pondelok 28. mája 2012

Kučeravé kvety


Sedel som vo vlaku a čítal od Karla Čapka Cestu na sever. Oproti mne sedelo dievčisko a malo pásikavé tričko a voňala pelendrekami.Občas jej úsmev zablúdil ku mne, ale hanblivo sa usmievala na svoju mamu. Mala mašľu v vlasoch a výraz ako malé dievčatko, čo chce niečo sladké. Ja som si šteklil svoje jamky a trochu sa hrabal vo vlasoch. Rozprávala nemecky, veľmi som jej teda nerozumel. Predsa človek pozná z nemčiny výraz iba „Ich habe gesagt“ (čo aj tak nepíšem správne.)

Potom som sa niekoľko rokov túlal Prahou. Podobne ako Tim Tracy, aj ja som si našiel svojho tigra. U mňa to nebol tiger, ale bol to ošarpaný kôň, ktorý mal boľavú nohu. Chodieval som k nemu na Břevnov a spolu sme si rozprávali príbehy o rytieroch.

Občas sa na koňa chodilo pozerať voľajaké dievčisko, čo mala stále jazyk od čokolády. Časom som zistil, že chodieva kupovať čokoládovú zmrzlinu. Ale tá zmrzlina bola hnedá až dočierna. Takým veciam sa hovorí na východnom Slovensku mrakota.

Dosť často to dievča v zelených vlasoch nosila farebné sukne a čítala Dickensa. Okrem iných vlastností som sa na ňu pozeral a ona mi občas pohľady opätovala. Čo čert nechcel, začal som si počas leta čítať o Ebenezerovi a ona sa hrozne rozosmiala. Párkrát som si potom doniesol iné knihy ako povedzme Zločin a trest alebo Roberta Fulghuma a čítal som si. Naučil som ju zaujímať sa o moje knihy.

Z nejakého prazahádneho dôvodu som s ňou absolvoval aj cestu tam, kde sa točilo flekovský. Párkrát sme navšívili aj nejakú prechádzku okolo Opatova, hlavne keď pršalo. Ono, či si to uvedomujete, alebo nie. Najkrajšia romantika je keď sa človek nachádza v noci na hnusnom prostredí a vedľa neho sedí nejaké dievčisko anciášovske. Uvedomujete si, čo všetko krásne je vôkol vás. A teraz to nechcem písať, že ona je najkrajšia osoba na celom Opatove a vy ma zveľaďujte lebo som vymyslel romantickú hyperbolu.

Prišli sme párkrát do Štiřína. Vonku svietila obloha na fialovo a listy zo stromov sa na nás pozerali. Pivo chutilo veľmi dobre, bodaj by nie, keď buble v kotli. A po nejakom pive som jej povedal do očí. „Bože, to pivo je krajšie ako bozkávať sa s dievčaťom.“ Hneď ma vytiahla do kúta, aby nás nikto nevidel a snažila ma presvedčiť o opaku. K pivu som sa pre chavalierské spôsoby nevrátil, ale to som jej nepovedal.

Potom som prišiel domov a šli sme na výlet tam, kde sa križuje Čaňa s Haniskou. Skrátka a dobre, prišli sme k tým dvom riekam, čo sa tam spájajú. Ona vyrástala a čľapala sa v jednej a ja v druhej. A keď sme si išli povedať, že si povieme áno, natrhal som jej také oranžové kvety, ktoré ona nazvala kučeravými. Pozrela na mňa a z jej kapsy vypadla fotka, keď bola ešte malé dievčisko.

Škerila sa tak čertovsky a hanblivo ako to malé dievčatko vo vlaku s mašľou na hlave. Už len Cesta na sever mi chýbala.

sobota 26. mája 2012

Melónová zmrzlina


Bol som už hore, no nemal som veru odvahu pozrieť na hodinky. Od mala sa budím pred budíkom a dnes tomu nebolo inakšie. Pošteklila ma jej ruka a tiež som vedel, že ešte nespí. „Máme ešte polhodinu.“ Zhovorčivo začala.

Ležal som na bruchu a čosi zamrmlal. Asi som začal vyvracať na férovku znamý vzorec E=cm2. Sadla si na môj chrbát a hrabala sa mi vo vlasoch.

Mami, mne sa dnes nechce ísť do školy. Napíš mi ospravedlnenku.“ Vyšlo zo mňa.

A ty napíšeš mne, anciáš jeden?“ Pošteklila ma po chrbte.

Ja ti napíšem hocčo.“ Zamumlal som.

Mám chuť ísť do sprchy.“ Pošteklila ma vlasmi, ktoré voňali melónom.

Choď, ja ešte chcem spať.“ Hovoril som jej.

Si čert! Lunt, obluda, monštrum, hastroš, však ty dačo budeš chcieť!“ Skríkla, ale ostala na mne sedieť.

Z nejakého prazahádneho dôvodu ma zobudilo a príjemne prebralo to, že sa rozčertila. Otočil som sa k nej a chytil ju za ruku, trochu poskočila a ľahla si na mňa. „Niekedy si taký zlý, žeby som ťa najradšej zjedla! Zbojník jeden!“ Povedala s hlbokou láskou k srdci. (Asi ako keď hrajú hymnu.)

Tuším ma začala aj škrtiť a k mojej smrti bol krôčik. Čím viac kyslíka mi ubiehalo zos tela, tým väčšmi sa jej rozširovali oči a úsmev. Našťastie zazvonil budík a ja som bol zachránený.

Ľahla si na mňa so svojimi strapatými vlasmi a ja som zacítil opäť melón. „Ja tam dnes nechcem ísť! Sú tam na mňa zlé, bijú ma.“ Rozprávala dievčatkovsky. Už dlhší čas mi hovorila ako to tam neznáša a že si chce niečo nájsť. Veď aj hľadala, ale ešte tam musela ostať a chodievala tam s nechuťou.

Obliekli sme sa pomaly a držali sa za ruky. „Aspoň, že dnes je už piatok. Zajtra by som chcela celý deň preležať v posteli.“ Hovorila, keď sme sa lúčili. Dal som jej karamelovú pusu a ona mi povedala, aby som bol dobrý.

V práci to bolo príjemné, písali sme pol dňa nejaký ASP skript, ktorý len prehlcoval pamäť. Kolegyňa skoro plakala, keď videla, čo sa musí učiť za nové zverstvá. Ťukol som si do mailu a tam mi napísalo to čudo-judo zrána.

Poďme spolu na obed.“ Odpísal som jej a ona vďačne prijala pozvanie.

Čakal som ju s vlčím makom a keď prišla, povedal som jej, „Na! Aby si nepovedala, že som ľudožrút!

Smiala sa a držala ma za ruku. Sadli sme si do tej krčmy, kde sme chodievali ešte dávnejšie. Keď mala lepšiu prácu a bola viac šťastnejšia. Objednali sme si krkovičku a mníchovské pivo. Ešte predtým sme do seba hádzali tuším nejaké pečivo a komperovú polievku.

Ako ti to dnes šlo?“ Spýtala sa ma.
Celkom dobre, kolegyni som pochválil sukňu a ona mi hovorila, že ti požičia látku, ak by si chcela.“ Rečnil som dôstojne ako Cicero.

No jedna moja kolegyňa začala smoliť nad tým, prečo je jej chlap nevýkonný v posteli.“ Povedala.
Asi mu treba kúpiť iný olej.“ Zasmial som sa a vyčaril som aj jej úsmev.
Ale nechápem prečo toto ťahá do práce a tak ho zosmiešňuje.“ Vravela.

Nechceš ísť zajtra na zmrzlinu?“ Opýtal som jej po svojom ukážkovom žraní pažravého jedla.

A jej oči sa vyjasnili. Na zmrlinu sme chodievali kedysi každú sobotu večer, ono to začalo ešte dávnejšie. Jedli sme všetky druhy, ale pri melónovej zmrzline som sa jej spýal, nech mi dá ochutnať. A to sme jedli obaja jednu zmrzlinu.

Na nej to bolo kúzelné. Keď som sa do nej zamiloval, vedel som, že chce, aby som ju pobozkal. Nejako mi bolo čudné spýtať sa jej, že „Si mi sympatická, môžem ťa pobozkať, aby si sa do mňa zamilovala?“

Skúšal som všeličo, najprv sme jedli dvaja z jedného jablka, potom sme si kúpili štvrťku melónu a mali lepkavé všetko od toho, aj pery. No a potom prišla tá zmrzlina a ja som ju pobozkal.

Ona si na to všetko spomenula a hrozne sa potešila, že pôjdeme zas.

Po obede som sa teda vrátil do práce a písal som ASP skript o dušu, robil select hviezdička from názov tabuľky where id=450 a šiel preč. S kolegovcami sme sa hodili večer do pivárne, tradične sme jedli ich hospodské chipsy a buřty na pivu.

Kde si bol ty hlúb! Voľajaký si veselý!“ Smiala sa a vzhľadom na to, že mala také oči, vedel som, že bola so spolužiačkou na víne.

No za to môžu tie dve 15ky.“ Povedal som jej a rýchlo dodal, „Myslím to pivo!“ Zasmiali sme sa obaja.

Ráno to začalo podobne ako predtým. Ale keď mi fúkala na krk, tak som neodolal a poriadne som ju vystískal.

A keď sme po obede prišli na zmrzlinu, prišla k stánku a hovorí, „Prosím si melónovú!“ Povedala s úsmevom a očami po mne. A ja som si vzal karamelovú zmrzlinu. Pretože milovala karamelové pusy.

utorok 22. mája 2012

Špenátové zuby


Cítila potrebu opäť ukazovať ako ju dvaja chlapi zbožňujú.“ Hovorila, keď krájala špenát.
Dnes bude špenát?“ Opýtal som sa a pil vŕbu. Ževraj to pomáha na tlak.
Samozrejme, že bude špenát. Som ho kúpila na trhoch, celkom ma ten nápad chytil.“ Zarozprávala sa o tom ako kúpila špenát a mrkvu.

Ale ona nie je normálna. Má dvoch frajerov, ktorí o sebe vraj vedia a delia si ju.“ Pozerala sa na mňa.
A inak je ten človek úplne zdravý?“ Spýtal som sa ako sa ma raz spýtal kolega, keď som mu hovoril, že poznám človeka, čo vie robiť selecty v jazyku SQL pomocou chlpov v nose.

Mňa to otravuje, mám kopec iných povinností ako počúvať jej milostný život.“ Už začala byť podráždená a dokonca aj začala prejavovať známky kriku.

Vieš, že keď sa nahneváš, vyzeráš ako Victor Hugo?“ Začal som si ju doberať a ona sa začala chichotať.

Už si to zažil?“ Pýtala sa ma a bola zvedavá, čo poviem.

Isteže. Každý človek má svoju minulosť. Niekto má v duši nevestinec ako ja, iný cíti potrebu chváliť sa vecami, ktoré nezažil, ale veľmi by chcel. Mal som takého spolužiaka na strednej škole.“ Povedal som jej.

Aha, ten, čo nevedel pochopiť, že ruky sú aj na iné veci ako na...“ Nedokončila to, bola dáma.

No a prečo si myslíš, že tvoja kolegyňa je iná? Nemáš na ňu číslo?“ Spýtal som sa nežne.

Mám. Ty duševný nevestinec!“ Ale to sa smiala.

V práci nám kolega hovoril, čo vyvádzal cez víkend. Vraj našiel nejaké číslo na to, že dakde hľadajú dievčatá na erotickú komunikáciu mantry.“ Hovoril som jej svoje duchovné potechy.

No a ďalej, čo? Išiel si s ním alebo čo?“ Pýtala sa ma.

A čo by som tam robil? Zbieral dušičky do hrnčekov?“ Smial som sa aj ja.

Isteže ty lotor, a čo bolo ďalej?“ Rehotala sa.

Vonku začalo počasie štekliť vetrom. Bolo by dobre prikúriť do pece, pomyslel som si. Postavil som sa k nej.

A čo tu robíš, ty zbojník?“ Spýtala sa ma a veľmi som jej poďakoval za charakteristiku.

Idem lúpať cesnak, keďže ty to od mala neznášaš. Pretože počas lúpania cesnaku si potom vlezieš rukami do očú!“ Povedal som to slovo ako hrdý vlastenec. Myslím si, že som si v rádiu zapol aj tú našu hymnu.

Občas ti musím povedať, že si zlatý!“ Pousmiala sa, ale ja som ju tľapol po zadku, aby jej také inkvizičné prejavy ihneď prešli. Prešli. Oplatila mi to varechou ako malého chlapca.

No ďalej bolo to, že tam ten kolega zavolal. Vraj akí sú na(r)cisti a že on chce tiež predávať svoje telo a ja neviem čo. A hádali sa s nim až dokým si s nimi nedohodol casting.“ Hovoril som a hýbali sa mi pritom uši.

Jasné, jasné. Tomu tak verím.“ Ale smiala sa. Miloval som jej oči, keď sa smiali.

Ja by som chcel ísť na pivo, pustíš ma?“ Spýtal som sa jej.

Kedy? Prečo? Začo? Ha?“ Pýtal som sa.

No asi tak o polhodinu, s Mirom.“ Pýtal som sa jej a schválne som sa jej pozrel do očú s výrazom cibule a háre kríšny.

Si ako malý chlapec. Čo ťa držím na uzde?“ Už sa začala trochu hnevať.

A ty ako malé dievčatko, čo sa zlostí ako keby som ju ťahal za vlasy.“ Povedal som jej.

Prečo sme nechodili do škôlky spolu? By si ma ochraňoval, však?“ Spýtala sa ma a hodila sa mi do náručia. No, čo som jej mal povedať! Že by som s ňou tragicky túžil mať službu v drhnutí wc?

A tak som šiel teda na pivo. Stretli sme sa na Opatove a šli tam do krčmy, kde sme chodievali párkrát ako študenti. Rozprávali sme o počítačových sietiach a o SQL. O tom ako sme chodievali po žižkovských krčmách a behali po celej Prahe hľadať vypražaný syr.

Čo si dáte?“ Spýtal sa čašník.

A nejako ma donútili dať si ten špentát. Trochu ma to mrzelo, lebo doma ma špenát čakal. Ale po piatich pivách som už na to nemyslel.

Rozlúčili sme sa a šli po svojom. Ako som tak kráčal cestou, prišiel som domov. Voňalo to špenátom a hubami.

Ty ješ to, čo máš doma?“ Opýtala sa ma.
Ja?“ Hral som sa na nejakého nechlebu z nekázanky.
Máš špenátové zuby.“ Usmiala sa.

Ale po nejakom vyjednávaní, že budem spať na gauči, mi nabrala ten svoj špenát. Nezabudla na tie zemiakové knedlíky, ktoré som miloval.

Ale tento je lepší, je tam viac cesnaku a knedlíkov.“ Povedal som jej.
Vieš, že keď som ťa prvýkrát videla jesť špenát a ako si mal tie zuby od neho, zamilovala som sa do teba?“ Povedala to a ja som ju pobozkal. A bolo nám asi obom jedno, že budeme celí zelení od toho.

nedeľa 20. mája 2012

Malinové pastelky


Vstávaj!“ Začul som z diaľky. Ignoroval som ten hlas, bol príjemný ako keď si vyskúšate vypiť čaj z ibišteku, rakytníku a ešte tam džabnete das 20 litrov citrónky. Och, až ma striaslo na tej stoličke, čo píšem tú poviedku.

Vstávaj Martin!“ Hlas už bol zjapavý.

Vyskočil som z polohy ležania do polohy sedenia a celý spotený som sa pozeral po miestnosti.Vonku práve lialo a ja som mal chuť na meltu.

Nebuď ma!“ Pod paplónom čosi zašušťalo. Pošteklil som ju po vlasoch a jemne ju pobozkal.

Zasa si neoholený a mňa tu budíš! Ty buntošník!“ Kričala, vzala si aj môj paplón a ja som pochopil, že by asi nebolo vhodné prečítať jej výrok z knihy 120 dní Sodomy.

Považoval som za vhodné odísť do kúpeľne a pustil si vodu. Milujem horúcu sprchu od jednej udalosti. Kedysi som pobudol nejaký čas v Karpatoch. Nejako sme dávali pozor na deti a potom sme boli vyšťavení na mraky. Horúca sprcha bola potešenie.

Ako som sa tak sprchoval, otvorili sa dvere. Prišla ku mne a hrozne ma objala. „Tragicky po tebe túžim.“ Povedala mi.

Ale na Yossariana som sa hral ja.“ Začal som.

Kedy si včera zaspal?“ Opýtala sa. Bol som ticho.

Ničíš sa zbojník. Predsa ti ten článok za to nestojí. Sú aj dôležitejšie veci.“ Povedala po chvíli.

A tak som sa jej zahrabal do vlasov a povedal jej, že vyzerá ako keby mala burinu na gebuli.Miloval som ju, keď bola strapatá a pokrčená. Usmievala sa ako nejaké malé dievčatko, čo chce dostať nejakú sladkosť.

Sedeli sme pri raňajkách a voňala slanina a jej broskyňový šampón.

Nepôjdeme do lesa?“ Navrhla po chvíli.

Poďme.“ Povedal som s plnými ústami a ona sa opäť dievčensky usmiala.

A tak sme kráčali, držali sme sa za ruky a ja som jej párkrát odtrhol nejakú rašelinu, aby som si splnil červený bod.

Prišli sme k malinám a jedli, niečo sme dali aj do fliaš. Časom na večery v jeseni pri Večne spievajúcich lesoch.

Rozprávali sme si veci, čo kto zažil v detstve. Hovoril som jej príbeh o tom ako krava chcela zožrať tričko s Michaelom Jordanom. Žuvala ho hrozne dlho, až sme ho hodili do koša. Smiala sa pri tom a mala červené zuby, aj pery. Bola namaľovaná malinovými pastelkami. 

piatok 18. mája 2012

Čo mi vadí na kultúre!


Dnes som šiel okolo miesta, kde zastrelili Heydricha. Už predtým som rozmýšľal nad jednou myšlienkou, ktorú som považoval za vhodné šmariť do článku. Prišla mi na myseľ otázka, čo mi vadí na súčasnej kultúre alebo na umení?

Ja viem, že sa chytáte za hlavu a možno by ste ma chceli odovzdať do útrob Lochneskej príšery. Ešte predtým ako vykonáte tento vďačný skutok, dovoľte mi vysvetliť nasledovné. Čo má Heydrich spoločné so súčasnou kultúrou a umením? Lebo miešam veľmi divoký guláš.

Začnem asi Reichsprotektorom. Prvá veta, ktorá mi napadne pri tejto nacistickej osobností, je z filmu Vyšší princíp. „Koľko životov mal na svedomí?“ Ja osobne mám hrozne rád Jana Drdu ako prozaika. V jeho krátkych poviedkach človek plače a zároveň sa v ňom niečo akoby heglo. Odporúčam aj iné veci, najmä poviedku „Hlídač dynamitu.“

Neviem síce aké máte politické čítanie, teda cítenie, ale mne Heydrich príde ako človek, ktorý konal zlo. Nebudem rozoberať akým spôsobom. Ak niekto má na svedomí životy nevinných ľudí, je tam obrovský kus zla. Ďalej nebudem rozoberať, nie je to náplňou článku.

Nie všetci ľudia, ktorých počas života stretneme, sú dobrí. Niektorí sú zlí, veľmi zlí. Ide o to, ako si zlo interpretujeme. Podľa mňa zlý nie je len človek, ktorý si vezme bazuku a behá od Chebu až po Mukačevo a vyvreskuje, „Ja chcem zabíjať.“

Zlo je tak trochu podmienené aj s negatívami. Všetci poznáme pocit, keď niekto prináša negatívnu energiu, je to od toho človeka veľmi chrabré a rytierske. Bez neho by sme nevedeli, ako sa rozčúliť za pár minút. Veľmi hodnotní ľudia takí, vlastne do tejto kategórie by som sa zaradil aj ja.

Existuje mnoho situácii, ktoré človek už dopredu vidí čierno.Každý sa tvári ako majster sveta, že prežil na vlastnej koži všetky traumy, čo história napísala. A čomusi takému hovorí, skúsenosti.

Ja si myslím, že celý život na nás vplývajú ľudia, s ktorými sa stretávame denno-denne. Nemyslím len živé bytosti, ale hlavne pesničky z rádia, seriály, zážitky z MHD. Neuvedomujeme si základný fakt. To, čo sa deje v tých príbehoch, sa deje tým ľuďom. Nie nám. Všetci sme iní a na život neexistuje nejaký recept, ani žiadne teoretické apsekty. Hoci teoretikov behá po svete veľa, však? Tuším, že jedno také lomidrevo píše tento článok.

No a v tej kultúre a v tých médiách sa nehovorí o ničom inom len aká je spoločnosť skazená. Že muž súloží s celou rodinou, dokonca aj so zvieratami. Potom o tom, že ľudia kradnú, zabíjajú a že si závidia a čo ja viem čo ešte. To si ja napríklad nemyslím, že je to pravda, čo sa tam píše. Nemyslím si, že som skazený človek. Naopak, som normalný, zrelý chlap so zmyslom pre slušnosť, pre poriadok, mám v sebe vštiepené aj nejaké hodnoty, ktoré zasa až také zlé nebudú.

Mám hrozne rád ľudí, ktorí všetko odpisujú a sú ako korheli. Nikdy nič nespravili a na všetko nadávajú. Hlavne v poučovaní k druhým ľuďom. Tuším neďaleko Karlovho mostu býval jeden človek, čo krásne charakterizoval kritika. „Kritik je človek, čo vyčíta druhým to, čo sám nedokáže.“ (Nemusím písať kto to bol.)

Zoberme si situáciu. Človeku sa niečo stane, nejaká trauma a chce o potrebuje o nej hovoriť. Je veľmi hodnotné, poučné, pohladí dušu, ak niekto povie, že „Ty si taký hlúb, že si mu naletel. Vôbec nežiješ v reálnom svete, si nula, že veríš druhým ľuďom.“ Alebo, „Ty si sa tak nechal oklamať?“

Ja si nemyslím, že neveriť ľuďom je normálne. Samozrejme, že aj ja som poznal kopec idiotov, zlodejov, podrazákov. Ale to neznamená, že ich správanie voči mne je normálne. Ja si myslím, že normálne je správať sa slušne. (Pre živého Krista Ježiša na kríži ukrižovaného, zbičovaného, nepíšte mi, že som naivný romantik, čo si myslí, že vo svete sú len dobrí ľudia.)

Za jednu z najhorších vecí v živote, čo sa ľuďom stáva je to, že sú podriadení druhým akože lepším ľuďom. Povedia tomu človeku, čo ich trápi. To je mimochodom veľmi vzácne. Ten človek otvorí svoj kúsok chleba a dá vám ho. Zároveň ste jediný človek, ktorý ho môžete zraniť. A je najväčšia úbohosť, bezcitnosť a nechutnosť.

Vrátim sa k tým médiám. Je mnoho ľudí, ktorí sú podriadení tým, aké informácií prijímajú. Vlastne nie mnoho, ale všetci sme tým. S tým sa človek musí zmieriť. A keď vkuse počúvame, že ľudia sú hnusné pomyje, ktoré žerú ako prasatá z koryta a nikomu nič nedajú, nie je to príjemné. Mňa osobne to uráža, pretože ja taký nie som. Prichádza mi na myseľ praktická otázka, keď už dajme tomu, že som bezcharakterný úbožiak. „Čo by som z toho mal?“ Sebavedomie si môžem zvšovať aj iným spôsobom. (Napríklad pôjdem sledovať prenie diviakov a pridám sa.)

To je to, čo mi vadí. Všetky tie hovadiny ohľadom toho, aký je svet zlý, skazený, nemorálny a ja neviem aký. Ja si myslím, že okrem týchto vecí je na svete aj kopec krásnych vecí. Asi ako keď niekto sa teší na to, ako vám povie, že dnes spravil skúšku.


sobota 12. mája 2012

Zázvor


Kráčal som z archívu pomaly, dubovým lesom. Všetci škriatkovia a víly sa kochali mojim novým okuliarom a isto túžili po nejakej dobrote. Mal som iba zopár keksov a trochu mlieka. Vylial som im do misky kúsok mlieka a šiel ďalej. Pred domom sme mali rieku a do záhrady viedol most cez rieku. Občas som vymenil tú lavičku, alebo tam dal inú. S batohom na pleci som otvoril dvere záhrady a odtrhol cesnak. Cítil som placky. Zemiakové placky.

Privítala ma s čiernym korením v ruke a šibalskými očami. Tie oči mala najkrajšie na svete, mala tam čertov, ktoré chceli so mnou kuť pikle. Čo som s ňou mal robiť?

Vidím, že si nesieš svoj svoj obľúbený cesnak. Aj ho olúpeš?“ Povedala mi a hodila okom po nejakom novom knižnom katalógu. Na obrázku sa kochali nejakí cesnakoví milenci a mastné vlasy. Nejaké Pršanie sa to volalo, či čo. Celý príbeh bol vraj o tom, že voľajaká baba počas pršania jedla cesnak a niekto z mastnými vlasmi ju zožral a potom sa ona vrátila zo záhrobia a požiadala ho o ruku. Čistá láska.

Zasa si bola zlá!“ Pošteklil som jej pohľad.

Ako sa opovažuješ?“ Skríkla pobavene a polichotene. Jej roztrapatené vlasy som mal chuť ešte viac rozčertiť, ale vytiahol som z kapsy nejakú burinu a dal jej do ruky. Romantickým hlasom sťaby godzila, som jej povedal, „Na!“

Rozosmiala sa a rukami od múky sa mi zahrabala do mojich neposlušných brčkavých vlasov. Jeden druhému sme sa radi hrali s vlasmi. Hlavne to ťahanie mi šlo.

Ako bolo v práci, drahý?“ Povedala mi a pod jej okuliarmi sa začalo odohrávať niečo pekné.

Dávali sme dokopy nejaké zoznamy. Čo ty?“ Spýtal som sa.

Hneď som si umyl svoje comby a prezul si čungy. Začal som škrabať kompere a lúpať cesnak. Na akt lásky k nej som si po pučení cesnaku pretrel oči. Vždy príjemné, veľmi odporúčam.

A tak sme spolu robili placky, najprv si hádzali čierne korenie, majoránku, sypali cesto. Pozrela sa na mňa občas a múka skončila v mojich útrobách ako tam, kde mala. Vraj to mám za to, že mi neprejdú drzé reči.

Šéfka so mnou bola dnes nanajvýš spokojná. Pomáhala som jej s tou zmluvou, čo som ti včera hovorila.“

My sme prišli na to, že nejaký pako pred nami si vymýšľal údaje.“

Nakoniec po piatich hodinch sme našli, že niekto nás chcel oklamať.“ Pokračovala.

My sme začali opravovať tie údaje, ale pri tých krabiciach začal kolega hrozne kašľať.“ Vycibril som svoje napodobňovacie umenie.

Šéfka je hrozne chorá, vkuse kašle a bolí ju hlava. Tak som šla do šuflíka po...“

Ja som si zasa spomenul, že som kde si mal...“

Zázvor.“ Zvolali sme zborovo.

Jeden druhému sme sa pozreli do očú. Hneď sme vedeli, že sa chceme objať. A bolo nám jedno, že máme mastné ruky, alebo zagebrenú gambu od múky. A tuším si ten zázvor spravím aj dnes.