Summer Challenge

The Olymic games

I like sports since of my childhood. I am happy because this year is “The year of sports”. We look the most beautiful sports attraction, “The Olympic games”. I send you some interesting hyperlinks about “The Olympic Games of London 2012”.

http://www.eurovisionsports.tv/london2012/index.html This is “The Eurovision sports live”. You can see live Olympic sports, for example- swimming.

http://www.olympic.org/content/broadcaster-home/ This web is an important for visiting the Olympic Games online. We can see online television and other online video group by over the world.

http://www.nationalarchives.gov.uk/olympics/ This is a web application of National Archives of Great Britain. We can study the history of Olympic games and the activities of for year 2012.

Let's try it!  

Cesta

View Larger Map

Železničná stanica, kde sa natáčali Páni kluci

Potulky Saským Švajčiarskom

Vranov

Zemiakové placky

Ráno ma zobudila višňovou pusou a už bola oblečená. „Musím už utekať na vlak. Nezabudni, že dnes budeme spať u známych.“ Povedala, usmiala sa čertovsky a odišla. Dokonca mi ani nedovolila poznamenať niečo na jej sukňu.

Miloval som také dni, bolo to v strede leta, keď tráva vonia čímsi nabitým, milenci trávia čas až do noci a mesiac im svieti na cestu. V tie večery sme chodili k známym a občsa tam sme prespali. Bolo to blízko miesta, kde mali chatu moji dvaja spolužiaci. V tej oblasti žilo aj chalanisko, s ktorým som vyrastol. Ten to so mnou všetko prežil.

Zbojníčka milovala to miesto, mohla tam čítať svoje knižky a občas tam stretla zatúlanú kamarátku. Ja neviem ako vy, ale niekde na svete musí byť také miesto. Na tom mieste sa pije sangria do noci, slečny sa obalia dekou alebo mikinou. Tyrkysovou obyčajne, aby sa vyhovárali, že im neladia k očiam. Hoc, kto by si všimal očia, keď sú tú ich copy, ruky a krk.

V práci sme spievali Pavelčákovcov o dušu, na obed bolo zas 12 knedlí a pol kačice. Sadol som si na iný autobus a usmieval sa na dievča vo vínovo červenom tričku. Sadol som si oproti nej a moje kolená sa s ňou dotýkala. Neodklaňala sa, naopak sa červenala a usmievala. Trošku utíchol autobus a ja som sa jej spýtal, „Môžem ťa pobozkať? Si mi veľmi sympatická a chcem...“ Nastal výbuch smiechu a ľudia sa na nás obzerali ako keby sme si práve motykou zaryli do toho, čomu sa hovorí columna vertebalis.

„Ty nikdy nevyrastieš?“A smiali sme sa. Začala mať nejaké reči, že si stále vymýšľam. Ktovie prečo. Lež som jej hovoril príbeh o pani, ktorá raz stala v autobuse a vykrikovala, „Kto mi ukradne chlapa, žalúdkom mu naplním nôž!“

Občas moje oči zablúdili do jej výstrihu, keď sa otáčala a ja som sa kochal slnečnicami, ktoré boli na lúke. Na ďalšej zastávke nastúpila dievčina, pohľadná veru. To bolo dievča, ktorým sa hovorí, dievčatá s prvými úsmevmi. (Dobre, teraz som si to vymyslel, lež čo? Mám napísať, že mala kolo 17?)

Sadla si k nám, vystískala sa s mojou spolucestujúcou a zhovárala nám, že sa jej páči, keď nejaký chlapec si ju doberá a zlostí a keď sa pri spoločnej práce jej ruka občas zahrabe na jeho chrbát. Ale keďže šarvanec je hanblivý, bolo by mu treba prehovoriť do duše. Ako mne pred časom.

Autobus prišiel na mesto stretnutia, gulášom nás hostili a tuším aj nejakým rumom. Zrazu som sa pozrel na toho chlapca a jeho oči nepatrili nikomu inému ako tej, čo ho občas pohladila po chrbte.

„Poďme sa ožrať do nemoty!“ Vyvreskoval tam nejaký Don Juan, lebo sa stále chytal v prsia, akoby si neustále kontroloval tep. Vedľa neho tam bola nejaká zvučná deva, čo sa vkuse smiala a chichotala, keď hocijaký chlap sa čo i len usadil. Okrem mňa, bol som čerstvou výnimkou. Bodaj by nie, keď sa na vás pozrie žena, ukáže zuby, výstrih a začne natriasať so sebou a už čakáte, kedy povie „Rytmus“, a vy začnete z útrob hovoriť tie vety, „Keby som nehnil za živa.“

Aspoň som dostal pusu od tej, ktorej som občas pomohol s umývaním riadov.

Mladé chalaniská pobrali loptu a šli s ňou. My sme sa tiež podaktorí vzali a šli. Div mi oči nevyskočili, keď som sa tam vystískal s tým, pri ktorom som spal pri siedmych stupňoch. To boli časy, keď nám nechceli predať prskavky bez občianskeho preukazu.

No čo čert nechcel, stretol som aj tých dvoch spolužiakoch a postretával sa s kdekým. S chalanom, čo odmietal ukazovať vlastnej mamke ruksak. S dvoma bratmi, čo jeden druhého na kapote auta vozili, s neodolateľným hlasom „A to šicko šmece“ a aj s ním, čo sme ako mladší hrávali Európu. Ak som na dákoho zabudol, odpustia mi to. Jasne, kto by nezabudol na legendárneho cyklistu, čo miloval kuraciu polievku.

Zašli sme na ihrisko, kde ževraj budeme hrať mladší proti starším.Teda ako tak, že oni mali tak do 18, my tak 28. Striedali sme sa na ihrisku, to vám nebol futbal, ale kabaret.

Ja som tam spieval Dúhovú vílu (hádam poznáte pesničku, nechce sa mi dať „Insert-hyperlink“), potom rozprával o ROH, o tom, že sa mi nechce behať. Ďalší nadával na hodinu biológie, nejako nemal rád číslo 23, potom tu bol ďalší, s ktorým som rozoberal HTML kódy. (Hlavne atribút FONT COLOR rovná sa.) Nesmieme zabudnúť na nášho obetavého brankára, ktorý emóciami privádzal súperových útočníkov do šialenstva. (smial sa im do gamby) Potom tu bol chalan, čo odkopával loptu z päťky (áno, to široké e je dobre.) Dvaja bratia, jeden raz zašiel do bránky a kľučkoval pri obrancoch. A ten druhý bol špílmacher, strieľal z každej možnej príležitosti. Nedá sa to opísať, to sa musí zažiť.

Hrali sme na tráve, kde nepokosená ďatelina a suché seno nám spestrovalo to, že je leto. Bože, aký je tam nádherný kraj. Občas som si spomenul na čarodejnicu a tak sme dostali gól. Vyhrali sme asi 10-8. Ale tak, že to bolo Pyrhovo víťazstvo a my sme ho šli utrrpieť do šenku.

Ako sa tak umývame a lejeme na seba tú vodu zo šancu, jeden z tých chlapcov, čo prehrali, je voľajaký zmätený a oblieka si na seba spotené tričko.

„Nebuď taký smutný, však vyhráte nabudúce.“ hovorili sme mu. Jasné, že sme všetci vedeli, čo je vo veci. Je zamilovaný do dievčaťa a nevie jej to dať najavo.

I zveril sa nám a my sme ho vzali so sebou do šenku. Poradili sme mu, nech si vymýšľa, nech odtrhne kvet z poľa a hlavne, nech sa smeje. Riekli sme mu, že ak bude nejaký problém, poradíme mu. I sme ho rozosmiali a bol fuč. A tá fľaška tiež.

Ráno som sa zobudil v hrozných mukách, nechápal som ako je možné, že vedľa postele leží tá slnečnica. Žeby som ju odtrhol pred tým psom?

Zašiel som do kuchyne, kde bolo ticho ako pri inkvizičnom procese. Všetci sedeli za stolom, všetci ako sme hrali ten futbal. Ja neviem ako to je možné, ale dobrých 20 alebo 30 ľudí tam sedelo za stolom. Polka z nich pred sebou kyslé uhorky, niektorí čaj, iní kávu a ja som si robil harmanček.

„Včera sme sa stali svedkami niečoho ohyzdného.“ Začal vykrikovať nejaký hlas. A z nejakých skloneých hláv sa ozval výkrik, „Počuli sme božie slovo podľa Franka.“ -áno, náražka na MASH.

„Títo dvaja sa včera opili a spolu sa vyspali.“ Ukazal na hanbu chlapca a dievča, ktorí sa držali za ruku a ja som sa prvýkrát usmial. Našiel som aj ďalšie oči, ktoré sa usmievali. Predpokladám, že nemusím hovoriť prečo.

„Tak ich zapaľte na hranici a ich porciu nech nám kuchár rozdá. My sa oň pomeríme ako včera o fľašku.“ Vybuchol smiechom celý stôl.

„Ale oni sa spolu opili.“ Kričal ani ich otec.

„Tak skoro? Čo na to ich rodičia? Však, však.“ Soptil, dýchal, bublal, dunil, fučal, kochal, cucal vlastný hlas.

„Sú dospelí, sami vedia, čo majú robiť.“ Ozvala sa malá čarodejnica.

„To nemôžeš vedieť, čo...“ Povedal jej argument.

Na to dakto,

„Presne, čo tetanus. Sú očkovaní?“

„Keby sa opili, asi by tu na seba sa nevyškierali. To, čo spolu robili, to nie je verejné tajomstvo. Ale aký moralizátor to hovorí. Nevykrikoval si včera, že sa chceš ísť opiť, páter Noster?“ To už som ja otvoril svoje svaly, čo držia zuby.

„A keď sme už pritom, keď tuto kolega Vyšší princip trhal v tom táckavom stavu slnečnice, čo si tam ty robil za kreatúru so svojou čistou a nepoškvrnenou dušu?“ Riekol ten, čo so mnou spal niekedy pri siedmych stupňoch.

A ja som šiel radšej spať ďalej. Aby som mojej najmilšej pomohol s príravou zemiakových placiek na večeru. Vzal som si do postele aj ju, predsa treba napísať recept.

The Games - Summer Edition @ xtcabandonware.com

The Games: Winter Challenge (MS-DOS) - Introduction

Kamene pri rieke

Sedel som vo vlaku a vracau sa domov. Von oblokom sa mi prihovárali stromy, trošku ma šteklila obrovská rieka a ja som si spomenul. V mojich očiach zaštebotal obrovský úsmev.

Kedysi dávno som sa chodieval prechádzať k rieke a hádzal do vody biele kamene. I zašlo tam jedno copaté dievča a vždy, keď ma videlo, kútiky jej úsmevu sa roztiahli. Čím ďalej, tým viac som jej nosil lízanky, pernikové cukríky a občas aj nejaký chlieb so škvarkovou pomazánkou.

Videl som u iných, že donesú dievčisku kvet a ja som chcel tiež. Bol som však malý a nevedel som ako sa ku kvetu dostal. Verte mi, že vtedy som ešte nepoznal Gotfrieda Lenza a jeho veľkú pravdu o kvetoch. Občas som prišiel k vode smutný, ale tá malá lapajka ma stále vedela rozosmiať. Keby len ona vedela, že ja som smutný, lebo som žiaden kvet jej nemohol doniesť.

A tak som zašiel párkrát nejakému dospelému do šenku po pivo, či nejakú borovičku. A jedného dňa mal nejaký pán gerberu. Normálne gerberu. Tú, ktorú môžeme kúpiť v kvetinárstvach a tak. Ja som si čmajzol nožnice a odtrhol som ten kvet. Tešil som sa ako milý a copatá slečna mala tretí cop, cop gerberový.

Prečo sme sa stretávali stále pri vode? Lebo sme hádzali kamene.Učili sme sa vďaka ním počítať a neraz sa naše ruky stretli. Chodieval som ju odprevádzať vôkol cyklistov a ona stále chcela, aby som ju chytil za ruku. Isteže som ju chytil za ruku a veľmi neskoro. Aj sa za to na mňa mračila, zbojníčka jedna. A preto som si našiel brigádu. Roznášal som letáky.

Z prvej výplaty, čo bolo asi 300 korún (platili týždenne) som si kúpil mentolky a krásne ruže. Ja som sa tak tešil, keď som ich kúpil. Šiel som na stretnutie a cez prechod šiel voľajaký mešuge a skoro ma zrazil. Kvety sa celé ufúľali a zlomili. Hrozne som plakal, keď som ta prišiel. Avšak tá čarodejnica prišla na pôvod toho plaču a ja som a usmieval. A povedala mi, že ma nemá čo mrzieť, pretože to nie sú jej obľúbené kvety.

Časom, keď sme spolu už robili opekačky a vymýšľal som si kdejaké hovadiny, aby si dávala dole šatstvo, som sa nejako zvláštne zapozeral na slnečnice. Videla v mojich očiach, že som sa trafil.

A tak som sedel v tom vlaku, slnečnica hore nado mnou, nejaká pani sa parfémovala a ja som spomínal. Prišiel som k nám do domcu. Neďaleko bola hora a jazierko.

Osprchoval som sa a zašiel sa najesť. Keď som si blúdil cesnakovými plackami, niekto sa ma opýtal, „Nejdeme hádzať kamene?“ A ja som v nej našiel presne ten istý úsmev, ktorý si odo mňa ukradla prvýkrát. (resp. požičala.) Bolo to presne to malé copaté dievčatko, ktoré so mnou hádzalo kedysi kamene.

Haviarske objatie

Mrákota sa černala. Dusno pred búrkou a hrozne pieklo, hovädzie vo vlastnej šťave. Hradby v Levoči sa pomaly otvárali a stráž chcela búrku. Mali by predsa menej práce. K hradbám sa dovalil unavený kôň. Jazdec, ktorý na ňom sedel, dával stráži do rúk akúsi listinu a svoj rodokmeň.

„V poriadku, môžete vstúpiť.“ Riekol strážca a za rytierom sa ozval zvuk, ktorý poznal. Stráž zatvárala vráta. Rytier sa kochal mestom, v ktorom už párkrát bol. Mal rád to mesto. Bolo to mesto majstra Pavla, tovariša Krištofa, šenkov a rytierskych turnajov.

Kopol koňa do slabín a ten sa tešil, že navštívi žrebčinec.

„Vitajte pane, dajte mi koňa a choďte sa zabaviť do šenku. Dnes tam majú výbornú divinu, to viete, minule sme mali poľovačku. Koníka vám pripravím a dám mu zajesť len tú najlepšiu slamu.“ Riekol žrebčinár.

Rytier skočil na zem, pohladil koňa po chrbte, vybal si z kapsy jablko a rozpolil ho napoly. Jednu polovicu hodil chlapovi a druhou podaroval svojho koňa. To bol znak toho, že rytier zverí opateru žrebčincu.

Chlap odsedlal koňa a šiel s ním obďaleč. Netušil však, že nemá pred sebou obyčajného koňa a obyčajného rytiera.

Nikto o ňom nevedel, že je rytier. Nemal na sebe brnenie, vyzeral ako nejaký kráľovský posol. Málokomu povedal o svojom pôvode. A jeho domov, ten bol od Levoče juhovýchodne. Chcel sa v Levoči zdržať len chvíľu, aby potom mohol ochutnať vôňu stromov v tých horách, ktorým ľudia rozprávali Volovské vrchy.

I zašiel do šenku, ževraj skúsi divinu. Otvoril dvere šenku, kde voňala klobása a spomenul si ako tú kedysi vypili toľko piva, že sa niesli domov „na Krista“.

Kedysi dávno sa traja kamaráti vybrali do Levoče a zašli na pivo. Opili sa až do temnôt mrákoty a vyryli na stôl svoje iniciálky. A povedali, že akonáhle zabočia do Levoče, posadajú si stále k tomu stolu. Rytier si ten stôl samozrejme všimol a vyceril si zuby do hurónskeho úsmevu. Sadol si k stôlu a už mu liali slivovicu do gágora.

Neboli tam len iniciály, lež čosi nové. Rytina vyzerala, že to bola rovnaká ruka a nebolo to ešte oliate pivom alebo inými dobrotami. Rytier ožil. Jeden z tých priateľov bol v meste.

Predpokladám, že nie je pre vás tajomstvo, že jeden z troch priateľov bol rytier. Rytier do seba hodil údenú klobásu, syr a kyslú uhorku. Zalial si hrdlo pivom a nechal na stole zopár mincí.

Vedel kde ho nájde a tak otvoril vráta na kostole sv. Jakuba. Oltár sa vôbec nezmenil. Vlastne žiaden oltár sa ta nezmenil. Iba pri jedom oltári kľačal voľajaký chlapec. Rytierovi srdce poskočilo. Oltár sv. Kataríny mal pri sebe dvoch ľudí, ktorým zasvietili oči. Bolo to i symbolické, veď sv. Katarína bola čistá a mravná (odtiaľ má aj význam to meno) a priateľstvo medzi tými dvoma bolo čisté a mravné.

I objali sa pred kostolom ako rodní bratia. „Ja jesť nebudem, mal som nalešniky a prežralô som sa jak dajaká dzivá šviňa.“ Povedal prvú vetu priateľ rytiera. Mal mníšsky háv. V skutočnosti to bol zbojník, ale lúpil len kardinálov, biskupov a iných cirkevných hodnostárov. Kde inde by sa mu lepšie kradlo ak nie priamo u nich.

„Nalešniky?A s čím?“ Opýtal sa ho rytier.

„Ty tomu isto hovoríš bramboráky, keď už máš skončenú tú Karlovu Univerzitu.“ Povedzel mu lúpežník.

Rytier sa zasmial. A spomenul si na jednu copatú bylinkárku, s ktorou s pri tých zemiakových plackách hrozne nasmiali.

„Čože si tu prišiel?“ Bol lúpežník zvedavý.

„Chcelo sa mi prísť domov. Už som tam dlho nebol.“ Povedal mu po chvíli.

A tak sa dvaja priatelia vydali o šenku a akonáhle spustili vráta, začalo hrozne pršať. Haruľa tam vyvoniavala, cesnak štípal nos a maľba Tatier sa krásne vynárala v šenku.

„Hej, mních! Dúfam, že tu neprídu páni a nebudú nikoho vešať!“ Kričal krčmár, čo sa usmieval jedným okom na rytiera. Akoby ho už niekde videl. Rytier sa hanblivo usmieval.

I sadli si dvaja priatelia a zajedli si dobrej fazuľovej polievky s údeným mäsom. „S kým si bol tu?“ Opýtal sa ho rytier. Drevená lyžica sa mníchovi triasla radosťou v tom tanieri, pretože smel povedať: „Neďaleko mešťanského domu žije drotár. Jeho tovarišom je náš haviar.“ Povedal to a pozrel sa a rytiera priateľským pohľadom.

Prečo haviar? Ten chlapec bol vždy pracovitý a mal dobré ruky i srdce. A preto mu hovorili haviar. Všetci traja priatelia mali svoje mená, ale nebudem ich prezrádzať. Oni sa pomenovali podľa povestí a podľa schopností. Haviara sme si predstavili. Rytiera pomenovali čarodejník, lebo párkrát, keď ich naháňali, chytila sa z nejakého dôvodu slama. Alebo keď šiel na nich had, odrazu prešiel vôkol nich kočiar a had im ukázal deformačné účinky sily. A náš mních alebo zbojník bol korenár, lebo stále inak vonial. Volajme ich teda ich prezývkami, oni nie sú až také nepravdivé.

„A čo ste tu robili?“ Opýtal sa ho Čarodejník.

„No Haviar mal narážky na cirkev.“ Povedal Korenár

A obaja sa zasmiali tak dobrácky a čarovne.

„Kde budeme spať?“ Spýtal sa jeden druhého.

„Nuž, navštívme Haviara.“ Odvetil druhý.

A tak zabuchali na vráta Haviarovi. Nadavajúc šiel k vrátam a otvoril ich. Dvaja starí priatelia z detstva sa tuho objali a v Levoči už dlho toľko nepršalo.

PS: Toto nie je historická próza. Je to len môj pohľad na starú Levoču, ktorý som získal. Preto vás prosím, nebiľagujte ma preto!

Rozprávky

Keď som začal študovať na vysokej škole, hovorili nám mnoho vecí. Jednou z nich bolo aj čítanie detí. Dieťa, ktorému čítajú pred spaním, má lepšiu pamäť. Iste, je pochopiteľné, čo sa tomu dieťaťu číta. Obvykle rozprávky.

Čo sú vlastne rozprávky? Povráva sa, že je to príbeh, kde dobro vyhrá, zlo je potrestané. Klasický príbeh, princ rozseká draka a vyslobodí princeznú. Existuje mnoho názorov na rozprávky. Podaktorí ľudia dávajú rozprávkam akýsi nádych krásy. Teda, že ak ide rozprávka, musí to byť krásne. Ja neviem, používajú sa tam zdrobneniny, všetko je jednej farby a príbeh tam ani silný nemusí byť.

Poďme ale skúmať rozprávku z akéhosi iného hľadiska. Nie všetky rozprávky sú však so šťastným koncom. Skúsme sa pozrieť na takú klasiku akou je Charles Perault. Nie v každej rozprávke sa odohrávajú iba tie ružové, krásne predstavy. Zahľaďme sa na diela rozprávok akými sú napríklad bratia Grimmovci, Pavol Dobšinský, apod.

Nemusíme viesť také dišputy, že slová majú svoje významy. O sémantike si napíšeme inokedy. Ale kde by sme mohli hľadať základný význam slova rozprávka? Bez akejkoľkvej znalosti etymológie, onomastiky, sémantiky.

Rozprávka mi prvýkrát sedí so slovom rozprávať. A áno, rozprávky vznikali tak ako vznikajú teraz príbehy. Každý jeden veľký rozprávkar, či už to bol Andersen, Čapek ml., st., Dobšinský, Erben, Hrebenda, Lönnrot, Němcová dávali svojim príbehom veľmi dôležité významy. A čo je hlavné, v rozprávkach ukazovali tak trochu aj samých seba a svoje rozprávkové cítenie.

Dalo by sa povedať, že rozprávky, ktoré sa zbierali v národnom obrodení mali jeden veľký dôvod. Ukazovali akési morálne hodnoty ľudí, podľa ktorých by sa malo žiť. Nehovorím, že ľudia podľa týchto hodnôt žili, ale nie je na mne, aby som ich trestal a súdil.

Anglické slovo rozprávka je fairy-story alebo fairy-tale. Za najjednoduchší význam tých slov by sme mohli povedať, že ide o príbeh, kde vystupujú víly. Víly a škriatkovia sú jedným so základných elemetov v ostrovnej mytológii. Hoci my by sme mali rozprávať o permoníkoch.

To tiež sedí, predsa v rozprávkach sú tie stvorenia, ktoré ľudia obdivovali alebo sa ich báli. Alebo oboje. Ja osobne ešte potrebujem v rozprávkach cítiť jazyk, v ktorom to je napísané. Nemyslím teraz formálny jazyk, či ide o slovenskú, českú, poľskú rozprávku. Ide o slová, ktoré príbeh používa. Kedysi som chcel chodiť po Slovensku a zbierať si nárečia. Je nádherné učiť sa svoj jazyk. Tie krásne slová, ktoré všade znejú ináč. Dovolím si vysloviť myšlienku, že je strašná tragédia, keď sa človek cíti v rodnom kraji ako cudzinec. Rozšírovať si slovnú zásobu v jazyku, v ktorom ste sa naučili tie najkrajšie a najhlavejšie slová (mama, zbojník, snežienky), majú veľký význam pre učenie sa iných jazykov.

Myslím si, že každý človek žije v dvoch svetoch. Jeden je reálny, v ktorom žije. Druhý je ten, aký by sme chceli mať. Tam máme svoje sny, priania, túžby, lásky k sebe a občas aj cesnakom potreté zemiakové placky. Všetci sa snažíme, aby sa tie dva svety nejako k sebe priblížili. Ak sa mi za posledné riadky chcete vysmievať, že som romantik, prosím. Ale odporúčil by som vám súťaž v pití šaratici, aby sa vám usporiadali vaše myšlienky.

Ten svet, v ktorom túžime po tých zemiakových plackách a ja neviem po čom, je dľa mňa vytvorený z rozprávok. Tam máme svoj les, svojich kováčov, rytierov, meče a aj copatú čarodejnicu.

Z toho, čo som napísal, to zhrniem na nasledovné. Rozprávka ma človeka posúvať vpred. Má rozšírovať jeho slovnú zásobu, fantáziu, isté orientačné schopnosti a hlavne mu ponúknuť ľudskú hodnotu, ktorou by sa mal nechal (z)viesť.

Nemusíte so mnou súhlasiť, vytvorme si o rozprávke svoj obraz a pokojne ho prezentujme. Uvedomme si však, že rozprávka by mala spĺňať nasledujúce. Nikdy nesmie vyvolávať umelé emócie. Trúfam si povedať, že všetky hovadiny, kde sa vyvolávajú umelé emócie majú ten účinok, vyvolávať človeku pocit, že nie je človekom!

Čo vy a rozprávky?

Me

It's me!

Skalka a opátstvo

Trenčianske delo a dúha

Zelené Strečno

Cestovná značka na Orave

Liptovský hrádok

Vysoké Tatry

Pohľad z popradskej železničnej stanice!

Levoča

Divoká návšteva

Spal som vari celé dopoludnie. Čisté periny mi voňali a spríjemňoval mi spánok aj jej mandľový krk. Avšak teraz pri mne nebola, pretože bolo poludnie. Vonku lialo tak, že sa pomaly ľudia začali ukladať do svojich chalúpok. Veru, niektorí už rozmýšľali nad tým, že si narežú dreva a zakúria. Našiel som ju usmievať sa v kuchyni.

„Vyspal si sa?“ Spýtala sa ma, tvárila sa diplomaticky a hneď vyprskla smiechom. To som na nej miloval. Ten pocit, keď sa chcela smiať, ale dusila v sebe ten smiech. A ja svojimi hnedými, zvedavými očami som jej napomáhal k tomu, aby bola vážna.

Vrhla sa mi okolo náručia a dýchala mi na krk.

„Som ti chýbal posledné dni, že?“ Spýtal som sa jej, keď som ju hladil po chrbte a rozmýšľal, či s ňou celý deň nepreležím v posteli. Ako sa poznáme, povedali by sme, že budeme pod dekou, aby sme nedostali chrípku. Je to silná prevencia, lepšia ako do seba pichať nejaké roztoky bromidu draselného. (Inak, keď vám smiem dať radu na rande, určite nezabudnite na bróm si nasypať do každého nápoja. Hlavne šarvanci. Veru, takí, čo dávajú rady druhým ako žiť, Tí by si zaslúžili do nápojov aj arzény alebo nech si tam skúsia aj matriošky narezať a nasypať.)

Netrvalo dlho a jej tričko sa dostalo pod moju ruku. Stáva sa, vplyvom vetra sa dejú fyzikálne zákony. Hlavne, keď je oblok zavretý tak silno.

Nebudem tu ale opisovať, čo robili naše ruky pri sebe. Po prvé je to neúctivé k nej, k sebe a ešte k jednej reálnej osobe. A tou je čitateľ. Prezradím vám, že keď sme si čítali rozprávku, voľakto zabuchal na vráta. Okamžite sme vyskočili a trielili k zvuku. Lebo to nebolo klopanie na dvere. Ale to bol buchot na dvere akoby niekoho naháňal tiger. Zúfale ruky tĺkli do našej kapury, jak u šalenych na dvore.

Otvorili sme tie dvere tak, že ešte som si upravoval tričko a moja nastavajúca sukňu. Tá sukňa s ňou niečo robila, ale aj so mnou.

Ako sme otvorili dvere, stal tam voľajký pán s mladou dievčicou. Ešte za nimi bola nejaká baba. Všetci traja mali dáždniky premoknuté. Po pravde, vôbec som nemal chuť na návštevu cudzích ľudí, najmä keď som sa po týždní vrátil. Bolo treba bojovať proti chrípke.

Stáli sme na chodbe, pozerali sa na nich a čarodejnica ma objala vôkol pásu. Čakal som, že keď už niekto rúbe na vráta, že ma k tomu voľajaký dôvod.

„Chceme ísť dnu!“ Skríkol pán a po pohľade všetkých šiestich očí som nemal inú možnosť ako ich pustiť dnu, posadiť do kuchyne a naliať im horúce kakao. Zachovali sa ako sa na nečakanú návštevu patrí. Chlap namiesto nejakého postískania mojej pravej ruky mi fľochol do nej citronóve želé. Všetci traja sa posadili do kuchyne a boli ticho.

Drahé dievčisko, čo ma tak rado zlostilo, sa ich spýtalo. „Čomu vďačíme za príchod do našej kuchyne?“ Opýtala sa dôstojne a už mala obraz v tváre, že sa bude smiať. Bodaj by nie. Chlapisko ako hora malo v náprsnom vrecku Jolanku.

„Boli ste prvý dom po ceste, v ktorom nám otvorili.“ Riekla žena, ktorá bola krásna. Ale ako vážne. Mala typické dievčenské črty, čo chcú na jar zbierať snežienky a počas Vianoc piecť perníky. Ale dobrodružný život s tou kreatúrou vedľa z nej spôsobil voľačo iné.

Aby ste ma rozumeli. Oni nevyzerali životom unavení. Vyzerali normálne. Chlap mal na sebe oblek z jelenej kože. Kravatu a bielu košeľu. Žena na sebe krásne šaty, na jednej strane vyzerala aj príťažlivo, ale niečo ju brzdilo akoby. To máte ako keď idete niekam vlakom, čo stoji na troch staniciach a ide tak pomaly ako vy cestou do školy. Alebo to porovnám s randením.

Predstavte si, že idete na rande. Farbíte si šedivú hrivu, nacvičujete si úsmevy, obliekate si maturitné košele a čo ja viem čo. A druhá strana príde oblečená akoby šla do parku zbierať odpadky. Taký pocit som mal z nej. Ale to mnoho žien a mužov žiaľbohu takto dopadne. Mysliac si všeličo, zapletú sa s niekým kto im za to ani nestojí a ten človek ich brzdí. Akoby im kazil ich slobodu. A potom sa hrajú na veľmi skúsených. Je mi na jednej strane ľúto ľudí, ktorí tak trpia. Pretože na celom svete nesmie byť nikto, kto nám bude určovať smer cesty. Buď ten smer budeme bádať spoločne. Je hrozné, keď zídeme z vlastnej cesty. Keď už to píšem mentorsky, píšem tak trochu aj o sebe. Lebo ja som bol tiež taký. Pokiaľ som nestretol niekoho, kto ma naučil smiať sa. A tou bola čarodejnica, malá, veselá, copatá.a milovala slnečnice. Od nejakého leta som sa hrozne rád pozeral na slnečnicové polia.

Ale vráťme sa k príbehu.

„Táto naničhodnica a bakaná zlodcéra číta romantické bláboly.“ Začal chlap vykrikovať, mohutne bijúc sa do pŕs akoby sa chystal vykriknúť sovietske hurá.

Dievča mala trošku sĺz v očiach.

„To je vaša dcéra?“ Opýtala sa ich čarodejnica.

„Čoby! To je drotárová pomocnica. Občas by s ňou chcel aj inú pomoc.“ Povedal chlap a začal sa počas toho dvojzmyslu sa na mňa čertovsky usmial. Akoby ma chcel zaviesť do komory a sťahovať mi gate. Asi by bolo občas fajn otvoriť učebnicu Frigidítu pre pokročilých.

Napíšem to naturalisticky možno. Ak chcem s dievčaťom zažiť niečo erotické, napríklad mať s ňou dišputu o chemických väzbách benzénu, robím to s ňou. Základný prvok človeka s čímkoľverk je komunikácia. A aj tu potrebujeme mať nejakú komunikáciu a trošku inú. Predsa nepoviem dievčisku, „Pod mi natrieť chrbát arašidovým maslom.“ Voľaktoré elementy prichádzajú s radami ako takú komunikáciu rozvinúť. Rád by som takým vyjadril obrovské opovrhnutie a zaželal im nech súťažia ako šaraticu na jeden hlt.

Čo sa týka takej komunikácie, je trošku morbídne rozpitvávať ju. Človek síce na jednej strane znie veľmi skúsený. Pričom ten človek znie hrozne smiešne. Dalo by sa povedať, že je tak trochu mešuge. To ako jeden príbeh v krčme. Chalan sa chválil, čo vyvádzal so svojou princeznou. Pokiaľ ona za ním neprišla a nerozprávala sa s ním hodiny.

Nuž a presne tento pán taký bol.

„Inými slovami, vy ste ten drotár a chceli ste sa s ňou vyspať a ona z nejakého dôvodu vám odolala.“ Povedal som sprosto. Veru, ktoby odolal človeku, čo si lepí ponožky lepiacou páskou, aby nebolo vidno diery.

„Ste sprostý a v§bec takto obviňovať môjho manžela je od vás netaktné.“ Skríkla mi do očí jeho žena.

Je to dojemné. Tak on jej surovo do očí povie, že by chcel nejaký iný objekt a ona sa ho zastáva. Áno, toto sa bežne deje.

„A čo si myslíš, že ja také nič potrebujem v posteli? Si špina, nula. Vieš koľko ženských som ja mal v posteli? Také malé decko, načo by mi bolo v pelechu?“ Ryčal spôsobom akoby vyhral ligu majstrov.

„No to je jednoduché. Predsa preto, aby si ju ponižoval.“ Povedala moja najdrahšia. Veď koľko ľudí si myslí, že celý svet sa točí okolo nich a oni chcú každým ponižovať.

A tak ten chlap vytiahol na mňa nožík, pritlačil ma k stene a hovoril mi. „Už nespi ty spachtoš, lebo prespíš aj obed.“

Otvorili sa mi oči a tie jej neposedné oči sedeli na posteli. Fuj, to bol hrozný sen. Obed, neobed. Všimol som si, že nebola obutá, tak som si ju k sebe privinul a bolo mi tak nejako jedno, čo počas tohto dňa premeškáme. A myslím si, že aj jej.

Stredoškolská poviedka II

Mám rád Košice, mesto v ktorom som sa narodil, prvýkrát si tam rozbil kolená a vyhadzoval z obloka kelímky od acidofilného mlieka. Hral som sa na Mac Gyvera, keď som tam namiešal všeličo a šup z okna. Raz som do svojej zmesi elektrolytického roztoku primešal atrament a jedna pani suseda mala modrú gebuľu.

Jedného decembrového dňa v Košiciach snežilo. Rok si už nepamätám, ale ak by ste to chceli vedieť, skúste sa dotrepať do meteorologického ústavu a preštudovať si databázu predpovedí počasia. Inak rada pre budúcich milovníkov databáz. Ak sa chce venovať databázam, majte preto reálny dôvod, nielen chvastať sa, že viete urobiť jeden príkaz. Inak budete pôsobiť ako šašovia, retardované gebule a ako synovia medúzy.

Ale vrátim sa k pôvodnému článku. V Košiciach snežilo, bolo pár dní pred Vianocami. Stromček a trhy už boli po Hlavnej ulici, kde rozvoniavali lokše, langoše, medovina, vianočky, cukríky. Ja neviem, či som v živote jedol niečo lepšie ako lokše, hlavne keď sú pomastené kačacou masťou. Ešte tam na tých trhoch mali zemiakové placky, čo voňali majoránkou, cesnakom a saha kerim.

Z okien bolo vidieť tie zaprášené chodníky snehom a nejedná inovať sa vycerila na okná. Niieln na obloky domácnosti, kde človek už cítil prvé pečenia koláčov a videl plnú chladničku. Ale aj obloky autobusov. A v jednom autobuse, ktorý chodieval z Vyšného Opátskeho do Šace (keď by ste chceli mapu mesta, napíšte mi prosím.) sedel hnedooký šarvanec. Vedľa neho vďačný spolusediaci. Ja vám neviem prečo, ale len pri strednej škole som len toto zažil. Skrátka to, že sa dohodnete s niekým, „Sluchaj, Janču, stretneme sa o 5.50 pri Bužni a pojdzeme do školy spolu.“ Ono to je na tom najkúzelnejšie. Môže byť vonku pod mrazom tak, že ani 40 zázvorových rumov s čajom vám nepomôže. Ale ten človek tam bude a idete tam spolu. Párkrát som to skúsil s kamarátom, keď sme sa stretli na Smíchove (to už sme v Prahe) a šli do práce spolu. Ale to nebolo ono.

Je vám asi jasné, že kto bol ten hnedooký mládenec.Pozeral sa do zošita z fyziky a tam boli voľajaké dobroty o akustike.Bolo veselé čítať si o zvuku, vzduchu a iných veciach. Patrel mi do toho zošita jak šaľeny, ale neznal som,

Spolužiak sediaci pri mne sa prebudil, keď autobus urobil z hlavnej cesty odbočku na Poľov. „Už sme tu?“ Opýtal sa na pol huby, Cesty do školy boli dobrodružnými, veď bodaj by nie, stačilo sa pozrieť aké veci človek drží v ruke.

Prišli sme k Ľudvíkovmu dvoru a vošli do valalu. „Čo sa z tej fyziky učíš?“ Opýtal sa ma spolužiak.

„No základné zákony o akustike.“ Povedal som a už som mu hovoril Kirhofove zákony. (Hádam vám netreba hovoriť, že Kirhofov zákon mal akustickú podobu vtedy, keď som z neho odpovedal. Ja do elektriky jak keby mi bul pijany.)

„Ja o tom nič neviem. Ja som sa učil o E=mc2. Vytlačil som si Albertov životopis a hádam jej to bude stačiť.“ Povedal mi. (Inak ľudia, čo majú pochybnosti o intelekte Alberta Einsteina, áno, on bol ťažký imbecil, len preto dostal nobelovú cenu za fyziku. A nebolo to za teóriu relativiy.)

„Budeš sa učiť počas sviatkov?“ Opýtal sa ma a ja som sa na neho pozrel pohľadom akoby som dostal triašku z jedla v jedálni.

Nuž teda sme prišli do školy. Bavili sme sa o dievčatách a o Vianociach a o kofole.

Šatňa v Šaci bola legendárna. Milovali sme upratovačky, daj im pánboh večnú slávu. To boli ženy, ktoré o 7.40 začali zmývať podlahu v šatniach. Takže Martin párkrát sa pošmýkol na mokrej ryhe a párkrát si pohladil chrbticu.

Prišiel som do šatne, spolusediaci ešte šiel za nejakými kamarátmi, ktorí boli z inakších tried. Je to inak krásne, že tu by sme mohli formovať niečo ako pracovné vzťahy. Aké to máte v práci niekedy v decembri? No ja prídem do práce a kým tu kacabajku dám zo seba dole a varím si nejaký voňavý čaj, porozprávam sa s kolegom.(Zázvor nie, ten len v lete.) Hoci sa bavíme o autoritách, metadátach, katalogizačných pravidlách alebo o C++, vždy to má nejakú kultúru.

No ako som prišiel do šatne, už tam na mňa čakal Tomáš. Písal si ťahák na svoj obalený zošit z fyziky. Pozdravili sme sa ako rytieri v šenku a jeden druhému sa rozhovorili o svojich ťarchách. „Niežeby mala cez sviatky pokoj. Nie, ona musí doma nad zbierkami sedieť. Ja neviem nič, keď ma vyvolá, budem vykrikovať jej meno pod stromčekom!“ Začal debatu a asi je vám jasné, že fyzika na škole patrila k predmetom veľmi príjemným.

Teda nieže by som mal niečo proti fyzike, fyzikárke alebo niečomu inému v tej škole. Predsa však počas strednej školy sú ďaleko zaujímavejšie situácie problémy. Napríklad ako ujsť z rande. Chcete vedieť ako odísť z rande? Jednoducho, napíšte dievčaťu sms, „Môžem ťa pobozkať? Ak nie, čuš ty baba!“ Nemám s týmto praktické skúsenosti, ja som predsa hanblivý chlapec. (A mám pocit, že minimálne jedni hnedé oči sa čertovsky smejú.) To som citoval príručku „ako chodiť na rande, 2000, s. 98.

Stredná škola vám má odpovedať na základnú otázku. Čo v živote robiť? Podaktorí už počas školy začnú na sebe tvrdo pracovať a začínajú mať odbornosť vo svojom živote. Mali sme podaktorých šarvancov na škole, ktorí sa už začali venovať svojej odbornosti. Napríklad spolužiak veľmi rád v čase svojho osobného voľna kreslil výkresy, ďalší robil webové stránky, ale boli aj takí, čo sa chvastali koľko porna sťahujú.

Sedeli sme v tej šatni, vonku snežilo a my sme sa prezúvali. Prišla Anička a Lucka a obe boli vydýchané z cesty. Hneď ich prvá otázka bola, čo my a fyzika. Podaktorí z našej dvojice mali radšej sny ako si dopriať potechu na loži.

Dogúľali sme sa k miestnosti 232. Bolo to krásne, vonku sa preháňala taká fyzika, že ešte keď idete na rande s manuálom k PHP, nemáte takú fyziku. Zvonili nám vianočné melódie, inovať na oblakoch, vonku zamrznuté šance a komíny z USS vyfukovali vianočné stromčky. Naviac človek cítil ryby, hubovú kapustnicu a vyučujúca sa blížila.

Mala rezký krok, pozvala k nám do miestnosti. Po stenách boli rôzne periodické tabuľky, samé trojné body vody, Einstein a obľúbený vzorec E=mc2. S Tomášom sme skúšali teóriu relativity, keď sme šli na futbal. Jedno bolo však tento deň isté. Ideme po škole na hokej. Hrali juniori, takže vstupné zadarmo a dám si aj hotdog na hokeji. Tie párky vof tej gebuzine, čomu hovoríme rožok (abo rohlík, ktoré je české a tým pádom nespisovné? Poraďte mi!) boli na hokeji veľmi cuhtné. The hot dog with cute face of Martin.

Horčica od toho párku mi párkrát skĺzla na vetrovku, aby ma zvádzala. Ale vráťme sa k fyzike. Poučený predošlými skúsenosťami som pozeral na krásne vzorce o akustike. Podaktorí veselo šantročili a mali už Vianoce. „Chce niekto odpovedať?“ Ozvala sa vyučujúca a z nejakého prazahádného dôvodu sa ozvalo ticho. (posledné slová sú oxymoron) Keď som nastúpil na strednú školu, učiteľka sa pýtala, že či nájdeme niečo, kde nie je fyzika. A vo všetkom tá fyzika je. Nuž tu nie je fyzika. Keď z ničoho nič stíchne človek, lebo vyučujúca začne skúšať. To je tak proti fyzike asi ako je antierotické rozopínať si blúzku a ruvať zo seba slová, „och, keby si bol edward z Pršania.“

No nie každý na tej fyzike držal ústa. Spolužiačka do seba pchala hamburger. A na celú triedu ryčala ani hovädzí tur, „Fúj, tam je mäso!“ Zvestoval nám osud hodiny.

A tak ju vyučjúca vyvolala pred tabuľu a teda nech nakreslí graf závislosti a tá deva sa pred tabuľou potila trojný bod vody. Potom nám vyučujúa vyprávala o tom, že stromček je fyzikálny objekt a že treba byť opatrný.

Životný osud človeka ukončilo zvonenie. Prišla angličtina, pútava hodina. Keď angličtinárka povedala, „haha, vy máte na hlave obilie.“

Ale o nej nabudúce.

Čítaj viac,

Stredoškolská poviedka I.

Summer in Kosice

Oblaky a les

Pravá

Keď vonku horúco,
treba otvoriť pec.
Zohreje našu dušu,
ukradne luk i kušu.

Nemajú zmysel tieto riadky,
sú to len moje pamiatky.
Žijeme v dobe horúcich pecí
a ľudských smetí.

Keď je vonku 40 stupne,
otvorce oblak.
Ale ja vám lepšiu radu dám,
lebo som Papa San.

Kúpte si horúcu pec
a strčte si tam hlavu.
To je recept
ako nájsť tú pravú.

Škoricový puding

Ráno som sa zobudil celý premočený, hneď som trielil do sprchy. Vôňa akou sprcha voňala (harmančekom, levanduľou a jablkovou škoricou), som zistil, že tam už bola. Drhol som si vlasy a mydlo po mne stekalo a ja som si spieval ľudovú pesničku, sťaby vytrhnutú z kancionála, „A ja taká čarná!“

Našiel som ju v kuchyni ako si číta Malostranské povídky od Nerudu. Sadol som si k nej, začal jesť pripravené raňajky a chytil ju vôkol pása a ona sa tak nádherne pretiahla ku mne. „Kde si sa zasa flákal, ty pačmaga, paskuda, živorník?!“

„Boli sme vystrájať so šarvancami, kúpili sme si nejakú pálenku a spievali o dušu.“ Povedal som jej.

„No, takto nebudeš mať hlavné slovo ty pampúšik jeden!“ Smiala sa, mak sa jej prilepil na zuby a napila sa voľačoho dobrého. Mala zázvorovú limonádu. Predpokladám, že čakala, či nezačnem mať narážky na zázvorový čaj, veď bolo vonku 40 a chodili sme väčšinou poloodetí. To znamená, že občas sme mali všelijaké erotické dopoludnia. Napríklad jedného krásneho dňa sa sprchovala a ja som jej hodil papier pod dlážku, v ktorom bolo, „si mi sympatická, môžem ťa prosím, pobozkať, aby som sa potom mal čím chvastať pred chalanmi v krčme?!“ Skoro ma zabila. Odvtedy som to nerobil.

V ten deň sedela v tričku a sukni, mala dva copy a mak medzi zubami. Ja som mal svoje nezbedné tričko a kreslil som si strašidlo do kapusty. Veď svoj k svojmu.

„Asi bude pršať.“ Povedal som, viac asi preto, aby som jej pozornosť odvrátil od knihy. Pohladila ma po kolene.

Žiarivo sa na mňa po nejakom čase usmiala, vyškerila zuby a vrhla sa mi do náručia. „Poďme do záhrady. Bude treba pozbierať zeleninu, keď príde ta búrka.“

A tak sme zbierali nejaký kaleráb, šalát, karfiol, kapustu, občas sme sa zahrabali do kukuričného poľa a robili tam všetky veci, ktoré milenci robia v komore. Pre tých, ktorí nechápu, počítali sme príklady o inercionálnych sústavách.

Čierňava a mrakota sa blížili. Cítili sme búrku, ale vedeli, že príde niekedy neskoro, možno až večer. Dohodli sme sa, že budeme mať kukuričnú večeru s rybami. Kukuricu sme hodili do hrnca a to sa varilo.

Keďže bola sobota, ihneď som šiel vymiecť komín, už som sa na to chystal odkedy sa na nás usmievalo slnko. Celý čierny som sa vyterigal k nej na záhradu, kde sa v plavkách opaľovala. Hrozne sa chechtala, „Ale aj tak vidím tvoje nevinné detské hnedé oči, ty anjel jeden!“ A tak som ešte trochu pokosil trávu, aby ju zmilo.

Začul som blesk a videl hrom a už jej nebolo. Vošiel som do domu, kde som začul trochu vody. Vedel som, kde bude. Prišiel som k nej do sprchy so škoricovým mydlom. „Čo tu robíš, to nevieš, že dáma sa má sprchovať sama?“ Opýtala sa ma, keď jej stekala voda po jej mokrých vlasoch a už brala do rúk moje čierne vlasy.

A tak sme zjedli obed, napili sa voľačoho dobrého, teda bázového sirupu. (Za moju poznámku o zázvorovom čaji som si zaslúžil jej mokré ruky na mojom bruchu. A ževraj ja som ten, kto jej dáva tričko pod ruku.)

Ľahli sme si po obede do postele a vychutnávali si príchod dažďa. Zaspala mi na ramene a voňala čerešňami.

Zobudil som sa skôr a šiel som do dediny na obchôdzku a stretol tam starého kamaráta. Bol smutný, trochu skleslý a nemal ďaleko od plaču.

„Čo sa stalo?“ Opýtal som sa ho ešte predtým ako som sa mu pozdravil.

„Ale včera som bol s Rumburakom.“ Povedal mi.

„A čo?“Nedalo mi.

„Povedal mi, že som hlupák, blb, antikrist a jehovov učeň.“ Zvestoval mi.

„To sú charakteristiky hodné na osud takého človeka ako Giordano Bruno.“ Povedal som myšlienku, čo som až z prsta na labe vytiahol.

„No ja som zamilovaný.“ Začal nesmelo.

„Pokračuj.“ Riekol som mu.

„A tak ja by som si ju rád vzal.“ Povedal mi.

„To je na trest smrti.“ Rozosmial som sa a sčasti aj on.

„A Rumburak sa mi vysmial, že po dvoch mesiacoch mi odídu ilúzie a ja ju odkopnem. Ževraj láska odíde a ja budem plakať.“ Povedal mi.

„Vraj on ma už v tomto dlhodobé skúsenosti a tak to jednoducho funguje v celom živote.“ Soptil zo seba.

„Isteže, veď je mocný súčiniteľ spoločnosti. Skvelý chlap. Asi by som mal tú malú čarodejnicu priviazať na reťaz, aby nevychádzala z domu. Pretože keby ho niekde stretla, zamilovala by sa do neho a mňa by opustila.“ Nemohol som si odpustiť svoju dobrosrdečnosť.

A tak sme sa zašili do krčmy a tam počúvali ako nám malinovka tečie dole gágorom. Čo ten chlapec mi za perly porozprával, ževraj má ekliptické predstavy o jeleňovi, že vôbec nemá predstavy o živote.

Po nejakej ôsmej kofole, malinovke, citronáde, alebo čo kto chce si predstvovať sme odchádzali domov. Búrka bola ako vo filme. Samé hromy, blesky, čierna obloha, fučalo, syčalo, povyvracávalo stromy, pivo prestalo tiecť do kríglov. A tak sme šli obaja za svojimi čarodejnicami. A tak som sa ho pýtal, „Kam sa chystáš zbojník?“ Opýtal som sa ho.

„Idem za tou, do ktorej som zamilovaný. Vraj mám prísť na puding.“ A tak som vysmiaty šiel po tom daždi. Dáždnikáreň bola zavretá, nikde nikto. Ja kráčal stredom cesty po daždi, okuliare zadžabané od blata, vlasy už dávno také mokré neboli a z mojej gamby šiel dym.

Prišiel som domov a už sa mi vrhol uterák na moje neposlušné vlasy. Povedal som jej o svojom popoludní a ona sa žiarivo usmiala a dala mi do ruky škoricový puding. Ja neviem prečo, ale takáto realita sa mi viac páčila ako jej povedať, že láska skončila a čau.

Dávam rady

Sedím v autobuse, vonku 40, vo vnútri sa dusí hovädzie vo vlastnej šťave. Na ďalšej zastávke nastúpi voľajaká pani, oblečená v šušťakoch a pri sebe kríž. Voňala sviečkami a začala spievať pašie. Pozrie sa na mňa a spýta sa ma, či mi nie je teplo, že ona je na umretie. A ja som sa na ňu pozrel a hovorím jej, "Pani, skúste zázvorový čaj a pikantnú gulášovú polievku."

Pani sa prežehnala a vytiahla plastovú fľašu s nápisom Jolanka.

Večný oheň

Blížila sa búrka a ja som vedel, že musím nájsť nejaký hostinec. Niežeby spánok pod stromami (keď na vás lezú hady, jašterice, komáre a iné erotické tvory) nebol pre mňa ten pravý, ale už som zazrel blesky. Bol som smädný, čutora prázdna a nejaká studnička na míle ďaleko. Mal som zopár kovových mincí, začo by sa dal zaobstarať nocľah a nejaká zemiaková polievka.

Kráčal som z lesa a bol šťastný, že prichádza búrka. Verte mi, že predstava, že ma zabije blesk je oveľa príjemnejšia ako keď po vás útočí nejaká poludnica. Tej poslednej som sa nemohol zbaviť, minul som na ňu toľko vody ako jedna čarodejnica, keď sme boli pri rieke a ona pre moje zdravie ma čvachtala vodou. Ozaj, zmienil som sa o tom, že som čarodejník a utekal pred inkvizíciou?

Vtedy som uvidel dva čierne vrkoče, sukňu a pot na mojej koži vyschol. Div som z kože nevyskočil. Myslel som, že už ju nikdy neuvidím. Utekala a tiež mlela z posledného. Z lesa utiekla do kukuričného poľa, kde si zrejme hľadala obživu. Tam, kde je kukuričné pole, tam žijú i ľudia a majú záhrady.

Okolo mojich nôh prebehol čierny kocúr, zapriadol a usmial sa na mňa. Vyskočil na ňu a povedal jej o mne.Bol to kocúr, čo vedel rozprávať. Pochádzal zo vzácnej rodiny, jeho otec Krištipín ich naučil rozprávať sa s ľuďmi a robiť neplechu. Skvelý kocúr.

Čarodejnica sa svojimi očami na mňa pozrela, netrvalo dlho a hneď sme našli nejaké jazero a hrali sa tam našu obľúbenú hru. Zavreli sme oči a jeden druhého sa dotýkali. Ešte predtým sme si nabalili batohy kukuricou, komusi vzali kaleráb, trochu petržlenu, zemiaky, cibuľu, strúčiky cesnaku, nachytali ryby a postavili si oheň. Ryby sme upiekli a kocúr sa nasýtil. Keďže sa blížila búrka, považovali sme za vhodné vzdialiť sa.

Chytili sme sa za ruky a išli. Inak čo sa ohňa týka, nahádzali sme tam toľko dreva, že ten horí možno aj dodnes. Niekto šikovný tam aj tak pričaroval večný plameň. Inkvizítori radi hľadali večné ohne, pretože niektorí čarodejníci sa tak ľahko dokázali vypátrať. Avšak netušili, že tento večný oheň horí tak, že akonáhle k nemu niekto príde, zahltí ho. Alebo z neho vyjde nejaká príšera a šmarí ho na míle ďaleko. Vďaka fyzike sa tento človek stane defakto mŕtvym a voči tomu letu neexistuje žiadna obrana. (Tuším sme im nechali odkaz ako „Užite si divokú erotiku s vodníkmi alebo tak.“)

Utekali sme a smiali sa o dušu, tak ako kedysi. Našli sme na kopci voľajakú chatu, povedali sme si, že pôjdeme ta. Najprv sme sa báli, že tam bude ježibaba Valéria, pretože ona bola inkvizítorka par exellance.

Dvere domu boli otvorené, po detailnom hľadaní sme našli, že nikto nie je doma. Ale bola tam namočená fazuľa. Z komôrky sme zacítili udenú slaninu a niekde aj naložený ovčí syr. Ihneď sme zamkli kapuru magickými prútmi.

Vzali sme kastrol, šmarili doň cibuľu, nech sa upraží, hodili tam kúsok tej slaniny, nech sa tá cibuľa vymastila. Potom sme tam naliali vodu, nastrúhali mrkvu, petržlen, zemiaky, hodili tam kopec čierneho korenia a dali majoránku. A samozrejme sme tam hodili strúčik cesnaku.

Pokiaľ sme kuchtili, bolo to veselé, ako za starých čias. Niekto ma s tými ocesnakovými rukami objal a ja som sa jej spýtal prečo plače. Kocúr si nás akože nevšímal a venoval sa slanine.

Do polievky sme hodili potom ešte všetko možné, čo mali doma, tuším aj kúsok tej kukurice. Miešali sme ju o dušu.

Ja som nastrúhal kúsok cibule, mali tam aj papriku, to som hodil do hrnca s kukuricou, ktorú sme olúpali, hodili sme tam namočenú fazuľu, kopec slaniny a priliali vodu, nech sa to zahustí.

Takže polievka, ktorá bola cesnakovo-zemiaková voňala našimi rukami. Fazuľa so slaninou nám pripomínala časy, keď sme spolu sedeli v sieti na záhrade a čítali si. Alebo keď sme ukrývali vodníka pred mestskou radou.

Búrka prišla, lialo ako z konvy, hrmelo, blesky, hromžilo, ale nám to nevadilo.Obaja sme pokračovali v tej hre pri rieke a šteklili sa s tou škoricou, ktorú sme niekde v dome našli. Ľanovými perinami sme sa zakryli a drevo na posteli občas vrzlo. Našli sme v skryni nejaké staré košele, ktoré nám obom boli obrovské.

Ráno nás prekvapilo búchanie do dverí. Asi sa vrátil pôvodný majiteľ. Pozreli sme sa naň z obloka a on mal na pergamenovej listine napísané naše mená.

„My sme spali v dome, kde žije inkvizícia!“ Zhrozili sme sa, ale aj zasmiali, že sme vlastne okrádali našich budúcich možných vrahov.

Chytro sme vzali vedro s vodou a spravili z neho obrovský ľad. Chceli sme ho pôvodne hodiť do toho čuda, ale netrafili sme sa a ľad sa rozbil tesne pred ním. On sa zarazil a spadol na zem. A my sme utekali s jeho košeľami po okolí a vedeli sme, že už budeme spolu. Vedeli sme predsa rozrobiť večný oheň a držali sa za ruky.

Oblaky