Potrebujem pôžičku na jedlo pre Godzillu

Do našej spoločnosti prichádza obrovská a veselá potecha. Naše domovy sa stali vítacími centrami samozvaných hostí. Áno, presne tak. Uhádli ste, je to skupina pôžičkárov, finančných poradcov, poisťovacích agentov a kdejakej inej zberby. Slova zberba v tomto aspekte nie je negatívne. Význam zberba pre potreby tohto blogu bude definovať samotný príbeh. (To som napísal vetu, čo?)

Okrem toho, že ich potecha prichádza do mojej spálne, začali sa zaujímať aj o moje dobro na sociálnych sieťach. Mám obrovský životný priestor na sociálnych sieťach. Podaktorí by mohli povedať, že som hablivý informatik nemajúc vlastný život a preto musí mať facebook, twitter, google plus, C6H6, yandex.ru, makar čudra a ja neviem čo všetko. Je nesmierne dojemné koľko ľudí stratí hodiny, dni, mesiace a niekedy aj celý život nad tým, že analyzujú druhých ľudí a snažia sa byť dobroprajní.

Na sociálne siete chodím rád vďaka pragmatickým záujmom. S hrdosťou v hrudi a veľkou potechou duše veľmi rád zdieľam informácie o svojom novom miláčikovi. Mám nové domáce zvieratko a rád by som ho zoznámil s okolím. Keďže je to harant veľký, nemôže so mnou chodiť na pivo, chytať ryby, baliť dievčatá na motýle alebo ma držať za ruku v kine. Viete, je to Godzilla. Toto je môj dôvod, prečo chodím na sociálne siete.

Pravdaže, kvôli Godzille urobím všetko. Je to dáma môjho srdca, ktorá mohutným revom sťaby vrešťan, dostala sa do môjho vnútra. Vždy ma niečím milým a nežným prekvapí. Veselo ma čaká z práce a spoločne zakladáme google groups Jedlopregodzillu. Prosím, prihláste sa! Zachránite jedno veľké srdce! jedlo_pre_godzillu@googlegroups.com

Ako tak sedím s Godzillou minule za facebookom, otvorím si skupinu „Košice“. Je to krásne, legendárne mesto. Ach Košice. Najlepšia zmrzlina, akú som mal tú česť ochutnať. Škoda, že keď sedíte v AIDE a výjdete von dverami, pohľad dopredu vám dá štyri cez pysky.

Skrátka a dobre, Košice sú mestom, ktoré milujem pre jeho črty. Je to mesto plné histórie, má kostol, ktorý je taký obracač kabátov, že ci pana. Raz to bol katolický chrám, inokedy kalvínsky, potom opäť katolícky a nakoniec je z neho chrám, kde sú ukryté legendy a tajomstvá. I povráva sa, že v tom chráme jeden kňaz bol diablom a víno z kalicha sa premenilo na Kristovu krv. Hádam vám netreba hovoriť, že keď kostol zasvätili Alžbete, nechali tam jeden dutý kameň. Keď ten kameň uchmatnete ako nejakú laskotnú šmakotu, stavba sa zborí a vy pôjdete do väzenia. Toto ste chceli, Slováci?

Vráťme sa k tým sociálnym sieťam, čo ničia ľudské srdcia. (Hej, hádžu ich houbom, hoc neviem, či holúbä má rado mäsité porkmy. Pozn. red.)

Jeden večer som vyšiel s Godzillou zo sprchy. Tá mala nemravná zbojníčka už sladko búvala a ja som sa prihlásil do skupiny Košice. Chvíľku som si tam písal s ľuďmi, aby som odhalil akí sú. Človek v dnešnej dobe nemôže nikomu veriť. Je dôležité každého si overiť, poveriť, preveriť, zaveriť, zveriť a tak.

Nuž a tak mi napísal jeden človek, že sa súrne so mnou chce stretnúť. Vraj je to veľmi dôležité a otázka života a smrti. I nechal som to malé dieťatko samé doma a kvôli jej jedlu utekal do mesta. Košické noci sú veľmi tvrdé a drsné.

Stretli sme sa na Dominikánskom námestí. Bol to pán a mal červený kufrík. I navrhol som laganovi, aby sme zašli do Kolosea, lebo to je dom útechy a príležitostí.

„Čo si debil? Do Kolosea? Vieš koľko tu mám peňazí?“ opýtal sa ma.

„Pane, ja som slabý debil s IQ 83. Neposmievajte sa mi prosím, nie je to od vás pekné.“ a rozplakal som sa.

Kráčali sme po Hlavnej a on bol tajomný. Ja vám neviem, ale všetci títo finanční poradcovia (ktorí pracujú vo voľajakej atypickej finančnej spoločnosti a samí sa hanbia povedať meno tej spoločnosti) sú ako tie ženské časopisy. Hrať sa na tajomnú dušu a nič nepovedať.

Sadli sme si do kaviarne Slávia a našu debatu nasledoval mohutný duet Petra Stašáka a miestneho tancujúceho Róma, ktorého voľakto pomenoval Števko.

„Dobre, prečo sme sa stretli?“ opýtal sa a ja som trpel kvôli Godzille. Chúďa moje malé, teraz určite trpí!

„Ja netuším prečo ste ma priviedli v takú neskorú hodinu do lóže Fáfnirovej.“ povedal som mu. Lóža Fáfnirová je označenie pre miestnosť pokladu.

„Nechcel som to písať na facebook, lebo ľudia sa rozčuľujú. Ja ponúkam pôžičky, finančné služby a postarám sa o vašu potechu.“ pri poslednom slove sa usmial.

„Nuž, ale ja by som si rád doprial potechu na loži s nejakou slečnou a nie s vami predsa.“ riekol som mu svoje požiadavky.

„Ty vagabund! Veď ja ti chcem pomôcť vo finančnej situácii.“ básnickym spevom sa predviedol.

„To je od vás veľmi dobré. Potreboval by som dačo. Nemáte 30 000? Kamarát si chce kúpiť mac a furt rumázga, že nemá peniaze.“ rečnil som.

„Aké má číslo?“ spýtal sa ma a sliny mu stekali z huby ako krave Žofke, keď mi jedneho dňa požula tričko M. Jordana. To bol najhorší deň môjho života, plakal som tri dni.

„46“ povedal som mu číslo nohy.

„Ale veď telefónne!“ a pán prestal ovládať stavy svojho žlčníku.

„To neviem, veď choďte na políciu a pýtajte sa na IMEI.“ radil som mu ako najlepší poradca.

„Bavme sa radšej o vás.“ a upravil si vlasy.

„Dobre. Narodil som sa v nedeľu.“ začal som zhovárať mu svoj životopis, aby ma lepšie spoznal.

„Na také podrobnosti nemáme veľa čas. Skrátka a dobre, ponúkam peniaze na kúpu domu, auta, chladničky, Bubo Bubo. Ponúkam vám 35 tisíc eúr a splatíte mi to do konca roka. Tak, načo chcete pôžičku?“ i opýtal sa ma.

Musím povedať, že sa mi podlamovali kolená. Ale bol som silný a povedal som mu to.

„Na jedlo pre Godzillu!“ tajomným a tichým hlasom som pošepkal.

A pán šiel k baru, vytiahol fľašu becherovky a na ex vypil. Ľahol si na zem a ževraj prišla poň zachránka.

Došiel som domov a Godzilla mŕtva. Zdochla.

Odvtedy nenávidím finančných poradcov! Preto mi neponúkajte žiadne pôžičky ani cez facebook! For the love of Godzilla!