Budeme recenzovať poviedky?

Dnes som išiel do obchodu a nad niečím som premýšľal. Všetci radi čítame knihy, hrabeme sa v nich. Milujeme spôsob sa o nich zhovárať. Chodíme na miesta, kde boli naši obľúbení hrdinovia (napríklad tento rok som bol V Lisabone pri rieke Tejo a tam sa začína jedna moja obľúbená knižka.). Navštevujeme rodné domy obľúbených spisovateľov (napríklad Malé Svatoňovice) a myslíme na to ako tam prebiehal ich život. Knihy nám dotvárajú fantáziu a vytvárajú v našej mysli niečo ako farebné myšlienky.

Učili sme sa, že beletriu rozdeľujeme podľa literárnych druhov a žánrov. Ja sa priznám, že mám najradšej jeden žáner. Sú to poviedky. Najmenší prozaický útvar, ale pre mňa najviac bohatý. Ako ste s tým s poviedkami?

A ešte, keď teda môžem byť taký bakaný, spýtam sa inú vec. Skúšali ste niekedy písať recenziu poviedok? Ono, čo je to recenzia? Bavme sa o tom, že recenziu pre chápanie tohto výkladu nevnímame ako recenziu, ale o voľačo cennejšie. Recenzia nám niečo hodnotí, ale nám ide o rozprávanie sa o knihách. Nám nejde niečo ohodnotiť, ale porozprávať sa o tom, aké pocity to v nás vyvolalo. Poviedky podľa mňa by nemali byť ochudobnené o niečo, čo v nich je.

Či si také poviedky ako je Čapkov Poslední soud nezaslúžia, aby sme sa len jej venovali? Na tej poviedke je toľko krásy a ľudskosti. A celkovo ako tam autor pristupuje k charakteru najvyššieho, teda Boha. Odsúdený je veľký hriešnik, ale Pán Boh sa s nim zhovára takým spôsobom, ktorý je neuveriteľne blízky Karlovi Čapkovi. Ako sa na neho usmieva a častuje ho nie nadávkami, ale takými hravými slovami. (Inak, to je ďalšia vec, čo je na poviedke to typické pre Karla Čapka. Jeho mágia slov. On nepísal, ale maľoval písmená na papier.)

Pôjdem trošku na sever. Čítal som od Bjornsorna poviedku Trond. Bola hrozne pekná a citlivá, ale tak trošku smutná. Mama toho chlapca mi pripomínala moju mamku. Bolo to krásne vykreslené a dostal som do svojej fantázie nový domov, nové husle, novú posteľ. Škoda len, že som tú poviedku nečítal zatvorený na povale s litrami horúceho kakaa a jablkovo-orechovým koláčom.

Poviedky sú krátke (teda ako ktoré), ale vytvárajú v nás obrovské množstvo myšlienok a bola by obrovská škoda sa o tie myšlienky nedeliť. Rád by som sa dopracoval k tomu, aby som písal niečo ako recenzie jednotlivých poviedok. Aj keď to bude možno kratšie. Na druhej strane, aspoň si začnem budovať niečo ako knižnicu alebo blog zapísaných myšlienok.

Čo si o tom myslíte vy?

Charles bridge

Neptúnová fontána

Ráno v Prahe

Gaudeamus Igitur

Gaudeamus Igitur - YouTube

Gaudeamus Igitur - YouTube:

'via Blog this'

O rytieroch, mytológii a Tolkienovi

Hrával som sa na rytiera ešte ako dieťa. Zobral som voľajaký prút, halúzku a šermoval. Myslím, že sa vo mne zobudila chuť hrať sa na mušketierov a objavila sa vo mne fantázia. Fantázia v zmysle, neustále si niečo vymýšľať, neustále niekoho ohraňovať. Kľakal som si pod stromami, čakal na nejakú princeznú, aby ma povýšila do šľachtického stavu. Ja myslím, že čosi také zažíval nejeden chlapec. Aká radosť vo mne bola, keď som si raz z knižnice doniesol knižku o okrúhlom stole.

Keď som prvýkrát čítal legendu o kráľovi Artušovi a jeho družine, nevenoval som pozornosť svätému grálu. Kráľ Artuš vo mne otvoril túžbu po rytierskosti. Tá chuť túlať sa a vymýšľať si príbehy, tá je vo mne dodnes. Ale vďaka rytierom ako sir Lancelot, Gawain, Percival, som dostával do tých svojich príbehov niečo ako posvätnosť. Ono to je ako s tým mečom, na Excalibure je toľko vecí magických. Existuje veľké množstvo príbehov o rytieroch a mečoch, ale len dva boli pre mňa posvätné. Ten jeden je práve Excalibur a ten druhý je severský o Ódinovi a Sigmundovi.

Vráťme sa ku kráľovi Artušovi. Okrem všetkých tých príbehov, čo som si vďaka tej legende vymyslel, bola tam ešte jedna vec. Čo by bol Artuš bez toho legendárneho čarodejníka? Čo by Artuš robil bez Merlina? Merlin vo mne objavil túžbu čarovať. Mať v sebe tú mágiu, ktorá ma ochráni pred zlými ľuďmi. Ono to funguje. Ja si myslím, že každý človek v sebe môže mať tú mágiu, ktorá ho oslobodí od zlých, bakaných, hnusných ľahtikárov.

Ostatné príbehy o rytieroch ako Roland, Aucassin, Tézeus, Perzeus boli úžasné. Aucassina som miloval, lebo to je pre mňa najromantickejší a najcharizmatickejší rytier svojej doby. Tézeus najodvážnejší, Perzeus najviac bojovný a Roland najviac oddaný. Ale ani jeden z nich nebol Artuš a jeho okrúhly stôl. Pri Artušovi som vyrástol. Spoločne sme si rozprávali príbehy o prvých láskach, prvých kamarátoch a ja neviem o čom všetkom.

Tá mágia na Merlinovi odo mňa nikdy neodišla. Keď som mal 17, doniesol som si z knižnice Červenú knihu rozprávok. Iste, ono sa to volalo inakšie. Ale bol tam Thór a jeho kladivo. Loki, Ódin, trpaslík, drak Fáfnir a ďalšie veci. Ja sa vám priznám, že toto bol prvý mytologický svet, do ktorého som sa vžil. Samozrejme, že som poznal príbehy o gréckych bohoch a hrdinoch, ale tam som sa nikdy nedostal. Nehovorím, že grécka mytológia mi je proti srsti, ale tá severská je ako s Artušom. Do toho sveta Vikingov som sa dostal. Budil som sa s ním, hral som sa na to, že kráčam s Thórom po sverskej krajine. Vďaka týmto veciam som šiel odpovedať z dejepisu o stavovských povstaniach a dopadol som tak, že to nebolo ani na 4.

To som ešte nevedel akú trinástu komnatu som otvoril. Červená kniha rozprávok bola obľúbená kniha môjho milovaného profesora, J. R. R. Tolkiena. Asi si to uvedomujem až teraz, ale je to jedna z vecí, čo na Tolkienovi milujem. Obaja máme obľúbenú knihu rozprávok, ktoré nás sprevádzajú počas života.

Tolkien má mýtický svet, ktorý je zložený z príbehov, o ktorých si rozprávame pri ohni. Jeho príbehy neboli napísané, oni sa zrodili a stali. Majú všetko, čo má obsahovať mytologický svet. Jeho príbehy som miloval a čítal ich tak ako som kedysi čítal severské legendy. Tak ako som sa kedysi naučil zaspávať s Vikingami a ich svetom, tak som sa naučil zaspávať v Roklinke alebo v Kraji. Veď čo iné je pre človeka krajšie ako predstava soleného bravčového, fajčiť fajku, pozerať sa na hviezdy. To už tam fakt chýba baba, s ktorou som by som sa na tie hviezdy pozeral.

Tolkien má príbehy o odvahe a láske. Jeho Beren a Luthien mi prišli mytologickejšie ako tie príbehy o láske, čo som poznal z rytierskych povestí. Keď si predstavím slovo rytier a láska k žene, napadne mi Tristan a Izolda, Aucassin a Nicolette, Merlin a Nimue. Na všetkých troch príbehoch mi chýba to, čo tomu dodal Tolkien. Chýba mi tam tá oddanosť, láska až do smrti, obetavosť a schopnosť myslieť aj na toho druhého. Tristan a Izolda je pekný príbeh, mám to hrozne rád, ale je tam čarovný nápoj. Aucassin a Nicolette je tiež dobrý príbeh, princ chcel ujsť do pekla, lebo tam aspoň bude veselo. Ale chýbala mi tá predstava spoločného života alebo ako to povedať. Ono, strašne veľa príbehov o láske (a nielen v takejto literatúre) je o tom, že tí dvaja sa nájdu a keď sa nájdu a konečne sú spolu, tak sa príbeh končí. A žili šťastne až kým nepomreli. Ale Tolkien napísal ten príbeh ako sa spolu našli a obaja sa kvôli sebe obetovali.  

Na Letnej

Prechádzkové

Detektívka

Kedysi dávno behal chlapec po Košiciach, ktorý sa tituloval mocný nezbedník. Mal veľa kúzelných schopností. Napríklad posielal ľudí do verejných domov a z nejakého záhadného dôvodu nechápal, kde sa stala chyba. Ako je možné, že oni toho človeka stratili? Ako je možné, že sa mu prestali zdôverovať? Život, ako hovorieval Maxim Gorkij, bola jeho univerzita.

Šarmantný mládenec mal dôverného priateľa, ktorý mal tiež pozornú vlastnosť. Donútil ostaných ľudí pýtať sa nasledujúcu otázku. Prosím, odpovedajte. Ak ste u kamaráta, cítite potrebu platiť za chleba? Moja odpoveď by mala romantický charater, preto mi nebolo dovolené právo sa k tomu vyjadriť.

Obe chlapčiská sa túlali Košicami a boli si verní. Nakupovali v najlacnejších výpredajoch, vŕtali si do kolena kvôli peniazom a vyvreskovali na dievčatá ako s nimi chcú súložiť. Potom ich partnerky trpeli, že v posteli nedokážu uspokojiť ich. (Bodaj by nie, sex je strašné svinstvo, keď človek pri tom myslí na iného človeka, napríklad na Jadranku.)

Jedného dňa sa Dvaja kamaráti na život a na smrť rozlúčili. Bolo to nejako na inzerát alebo ja už neviem ako. (Jedna verzia uvádza, že Gabčík a Kubiš boli trosky podľa jedného z nich a preto sa rozišli na dobro.) Ďalší deň našli jedného z nich v žihľave a mal otvorené oči. Lekárka Mudr. Mária z Cottbuskej ulice diagnostikovala, že ho asi nechala frajerka a že si urýchlene musí nejakú nájsť, lebo bude celý život smutný. Vraj je v tranze a treba ho nechať tak. Predpísala mu penicilín. Viete, drahí čitatelia, ja vám niečo prezradím. Nie som odborník na medicínu, ale mŕtvemu už penicilín nepomôže. (Hoci, pleseň robí s ľudským telom veľké veci.)

Policajti začali vyšetrovať. Najprv podozrievali rodinu (predsa len, mal s nimi dlhy, kradol im 5 000 korún, aby mohol chodiť s Bojovným Jánom na Kavečiansky hrad), potom neprajcu parašutistov. Ale ten mal svedkov. Vtedy, keď sa stala vražda to mocný radca verejných domov nevydržal a šiel do verejného domu on.

Ako to vyriešili policajti? Smrť kokosovým likérom, to bola príčina smrti.

PS: Spis som prepísal a preložil z mongolského jazyka, preto obsahuje veľké chyby. Inšpektor vyšetrovania sa volal Puťy muťy.

PPS: Nech vás sprevádza láska k cirkvi!

PPS: Príbeh je plný vášne, odporúčam pri ňom sledovať Manuelu.

Štvrtý deň