Čo rozprávala stará Aida na Poštovej ulici

Predpokladám, že sa nenájde človek vyrástajúci v Košiciach, ktorý by si nepamätal starú Aidu. Presne tú, z ktorej sa kedysi pozeralo na Poštovú ulicu. I vďaka starej Aide Košice začiatkom decembra vyzerali ako zasnežená Dickensová Vianočná koleda. Veru, detstvo v Košiciach voňalo venčekami, chutilo tou najlepšou zmrzlinou a svrbelo rozbitým kolenom. I o starej Aide je tento príbeh, ktorý som kedysi dávno počul pred Vianocami. Pil som pri tom kakao a jedol perník.

V jednu nedeľu sa v Košiciach narodil chlapec s jamkovým úsmevom a blond kučeravými vlasmi. Postupne vyrástal, hrával sa s kamarátmi v piesku. Bol skvelý futbalista, dosiahol obrovské množstvo gólov. Škoda však, že v bráne sa objavovali jeho tenisky, či kopačky Romario.

Nevedel kresliť, miloval múzeá a každú nedeľu po kostole chodievali do starej Aidy. Vždy sa tešil na venčeky, krémeše a punčové rezy. Dodnes vidieť tie jeho malé, nevinné, bádacie oči, keď občumoval koláče. Nehovoriac o tom, aké šikovné oči mal neskôr, keď sa dievčatám pozeral pod šaty, sukne a kamkoľvek inam.

Stará Aida mal v sebe neuveriteľné čaro spájať ľudí. Deti sa zoznamovali s inými deťmi, dámy tam chodievali v šatách a klobúkoch. Bolo to miesto, kde sa z chlapov stávali gentlemani. Život starej Aidy plynul ako život starých Košičanov. Na Košiciach je dodnes kúzelné, že mesto má staromestský šarm. Ľudia chodia do parkov, na zmrzlinu. Milý berie svoju milú k spievajúcej fontáne a vymýšľa si, že tú pesničku, čo hrajú, on zložil v obrovskom duchovnom rozpoložení len a len pre ňu. Veru, keď sú chlapci zamilovaní, vymýšľajú si nadprirodzené veci. (Podaktorí aj keď nie sú zamilovaní.)

Jeden letný večer šiel malý lunt do starej Aidy. Mal na sebe hnedé manchastrové nohavice, kockovanú flanelovú košeľu a strapaté vlasy. Už neboli blond, mali inú farbu. Prirodzene, že drobný gentleman mal zakasanú košeľu veľmi neohrabane. Teda, tam, kde chcel, tam si ju vopchal dnu. Lež inam ju mal vonku a vôbec mu to nevadilo. Vo vrecku flanelovej košele nosil pero, hoc nevedel písať. Chcel sa ukázať po celej Poštovej ulici, aby ľudia videli.

Keď som kedysi chodieval na strednú školu, mali sme tam mnoho učiteľov. Poniektorých si pamätám dodnes. Dôvod je jednoduchý, okrem učiva mi dodali aj poniektoré myšlienky, ktoré som si niesol ďalej cestou. Raz nám hovorievala vyučujúca na strednej škole, že sloboda človeka končí vo veku šiestich rokov. Potom už človek začne chodievať do školy, neskôr do práce a musí sa vžiť so slovom zodpovednosť. (To, že podaktorí o slove zodpovednosť vedia tak veľa asi ako knihy Otčima O Otcova o láske, je druhá vec.) Presne takto vyzeral šarvanec v hnedých nohaviciach a kockovanej košeli. Kráčal tou Poštovou ulicou a myslel na to, čo mamka uvarila na obed.

Mal mamku a sestričku. Obe vedeli, na čo myslí. Ženy majú od nepamäti pozorovací talent, ktorým vedia spozorovať, na čo človek myslí. Obzvlášť ten, ktorého milujú.

Celá rodina kráčala do Aidy, malý zbojník pred nimi, sledujúc svojimi hnedými očami okolie. Zrazu prišiel k dverám a nevedel, čo má spraviť. Jeho otec, gentleman vo všetkom, povedal mu, že chlap otvára dvere, aby prípadne ochránil dámu, ktorú tam vedie. Malý švihák si to zapamätal a takisto si všimol, že jeho mamka sa červená. Chcel teda otvoriť dvere, ale ešte to nevládal a tak sa ostatní srdečne usmievali.

Sedeli vôkol jedného stola a jedli trubičky. Hádam netreba vysvetľovať, že maškrtník mal viac cukru na tvári ako v sebe. Keď to videla jeho mať, prišla kalvária. Chcela s ním ísť na toaletu, aby ho vyčistila. Ale on, že ide sám, lebo už je veľký. Urazene odišiel a všimol si, že pred dverami wc jedno dievčatko plače. Mala na sebe mašľu a klobúk.

Ako sa na ňu pozeral, hrozne zahrmelo a on sa zľakol. Všimla si ho a chvíľu sa naň dívala. Keď ho videla, strapaté vlasy, košeľa skoro ako posledný gadžo, gamba od krému a cukru, no ihneď sa doň zamilovala. Dvaja päťroční ľudia sa na seba usmievali. Vzala mu z ruky osoplenú vreckovku a začala ho umývať. Ale o chvíľu prišli rodičia a všetko pokazili. Prišli domov a v srdci mladého chlapca sa začal rodiť rytier. Veď on prvýkrát v živote myslel na nejaké dievča.

Keď ste niekedy čítali od Marka Twaina Toma Sawyera, určite si pamätáte na tú časť, keď Tom pobozkal dievča. Tento malý zbojník si na ňu spomínal pri čítaní Toma Sawyera a veselo sa rehnil. Aj, keď ju už dávno nevidel.

S úsmevmi je to ako s maľovaním. Človek dokáže vytvárať neskutočné množstvo úsmevov, ale pamätáme si na ňom len tie najkrajšie. Myslím si, že keď maliar dokáže zobraziť ľudskú krásu, je to nádherné. Úsmevy tiež maľuje maliar, ale niekedy na nich netreba toľko námahy. Ku každému človeku prechovávame obrovské množstvo úsmevov, každému inak. Podľa toho ako si kto zaslúži. A najsmutnejší ľudia sú tí, na ktorých sa nemá kto usmiať.

S dámou sa stretol ešte párkrát. Vymýľšal si pred rodičmi hovadiny, aby s ňou mohol chvíľku tráviť čas. Každú nedeľu sa do Aidy tešil, dokonca sa aj česal a nosil novú košeľu. Už v tom čase sa naučil vymýšľať gebuziny, aby mohol byť s ňou. Dokonca si ju chcel aj za ženu vziať a vychovať s ňou deti.

Raz ju stretol v parku pri stanici, tam ako je fontána. Krmila holuby a mala na sebe klobúk s mašľou. Odtrhol v parku nejakú tú burinu a prišiel k nej s venovaním. Keď to videl správca mestského parku, dal malému chlapcovi takú prednášku, že tam sedel a rozplakal sa.

Chlapec uplakaný, usoplený, neučesaný, brčkavý, strapatý s prvými hodinkami na rukách tam sedel a pozeral do fontány. Keď ho videla, mala chuť sa o neho postarať a vynadať tomu ošarpanému truľovi. Rodičia ju však zobrali preč a nezbedné chlapčisko rumázgalo.

Čas ubiehal pomaly a prišiel čas školy. Mal prvýkrát v živote na malom saku zelenú stužku a kvietok. Keď však chcel pani učiteľke venovať svoj kvietok, nejaký hastroš mu odtrhol kvet a tak pred ňou stal ako soľný stĺp s holou stonkou. Ale už neplakal, iba sa tváril nešťastne.

Počas základnej školy sa oboznamoval s učivom tak neohrabane. Naučil sa milovať starých Vikingov, príbeh o Augiášovom chlieve, napoleónske obdobie a jednu z najkrajších poviedok pre malého chlapca, čo napísala literatúra.

Na poviedke od Karla Čapka „Sbírka známek“ je kúzelný spôsob zobrazovania citlivosti chlapčenského kamarátstva. Prirodzene, že aj naše spomínané chlapčisko mala svojho Lojzíka. Kamaráta, s ktorým sa delil o všetko. Najprv o roztrhané tenisky, potom o prejdeté kilometre, časom o príbehy s dievčatami, o prvých pracovných skúsenostiach a tak.

Základná škola skončila a on sa pobral ďalej po svojom rebríku. Na strednej škole spoznával dievčatá, vymýšľal si hovadiny a tie písal potom do školského časopisu. Sedel v poslednej lavici pri okne a pozerával sa na komíny a na dievčatá takým vzácnym, veselým pohľadom.

Podaktorí ľudia hovoria, že na strednej škole sa človek formuje ďalej. Dá sa povedať, že úspechy mnohých začínajú práve tam. Saint-Exupéry píše v Citadele, že základy lode treba pevne upevniť a nikdy sa nesmú meniť. Podobne je to podľa mňa aj s človekom. Je to práve tá stredná škola, kde sa treba poriadne upevniť a ísť ďalej.

Podobne to mal aj náš huncút. Naučil sa milovať predmety, ktoré ho nasledovali ďalej preč. Nebolo to raz, čo sa dohrabal do školskej knižnice a tam si čítal o histórii. A to ani nevedel, že história ho bude sprevádzať celým životom. Okrem histórie sa zamiloval do beletrie. Tak ako každý chlapec v tom Hamletovskom veku, i on miloval Romaina Ronalda, Ericha Maria Remarqua a Karla Čapka. Veru, posledný menovaný sa stal jeho duchovným otcom, človekom, čo ho podporil, keď to najviac potreboval.

Na vysokej škole začal študovať veci, ktoré miloval. Naučil sa veriť myšlienke, že pracovať na niečom, čo máte radi, je čertovsky dobrá vec. No a tak drel a drel, študoval, nosil si veci domov a prihováral sa stromom. Svojmu Lojzíkovi sa vždy zdôveroval, čo sa všetko naučil a ten naopak. Niet nič krajšie na kamarátstve ako sa jeden druhému zdôverovať so všetkým. Od tým, že na bratislavskom erbe nie sú holuby, až po tom, aké dievča sa mu páčilo.

Prišiel čas, kedy odišiel z domu. Našiel si prácu ďaleko a preto musel opustiť i rodné mesto vrátane starej Aidy, mestského parku, pivovaru Golem a Urbanovú vežu. Asi nikto nikdy neprerozprával povesť o zvonárovi Urbanovi toľko možnými spôsobami ako práve on.

Myslím, že môžeme odísť kamkoľvek na svete. Duch mesta, v ktorom sme vyrastali, je s nami stále. Vedel to veľmi dobre aj náš spoločník týmto príbehom. Nikdy nezabudol hovoriť príbehy o starých Košiciach, ktoré nikto v Košiciach nepoznal tak ako jeho sestra a on.

Dostal sa veľmi rýchlo k ľuďom, čo ich vlastné ego obmedzovalo myslenie. Boli to ľudia veľmi nešťastní, hrdili sa vlastným bôľom. Ich jediná radosť na svete bola, keď sa sťažovali druhým ľuďom, aby ich ľutovali. Je to jednoduché, zámer bol taký. Čím viac hrozných vecí sme prežili, tým viac nás budú ľudia obdivovať. Ktovie, kde svet prišiel k takým zvráteným názorom.

Bol to pre neho veľmi smutný svet, studení ľudia ho tvorili. Spoznal obrovské množstvo ľudí, ktorí sa doslova nechceli zamilovať. Už to Karel Čapek píše vo svojej Matke. Mír, soucit, láska, to je všechno hezké, ale teď jaksi na to není čas. Isteže on to myslel v inom kontexte, ale náš švihák tento výrok okúsil. Je smutné, keď ľudské ego sa stane tou najvyššou hodnotou.

Dievčatá sa menili na obludné monštrá, ktoré cítili potrebu každému na plnú hubu rozprávať ako ju trápia (nielen v posteli) ich polovičky, ale ostanú teda samé? A chlapci? Vo veľmi mladom veku sa z nich stali skúsení muži a radili kdekomu o všetkom. Kamarátstva pomaly vymierali a ukazovala sa na ľuďoch taká sebadôležitosť.

Pochopil, že toto nie je svet, ktorý chce vytvárať. Nejaký čas sa naučil odosobňovať z ľudí, ktorých správanie mu ubližovalo. Pozeral sa do Citadely a začal i on v sebe tesať vlastný chrám. Začínal zdrhávať zo spoločnosti a uchyľoval sa k veciam, ktoré ho kedysi bavili.

Naučil sa, že keď mu je najhoršie, je dobrý nápad prečítať si to, čo kedysi miloval. I preto otvoril Troch kamarátoch a autor mu otvoril oči a rozosmial ho. Podobne aj Romain Roland, keď píše, že pre ženu je najkrajší pocit, keď vidí svojho milenca na fotke dieťaťa.

Ktovie ako sa ocitol v Lisaboni. Kráčal brazílskou ulicou. Tam, kde treba zabočiť pri nemocnici doprava a hrozne pršalo. Pochopiteľne, že tento lagan nenosil nikdy dáždniky.

A tak vedľa neho stálo plavovlasé dievčisko a hrozne sa smialo. On nevedel po portugalsky ani slovo. Preto pozrel na to veselé stvorenie pred sebou a zašvitoril.

„Jój, ty tepša! Si ešte nevidela pekného chlapa, čo zmokol?“ rozrečnil sa a išiel ďalej. Ona sa rehotala ešte hlasnejšie a on si vlastne uvedomil, že je pekná.

„Človek bez lásky je ako mŕtvola na dovolenke. A ty tu lásku rozsievaš ako jarný vánok.“ i riekla mu a vydala sa iným smerom. Schválne, ako dieťa, keď sa hrá na schovávačku.

Rozmýšľal ako ju nájsť, ale vedel, že to chce urobiť. Aj keby mal celú portugalskú metropolu prevrátiť. Na chlapoch je prazvláštna vec, čo všetko robia, keď ich nejaká dáma očarí. Majú chuť zničiť armádu, prejsť celé mesto, naučiť sa lietať a čo ja viem, čo všetko.

A tak sa vybral do Benficy a začal trošku rozmýšľať o meste. Napadlo mu, že je len jediné miesto, kde ju nájde a jediná vec, čo mu napadla. Remarque. Kde sa odohráva Noc v Lisabone? Utekal do prvého antikvariátu a hľadal knihu s nápisom Uma noite em Lisboa.

Rio Tejo vedel, čo znamená a tak utekal ako blázon. Behal po železničnej stanici Belém, videl most, ktorý je spomienkou na karafiátovú revolúciu a nakoniec ju videl ako sedí na lavičke a pozerá na rieku. Utekal kúpiť nejakú napolitánku do prvého stánku. Odtrhol voľajakú burinu, čo tam rástla a sadol si k nej.

„Počul som, že franúzske väzenia nie sú také zlé ako nemecké.“ usmial sa na ňu.

Všimla si jeho kvet a celá ožila. „Vidím, že posledný romantik ešte stále žije. Kde si to preboha odtrhol?“ spýtala sa ho tými svojimi peknými, nežnými očami.

„Predsa, pri kostole. Farár mi pomohol.“ usmial sa pomaličky.

„Odkiaľ si, ty naničhodník?“ opýtala sa ho to a medzi dvoma ľuďmi sa začínalo vyvíjať niečo krásne.

„Ta zos Košicoch.“ povedal jej a ona sa mu div nevrhla do náručia.

Niet krajšieho pocitu, keď človek stretne niekde ďaleko kohosi, s kým sa môže rozprávať o škôlke na Ipeľskej ulici, o Dominikánskom námestí, o kalvínskom kostole, kde sa tam za roh chodilo slopať, o parku pri stanici. A samozrejme, o starej Aide.

Sedeli pri majáku, pozerali na rieku Tejo a obaja mysleli na to, že kedysi dávno sa tu odohral príbeh.

„Kde myslíš, že to bolo?“ opýtala sa ho, už držiac sa za ruky.

„Podľa mňa tu bolo trošku ďalej.“ pošepkal jej a ukázal na miesto, aby sa trošku nahla a on sa jej pozrel lepšie do výstrihu.

„Ty lunt! To sa vôbec nehanbíš? Ja, také dobré dievčatko!“ rehnila sa vedľa neho a noc strávili vedľa seba pri tom majáku. Opretí ramenami k sebe sa zhovárali o Noci v Lisabone. Boli šťastní.

Párkrát im ešte lisabonská pláž robila spoločnosť. Chodievali spolu, držiac sa za ruky objavovali jeden druhého v metropole Portugalska. O nejaký čas sa rozhodli spolu bývať a ich prvá návšteva sa odobrala do cukrárne.

„Vieš, že mi tá cukráreň pripomína starú Aidu, na Poštovej ulici?“ usmiala sa na neho a celého ho pomaľovala zmrzlinou.

Prirodzene, že cukráreň v Lisabone nemala nič spoločné so starou Aidou. Vlastne, až na obyčajnú maličkosť.

„Do starej Aidy sme chodievali stále po kostole. Ja som prirodzene chodil tak neučesaný, neostrihaný, rozgajdaný.“ škeril sa na ňu.

„A vo flanelovej košeli?“ pošteklila ho slovami a on sa úplne roznežnil.

„Stále máš rád trubičky?“ nedala si povedať.

„To si naozaj ty?“ nebol schopný slova.

„Samozrejme, že som to ja. Už prývkrát, keď si sa na mňa usmieval tými jamkami, som vedela, že si to ty. Kde si bol celú tú dobu?“ nedala si povedať.

„Ale. Keď som mal 10 rokov, musel som opustiť Košice.“ riekol pomaličky.

„Prečo? Ja som tam bola až do 21.“ šteklila ho tými najkrajšími očami na svete.

„No, prišla Godzilla a zožrala nás. Ja som celý čas bojoval a myslel na teba. To jediné mi pomohlo prežiť.“ riekol jej a ona sa hrozne, nahlas zasmiala.

„Nikdy si neprestaneš vymýšľať, čo?“ usmiala sa.

„Veď ty si to na mne stále milovala.“ a kráčali von z cukrárne.

A tak nám stará Aida ukázala svoj príbeh.

Zdroj obrázku: http://static.panoramio.com/photos/large/60379427.jpg [cit. 2014-05-20]

Dzešec bodi, co bi mala mac žena mojho šerca. Kedi ja taku stretnem a kopnem do rici totu ľompu, co mam doma a musim s ňou spavac?

Poslednú dobu šicke hutoria o šťastnim živoce. Najmä o tim, abi šicke mali bars dobreho partnera a zda sa im to nemožne. Sluchajce me, vi ceľata. Ja vam povim šicko. Ja znam, že še vam zda, že mac dobreho partnera je nerálne. Znace čom? Bo sce glupe a retardovane a ešči zdehnice, vi šviňe!

Tota doba neni ani tak o tom, že je nerealne dakoho normalneho spoznac, ale skorej o dačim inakšim. Skrátka a dobre, ľudí vecej zaujíma vlastné nešťastie ako normalni život. Uvedomce sebe, že podaktori ľudze miluju ten pocit, kedz možu o sebe bešedovac jake hrozne životi maju. O tim, že ich voľba partnera je vlastne utrpenie. „Och, čom ja taka glupa nalpa, že mušim mac takeho chlopa, co mľaska jak šviňa vof reštauracii a ešči po každim jedle sebe odrihne jak dajaka gazela.“ Abo aj inakši. „Čom ma ten muj neporanta na gauču jak to robia vof knižkoch od Otčima O Otcova abo od totej Evi pošahanej?“

No, odpoveď je jednoducha. Bo ti takeho chceš. Ti miluješ tu drámu, co vitvaraš, abi si ukazala, že co šicko si zvladla. Taže, mila, zlata. Tak ci treba. Základná podstata šťastia neni vof žiadnich tajomstvach abo kľučikoch abo vof dajakej knižke jak najsť toho praveho. To je len o tim, že ľudze, co vitvaraju taku dramu a sťažuju še na toho svojho partnera, su rozmaznane jak 3 ročni Janko. Bo to je tak. Kedz žerem dajaki chleba zo šmľacom a ešči k tomu hurki i papriku a zapijam to alpou, pridze za mnou Janko, že i on take chce. A kedz odrežem mu chleba i hurku, ta še ruci o žem. Čom? Bo on take chce jak ja, ne ine!

A toto, mili ľudze, toto je i u vas. Vi sce tak rozmaznane dobou a take glupoti, co vi povidumujece, to až človek sebe začne olej do žili pichac.

Neška je veľka moda pisac članki v pravidlach. Taže, dzešec bodi, co bi mala mac žena mojho šerca. Kedi ja taku stretnem a kopnem do rici totu ľompu, co mam doma a musim s ňou spavac?

Perši bod: Nepotrebujem od ženi, abi mi kupila každi dzen pivej a abi som mal furt po praci večeru.

Potrebujem od ženi, abi me čekala pred obchodom, kupili si rožki a šalat a išli sebe dac pred tesco jak posledne socki.

Druhi bod: Nepotrebujem od ženi, abi som sa s ňou chvaill pred svojimi kamaratmi.

Potrebujem od ženi, abi so mnou začala vitvarac taki tip kamaratstva, že jej budem doverovac.

Treci bod: Nepotrebujem od ženi, abi si každe viročie kupovala dajaku šumnu spodnu bielizeň.

Potrebujem od ženi, abi si so mnou vitvarala sviatki a viročia, kedz še daco mimoriadne udeje.

Štvarti bod: Nepotrebujem dámu, co še budze hlasic na každu dietu a starac še o svoju postavu, abi šicke vidzeli jaka je šumna.

Potrebujem dámu, co mi sama navrhne. „Sluchaj, co tak sebe kupic vino a isc še do parku zdruzgac jak dajake paviani!“

Piati bod: Nepotrebujem ženu, co mi budze dokazovac aka je skúsená a keľo veľo toho ma už za sebou.

Potrebujem dámu, co sebe uvedomi, jak veľo ju toho čeka so mnou.

Šiesti bod: Nepotrebujem so ženskou rozoberac hlubokointelektualne debati.

Potrebujem si s ňou večer šednuc na ric a bavic še o tim, co mi robil, kedz mi ešči chutili mravce.

Siedmi bod: Nepotrebujem ženu, co na Vianoce še me budze pitac, co mi ma kupic.

Potrebujem ženu, co mi povi: „Drahi moj, sluchaj! Si zli jak čort a ja na tebe zapomla. Ale ta tu maš aspoň horalku, bo ja vim dobre, že ju ľubiš.“

Osmi bod: Nepotrebujem ženu, co me budze predbiehať, že jaka je mudra a vie toho vecej jak ja.

Inteligentni človek sebe nepotrebuje dokazovac aki je pred druhimi. Skorej bi bolo prijemne odhaľovať na sebe chibi a žiť zos nimi.

Deviati bod: Nepotrebujem ženu do postele, co budze extra vikonna a poznac milion poloh.

Potrebujem ženu, co, kedz še s ňou začnem bozkavac, tak sa ťukneme zubami a furt večar si na to spomenieme.

Desiati bod: Nepotrebujem kucharku, upratovačku a pračku. To šicko znam i ja.

Potrebujem taku, co sebe furt vof sobotu šedneme a budzeme bavic: Meno, mesto, zviera, vec.

Ibaže toto asi ani netreba písať. Jednoducho, po čosi podobnom túži hocikto, kto je normálny a slušný. Ale vy nie ste slušní ľudia, vy ste také svine, čo potrebujú vzbudzovať a každého obťažovať svojou životnou prehrou. Viete, drahí ľudia. Sami si za to môžete a tak si lížte tú svoju hnusnú smotanu! A ešte niečo vám k tomu napíšem. Viete prečo sa topíte v takých sračkách? Lebo na viac nemáte. Dobre vám tak.

Pivej vof Plzni

Ta co ľudze? Pijece pivo? A fajne? No, ta dobre. Pivo je bars smačni pokrm. Dakdzej služi jak jedalniček. Da še pic zos šickim a furtom. I dakedi še človek stane obeťou rusnackeho pitia. To su take stavi, že rucace do seba jedno poldeci za druhim a zapijace pivom jak kebi sce parki zos fizolou jedli. A co pivo zos Plzne? Znace, dze Plzeň? Ta bars daleko, to tam mušice isc zos rikšou!

Plzeň abo Pilsen (kedz tak, otvorce bing mapi a pišce to slovo. Možno vam najdze daco inakši, ale na Microsofte (čom som to napisal zos veľkim M?) to neni nič neobvikle. No, ta ľudze, plzenske pivo je vraj najsamlepši na švece. Teda to zaleži i od karčmoch, bo dakdzej še k tomu pivu spravaju jak kebi to dajake kloktadlo bulo. Ale su karčmi, dze Plzeň je daco take jak perša laska. Ja vam povim legendu o plzenskom pive a čom take dobre bulo.

Vof Plzni bulo bars veľo piva dakedi. Tam pomali každi varil pivo a to i tak vipatralo. Dakdzej sce prišli okoštovac a ostali sce tam na furt. Znam jeden pripad, kedz chlop išol do domu na pivej a vžal sebe dzifče, bo take dobre pivo varilo. Ale dakdzej, ja neznam, či to vof harčku, dze varili pivo, varili dajake tristoročne ponožki, šmerdzace. To bola tragedia. Vžali sce pivo do gágora a normalne vam tak plano bulo, že sce išli radšej dajaki krem na topanki olizovac, abi vof piskoch aspoň dajaka chuť bula.

Ta radnim še to ne bars pačilo, bo ľudze buli jak patkane. Nešťastne, pivej plani, nalada o ničim a okrem ineho i zavisc totim, co pivo znali robic. A tak stanovili dajaku komisiu o tom, abi išli koštovac pivej. Vof komisii bulo paru parobkoch, jeden bul Gusto a druhi še tak bars čudne volal, Klingač.

I išli za radnim.

„Ta vi už tu?“ opital še ich jak zbešneti.

„Ta a dze bi mi buli?“ hutorel jeden zos nich.

„Ta bizomne vof karčme.“ bešedoval radni a bil sa vof hruď jak dajaka guta.

„Ta co mame robic? Šak nam povidz.“ zvedavi čavargoš popital še o robotu.

A tak im višvetlil. Mali zobrac kožene nohavki a chodzic po domoch. Kedz prišli do domu, pivo viliali na lavicu a oni tam šedli a bavili mariáš. A kedz še po dajakim čase rozhodli vstac, plano. Mušeli še tam prilepic a isc vonka aj zos stolkom.

I prišli do dajakeho domu a ľudze nechapali, co še stalo.

„Ta co mame robic, chlopi?“ pital še ich stari chlop.

„Ta šak tu daš ladičku abo lavicu a vileješ na ňu pivo a mi na ňu šedneme.“ povedzeli mu.

A tak zos všadzi išli doraz het, bo še neprilepili zos riťou na ladičku.

A až raz večar, kedz už buli unaveni a tak radi bi sebe dali pivej, prišli do jedneho domu. Tam dajake dzifče ich privitalo a jej ocec vilial na ladičku pivej a oni še prilepili. Normalne mušeli isc vonku zos totim stolkom, bo to ne sranda. Buli radzi, ale i kus vreščali jak dajaki tiger vod džungli.

A na totim mieste sa piše historia plzenskeho piva. Ta naj vam šmakuje! Len to nepice nikdaj vof Prahe, v Ďablicoch, tam pri cinteru. (Okrem ineho, tam je čašnička, co vas zožre za živa! Striga!)

Spotify na Debiane

Ľudze, sluchajce: Ja vam povim, jak nainštalovať Spotify do Debianu. Znace co to je Spotify? To bars smačna vec. 

Ta, kedz mace Linux a distribuciu Debian, čitajce. Vof inakšim pripadze, ľapčibudki hľedajce dakdzej na internece. (I Ubuntu abo Linux Mint možece čitac, ale tam davajce pred šickim sudo. Abo napišce sudo su a dajce heslo a budzece i tam root.)

no ta taka vec: Jaku mace verziu Debianu? Bo to ne sranda, existuje ich veľo, das od pejcki ešči je podpora, ale to už nepametám, bo ja glupa hlava. Ja dumal, že šedmička budze dobra, teda wheezy. Jessie mi ešči neskušal. 

Perši krok: Ice do konzoli. Taka guta, terminal abo console abo dajak tak še to vola, neznam jake mace graficke prostredie. 

Druhi krok: Mušice buc administator. Znace jak? Jeden admin vladne šickim. No, taže perši prikaz, co napišece do konzoli (budzem tomu tak bešedovac) je: su. (Akože switch user.)

Treci krok: Co vam lepši? Nano abo mc? Nano je take daco jak poznamkovi blok vof konzole. Kedz še vam to zda cešši, vedz vam povim, co robic. Kedz še rozhodnece pre nano, pište: nano /etc/apt/sources.list  a tam pridace repozitar, znace jak, ne? Pervej napišce poznamku, abi sce znali, co to za guta. Vof totich skriptoch ma poznamka tvar mriežky, taže toto #. Vecka napišece cestu k repozitaru. Takto: 

#Spotify abo tota guta, co prehrava špivanki. 

deb http://repository.spotify.com stable non-free

(inak vof Linuxe še odporuča dac za každim prikazom enter.)

(Vof pripadze, že nechcece patric na čarnu obrazovku, skuce to iste vof mc. Proste dajce sebe do konzoli prikaz mc, nebojce še a icce cez adresarovu štrukturu a tam to už najdzece, bo vi ne glupe.)

Štvarti krok: Izdeme hľedac kľučiki: No ta zaš še vracime do konzoli a pišeme jak diktát vof škole. Ja vam budzem diktovac: apt-key adv --keyserver keyserver.ubuntu.com --recv-keys 94558F59

Piati krok: Ta puščime apt-get update

Šiesti krok: Idzeme nainštalovac Spotify, abi sce mohli sluhac daco šumne, napriklad Ine kafe. Znace jak? Ja vim dobre, že vi znace, ale kebi sce neznali, ta pišce: apt-get install spotify-client

Šedzmi krok: Šicko je hotovo, otvorce sebe das dzešec fľaški piva a puščice sebe daco smačne. (Ale Repete tam net je.) 

Ta co? Bavi? Bo kedz ne, ta občas može chibic i knižnica libssl. No popatrice cez aptitude, či mace nainštalovanu knižnicu libssl0.9.8 

Nemace? Ta to jake plane. Kedz neni ani vof repozitaru, skusce baliček stiahnuť a nainšalovac ručne. Vof totim odkazu budze. 

A potim nainštalujece ručne: Znace toto, ne? dpkg -i (a nazov baličku. Neže ho budzece pisac ručne, co sce šalene načisto, na take veci použivajce klavesu TAB.)

Kebi daco, i vof angličtine som napisal.

Majce še šumne!

Spotify on Debian

How to install Spotify on Debian?

zeroth step: I have tried on Debian Wheezy. (I don't any experiences with Debian Jessie)

First step: go a break :)

Second step: Open command line.

Third step: go to root. (command su)

Fourth step: write nano /etc/apt/sources.list (or use mc)

Fifth step: add repository to linux: write note (# - this is a note) spotify (for information) and in the next line you add repository: deb http://repository.spotify.com stable non-free

(I think that you know what is non-free software.)

Sixth step: You must add key from keyserver. Go to command line and write: apt-key adv --keyserver hkp://keyserver.ubuntu.com --recv-keys 94558F59

Seventh step: apt-get update

Eight step: apt-get install spotify-client (you may use && on the command. In this example: apt-get update && apt-get install spotify-client)

Ninth step: enjoy with Spotify :)

Note: You may a problem with library libssl. In this case you must download libssl0.9.8. (try repository with aptitude.) If you don't library in the repository, you must download it.

This process you may use on the Ubuntu or Linux Mint.

And now: East Slovakian version.

Oáza

Oáza buď moja,
ty moja sýkorka od loja.
Si moje útočisko púštne,
vždy rozveselíš moje oči,
keď sú smutné.

Napoj ma prosím,
keď budem smädom skapínať.
Dodaj mi dúšok vody,
ale nie tak, že ma bude napínať.

Nakrm ma, keď budem hladný,
hoc aj starým mäsom a šiškami,
Ale radšej by som zjedol tvarohový koláč
so slivkami.

Harry Potter OS

Vo vlaku, IT debata

prvý: Ja mám Apple výrobky.
druhý: Ale to sú teda bludy. Nikdy tam nič nefunguje.
prvý: Mne funguje všetko. Ja si všetko klastrujem, rendrujem, synchronizujem.
druhý: Hej, ale ty máš asi apple, ktorý prežil.
prvý: Aj ty si chlapec, ktorý prežil.

A tak vznikol Harry Potter OS.

Český Krumlov

Český Krumlov 2.deň, v lese

Český Krumlov, deň 1