V Košiciach

Historický jazyk

Vo štvrtok som sa dostal k nádherným textom, kde bola ešte romantická slovenčina. Myslím tým slovenčina z obdobia romantizmu, nie romantická v tom inom významom. A ako sme si to čítali, hrozne sme sa smiali zo slov. Značili sme si slová a hľadali v nich význam. Chvíľku som sa cítil ako v nejakej knižnici, kde sme do noci, svieti nám sviečka a my sa dotýkame pergamenu. A ten jazyk bol nádherný. Jazyk, ktorý voňal chlebom.

Čo to znamená, že voňal chlebom? Myslím si, že každý človek (až na nejaké výnimky) má svoju históriu. A teraz nemyslím, „narodil som sa a ešte žijem.“ Ale históriu pocitov, fuj, to znie hnuse. Inak to teda napíšem. Pamätáte si na vône? Veď to už Allan Arbus hovoril, že vôňa je jeden z najsilnejších vnemov na pripomínanie si vecí. Preto aj ten jazyk je niečo ako vôňa chleba. Pamätáte si na to ako ste si začali pamätať vôňu chleba? A tu nejde o to, že chlieb chutí nádherne. (Pokiaľ doň nelejeme pol litra octu.) Chlieb vonia celou cestou. Ako narastie obilie, pomelie sa a upečie sa až do chrumkavosti. Nie je to jednoduchý proces, ide o zdĺhavú cestu. Každý človek, ktorý sa na tom podieľa je unavený a spotený, ale vychádza z neho voľajaká láska k svojej práci. Keby ľudia nemali radi prácu pri pečení chleba, neotrávili by tým i seba, ale aj iných.

Čo jazyk? Je to presne to isté, človek, čo tvorí jazyk, musí vedieť pre koho ho tvorí a musí milovať tú prácu. Tvorba jazyka je hrozne namáhavá, obzvlášť, keď ešte v tom romantickom storočí boli pri svieci a nejeden z toho oslepol. Karel Čapek píše o tom, že písať do novín je ako hádzať chleba do pece.

Otázka však znie, dokážeme prečítať niečo, čo tu bolo pred 150, 200 rokmi? Pamätám si ako som na vysokej škole čítal Pavla Kyrmezera, Jakuba Jakobea, Martina Rakovského, Petra Benického, Hugolína Gavloviča a ja neviem koho každého. (Posledného odporúčam čítať.) Alebo ešte aj básne, ktoré napísal Johannes Bocatius. (A toho neuvádzam len preto, že máme po ňom pomenovanú knižnicu.) Nebolo to zlé čítanie, len iné. Človek si takými vecami vycibruje svoju štylistiku a slovnú zásobu.

Čo kralická čeština? Slovakizovaná čeština, bernolákovčina, štúrovčina, Hattalova slovenčina, ba až Samo Cabmel? Láska k jazyku nás neopúšťa. Ono čítať si veci a vzdelávať sa takým spôsobom nám trošku cibrí naše jazykové schopnosti. Myslím si, že každý človek potrebuje občas robiť iné veci. Niečo pre seba a cesta k takému jazyku je nádherná cesta k sebadokonaľovaniu.

Zoberme si nejaký slovanský text a čítajme si to. Uvidíme koľko vecí budeme vedieť a koľko krásy jazyka si budeme pamätať. (Osobne síce mám skúsenosti s niektorými ľuďmi v nejakých krajoch, keď tam otvorím hubu po slovensky, poniektorí pôvodní obyvatelia tých krajov pozerajú na mňa akoby som mongolsky rozprával. Tož dobre, preto si hľadajte slová ako hlúb, živorník, bulo, tupec, tupák, ľoľo, ďuro, chumaj, chmuľo, teľpis, šaluga, zadebnená hlava, oplátaná gamba, prázdna gamba, osol, mumák, krpčiar, vôl, manžel kravy, pajedník...) Prepáčte mi mnoho slov, lež neviem, v ktorom sa ich osobnosť bude formovať. Ale také skúsenosti asi má každý človek, čo odíde niekde inde z domu a počuje výsmech od tých, ktorí by si ani chleba omastiť nezvládli.

Ale vráťme sa k jazyku, nebudeme sa rozčuľovať nad ľuďmi, čo nevedia vlastnú abecedu. Ako dokážeme čítať vlastné pamiatky? A čo je to naša literárna pamiatka? Tak ako chodíme po hradoch, zámkoch a počúvame povesti, taký by sme mali mať vzťah k vlastnej literatúre. K niečomu, o čom môžeme hovoriť. To je ako keď som sa stretol s britským kamarátom a on mi hovoril o eseji, ktorú napísal Johnathan Swift. Čo my ukážeme svetu a povieme o tom, že toto je naše a krásne? Ale k tomu, aby sme to vedeli, musíme milovať jazyk toho spisovateľa a jazyk tej doby, v ktorej to písal.

Ľudia namiesto toho, aby niečo robili, sa vyhovarajú na dobu. Ževraj doba je krvavá, hnusná, ľudia si idú po sebe, odpadla ľudskosť a ktovie čo všetko ešte. Ja si myslím, že mnohým ľuďom toto vyhovuje. Zakrývajú to tým, že nadávajú na ostatný svet. Chýba mi v tomto svete nejaký pohľad na život v tom živom hľadisku. Keď človek nestráca svoju dôstojnosť, ale kritizuje dobu. To je ako keď niekto nadáva na televízne seriály, na všetky srdcervúce relácie a la „lístoček z neba“ a potom mu vyjde kniha v nejakom vydavateľstve, ktoré vydáva porno. (Predstavte si pod tým slovom čo chcete.) To je ako keď ľudia nadávajú, že sa blížia tie odporné vianoce (schválne s malým v) a aké hyeny budú v nakúpnych centrách a oni sami tam míňajú kopec peňazí. Aké charizmatické, nežné, ľudské a nádherné!

Hovorí sa, že ľudia v dnešnom svete nesiahnu po Nerudovi, Tajovskom a ja neviem po kom ešte. Príde mi na um otázka jednoduchá a prostá. Tí všetci kazatelia, čo nadávajú, že sa nečíta Neruda a Tajovský, čítali oni aspoň Povídky Malostranské alebo Maca Mlieča? Je to podobné ako s nenávisťou k sociálnym sieťam. Poznám ľudí, ktorí hovoria o facebooku, že kazí ľudský charkater, hoc sami tam majú účet. Tí ľudia sa tam prihlásia len preto, aby debilitu ľudskú sledovali. (Ich vlastné slová.) Popri tom urážajú a ponížujú každého, kto tam je. Vyhlasujú tézy, že určite chýbali vo Wittenbergu v roku 1517. Napríklad oni sami kritizujú druhých ľudí, že už neposielajú listy a pohľadnice. Zaujímalo by ma koľko listov oni píšu denne.

Aký máme vzťah k literatúre a k čítaniu? A čo kniha, ktorú si kúpime? Čítame si ju alebo si ju len dáme do poličky, aby sme pôsobili noblesne?

Čo my a náš vzťah k historickému jazyku? Dokážeme čítať veci, ktoré sa napísali pred 150 rokmi? Smejme sa, ale o necelých 100 rokov sa nás budú to isté pýtať.  

Stromy

Košice

Nálepka

Som hrozná troska!

Otváram okno a je mi zima. Bože, to je taká tragédia, to je hotová kalvária. Ako je možné, že je vonku chladno a ja tu musím mrznúť? Však to nie je normálne, ja z toho zahyniem a potom budem mŕtvy! Prečo je vonku zima? A prečo si ja nemôžem obliecť kraťasy. Panebože, keď bolo 35 stupňov, bol taký krásny svet. Potil som sa, tieklo zo mňa a ja som mohol toľko nadávať, rozčuľovať sa a hrešiť. Však človek má právo byť sprostý, keď mu je zle. Ale nikomu nie je tak hnusne ako mne, len ja jediný! Iba ja jediný mám právo cítiť sa ukrivdený. Viete prečo? Ja vám teda napíšem ten príbeh.

Celý dôvod je veľmi prostý a jedoduchý. Ja som musel ráno vstávať do práce. To je tragédia a nikto to nemá také hrozné ako ja. Pretože len ja jediný som pozeral telecvoking do tretej rána a vstal som do práce o 9.20. Nikto to nemá také kruté ako ja. Iba ja jediný sa mám zle na tomto svete. Prečo ma tak Pánboh trestajú? A ešte som spal na tej najhoršej posteli na svete. Hoci som si mohol vybrať spať na dobrej posteli, ale prečo by som nespal na posteli, z ktorej trčia pružiny a búchajú ma do chrbta? Som chlap, zvládnem to! Vždy všeko zvládnem a som niečo viac ako ostatní! Pretože ja jediný som trpiteľ! Kristus na kríži nedostal toľko klincov do rúk ako ja počas tejto noci tej pružiny do chrbta! Prečo ma tak celý svet trestá?

Potom, ako som vstal, išiel som si umyť zuby a nemal som takú zubnú kefku, ktorá by všetko spravila za mňa. Košeľu, čo si na seba obliekam, vonia po pracom prášku. To je strašné, prečo nevonia po cigaretách, aby som pôsobil drsne? Minule som šiel v autobuse a nejaký opitý Ukrajinec tam voňal po tej voňavke a všetci na neho ukazovali. Na mňa neukazovali a nepozerali, aj keď som vykrikoval mená všetkých nacistických dôstojníkov! Nikto si ma nevšimol. Aj ja chcem byť stredobodom pozornosti! Keďže som hrozná troska, nula, úbožiak (bo nemám cicu a nezarábam 80 000 mesačne), tak budem zaujímavý tým, že sa začnem ľutovať a budem každému dokazovať, že som lepší ako on. Moja ješitnosť predsa nedopustí, aby žena, čo čaká dieťa, bude lepší človek ako ja.

Idem doraz na autobus, bože, to je taká tragédia. Hnusná, ošarpaná zima! Bodaj by ju lapila zástava srdečného svalu.

(Písané, keď som došiel do práce.)

Pre všetkých bohov na tejto planéte! Čo to bola za cesta? Prišiel som na zastávku 9.59 a autobus mal ísť 10.08, som myslel, že ma šľahne. Čo to je za spravodlivosť, že musím čakať na autobus. Ale ten podliak, špinavec, to bulo prišlo 10.07. Hneď som prišiel za vodičom, že „Počuj ty starý chren. To čo je za drzosť? Ja som tu prišiel 9.59. Ty prídeš o minútu skôr. Čo keby som si chcel ešte kúpiť raňajky medzitým?“ Šofér sa chytil za hlavu a povedal mi, že už je od štvrtej hore.

Ja som sa nahneval na tento svet. Prečo musím byť taký nešťastný človek? Veď ten šofér nado mnou vyhral dnešný deň nado mnou. On vstal skôr ako ja. A tak som z toho chytil ťažkú depresiu, opäť nado mnou dakto vyhral.

V práci prišiel za mnou šéf, ževraj mi zvýšil plat. Ale nie toľko, koľko som chcel. Sviňa jedna obludná, paznecht jeden! Bodaj by potreboval opodeldok! Kto sa ho za to prosil? Keby mi dal plat taký väčší, mohol by som si kúpiť playstation! Teraz musím doma sušiť hubu za počítačom a hrať sa nejaké GTA 5.

A teraz prišla za mnou personalistka a chce odo mňa, aby som podpísal nejaké blbosti. Usmievala sa na mňa. To sú tie ženy, ktoré, keď dačo chcú, myslia si, že sa usmejú a ja všetko spravím. Veď som ju vyhuboval, „Čo si myslíš, že si vezmeš sukňu ty stará krava a ja ti urobím všetko, čo ti na očiach uvidím? Minule som videl vo filme Money for honey, že ženy sú len na peniaze! A tak vás už mám prekuknuté.“ Odporný život! Nezarábam ťažké peniaze, musím vstavať skoro ráno o do robotay, ženy nevedia oceniť moju charizmu a hlavne, šofér z autobusu vstane skôr ako ja! Panebože, radšej ma zabi, daj mojej mysli ten pocit, aby som zjedol nejakú hnusnú tabletku! Ja nechcem žiť na tomto svete! Nie je pre mňa! Prečo som ja taký zúfalý vo svojom živote?

(A dúfam, že máte slzy, pretože určite vám je mňa ľúto. Ľutujte ma, som v takých ťažkých mukách.)

A teraz vážne. Keď ste došli až sem a trošku rozumiete sarkazmu, je vám asi jasné prečo je to písané takým štýlom. Z prečítaného vidíte, že až takú kalváriu ten človek nezažíva. Je to rozmaznané decko, čo potrebuje pozornosť len preto, aby mohol byť zaujímavý. Po pravde, ľudia sa do pozícií takýchto trpiteľov a neurotikov pasujú, ma už pekne rozčuľujú. Asi by som si vzal grant na to, aby sme im mohli doživotne kupovať šaraticu! Je čas sa ich trpiteľským komlexom poriadne vysmievať!

Na tomto svete sú ľudia, ktorí vážne potrebujú pomoc. Ale toto psychostvorenie potrebuje tak štyri cez pysky, aby neobťažovalo svojou neurózou okolie!

Čo vy? Máte s takým dačím skúsenosti? Píšte aké!

Fall

Linux, unix, SAP- programátor

Sedel som v električke a šiel domov. Voľajakí chalani v mojom veku si sadli niekam obďaleč. Mali obleky, kopec piva alebo inej gebuziny na totej slame. Na človeka občas príde taký pocit, keď si hovorí, „ono sa dačo stane.“

„Ja som CSS developer.“ Povedal jeden a ja som dostal nejaký krč do krku.

„No vidíš, to si môžeš dať do životopisu. Potom ťa príjmu niekde do nejakej firmy a budeš zarábať ťažké peniaze. Ako ja.“ Prezradil jeho druh a ja som si vyfúkal nos, lebo som myslel, že sa rozosmejem o dušu.

„A ty si programátor?“ Opýtal sa ho a pozeral na neho ako na svätý obrázok. A ja som si v duchu začal hovoriť, že aké programovacie jazyky on povie.

„Jasné, ja viem urobiť SELECT v SQL. A keď spravím SELECT z jednej tabuľky, tak je to nižší programovací jazyk a keď SELECT z druhej tabuľky, tak je to vyšší programovací jazyk.“ Hovoril.

Ja som div nedostal triašku, obrnu, maláriu alebo malomocenstvo. V duchu si hovorím, „Preboha, veď taká debilita na svete nemôže existovať. Ešte zapoť, že vieš napísať do príkazového riadku CLS a to už sa budeš programátor nejakého nového operačného systému.“ Riekol som si v gebuli.

„A ja som ešte k tomu aj SEO špeialista. Pretože môj web nájde google, keď napíšem do vyhľadávacej lajny celú adresu.“ Povedal nahlas.

„Minule som čítal, že keď dáš web do validátora, zlepší sa ti SEO. Ale ten validátor stojí 4000 dolárov na tri dni.“ Povedal CSS developer.

„A čo keby sme to krekli?“ Odvetil prográmator.

„A ako si na tom s administrovaním windowsu?“ Opýtal sa ho ten jeden.

„Normálne, však na spravovaní nie je nič ťažké. Stačí si dať meno administrator a heslo admin a už aj to mi hovorí, že som admin.“ Ryčal ani divý.

„Minule som niekde čítal, že hľadajú linuxového administrátora.“ Povedal, to už je jedno kto z nich. Jednak si to už nepamätám a potom, oni boli sťaby Laurel a Hardy. (Síce nie, komická dvojica ľudí zabávala, toto bol výsmech spoločnosti.)

„Ale linuxy sú slabé systémy. Nič poriadne sa tam nedá robiť. Nedajú sa tam hrať hry a nejde tam ani windows messenger a winamp.“ Povedal a začal sa smiať. Tak áno, ja mám rád recesiu, ale oni to, čo rozprávali, mysleli vážne.

„A naviac ľudia, čo bežia na linuxe, sú divní. Oni nemajú frajerky a sú teoretici.“ Perlil ďalší.

„Presne. Minule som videl jedného chlapa, čo mal tričko SWAT a jedol pizzu. To je nová verzia liuxu. Je to strašná troska.“ Hovoril ten niektorý a strašne sa chechtal za bruho. (Iste, keď človek je pizzu, tak je troska. Nehovoriac o tom ako som ja na to slovo alergický. Nikto na svete nie je lepší a horší človek. Väčšinou, čo druhých zhadzuje, ponižuje, ukazuje len to, aký je úbožiak.)

„A naviac ten linux je hrozne drahý. To si radšej kreknem windows. Predsa len linux nemá vyriešenú bezpečnosť.“ A tak sa smiali.

„Hoci počul som, že niekde sa dá zarobiť, keď si programátor linux, unix, SAP.“ A už zvážneli.

Ja som to už nemohol vydržať a radšej som vyšiel von. Smial som sa.

Asi pred polrokom som videl dvojicu strašne bozkávať sa v metre. A potom ako od seba odtiahli pery a ten chlap podľa príručky romantika strany 34 mal niečo pekné povedať. Slečna (alebo pani) mu riekla: „Keby si mal také svaly ako Schwarzeneger.“ Mňa pochopiteľne hodil výbuch smiechu.

Ale keď nad tým rozmýšľam, ono to je na plač. Nie tí v metre, tí nech si robia, čo chcú. Ale tí informatici, to je smutné. Pretože takí ľudia reálne niekde pracujú. Je smutné, že IT svet je premnožený ľuďmi, čo robia z hocakej hovadiny niečo pompézne. Druhý fakt je, že mnoho ľudí si myslí, že svet IT je plný peňazí. Skutočný svet informačných technológií je plný driny, učenia sa, trpezlivosti. Veď 90 percent práce informatika je jeho intuícia, potom skúsenosti a čítanie manuálov a iných vecí. Hoci toto, o čom oni rozprávali, to by bol skvelý silvestrovský program.

Ja síce o informačných technológiách neviem veľa, predsa sa len učím, ale toto blbosťou jasne vedie.

Poznámky:

CSS- sú kaskádové štýly. Veľmi laicky povedané, je to grafika na webových stránkach. Developer je vývojový pracovník. Ale oni povedali, že sú akoby vývojarmi, ktorý určujú štandard podľa ktorého sa bude vyvíjať grafika na webových stránkach. To akoby ste vzali bicykel, trikrát sa otočilo kolo baráku a hovorili, že ste cestovatelia okolo sveta.

SQL- je dotazovací jazyk na prácu v databázových systémoch. Software má obyčajne dve štruktúry, aplikačnú a databázovú. Databáza je priestor, kde sú uložené dáta. Napríklad webová stránka má v databáze zoznam ľudí, ktorí sa tam smú prihlásiť.

SELECT- anglicky výber. To znamená, že vyberiete to, čo porebujete.

CLS- clean screen. Je to príkaz, ktorý vám vyčistí obrazovku v príkazovom riadku. Skúste si najprv dať do príkazového riadku DIR a potom cls.

SEO- je technika na to, aby vaša webová stránka bola vyhľadateľná vo výhľadávačoch. SEO sa venuje mnoho ľudí, treba však dávať pozor na to, či sú to vážne informační analytici a špecialisti alebo nejaká pofiderná skupina ľudí, ktorá sa hrá na čarodejníkov a nepovedia vám ako to všetko robia.

Linuxy sú operačné systémy. Je ich mnoho, záleží, na akej distribúcii bežíte. Unixy sú vlastne tiež operačné systémy. SAP je podnikový informačný systém, sú v ňom uložené firemné dáta, napríklad sklady, a tak podobne.

Ak by ste potrebovali ešte konzultáciu, píšte.

Slnko

Historická próza?

Zobudil som sa a jej vlasy sa ešte smiali. Spomenul som si na cestu v električke ako sme sa usmievali a dotýkali jeden druhého pohľadom. Potom sme si sadli do komôrky, opreli si o seba chrbty a čítali knihu. Držali sme sa za ruky, keď sa niečo neobvyklé v knihe stalo. (Teda furt.) Vonku padal dážď, komôrka voňala rumom, perníkmi a z komína sa dymilo akoby sme cestovali vo vlaku. A ja som si otvoril nejakú historickú prózu.

Keď som pracoval v kníhkupectve, mnohokrát sme nevedeli zaradiť knihu do príslušného regálu. To viete, kníhkupci. Oni nemajú MDT, DDT, KBT, LCC a podobne. Občas mám pocit, že knihy sa v kníhkupectve ukladajú podľa folksonómie a aj LCC by sa mohlo od nich učiť. (Keďže som ten, čo ukladá knihy, rád poskytnem pri konzultovaní vhodné informácie o spomínanýh skratkách.)

Čo je historická próza? Musí sa tam odohrávať história, riekli by voľajaké jazyky. Ale to všade sa odohráva kus histórie. Môžeme sa baviť o filozofických otázkach, či minulosť je históriou a história či je minulosťou.

Historická próza nesie v sebe kúsok bohatstva pre ľudí. Má v sebe ukrytý spôsob nejakej tej rozprávky. Je to ako s povesťami. Ja si myslím, že povesti aj historická próza má v sebe ukryté to čaro rozprávky, ktoré má každý rád. Je to v istom kontexte nádherné bádanie. Akoby si človek príjemným spôsobom rozširoval obzory.

Nemám na mysli len to, že kedy umrel ktorý Ľudovít. Ide napríklad o historickú kuchyňu, o dobový jazyk. Taktiež o spôsob obliekaia, o to ako ľudia prali a na čo používali nástroje. História je o ľuďoch a ich zvykoch, tradiciách. A o tom je aj historická próza?

Raz by som chcel čítať knihu o obyčajných ľuďoch v nejakom historickom období. Také niečo ako Malostranské poviedky. Ľudia, ktorí žijú v dome, jedia nejaký historický pokrm, spievajú, pijú medovinu a majú svoje životné problémy ako my.

Historická próza sa väčšinou určuje pre skutočné historicko- politické udalosti. (Traja mušketieri napríklad.) Ale čo tak kniha o nejakom rybárovi počas 14. storočia? Človek, chytá ryby, oblieka si kabát, občas zájde do mesta a kúpi si múku, pečie si chleba a vytvára kdesi dole v pivnici pri dobrom víne svoj rodokmeň.

Také čosi hľadám, skúsim si týmto rozšíriť obzory. Možno zo mňa bude lepší človek. Neporadíte mi nejakú takú knihu? (A ako niečo také nazvať žánrovo?)

Torta

Zelený jazyk a nohy

Sedeli sme na záhrade a pozerali na hviezdy. Pred nami už bola dopitá fľaška vína a obaja sme potrebovali smiech. Milovali sme ho a dnes bol taký čudý deň. Nech sa dialo, čo sa dialo, snažili sme sa jeden druhého rozosmiať. Mala na sebe mikinu a hrozne pekné oči.

„To, čo si urobil dnes, mi ukázalo ako ťa mám hrozne rada.“ Povedala, pošteklila ma ruke a usmiala sa.

Aj ja som sa usmial, ale ten smiech bolel..Bolo mi smutno, človek má občas chuť robiť všetko preto, aby sa jeho blízki mali dobre. Ale nie vždy to ide.

„Bez teba a tvojich nôh by to nešlo.“ Usmial som sa, mala rada nečakané komplimenty odo mňa. Raz sme šli v električke a niekto mal na ňu nacionalistické narážky. Ono bolo vždy príjemné, keď človek príde do cudziny a druhí naň pozerajú akoby rozprával po mongolsky. Začali jej vulgárne a dosť nechutne nadávať. Preto som jej povedal, že má zadok ako naša vlajka a že oni (ony) jej ho závidia.

„Ty si na to pamätáš?“ Opýtala sa ma.

„A kto by zabudol na to ako som Ťa chytil za ruku.“ Rozosmial som sa.

„Bolo to za nohu, drahý.“ Povedala mi.

Ono to bolo tak, že sme sa raz šli kúpať. Mala vínovo červené plavky a ja som jej povedal, že tie plavky s ňou niečo robia, ale aj so mnou. Dodnes nezabudnem a farbu jej úsmevu. Aby sa nečervenala, hneď som jej povedal, že keby mala zelené vlasy, bola by kráľovná diskoték. To už vybuchovala smiechom a pýtala sa ma, či som bol nejako dlho na slnku. (Potom som jej rozprával príbeh o romantikovi, korí dal zaspievať slečne serenádu „Si kráľovná chodníka.“)

Reku, že nie, ale ničivé sily mi dali temné účinky. Mala rada, keď si vymýšľam hovadiny. Tvárila síce, že ju pohoršujem, urážam, ubližujem, ničím. A ja som pri tom len kvičal, skučal, bručal, hučal krochkal sťaby divý brav pri prechádzke na poli. Čím viac blbostí som si vymýšľal, tým sa na mňa krajšie usmievala.

Potom sme si sadli a pili kiwi malinovku. Mali sme zelený jazyk a usmievali sme sa. Sedela na hojdačke a naše prsty nôh sa približovali k sebe. Najprv sme sa tak nešikovne jeden druhého dotkli, tak ťarbavo, lemravo, ležerne. Asi ako keď chlap tľapne dievča prvýkrát po zadku a tvári sa akoby dostal maláriu.

Čím viac sme sa nohami jeden druhého dotkli, tým viac sa naše oči stretli a už sme sa ani nebáli. Usmievali sme sa viac a jazyky sme mali viac zelené. Potom som začal recitovať Selanky v bernolákovčine a ona sa tak smiala, že jej spadol nápoj na zem. Ako charizmatický gentleman som sa zohol na zem a vtedy sme sa prvýkrát chytili za ruky. „Podľa pravidiel numerológie a ezoterickej teórie medziľudských vzťahov to znamená len jedno, dlhý a šťastný život.“ Povedala mi teraz, opakovala slová, ktoré som predniesol vo svojom rečníckom prejave, ktorý som si poctivo cvičil pri zrkadle.

A tak sme na to spomínali a mne bolo lepšie. Bol to ťažký deň. Pohádal som sa s niektorými ľuďmi, skoro som komusi rozbil ústa, ale inak bolo fajn.

Dobre, ja to napíšem od začiatku.

Povráva sa, že niektorí chlapi sú rytieri a ešte v nich to rytierstvo pretrváva. Vraj ich nie je mnoho. Viem, že vo mne to je. To nepíšem preto, aby ste ma obdivovali alebo aby ste ma dávali za vzor svojim deťom. (To už radšej napíšte do youtube Linus Torvalds vs Nvdia. To bude krajší vzor.) Píšem to lebo rytierstvo nie je o mečoch, turnajoch a princezných. (Príručka rytiera- Teoretické listy, 1300, s. 48)

Tam ide o čosi tak vzácne ako je kamarátstvo. Kráčal som v ten deň vôkol radnice a začul tam známe hlasy. Jedno chalanisko tam vyvreskovalo o dušu ako on opovrhuje alkoholikmi a tak. Poznal som ten hlas dôverne. Existujú ľudia, ktorí sú hrozne empatickí a ochotní. Majú svoje sociálne schopnosti na úrovní hodnotných, dôverných kamarástiev. Povedzme, že vás vyrazia z práce a oni svojou úprimnosťou vám povedia. „Tak ti treba, ty troska. Aj tak si tam nič nerobil, len pozeral na facebooku rozprávku Ako sa kalí oceľ.“ Úprimnosť je ale o niečom inom.

A tak tam idem a otvorím tam dvere a akoby sa všetci spojili voči jednému. Bolo tam asi 10 ľudí, z toho niekoľko ľudí hulákalo na toho posledného.

„Ty si za to môžeš, všetko si prepil. Paskuda ochľastaná, prepitá!“ Ryčalo jeho veličenstvo.

„Dobre, prehnal som to. Dostal som sa do štádia závislosti. Chcem s tým prestať. Ale nikto mi nebude hovoriť, že som úbohý alkoholik! To sa môže stať hocikomu!“A rozplakal sa.

Ten chlap, čo bol taký akože úprimný, sa usmial. Bol to taký smiech, asi keď niekomu rozbijete ústa a on plače. A potom sa smejete ako ste nad nim vyhrali. Veď chlapi predsa neplačú a každý chlap, ktorý preukáže plač, je na smiech. Alebo, keď sedíte v autobuse a páči sa vám nejaké dievča a ten kamarát príde za vami a pred ňou vám povie, „Ale nieže sa do nej zamiluješ. Ešte ti ublíži a ty budeš z toho nenávidieť celý svet.“

A tak tam stojím, pozerám sa na toho chalana, ktorý plače. Bože, ja ho poznám 20 rokov. A zrazu sa mi začali odohrávať všetky tie veci od toho ako sme spolu hrali futbal, cez o tom ako sme spali pri 7 stupňoch, ako sme si kúpili šalát a rožky a zjedli v parku. Ako sme sa zdôverovali jeden druhému a nadávali na všetko možné. Keď sme chodili na pivo spolu a ako sme hľadali celý večer krčmu, ako sme pokukovali po dievčatáh a ako sme jeden druhému pomohli. Ako sme spolu otvorili zaprášený počítač a vymieňali tam kdečo všetko. A zrazu toto. Niečo vo mne heglo.

Vedel som, že kohosi potrebuje. A tak som mu povedal, „Ja ti pomôžem, veď vieš, že s tebou pôjdem všade.“ Povedal som a pohľady mnohých sa na mňa pozreli. Usmial sa na mňa a ja som dopovedal. „Veď ty by si po mňa do pekla išiel. Urobil by si pre mňa to isté.“ A to sme sa smiali obaja. Na chvíľu sa vzdialil, že si ide po veci. A nejaký ženský hlas povedal, „Dvaja rytieri.“

Pozrel som sa na tú nádhernú tvár úprimného človeka. Ani neviem ako to prišlo, ale povedal som mu, „Počúvaj, Stan Katczinsky, ešte ťa nikto neučil dýchať pod vodou?“ Spýtal som sa ho a bolo mi to jedno. Chcel som ho vyprovokovať, aby do mňa skočil. Potom by som mu rozbil hlavu najradšej.

„Ako sa opovažuješ druhým ľuďom hovoriť také veci?“ Spýtal som sa ho.

„Ja neviem, o čom hovoríš. To som ho mal pochváliť? Nerozumiem ti. Snažím sa mu predsa pomôcť!“ Začal svoje racionálne argumenty. Sú ľudia, ktorí sú neskutoční argumentační rečníci. s

„To máš pravdu. Ale kým by som ti vyvetlil, čo myslím, asi by som už do konca života nič nestihol.“ Zreval som a šiel vonku. Tam si ma našli hnedé oči a povedali mi, „To bola jedna z najúžasnejších vecí, aké si spravil. Ale na zelený jazyk to nemá.“ A chytila ma za ruku.

Boh žehnaj týmto úprimým ľuďom a som nesmierne dychtivý, kto ich bude vyťahovať z problémov.

Jesenné čítanie

Včera som sa bavil s britským kamarátom o všeličom. Nejako sme došli k vianočnému pudingu, tvrdil mi, že doň ide mnoho alkoholu. Smiali sme sa a keď som mu povedal o Vianočnej kolede od Charlesa Dickensa, jeho oči sa rozžiarili. A tak som ho poprosil, či mi nepovie niečo o vianočnej literatúre. Hovoril mi o poviedke Sneh, ktorú napísal James Joyce. A takisto sme sa obaja pousmiali nad melódiou k filmovému príbehu Snowman. Každé dieťa v Anglicku pozná tento zvuk.

Ja viem, Vianoce sú ďaleko. Iste, keď sa spomenú Vianoce, mnoho ľudí začne šalieť z toho, že aké pomyje ich čakajú. Ževraj už od októbra sú výzdoby a kadejaké akcie. Iste, veľmi charizmatický čin, nadávať na obchodné centrá a potom tam chodiť každý deň a všetko kupovať. Nebudem rozoberať, lebo mi tu podaktorí začnú oponovať. Odporúčam im navštíviť Holandsko, je to krajina veterných mlynov.

Pozerám sa vonku, počasie mi hlási 5 stupňov a stromy sa začínajú vyzliekať. Do práce už vstávam za tmy, čo chvíľa ma začne štípať mráz a budem rozprávať dievčatám ako mi chutia cencúle. (Bože, to je krásne slovo.) Hoc, to som robil možno pred 15. rokmi.

Pre mňa osobne je jeseň najkrajšie obdobie v roku, mnoho radosti v ňom človek zažije. Možno to je spôsobené tým, že sa blížia Vianoce a človek už počas jesene myslí na kadečo. Povedzme, že si doprajem dobré jedlo, kúpim si horúcu čokoládu a fúka mi voňavý vzduch počas prechádzok pri Vltave.

Vrátim sa k úvodu. Napadlo mi: Čo tak si spraviť zoznam jesennej literatúry? Jeseň je obdobím kníh, keď človek voľačo číta. A tak rozmýšľam, čo čítať na jeseň. Prichádza mi na myseľ nejaký orborvský, dlhý román. Taký, kde si emócie užijú. Sú romány, ktoré sa dajú čítať iba na jeseň. Nejaký jesenný, pocitový román. Taký, kde je studené počasie, prechádzky pri rieke, ukrytie sa na nejakej chate a zohriatie sa pri teplej polievke.

Jeseň je obdobie, keď sa čítajú filozofické knihy. Mám na mysli Jeana Giona, Saint-Exupéryho, apod.

Preto, priatelia, vytvorme si zoznam jesenného čítania. Píšme ho pokojne na tento link. Navzájom sa inšpirujme, píšme a tak si vytvoríme k literatúre bližšie. A aj k sebe.

Ja si dnes budem čítať Petra Freuchena, želám pekný deň a utekám, lebo nestihnem vlak.

Pre Zuzku

Gaštany

Zavŕzgali dvere, vyzliekol som zo seba kabát a vyzul bagandže. Nebola ešte doma, necítil som jej vôňu a chýbal tam ten jej smiech, ktorým umývala našu drevenú kuchyňu. Obaja sme milovali a milujeme dodnes Daga a tak aj drevená lavica s obrovským stolom pôsobila ako v nórskom lese. Otvoril som okno a dal variť vodu na čaj. Mám rád dym, keď vychádza z okna a vidieť jeho bielu farbu.

Preto sa hrozne rád prechádzam po dedinách a pozerám sa ako z komína uteká dym. Je niekoľko krásnych pohľadov na svete. Napríklad taká cesta vlakom na jeseň, ono to je úžasné. Samé červené listy, farebné stromy a komíny domov. Hory syčia a oblaky sú ako dievčenské sukne, vždy inej farby. A potom je ešte jeden pekný pohľad, keď vidíte pri západe slnka cez okno horieť sviečku. Rozsvieti sa celá izba a je to iné ako obyčajné svetlo. Človek má občas také svojské vracanie sa do dôb drožiek, petrolejových lámp a zelených kabátov.

A ako som čakal na ňu, kým príde a myslel na to, pod novinami bola kniha. Malo to zelený obal a ešte človek cítil taký kyslý papier. Stránky žlté a hrozne krehké. Ako jej ruky (nemyslím farbu). Hneď som si začal čítať. Bolo to o chlapovi, ktorý rád hovorieval slovné spojenie „Good afternoon.“ A o jeho synovcovi, ktorý sa strašne rád smial. A ja som dostal chuť na vianočný puding.

Vianočná koleda je veľmi inšpiratívne čítanie. Pripomína Vianoce v tom kontexte, aké ich chce azda každý zažiť. Keď idete spať, príde k vám duch a spraví vám niečo. Začnime myslieť povedzme na taký 22. december. Ja som ten dátum hrozne nemal rád, lebo stromček sme zdobili až neskôr. Ale to som sa flákal po trhoch s kamarátom a rozprávali sme si o tom aký gól sme dali na futbale. (Dobre, spravili sme to raz.) Ale ten pocit, keď človek zaspával v tento deň. Vôbec som nechcel zaspať, mal som chuť na niečo rozprávkové. Ale niečo úplne uletené a niečo spojené s Vianocami. Napríklad byť rytier a pobozkať nejakú spanilú bytosť pod imelom. (Nebudem písať akú, ale medúza to nebola.)

Začul som otvorené dvere a niekto sa ku mne dovalil a dáždnik vystrel niekde k rohu. Bola studená a potrebovala sa skryť z dažďa.

„Bol si dobrý?“ Bola jej prvá reakcia.

„Isteže, ako stále. Veď vieš, že ja stále počúvam.“ Odvetil som.

„Samozrejme, až na jednu osobu.“ A chytro sa usmiala.

„Čo ty? Zlostila si ako stále?“ Zaradoval som sa.

„A tak nebolo koho.“ A smiali sme sa obaja.

„A čože si otvoril Vianočnú koledu? Aha, blížia sa Vianoce, tak ty si čítaš vianočné veci už v septembri, čo? Ty bulo jedno! Trubiroh, brontofúzik a miesiželezo!“ A ani neviem odkiaľ sa tie slová naučila.

„Tak čítaj ďalej.“ Zaiskrila očami a ja som teda čítal tú časť ako Ebenezer šiel do postele. A tak sa mi uložila na ramene a pomaly sme mysleli na to čo sa tam dialo.

„Mám chuť na vianočný puding.“ Povedal som jej.

„Ale nemáme hrozienka, ani zázvor. Všetok zázvor si vypil, keď bolo 40 stupňov v lete.“ A hrozne sa smiala.

„A inak čo bolo v práci?“ Spýtal som sa jej.

„Padali mi gaštany na hlavu, takže som rumázgala.“ Povedala mi.

„Na!“ A darovala mi gaštan. Potom skromne dodala, „Aby si nepovedal, že som ľudožrút.“ A usmiala sa.

Uvedomil som si, že začalo obdobie gaštanov, vône farebných stromov a sobotných raňajok. Ktoré začali vajíčkami, syrom, slaninou a voňavým zemiakovým chlebom, škvarkovými plackami a kyslými uhorkami.

Pirohy

Nemal som dobrý deň, niečo sa stalo. Vlastne nič vážne to nebolo, ale nebol to dobrý deň. Preto som sedel v práci nejaký vykoľajený a rozrušený. Bol to iný deň v práci, taký kedy človek pozerá na svet inak. Niečo také ako keď človek nespí doma a potom príde do práce a nejaký čas sa len kuká, kde vlastne je.

Zrazu mi príde sms, či bolelo a ja že tak trochu áno. Tie stromy cestou od zubnej ambulancie ma už poznajú. Bolo tak ako klasicky. Prišiel som, vŕtali mi zub a šiel preč. Bál som sa ako vždy. Ako vždy od mala, keď som tam chodil. Detská zubárka mi dala najkrajšiu erotiku života, keď mi raz namiesto boľavého zubu vytrhla ten zdravý. Skvelá žena, škoda, že neviem jej meno. Určite by som si ho nalepil na chladničku.

Prišiel som do práce trochu neskôr, keď som bol ešte citlivý. V podstate mi nič neobvyklé nerobili, zažil som aj horšie veci. Mimochodom, tiež vám to slovné spojenie nepomáha? A tak som v práci bol ešte trošku rozrušený, čítal si o digitálnej ochrane dokumentov a písal si poznámky do T602.

Potom mi prišla sms, či bolelo a či sa nebudem hnevať, keď večer budeme mať pirohy. Bože, pirohy! Jedlo, ktoré ani v školskej jedálni nevedeli kaziť! Inak v školskej jedálni sme zažívali krásne obedy, opražené nohy z gauča, olej z tuniaka, špongiu v oleji, zobákový guláš tučniaka a mäso z kobry indickej. Vďaka školskej jedálni som nemal rád špenát, zemiakovú kašu a dokonca jeden čas aj pizzu. Ja teda neviem ako to je, ale myslím, že čo sa týka školy, každý spomína na jedáleň ako na miesto posledného odpočinku. (Už sa teším na všetkých ľudí, ktorí sa budú cítiť dotknuto a písať mi akú mali dobrú školskú jedáleň. Napíšte mi email, aby som vedel, kam prihlásiť svoje deti.)

A ja som myslel na tie pirohy, maslom poliate, na strúhankové, na špenátovo- syrové, na orechové, tvarohové (ako Kukučín píše v poviedke Štedrý deň.), na slivkové, vanilkové, malinové a na kdejaké dobroty.

A tak som dopísal poznámky v T602 a šiel pekne domov. Cestou som ešte šiel k susedom na dvor, že odtrhnem nejakú tú burinu. Div mi pes nerozhrýzal ruku, ešteže nikto nebol doma, lebo ten pes štekal tak hlasno, že pozobúdzal každého psa. Z nejakého dôvodu dychčal, fučal a vyzeral sťaby Uhlík v excitovanom stave.

Stretol som ju pred obchodom. Dali sme si pusu a dal som jej ružu. Mal som tak trochu krvavé ruky, bodaj by nie, keď vás naháňa pes. V tom čase nejako zmysly putujú o holý život. A šli sme okolo toho domu, kde som si dovolil tú zvrhlosť. Usmiala sa a chcela mi niečo povedať, že som ako Robby z Troch kamarátov. Ale ja som bol ticho.

A tak sme otvorili totu našu kapuru a ja som zacítil vôňu bryndze a zemiakov. Obaja sme si pozreli na ruky a mali sme ich trak trochu od krvi. Ona preto, že si občas zadrela do prstov a ja preto, lebo som sa maznal s havkom.  

Mokré stromy

Nemám rád, keď ma zobudí budík a nie jej vlasy. Aj dnes to tak bolo, ešte teplá posteľ, vonku tma a ja som mal chuť ostať tam. Šiel som do kúpeľne, potom ma chytila známa vôňa, hrianky. Ako vedela, že som ich chcel?

Usmiala sa na mňa a v košeli, čo by aj mne bola veľká sa na mňa svojimi očami a vlasmi sa na mňa rehnila. „Však som ešte nič nespravil.“ Odpovedal som a jedol hrianku, ktorá cítila cesnak. Milujem hrianky s cesnakom, to by som vedel jesť každé ráno. Kúsok masla a kamilkový čaj, presne v tých šálkach, čo sme dostali, keď sme im spravili počítač.

„Ale spravíš, ty jeden naničhodník!“ Smiala sa.

A tak som šiel na električku, ktorá ešte cinkala. Sadol som si k obloku, pošteklili ho kvapky. Keď sme boli pred výstupom, začalo liať o dušu. Do práce som došiel úplne, sťaby kostolná myš. Spieval som si Sedemdesiat sukieň mala a písal maily, že dnes nemôžem ísť na žiadnu pracovnú cestu nikam.

Pozeral som sa od rána na oblaky, obloha by sa dala kresliť na sviatočné oznámenia, blato vyrástalo akoby z fabriky a stromy boli mokré. Ktovie ako teraz vyzerajú lúky? Teda, niežeby som nikdy nebol v daždi na lúke, ale takto som o tom nikdy nepremýšľal.

No hej, keď je človek na lúke, keď prší, z nejakého prazáhadného dôvodu neanalyzuje vlhkosť flóry.

Inak deň v práci bol príjemný, pol dňa sa dačo nastavovalo v IIS a obed voňal šiškami. S kolegami sme sa smiali, rozprávali sme si zážitky o tom ako kto vysal vodovod, o tom ako sme zmokli a o tom ako nás pani učiteľka vyvolala a my sme boli číslo 28. (Nebudem hovoriť, čo som povedal, tí, ktorí ta boli vedia, ostatným prenechám fantáziu).

Potom sa opäť nastavovalo IIS a človek zašiel domov cez všelijaké močariská. Zmoknutý, studený, strapatý, unavený som otváral vráta. Zavoňalo mi to vianočkou a kakaom.

„Drahý môj, veď už si ma chytil za ruku. Prečo si si nevzal dáždnik, ty dunčo jeden?“ Opýtala sa ma.

„Lebo si prišla do všetkých daždnikárni a povedala si im, aby ich zamkli.“ Povedal som svoj racionálny prejav, ktorý sa sústreďoval na teoretické aspekty dáždnikovej vedy.

„No tak sa vyzleč a poď k stolu. Prečo si tak zmokol? Zasa si mi chcel ukazovať mokré stromy?“

A dobrú chuť k večeri! 

Stars

Prague?

Otec sarkazmu

Prichádza nádherné obdobie roku. O chvíľu budem fotiť farebné stromy a spomínať si ako som hľadal z Prešovskej kalvárie rodinu stromov. Ťažko opísať, čo je rodina stromov, to sa musí vidieť. Úprimne sa priznám, že mi to tak trochu chýba. Chýba mi tá cesta v autobuse po diaľnici, padajúce listy a prechádzka na kalváriu počas prednášok. A dokonca aj tie príbehy o ľuďoch, ktorí dokážu prednášať 45 minút o ä.

Cítiť jeseň, bodaj by nie, bolí ma voľajako hrdlo a ja si asi dnes budem variť zázvor, šalviu a kopec cesnaku. Jeseň so sebou prináša kultúru pre každého človeka. Pomarančové sviečky, čaj, dážď, perníky a knihy. Čo najradšej čítate počas jesene?

To je obdobie, kedy sa číta Jean Giono, Tolkien, Vojna a mier a ja neviem čo. Ale niečo jesenné a daždivé. Niečo, kde počuť kolesá z drožiek. Obodbie, keď páni chodili v oblekoch a klobúkoch. Dámy boli neodolateľné a zvodné. A hlavná postava neskutočne vzdelaná z chémie. Večne fajku v ústach, prechádza sa po Londýne a je hrozne uštipačný, sarkastický. Opäť si zájdem na Baker Street 221 B.

Trošku odbočím z Baker Street do inej časti Londýna, povedzme na Jacob's Island. Teda teraz sa to inak volá, neviem ako. Pretože o tom mieste písal človek, ktorý je pre mňa otcom sarkazmu.

Ale spýtam sa vás, kedy ste sa prvýkrát stretli v literatúre so sarkazmom?

Keď pôjdeme od počiatkov literatúry, istý druh výsmechu by sme mohli nájsť v Komédii o hrnci. Stredoveká literatúra a výsmech niekomu? Čo sa vtedy písalo? Rytierske eposy, modlitby, homílie, atď. To bol čas obrovských kníh a nádherného umenia. Pre knihy to bol vek iluminácii (Pre živého boha otca, nie iluminátori), iniciál. Do istej časti je tam aj kúsok mágie a o knihách sa povrávajú legedny. (Codex Gigas, a tak podobne.)

Čo však smiech? Ľudia sa museli zabávať, nebolo to všetko len o rytieroch a o modlitbách. Prichádza literatúra chanson d'gest. Rytieri ako Cid, Roland, Artuš neboli jediný v literatúre. Čo taký Aucassin? Nie je to tak trochu ostrý výsmech stredovekým románom? A tak trochu cirkvi? Princ sa zamiloval do saracénskej princeznej. Neboli tak trochu Saracéni jedným z najväčších nepriateľov katolíckej cirkvi?

Poďme do humanizmu. Tu by sme už mohli hovoriť podľa môjho objektívneho názoru o sarkazme ako ho poznáme teraz. Je nám jasné, že príbeh o rytierovi, ktorý bojoval s veternými mlynmi, čítal si príbehy ako „El rey Arthur“, že je výsmechom. Nehovoríme o sarkazme, Don Quijote to všetko myslel vážne.

Okrem iného, prvýkrát sme sa stretli v literatúre s človekom, ktorý píše o svojich pocitoch. Hoc, možno to tak Cervantes nechcel, ale Don Quijote je rojko, snílek. (Už viem, prečo mi je taký blízky. My romantici večne naháňame ovce a čítame knihy a nežijeme reálny život.) Čo sa inak týka Dona Quijota, pre mnohých ľudí sa stal z nejakého zahadného dôvodu ikonou inteligencie. Teda nie Don Quijote, ale to rozprávanie o tom. Napríklad mám kamaráta, ktorého iní posielali do nevstinca. On tam z nejakého dôvodu nechcel zaboha ísť. (Ja vážne nechápem prečo.) A potom mu hovorili, že je ako Don Chichot. (Čítali ste niekedy Troch mušketieroch? A akú mal charakteristickú črtu mladý Gaskonec?)

Ja by som veľmi ocenil, aby keď niekto chce rozprávať o literatúre, mal o nej nejakú šajnu. Tak za prvé, v španielčine sa Q nikdy nečíta ako Ch. Za druhé, literatúra nie je umenie, ktoré by hladilo ego hrajúcich sa inteligentov. Veľmi by som ocenil, že keď z úst vypustíte nejakú perlu, bolo by aj vhodné, aby ste to mali niečím podložené. Ja tiež môžem prísť za kamrátom a povedať mu, „Ja Ťa mám tak rád. Si vzácny charakter. Ako kardinál Richelieu.“ A vôbec, ľudia, čo literatúru vnímajú ako symbol, že môžu vyzerať inteligentní, odporúčam vám Markíza de Sadé. Veľmi to pomáha, toho citujte a aj podľa neho žite. Urobíte svetu veľkú službu, poniektorí prestanú po vašich prejavoch brať nitroglycerín pod jazyk.

Keď idem ďalej, myslím na Moliera. Asi sa všetci zhodneme s tým, že Moliere a výsmech sa majú radi. Pre mňa je Moliere otcom hyperbolizácie.

Zablúďme tak trochu do Ruska a pozrime sa na Krylova. Jeho Opica a zrkadlo je už istým spôsobom sarkastická.

Vráťme sa však na Jacob's Island.Tam je človek, ktorý ma podobný sarkazmus ako ho človek používa do dnes. Nie je to nik iný ako starý Charles Dickens.

A čo Dobrý vojak Švejk? Je sarkastický?

Čo vy?

PS: To je len zopár myšlienok. Kalkulujem, že po zaujímavej diskusii prídeme na ďalšie zaujímavé tipy.

PPS: Tí, ktorí ma opovrhujú, že som taký hnusný, nedobrý, bakaný, ironický, sarkastický, tak im zvestujem, čo ma naučil Pán Profesor. „Sú ľudia, ktorí opovrhujú mojimi knihami. Aj ja opovrhujem nimi.“

Spořilov

Strašnice

Bryndzové halušky

To musí byť vždy doba, keď sú zemiaky pozbierané a v pivnici. Ráno sa zobúdzam po piatkovom večernom programe, kde som vystrájal a spieval v električke. Ja som nespieval, ja som vrieskal, ziapal, ryčal, zavýjal, vykrikoval, stonal, ťažkal, spľetal a tak. Nič sa nedialo, mal som skúšku v zbore.

Terigám sa a trielim k stolu, kde si zohrievam čaj. Pchám do seba pagáče, čítam noviny, počujem kroky.

„No dobré ráno!“ Rezkým hlasom odvetí žena. Niežeby sme spolu dačo mali, iba spolu žijeme už roky.

„Aj tebe, drahokam. Čo si vystrájala včera?“ Opýtam sa nežným hlasom, ako to hanbliví, dobrí chlapci robia.

„Bola som v kine a ty si isto bol vof karčme, ja ťa už poznám ty bulo jedno!“ Vravieva beťárskym, paskudným hlasom.

Ono, musí to byť taká až tajomná kuchyňa. Drevený stôl a na ňom obrus. (Nie plastový, na ktorom je občas vodka ako v nejednom šenku.) Mnoho kvetov, pec a obrovský hrniec, do ktorého sa zmestí jedla.

„Ideme škrabať bandurky?“ Opýtame sa jeden druhého, vlastne to už je aj dosť jedno, kto koho.

„A tak, hej, poďme.“ A už sa na ten drevený obrus v miestnosti, ktorá vonia po škorici, položia noviny a škrabeme tie zemiaky o dušu. Sem-tam prehodíme nejaký vtip, nejako porozprávame aký bol týždeň a kto bol väčší zbojník.

„Minule som bol v krčme a tam bol chlap.“ Hovoriac, lúpem tote kompere jak o život.

„Pekný, čo?“ Povie a ja si ju predstavujem ako s ňou chodím po Košiciach, pri starej nemocnici a dávame si zmrzlinu.

„A tak to tiež. Ale hlavne si objednal kávu.“ Pokračujem a už jej nechávam priestor, aby mi skočila do rečú.

„Pravá 100 percentná arabika?“ Opýta sa a smeje sa.

„Ja neviem, tuším sa to Sladké dievča volalo. Neskúmal som spektrálnu analýzu. A on hovoril, že iba do polovice, nech mu nalejú vody. Vraj, on si dáva do kávy 12 kociek cukru.“ Dokončil som svoj rečnícky prejav a vyčerpaný do seba lejem skorocelový čaj.

A ono to vonku je dačo nenormálne. Jeseň, obloha taká, že človek nevie, či bude snežiť alebo pršať. „Počuj, fiškus, hybaj zavrieť okná, lebo tu pomrieme.“ A tak si nevychutnám ako sa pomaly varia halušky a bryndza vonia po celej miestnosti.

A tak ja sa vzdialim, zatváram okná v miestnosti, na počítači spustím konvertovanie a idem do šopy. Vonku sa blýska, hrmí, ký čert viem, aká pliaga a lotrovina sa tam deje. Fujavica bude ani o život. Idem do šopy, sekeru hodím radšej na zem, náradie pomaly odložím na miesto, zavriem vráta a bizomne i kapurku.

Pozriem sa na betón a vidím kvapky, aj mňa nejaké chytili. Hneď sa hodím do domu a je mi vlastne všetko jedno. Teraz sa cítim ako z dobrodružnej knihy, kde ma naháňala príšera a ja som skočil do vlaku a uháňam preč.

Prezujem sa, počujem kvapky a teším sa dobrému obedu. Bryndzové halušky sú bryndzové halušky. Človek už rozpoznáva vôňu masla, bryndze, oškvarkov a ja neviem čoho všetkého. Vyberám pomaly taniere na baštu.

„Drahý môj, nepôjdeš kúpiť bryndzu?“ Počul som drastickú odpoveď. Ja sa zachovávam v takých situáciach ako MS WINDOWS. (Asi každému dôjde ako.)

A tak drahý ide z domu. Pochopiteľne, dáždnik si neberie. Veď ktorý chlap nosí dáždniky, iba to zavadzia. (Obzvlášť pri rande.)

Idzem po tym valale (kus jak pijany), kvapká na mňa tá čvarga, hlava ma svrbí od dažďa, vezmem si bryndzu, túlam sa už zmoknutý na mraky. Som úplne mokrý, akoby som z pračky vyšiel.

Otváram vráta domu a privíta ma pusa. Nejakým záhadným spôsobom zo mňa vyšli všetky tie slová, ktoré som mal na jazyku cestou z obchodu. Za odmenu dostanem viac oškvarkov a vytiahneme aj kyslé mlieko.

„Čo budeme robiť po obede?“ Pýtam sa jej.

„Čítať si Sherlocka Holmesa alebo Jeana Giona. Existuje krajšia literatúra k dažďu?“ Odpovedá.

„Existuje. Tri prasiatka.“ Smejeme sa a máme biele fúzy od kyslého mlieka.

Šumava

Volary, domov a moje nohy

Ovce a baran

Vltava

A peat (Rašelina)