde sa tu berieš dievčatko?“ opýtal sa jej a ponúkol jej, nech idú k Hronu. Vraj sa ničoho nemusí báť. I pobrali sa.

„Ja som sa stratila v lese.“ povedala po pravde, avšak zatajila o svojom pôvode.

„No do lesa ťa nepustím, lebo ten je plný zbojníkov, ancikristov, lotrov.“ riekol jej.

„Budem musieť niekde prespať.“ pošepkala mu.

„To je jasné, ale k nám nemôžeš. Je tam veľmi mokro, ani žena nenavarila večeru. Vraj mi slaná ryba bude stačiť. Kto to kedy videl jesť len ryby? Vlastne, aj ty si určite hladná. Ja som hrozný bitank, že ťa ani ničím neponúknem!“ hovoril vodník.

„Avšak ty si človek a tí surové ryby nejedia!“ riekol pomaličky, voľačo mu však prišlo na myseľ.

I skríkol. „Lomidrevo! Ty hastroš, kde si sa zatúlal! Huncút jeden, poď k nám!“

„Čo je? Čo kričíš ako miestni ľudia z krčmy? A nebuď ma! Zavolám na teba Valivrcha!“ kričal.

„Počúvaj ty paskuda, hybaj niečo tejto dievčine pod zub dať!“ povedal vodník.

„Ja žiaľ nemôžem. V tomto kraji žije kráľ, čo mi nariadil, aby som už žiadne zviera neulovil. Vraj má potom zahubí, nielen mňa, ale aj princeznú!“ hovoril Lomidrevo.

„Safra, safra, to je nejaká tvrdá norma.“ hovoril vodník.

„Aký kráľ?“ opýtala sa princezná.

„Je to hrozná zmija. Hubí našich ľudí, chcel drakov na nás poslať, keď budeme žiť ako doteraz. Vraj chce vládnuť celému svetu a zničí každé kráľovstvo naokolo. Je taký zlý, že mu neublíži žiaden démon. Dokonca aj poludnice vyhnal.“ hovoril jeden malý chlap, piskľavým hlasom.

„Prišiel som až zo Štiavnice, pretože niekto povedal vášmu kráľovi o našom poklade. Naša ríša však nesmie byť viditeľná človekom!“ povedal piskľavý škriatok a princezná si všimla, že toto je naozajstný permoník. I vedela, čo sa sluší a patrí. Mala ešte jedno jablko a to škriatkovi dala, nech si vezme.

Niet krajší pohľad ako permoníkov, keď ďakuje.

„Je tu jedna možnosť. Poďme za kováčom pod Sitno!“ povedal chlapčisko, sediace na koni. Bol kedysi rytierom, ale potom sa vzdal tohto sveta. Určite ste ho radi videli, občas dáva žobrákom kúsok svojho hávu.

A tak šli na koni všetci, okrem vodníka. Došli ku kováčovi, ktorý nespal.

„Čo tu robíte?“ spýtal sa.

„Ukáž nám cestu.“ navrhol rytier.

Kováč ich zaviedol k sitnianskym rytierom. Povedali im, čo sa stalo a tí neváhali. Napili sa dúška vody a vyrazili preč. Zlý kráľ rýchlo prišiel o všetko a tak sa zachránili aj ostatné tvory. Dokonca aj vodníkova žena vypražila kapra a nedala mu len harapaščik studenej, slanej ryby.

Princezná sa zobudila v posteli. „Bol to všetko iba sen.“ pomyslela si. Ale, keď sa pobrala do záhrady, stretla sa s rytierom, ktorý žobrákovi podával svoj háv. Zbadal ju a povedal jej.

„Koho pôjdeme zachraňovať nabudúce? Dúfam, že nie kikimoru.“  

Romantická báseň

Včera mi písal orangután,
či mi môže zjesť vši.
Vraj mi hľadí do výstrihu
a chce hladkať moje roztúžené uši.

Asi ma miluje
a to ja chcem.
Ale baliť jeho kamaráta,
to je môj sen.

Keď sa o mňa chlapi bijú,
keď odídu do Afriky
a dostanú kvôli mne maláriu,

to presne ja chcem,
to je môj roztúžený sen.

Predstavím sa vám:

Okrem toho, že som plesnivá,
ja skutočne hnijem za živa.
To sú moje kvality,
vymením ich za kvantity.

Preto chcem, aby všetci po mne išli,
uspokoja ma aj jehovisti.

Žiaden chlap mi nebude dobrý,
iba John Rambo.
Som harpia, špina, zmija, potvora, sviňa, hétera,
rada vám chlapov, rada ich provokujem,

sľubujem sex svojou neskutočnou sambou
a potom ich odkopnem, lebo mi to tak dobre robí.


Ref:

Prečo ma žraloky nepožrali,
však ja chcem byť žiadaná.
Frajerov by som mala aj za maku,
ale byť zadaná?

To by som prišla o fanklub,
kde sa rúbu do partie kosti,
aby sa zaľúbili mojej hrdosti.

Bučím nehou,
voniam ako tchor
a milujem sa ako aligátor.

Napíš mi na toto číslo,
pôjdeme spolu venčiť sysľou.


PS: Ja chcem dieťatko!

Jeden deň veľmi, veľmi, veľmi slniečkového človeka

Dnes je také pekné počasie, vonku nám krásne svieti slniečko a ja som si doprial to potešenie byť šťastným. A keďže som šťastný ja, môj celodenný cieľ sa vytvoril. Idem druhým takisto dopriať šťastie.

Kúpeľňa je zatvorená, lebo sa tam spolubývajúci sprchuje. Zabúcham na dvere svojimi erudovanými rukami šťastia.

„Počkaj 10 minút, budem už von.“ reve svojim veľmi negatívnym hlasom.

„Mal by si prestať byť taký negatívny! Toľko zlej energie cítiť z tej kúpeľne. Až para vybehla.“ sladkým hlasom rumázgam.

„Čože? Aký som ja negatívny? Však ti vravím, že o 10 minút budem hotový.“ kričí a ani sám si neuvedomuje, aký je imbecil.

Idem si teda urobiť raňajky. I vylejem olej na panvicu a nechám nech sa zohrieva. Cítiť tú moju vnútornú energiu na oleji. Nakrájam cibuľu na drobné kúsky a hodím tam, nech zasyčí iskra môjho šťastia.

Už sa cibuľa pečie, hreje ma taký dobrý pocit vyrovnaného vnútra. Príde spolubývajúci.

„Môžeš ísť sa osprchovať.“ povie a ja cítim v jeho hlase auru vnútorného hnevu.

„Nesmieš byť taký napnutý ako struna. Posaď sa v kuchyni a porozprávaj mi, čo ťa trápi. Čo Soňa? Už ťa nechala, čo? No, zaslúžiš si to, však si úbožiak! Pochop to, že ty máš akurát na takú, čo chodí na somvprahe a má nick osamela22.“ poviem mu to a cítim ako ho to napĺňa šťastím.

Jeho odmena je veľkolepá, obdarí ma pľuvancom do obličaja. Nechápem prečo to urobil, však ja som mu chcel pomôcť. Tá energia z jeho úsť je čierna! On je ako Hamlet, jeho černota spravila aj z mojej cibule čiernu.

Oblečiem sa nastúpim do MHD. Šofér si to strihá dole Prosekom a prudko zabrzdí. Ľudia hrešia, sú to nedobrí ľudia, veľmi negatívni. Však mohli zahynúť na proseckom kopci a oni nadávajú na šoféra. I on kľaje ako pohan.

Stojíme na semafóre a ja mu klopem na okienko. „Pán šofér, vy rameno dopravy! Prečo ste taký negatívny? Veď vonku iskrí slniečko, vaše očká sú také čarovné a vy sa netešíte zo života.“ i ten ma obdarí šarmantným pľuvancom.

Prídem do práce, pracujem ako silný JUNIXOVÝ GURU. Špecializujem sa najmä na SAHA KERI. To je nová technológia bázne a hany. Okrem iného som veľký informatik, ktorý vie všetko. Alebo sa aspoň tak tvárim. Inými slovami, moje technické schopnosti sú veľkolepé. Ja si sťahujem porno cez mobilný internet a to nikto nevie ako mi to ide!!!

Príde za mnou šéf a pýta sa ma.

„Počuj, čo tie exporty? Už si to vyriešil?“ reve ako tiger a zjape akoby umieral v Kosove.

„Nie, teraz som si vytvoril nick na jednom portále a radím ľuďom, aby neboli takí negatívni. Svet ma potrebuje. Exporty počkajú. Ja vlastne ani neviem, či mám robiť importy alebo exporty. Je v tom nejaký rozdiel? Vieš, taký low level nie je pre mňa.“ rieknem mu ako Jánošík na Detve.

„Čože? Sprav tie exporty a nevypisuj somariny ľuďom po internete.“ povie mi a kričí.

To ale nemôžem nechať len tak.

I preto rezkým krokom vôjdem do jeho kancelárie, zabuchám mu na dvere a rieknem. „Musíme sa porozprávať.“

(Predstavte si zvuk z terminátora.)

„Dotelefonujem a potom, ok?“ spýta sa ma.

„You are a hung!“ skríknem, aby pochopil s kým má tu česť. Vytiahnem mu i kábel zo zásuvky, aby s nikým netelefonoval, špinavec jeden.

„Počuj Ďula, si veľmi negatívny človek. Musíš sa tešiť zo života. Pochop už konečne, že práca nie je všetko. Mám ťa tak rád a tak ti prajem, aby si sa rozviedol so ženou. Proste pochop, nie je pre teba. Pamätáš sa na tú bloncku, čo sa váľala po všetkých? Tá je pre teba, lebo ty si takú zaslúžiš. Takú ty potrebuješ, aby si bol vkuse v neistote. Pretože vďaka tomu nebudeš myslieť na prácu.“ poviem mu to v dobrom duchu. Ešte mu uvarím čaj šťastie a dám tabletky s názvom „Štastie je osud“ a nechám ho tak.

Pre istotu na všetkých serveroch spravím kompletné formátovanie diskov, aby si šéf oddýchol od práce.

Ja sa tak teším, že môžem svoju slniečkovú energiu rozlievať do duší menej šťastných ľudí ako som ja.

PS: som aj na Facebooku.

U karčmoj

Karčma nás zbavuje trižvosci,
nalpi z nás robí svetosci.
Červení nos i krivé nohi,
to sú naše ostrohi.

Po garadičoch idzeme jak traktori
po poľu.
Recitujeme hexametrickú
ocovu roľu.

Chodzime do karčmi na pivo,
bešedujeme, pijeme
a furtom kapurkovu sľubujeme.

A ta neidze a neidze,
pokim bugiľar je plní.
Vecka doň patrime,
jak kebi v ňom buli
staroveké runi.

Vec idzeme zos karčmi domu,
čuc nas po calim valale.
Ľudze zdihac neznaju,
rucaju po nás
svaté obraščeki i sandále.

Ref:

Šifoner sme prepili,
haňbu sme ši zrobili.
Ocec i mac,
baba i brat
šicke colštok majú
a našu cestu z karčmi merajú