Knihomoľské guru!

Priznám sa, že som pôvodne chcel písať o tej hovadine, kde si ľudia vylievajú vodu na hlavu. Teda, na tom nie je nič zlé. Skôr mi príde zvrátené to, ako si videá vešajú na nástenky sociálnych sietí a divia sa, že 90 percent svojho času na to nezízam a neobdivujem ich. Ach, vy altruisti, ste takí chrabrí, že mi dovolíte aj 10 percent času spať. Ale o spomínanej akcii sa už vyjadrili podaktorí, preto sa mi v tom nechce hrabať. Mňa zaujíma ale iná guta. Iste, budem písať o knihách. A o tom ako si máme posielať všetky výzvy o knižkách!

Priznám sa, že ku knihám mám vzťah. Ale to mám aj k pivu, k dievčatám. Ok, ok. Trošku si usporiadame hodnoty. Najprv sú tam dievčatá a potom radšej nebudem rozoberať.

Čítať knihu je skvelá vec, nebudem písať dôvody prečo. Isto sa nájdu ľudia, ktorí povedia svoje dôvody, prečo je čítať knihy super. A sú to tieto dôvody: sú sexi, slovná zásoba¹, fantázia, príbeh, predstavivosť², lebo je to pekné, lebo je to super. Iste, dôvody sú skvelé. Pokiaľ vám to nestačí, skúste si slová preložiť do latinčiny. Nemusíte im rozumieť, ale budete znieť veľmi učene.

Dobre, rozhodol som sa, že aspoň chvíľku budem vážne. O čo mi vlastne predovšetkým ide touto mojou causerie? Nuž, opýtam sa teda. Odkedy sa inteligencia meria na počte prečítaných kníh? Poslednú dobu mám veruže taký pocit.

Nechápte ma zle, ja knihy milujem. Je tu niekoľko dôvodov. Keď som kedysi písal na blog SME, raz mi v diskusii ktosi niečo napísal, čo ma dosť posunulo niekam. Poznáte stotisíckrát opakovaný výrok Georga Bernarda Shawa. „Naučili sme sa lietať po oblohe ako vtáky, plaviť sa vo vode ako ryby. Chýba nám však jediné, naučiť sa chodiť po zemi ako ľudia.“ Ktosi mi pod jeden článok na tento výrok napísal, že toto je na literatúre najkrajšie. Tá myšlienka, ktorú si človek často zapíše.

Tým, že som knihovník, s literatúrou som sa stretával relativne často. (Pokiaľ som sa nedostal k vedeckému knihovníctvu a vedel som, že táto cesta nie je pre mňa. Dôvod máte uvedený v linku.) Učili sme sa, že literatúra je najkrajšie umenie. Iste, to je veľmi subjektívne a nemôžeme to brať ako príklad. Tým, že som sa v literatúre vzdelával, tým som ju aj miloval a považoval ju za to najmilšie umenie pre mňa³.

Ja osobne mám rád filmy, mám rád obrazy, hudbu, sochy, všeličo možné. Ale len v knihách viem zachytiť do hĺbky myšlienku, ktorej sa tak rád venujem a nad ktorou premýšľam. (Isteže , že obrazy alebo hudba majú svoju hĺbku. Ale v literatúre tie veci cítim viac.)

Jednoducho, keď som čítal prvýkrát od Karla Čapka Sbírku známek (ja viem, už sa stokrát opakujem), bol som dosť rozcitlivený. Tam tak krásne a od srdca hovorí, že nie je krajší cit ako priateľstvo. To detské, keď človek verí tomu svojmu kamarátskemu druhovi. Pri tejto vete som si uvedomil ako veľa pre človeka znamenajú kamaráti z detstva.

Pamätám si, keď som čítal Večne spievajú lesy. Ja neviem prečo, ale raz, keď sa ožením, budem maškrtiť každú nedeľu kávu a koláče. Tá predstava na Dagovi a Tereze mi prišla tak ľudská, tak normálna a plná lásky, že som sa do nej zamiloval. Pamätám si aj na výrok z tej knihy. „Závisť, taká škaredá vec a tak sa jej darí medzi ľuďmi.“ Keď som to čítal, niečo vo mne ruplo a zabolelo.

Čo Traja kamaráti? Jeden čas býval Gotfried Lenz mojim veľkým učiteľom. (Obzvlášť v otázke kvetov.) Keď som to čítal a plakal pri tom ako za maličkým leteli autom viac ako 200 kilometrov, ešte som netušil, čo všetko tá kniha bude pre mňa znamenať. Kniha je plná výrokov. Človek bez lásky je ako mŕtvola na dovolenke.

Mohol by som pokračovať ďalšími knihami, vlastne donekonečna. Napríklad Nekonečným príbehom. Tam je najkrajší výrok asi tento. „Diera je aspoň niečo, ale tamto nebolo nič, prázdnota.“ a o pár riadkov „Pokiaľ nám neostane fantázia, nemáme už žiadnu nádej.“

Myšlienky získané z kníh ma vždy nútili zamyslieť sa. Tu prichádza otázka ohľadom sebareflexie, resp. ohľadom reflexie ako takej. Má reflexia nejaký sklon k inteligencii? Iste. Na to, aby človek pochopil myšlienky, musí mať myslenie vyvinuté trochu viac ako nejaký kromaňonec.

Nebudem sa pýtať, čo je intelekt. Ani to, či človek má v sebe zabudovanú schopnosť premýšľať. Na druhej strane sa ale spýtam voľačo. Je nám dovolené cítiť sa inteligentne len preto, lebo chápeme túto myšlienku?

Čo to znamená cítiť sa inteligentne? A prichádza otázka, nad ktorou som začal uvažovať na začiatku. Odkedy sa meria inteligencia na počet prečítaných kníh? A teraz si mám zvoliť 10 kníh, ktoré sú pre mňa najhodnotnejšie? Ja neviem prečo, ale určite tam ľudia začnú hádzať Dostojevského, Kafku, Nietzsecho, Tolstoj, Camus, Esther Hicks⁴, atď, atď.

Ja vážne neviem prečo, ale s niečím sa vám zdôverím. Všimol som si, že keď príde nejaké kníhkupectvo alebo iná knižná chamraď s tým, aby niekto napísal svojich niekoľko najobľúbenejších kníh, spisovateľov, hrdinov, vždy tam bude jedno z uvedených:

1. Kniha nie je písaná jednoduchým štýlom. Je tam veľa ťažkého textu, niekde aj na polstrany vety. (Irónia je, že hlásateľ takýchto kníh ich prečíta za relatívne krátky čas. Ja teda nedehonestujem Kafkom alebo Dostojevskim. Ale napísať si na nástenku, že som prečítal Idiota za 3 hodiny a toľko veľa mi to dalo, mi príde trochu komické a pubertálne.)
2. Autor je podivín. Koľko ľudí sa nájde, že miluje A.E. Poea ani nie tak kvôli jeho textom, ale skôr kvôli tomu, že „to bol zaujímavý týpek.“ (Pri čom o jeho živote toho veľa nevedia.)
3. Hrdina je minimálne schizofrenik. (Klasický príbeh, zamiluje sa do ženy, zabije jej manžela a potom sa v podsvetí s ním sexuálne spojí.)

Skrátka a dobre, vždy a všade sa pri takých zoznamoch objaví skupina ľudí, ktorá chce zaujať a má tam uvedené niečo „komplikované“. (Ideálne ešte je, keď autor, kniha a hrdina majú ťažkú depresiu, lebo milovať dnes depresívnych ľudí je také awesome.)

Rád by som sa opýtal, čo je na tomto inteligentné? To, keď prečítam jedným dychom Kafkov Proces, tak som najmúdrejší na svete? (Ideálne, aby sa to dielo človek učil naspamäť, inak to nebude ono.)

(Trochu to porovnám s Linuxom.) Už mi to príde ako borci, čo sú ťažkí odborníci na všetky unixové systémy. Poznáte ich asi všetci. Takí, čo opovrhujú user-friendly verziami, lebo oni si chcú všetko nastaviť a hlavne prekladať sami. (Potom pol dňa kompilujú v nejakej distribúcii, čo ani manuál nemá, programy ako iptraf, htop alebo nethogs a myslia si, že sú unix guru⁵. (Dúfam, že si to dajú do životopisu. Ideálne ako Unix Advanced. Keď sa ich dakto spýta, kde sa nastavujú cesta k DNS bráne, začnú písať skripty plné cyklov ako for a podmienkami ako elif a čo ja viem čím a dokončia to príkazom mv /etc /dev/null alebo mkfs ext3 /dev/sda1⁶.

Skrátka a dobre, obe skupiny sú vlastne otrokom vlastného ega. Myslia si, akí sú inteligentní, ako ich treba obdivovať a pritom sú to prázdne reči. Pokiaľ by som bol nejaký altruistickí humanista, napísal by som vám, že by ste sa mohli zamyslieť nad sebou. Ale ja vás len poprosím. Skúste sa mi neukazovať na oči a nekontaktovať ma. Ste mi odporní a smrdíte mi.

PS: Pokiaľ niekto bude mať námietky, že si myslím o sebe, že som lepší človek ako oni, príde mi to smiešne. Len si myslím, že knihy neslúžia ako nástroj pre intelektuálne prostitútky.

PPS: Budem vám vďačný, ak ma podporíte a budete ma sledovať aj na facebooku.

1Všimnite si prosím, že mnoho ľudí, ktorí hovoria o slovnej zásobe, nevedia ani základné skloňovanie.

2Nie je to náhodou fantázia?

3Už dopredu naznačujem, že týmto článkom sa nesnažím dehonestovať iné druhy umenia. (Jedine, čo budem dehonestovať je ezoterické umenie, do čoho spadá aj literatúra.)

4Zrejme ste si všimli akú legendu literatúry som sem umiestnil. Nie je to preto, že by som sa chcel posmievať menovaným, alebo ich klásť na podobnú roveň s takou kreatúrou. Dôvod je iný.

5Dychtím po informáciách ako dlho by kompilovali KDE.

6Nie že to dakto bude skúšať.   

Nešťastní egocentrici

Doba je bakaná! Všetko zlé sa udialo práve v tejto dobe a nič dobre sa na svete nedeje. Pretože aj keď človek ide na električke a stihne ju, určite sa tam odohrajú veci, ktoré budú negatívne. Všetci ľudia sú neochotné, sebecké a zákerné svine, ktoré mi chcú ubližovať. To, že je to hrozne egocentrické, myslieť si, že každý sa tak zaujíma o mňa, je druhá vec. Po pravde, mám chuť rýpaťa budem aj dosť sprostý. Dovolím si tento článok venovať všetkým legendám, ku ktorým sa svet vždy zachoval kruto! Veru, je mi vás ľúto. (Ale viac mi je ľúto seba, že musím takých bulov ako vy občas počúvať. Normálne sa vám priznám, že už len svojou existenciou ma urážate.)

Ja neviem odkiaľ ľudia prišli na to, že dnešná doba je zlá. Pokiaľ by sa mi chcelo v tom vŕtať, začal by som analyzovať, že čo to je slovo doba a od akého letopočtu sa to počíta. Po pravde, mám pocit, že žijeme v dobe egocentrikov. (Čo by akože bolo ešte ako tak v poriadku. Pokiaľ ma nemá kto pochváliť, pochválim sa sám a pred všetkými. Aby videli, čo dokážem. Napríklad, kúpiť si v obchode 2 rožky a 20 dkg vysočiny.) Horšie je, že my žijeme s ľuďmi, čo sa snažia byť negatívni egocentrici. Alebo, keby sme to mali stupňovať, nešťastní egocentrici. (Skoro ako stupňovanie prídavných mien.)

Poznáte takú situáciu. Idete v autobuse a pustite si sadnúť nejakú staršiu pani. Väčšinou povie, že „Och, ešte, že sú na svete dobrí ľudia.“ Na jednej strane vám to príde ako neskutočná lichôtka, že ste lepší ako celý ten hrozostrašný svet, ktorý len týra každého. Ale keď nad tým rozmýšľam s pocitom sebca a egocentrika. Do čerta, však ona mi vlastne sprosto povedala. „No, super, že si ma pustil sadnúť. Myslela som si o tebe, že si hovädo a necháš ma skapať.“

Tu prichádza problém. Čo je dobro a čo je zlo? To je dosť relatívne. Na túto otázku nepoznám odpoveď a trollovať ezoterickými hovadinami o čakrách, ikrách a reikách sa mi nechce. Text by stratil hodnotu a myšlienku, čo mám v hlave. Skôr mi príde na um iná otázka. Prečo vlastne človek očakáva od druhých to zlé? Negatívne?

A prečo na spomínanú situáciu ľudia neodpovedajú radšej takto. „Jój, ty si taký zlatý chlapec, že si ma pustil sadnúť.“ To je aj pri iných otázkach, ďaleko dôležitých.

Poslednú dobu ma začína zaujímať sila slov. Prečo o takých veciach rozprávame negatívne? Prečo všetko čierno? Napadá mi krásna veta od Harryho Morgana. V tej najväčšej tme si ešte nájdeme nejakú nádej svetla a to zhasne.

Občas mám pocit, že ľudia veľakrát chcú o sebe hovoriť negatívne veci, aby zneli, že už niečo prežili. (Inak takáto filozofia nemá veľmi ďaleko od detí, ktoré začnú fajčiť, aby zneli dospelo.)

Párkrát som stretol ľudí, ktorí chceli s niečím poradiť. Ich reakcia bola, „ešte, že existujú dobrí ľudia.“ Ale pre všetkých, živých bohov na tomto svete! Veď kto im tak ubližuje? To každého človeka, ktorého stretli, im nejako ublížil?

Po pravde, hrozne ma irituje táto otrepaná fráza. Je taká hrozne negativistická, dehonestujúca a sčasti aj urážajúca. Pri čom, mne príde úplne normálne, že, keď sa niekoho niečo spýtam, že sa mi nevysmeje do ksichtu a nepošle ma z jedného konca Prahy na druhý.

Ako majú vlastne vznikať kamarátstva, lásky, dôvera a všetko ostatné v ľuďoch? Keď tých dobrých ľudí je minimum a vlastne už vymierajú. (No hrozostrašne málo.)

Inak s tou láskou. Príde mi celkom vhodné napísať od Karla Čapka ten citát, ktorý hovorí v Matke. Mier, súcit, láska, to je všetko pekné, ale teraz na to nie je čas. A presne takto nejako žijú ľudia, čo majú spomínané negatívne reči. Lenže to je hovadina jak traky. Poznám veľa ľudí, čo sú schopní širiť lásku, majú súcit, kopec kamarátstva v sebe.

A ako k tomu prišli? Stiahli to z torrentu? Ja vám neviem, ale občas mám pocit, že šíriť negatívne posolstvo je nielen hrozne pozérske, ale hlavne neskutočná strata zodpovednosti voči všetkým. Veľmi by som poprosil, aby mi podobné elementy dali pokoj a neotravovali môj život.

Sledujte ma aj na facebooku.

Vof Prahe

Poteším sa, ak ma budete sledovať aj na facebooku!

Vof Košicoch