Scifi príbeh o tom, ako som robil skúšku z informatiky

Ľudia vystupujúci v tomto príbehu sú nereálni. Nikdy sa to nestalo a už dopredu vás upozorňujem, že nič z príbehu nie je pravdivé. Rozhodol som sa, ale že napíšem scifi poviedku o štúdiu na vysokej škole. Príbeh sa odohrával na Univerzite v Poľove v roku 2004.

Mal som skúšku z Úvodu do informatiky III. Už si ani nepamätám, o čom to poriadne bolo. Celý semester vyučujúci chodil na hodiny ladným krokom. Vždy tri hodiny z dvojhodinovej prednášky meškal. Ešte predtým ako prišiel na prednášku, vybehol trikrát po sebe schody od hora až dole. Nosil hrubý angorský sveter najmä v letnom období. Potreboval ukazovať ľuďom, že sa potí a je veľmi vyťažený.

„Ech, ech, ech.“ začal (akoby z porna).

Študenti pozerali naň ako na Markíza de Sadé. Bol plný nehy, lásky a božieho požehnania. Otvoril si obrovskú aktovku a nejaké pozliepané šalátové vydanie obrovskej knihy šmaril na stôl. Ono to bola učebnica „Plesňové ochorenie nôh a jeho následky na frigiditu pre pokročilých III“. (Neviem síce, čo to ma spoločné s informatikou, ale ja som mal Javu len dva semestre.)

„No, Janko!“ skríkol. Irónia bola to, že tam nechodil žiaden obyvateľ s menom Ján.

Napísal na tabuľu program a potom pozeral von oblokom. „Ach, máme to vonku ale teplo. To by sa teda piekli buchty. Ako to robíte? Hádžete tam aj droždie?“

Začal rozprávať veľmi poučným hlasom o droždí, ženskej kráse a najmä o Sandokanovi. Vraj neverí Google, lebo ten tvrdí, že Sandokan je z Malajzie. (Sám nechápem významu tej vety.) Potom sa usmial akoby si sadol nahý po silvestrovskej noci na kadibudku a riekol. „No, nemusím vám vysvetľovať nič ohľadom príkazu hore, už to viete a mali ste to stokrát.)

Príkaz:

#!/bin/harekrisna

echo “random Ja som krasny”

if SQL >!78 then <>!?:”C6H6

EOP

(Nerozumiem tomu programu, priznám sa.)

„Tak a povedzte, čo ste fajné varili? Ja som varil fazuľu. Opražíte si na cibuľke, paprike a uhorke fazuľu. Prilejete tam pol litra piva a čakáte.“ hovorieval ďalej.

To bola akože prednáška.

Cvičenie vyzeralo následovne.

Mali sme oskenovať fotku a uložiť na sieťový disk Z. (Sieťový disk Z sa pomenovalo preto, lebo vyučujúceho nickname bol Zoro.)

Ibaže z nejakého dôvodu nastal dosť podstatný problém. My sme tak trochu nemali skener. Je to dosť zaujímavé, keď máte skenovať a nemáte na to zariadenie.

„Napíšeme si postup do zošita!“ kričal ako o život.

Vyvolal ma, čo si myslím o tom a ja som prežíval dobu ľadovú na vlastnej koži.

Riekol som mu švárnym hlasom. „Pokiaľ ma budete biľagovať, pôjdete do pekla.“ Ibaže on nepovedal nič, pretože bol hrozná holota a strašný ogrgeľ. „Mladý muž! Povedzte nám svoj postup! Čo robiť v takých situáciach?“

Popísal som mu teda situáciu, čo robiť, keď treba skenovať obrázok. Keď neviete, nájdete to tu.

„Ale pán kolega.“ zahanbene sa poškrabal v rozkroku.

„No, prosím.“ riekol som a cítil som sa ako sir Lancelot pred Geuinevere.

„Vy ste mi povedali postup, lež ja som sa tázal, ako by ste postupovali!“ rumázgal.

Ja neviem prečo, ale keď som ho prvýkrát videl, cítil som sa ako Francesco Petrarca, keď 6. apríla roku pána 1327 vstúpil do chrámu sv. Kláry.

Inak fakt slovo postup a postupovať majú veľa odlišností. Najmä sémantických. (Nemám dať poznámku pod čiaru, aby tento blog vyzeral vedecky?)

„Ako by ste postupovali vy?“ spýtal sa spolužiačky, ktorá premýšľala nad vôňou malín.

„No, takisto ako ten trubiroh predo mnou.“ riekla.

„Vy nepostupujete dobre! Predsa načo máte vo firme helpdesk? Nech oni vedia, kto ste vy a kto oni!“ kričal ako o život a smial sa ako Doga, keď jej chcete dať pusu.

(Inak, informatici, čo opovrhujú helpdeskom a myslia si, že sú niečo viac: o čo, že si neviete ani wifi nakonfigurovať?)

Potom sa nám vysmial do ksichtu a šiel ďalej. Ja vám neviem prečo, ale furt, keď na nás pozeral, hrabal sa a dotýkal vlastného objemu hrudníku.

Prišiel čas skúškového obdobia. Prišiel prvý termín a ja som tam šiel oblečený ako by som šiel na vohľady. Topánky z leopardej kože, oblek Tesco de luxe a silná kravata.

Vytiahol som si otázku: „Aký je rozdiel medzi bitom a bytom.“

Hovoril som mu hodnú chvíľu, dostali sme sa k binárnej algebre a, že keďže 2 na tretiu je 8, to s niečím súvisí. Vysvetľoval som mu preklad z dvojkovej do desiatkovej sústavy a on sa na mňa usmieval ako dvaja milenci, ktorí sa vedľa seba zobudili.

Pohladil sa po hrudi a riekol. „Bolo to slabé! Prídite nabudúce! Ani základné veci ste nevedeli!“ kňučal ako pes Lajka.

O pár dní som si vzal na seba tričko Duke Nukem alebo Ninja Turtles. Dva týždne som si ani hlavu neumyl a spotený som bol ako púštna líška. (Nie táto.)

Prišiel som k nemu, rozprával vychodoslovenským dialektom. „Ta co vám za guta? Lapa vás?“ to bolo namiesto pozdravu.

„No, už ste naučený?“ spýtal sa ma.

„Povedzte mi hlavné trendy v unixových operačných systémoch.“ kričal akoby v telke nešla Pocahontas, ale Sandokan. (Čo ja mám dnes s tým Sandokanom?)

„Nemáte žuvačku?“ začal som.

Vytiahol žuvačku a ja som začal hovoriť.

„Viete, mňa Unix nezaujíma. Ja radšej idem na pivo. Prídem, dám si dvakrát Bamberga a idem domov. Aké máte rád pivo vy?“ spýtal som sa ho.

„Moje obľúbené pivo je Zlatý bažant.“ vytiahol fľašku a, či si s ním nepripijem. (Našťastie, ja som mal v taške krém na topánky, aby som mal z toho pôžitku aj nejakú chuť.)

A tak sme viedli veľké dialógy o týchto veciach.

Asi po hodine a troch zlatých bažanatoch (schválne malým), pozrel na mňa. „No, dám vam jendotku! Vidím, že ste sa pripravili! Nech sa vám darí a nech vás sprevádza sila!“ hovoril a podpisoval sa mi do indexu.

Ešteže žiadna vysoká škola nemá takéto príbehy a ja som si len trénoval svoju fantáziu.

Prosím, sledujte ma aj na facebooku. (A nezabudnite sa v tom článku nájsť!)