Bryndzové halušky

To musí byť vždy doba, keď sú zemiaky pozbierané a v pivnici. Ráno sa zobúdzam po piatkovom večernom programe, kde som vystrájal a spieval v električke. Ja som nespieval, ja som vrieskal, ziapal, ryčal, zavýjal, vykrikoval, stonal, ťažkal, spľetal a tak. Nič sa nedialo, mal som skúšku v zbore.

Terigám sa a trielim k stolu, kde si zohrievam čaj. Pchám do seba pagáče, čítam noviny, počujem kroky.

„No dobré ráno!“ Rezkým hlasom odvetí žena. Niežeby sme spolu dačo mali, iba spolu žijeme už roky.

„Aj tebe, drahokam. Čo si vystrájala včera?“ Opýtam sa nežným hlasom, ako to hanbliví, dobrí chlapci robia.

„Bola som v kine a ty si isto bol vof karčme, ja ťa už poznám ty bulo jedno!“ Vravieva beťárskym, paskudným hlasom.

Ono, musí to byť taká až tajomná kuchyňa. Drevený stôl a na ňom obrus. (Nie plastový, na ktorom je občas vodka ako v nejednom šenku.) Mnoho kvetov, pec a obrovský hrniec, do ktorého sa zmestí jedla.

„Ideme škrabať bandurky?“ Opýtame sa jeden druhého, vlastne to už je aj dosť jedno, kto koho.

„A tak, hej, poďme.“ A už sa na ten drevený obrus v miestnosti, ktorá vonia po škorici, položia noviny a škrabeme tie zemiaky o dušu. Sem-tam prehodíme nejaký vtip, nejako porozprávame aký bol týždeň a kto bol väčší zbojník.

„Minule som bol v krčme a tam bol chlap.“ Hovoriac, lúpem tote kompere jak o život.

„Pekný, čo?“ Povie a ja si ju predstavujem ako s ňou chodím po Košiciach, pri starej nemocnici a dávame si zmrzlinu.

„A tak to tiež. Ale hlavne si objednal kávu.“ Pokračujem a už jej nechávam priestor, aby mi skočila do rečú.

„Pravá 100 percentná arabika?“ Opýta sa a smeje sa.

„Ja neviem, tuším sa to Sladké dievča volalo. Neskúmal som spektrálnu analýzu. A on hovoril, že iba do polovice, nech mu nalejú vody. Vraj, on si dáva do kávy 12 kociek cukru.“ Dokončil som svoj rečnícky prejav a vyčerpaný do seba lejem skorocelový čaj.

A ono to vonku je dačo nenormálne. Jeseň, obloha taká, že človek nevie, či bude snežiť alebo pršať. „Počuj, fiškus, hybaj zavrieť okná, lebo tu pomrieme.“ A tak si nevychutnám ako sa pomaly varia halušky a bryndza vonia po celej miestnosti.

A tak ja sa vzdialim, zatváram okná v miestnosti, na počítači spustím konvertovanie a idem do šopy. Vonku sa blýska, hrmí, ký čert viem, aká pliaga a lotrovina sa tam deje. Fujavica bude ani o život. Idem do šopy, sekeru hodím radšej na zem, náradie pomaly odložím na miesto, zavriem vráta a bizomne i kapurku.

Pozriem sa na betón a vidím kvapky, aj mňa nejaké chytili. Hneď sa hodím do domu a je mi vlastne všetko jedno. Teraz sa cítim ako z dobrodružnej knihy, kde ma naháňala príšera a ja som skočil do vlaku a uháňam preč.

Prezujem sa, počujem kvapky a teším sa dobrému obedu. Bryndzové halušky sú bryndzové halušky. Človek už rozpoznáva vôňu masla, bryndze, oškvarkov a ja neviem čoho všetkého. Vyberám pomaly taniere na baštu.

„Drahý môj, nepôjdeš kúpiť bryndzu?“ Počul som drastickú odpoveď. Ja sa zachovávam v takých situáciach ako MS WINDOWS. (Asi každému dôjde ako.)

A tak drahý ide z domu. Pochopiteľne, dáždnik si neberie. Veď ktorý chlap nosí dáždniky, iba to zavadzia. (Obzvlášť pri rande.)

Idzem po tym valale (kus jak pijany), kvapká na mňa tá čvarga, hlava ma svrbí od dažďa, vezmem si bryndzu, túlam sa už zmoknutý na mraky. Som úplne mokrý, akoby som z pračky vyšiel.

Otváram vráta domu a privíta ma pusa. Nejakým záhadným spôsobom zo mňa vyšli všetky tie slová, ktoré som mal na jazyku cestou z obchodu. Za odmenu dostanem viac oškvarkov a vytiahneme aj kyslé mlieko.

„Čo budeme robiť po obede?“ Pýtam sa jej.

„Čítať si Sherlocka Holmesa alebo Jeana Giona. Existuje krajšia literatúra k dažďu?“ Odpovedá.

„Existuje. Tri prasiatka.“ Smejeme sa a máme biele fúzy od kyslého mlieka.