Lokše

Čas plynul a my sme sa medzi sebou častejšie budili. Ja vlastne ani neviem kto si ku komu doniesol veci. Spoločne sme si prali spodné prádlo, či iné drobnosti. Utierali sme sa do spoločných uterákov a jedli zo spoločného krajca chleba. Z nejakého dôvodu sa nám to zapáčilo, dokonca sme na seba preniesli aj svoje slabosti. Volala ma posledným romantikom a ja ju nezábudkou, lebo nezabúdala. Ako vonia chlieb, ako ma má zobudiť, ba i čo má robiť, keď omylom nezamknem dvere do kúpelne.

Najkrajšie boli rozhovory o všeličom, v posteli sme dokázali byť do rána a rozprávať sa. Párkrát som zaspal a študenti mali radosť, lebo som neprišiel na prednášku. Najkrajšie bolo povedať im, „No, nemáte 15 rokov, včera som sa s drahou zarozprával a nejako som zaspal. Ak vás to mrzí, vďačne príjmem na konzultáciu niekoho z vás.“ A tak niektorí prišli, ale viac sme sa bavili o dievčatách a o futbale ako o informatike.

Mal som rád to obdobie, keď som s ňou chodieval na obedy. Potom sme mali sladké obdobia, keď sme sa držali za ruky a chodievali do najrôznejších cukrární. Občas sme ušli bez platenia, inokedy sme šli v MHD na čierno a raz sme si kúpili časopis ako naše Bravo a robili si testy. Pamätám si ako sme si robili erotický horoskop. Našťastie mi nevyšlo to, čo vychádzalo niekomu. (Rád sa počas aktu pozerá na seba v zrkadle, aby sa videl ako mľaská a krochká.)

Párkrát prišla domov taká iná, smutná. „Nahnevali ma v škole, nechcem o tom hovoriť.“ Hovorila. Trápil som sa sčasti na tom, ale nechcel som rýpať. Občas som v škole začul na ňu nejaké slová, ale nezasahoval som. Boli sme smutní obaja.

Raz som prišiel domov zo šenku, opálený bájnym nektárom. Chodil som po ňom po štyroch a vyspevoval o dušu vof celom tom valale. Netrafil som sa do dverí a chvíľu som dumal, žeby som mohol spať vonku. Čo spitú hlavu napadnú za veci, jeden by neveril. Nechápem prečo o tom ešte nikto nerobil výskumnú štúdiu.

Zrazu sa otvorili dvere a na mňa sa ozval zaujímavý úsmev. „A ty tu čo robíš, ty holofojtoš, ty holobriadok! Ožran, zlial sa tu akoby oslavoval ZSSR, taký je červený!“ A pustila ma dnu.

Bol to veselý večer, osprchoval som sa a ľahol si do postele. V noci som sa zobudil a pozrel sa na ňu. „Až tak veľmi smrdím po tom octane, čo som vypil?“ Opýtal som sa.

„Ale čoby, však si sa sprchoval. Teda za predpokladu, že si sa tam nesprchoval s nejakou beštiou, pažravcom, obludou, zrudou, strašidlom alebo strýkom držgrošom.“ Zasmiala sa.

„Nepamätám si, ale vkuse to vyvreskovalo KRAKENHAUS!“ Povedal som.

„Čo je to KRAKENHAUS?“ Nedalo jej.

„Nemocnica po nemecky.“ Hovoril som nežným hlasom.

„Tam by sa ti páčilo, čo?“ Zaštebotala.

„Isteže, za predpokladu, že by si tam chodila v čiernom spodnom prádle a bola by si celá v bielom.“ Nedal som sa.

„A červené by ti teraz nevoňali?“ Nadvihla obočie a ja som sa pochopiteľne začal hrať na bádateľa.

Ráno sme sa zobudili každý na inej strane postele, mala strapaté vlasy a ja som jej mal chuť urobiť raňajky.

A dni ubiehali ďalej, študenti zlostili a ja som im rozprával o všeličom. A potom mi to napadlo, urobiť niečo uletené, utopistické. Šiel som na jej prednášku pred koncom a zaklopal som. Otvoril som a pozrela sa na mňa. „Čo si prajete pán kolega?“ Spýtala sa. A ja na to, „Poď do krčmy sa opiť.“ Študenti pochopiteľne vybuchli smiechom.

Poobede sme neučili, tak sme si išli kúpiť fľašku a šli do parku. Ani neviem kde tá fľaška skončila a koľko sme z toho vypili. „Čo budeme robiť s tými peniazmi? Nepreplatili mi 3 služobné cesty.“ Hovorila a ja som vedel, že to je to, prečo bola občas taká smutná.

A tak sme začali robiť nejaké alternatívy. Pobozkal som ju, pohladkal ju po vlasoch, pošteklil po kolenách a ona sa začala pýtať, „Prečo musíme až tak ďaleko bývať?“ A váľali sme sa po sebe na tej deke, ešte oblečení, ďaleko od civilizácie. Keď som pobozkal jej horúce lopatky, povedal som jej, „Škoda, že nemôžeme pokračovať.“ Hovoril som jej.

„Prečo? Počuješ nejakého človeka?“ Opýtala sa ma.

„Houby s octom! Ale treba mi poslať životopis do OVB!“ Za to sa začala smiať o dušu a šli sme do cukrárne.

Našli sme časom alternatívu ako vyriešiť tie neplánované výdavky vzácnej univerzity. Ale trápilo ju to dlho. Bola trochu pokojnejšia, rovnako strelená, čítali sme si Roalda Dahla do noci, ale nebolo to ono.

A tak sme jedného dňa obaja dostali až pažravú chuť na lokše. Bola jeseň, kopce holé, na ktorých sme videli hrady.

„Poďme si robiť lokše, mám kus husacej masti, blíži sa predsa Martin!“ Hovoril som a ona mi riekla, že teda dobre. Krásne sa usmievala, ako dievčatko v škôlke.

„Najradšej by som ich všetkých nakopala do zadku!“ Hovorila, keď niečo kuchtila a potom sa mi ospravedlňovala. „Ja by som radšej s tvojim zadkom robil iné veci.“ Hovoril som tajomne, hlasom akoby som jej oznamoval trest smrti.

„A čo, ty zvedavec!“ Rozčertila sa.

Mal som rád tie jej slová ako bádateľ, zvedavec, zbojník, tulák, objaviteľ, cestovateľ a čo ja viem čo všetko.

A tak ona varila, ja som vzal arch papieru, kačacie brko, namočil do kalamáru a písal.

„Milá a drahá súdružka teta, čo neplatí dlhy,

asi nebudete mať veľa času s prečítaním si týchto riadkov, pretože musíte pozerať porno.“ Pozrela sa na mňa a rozosmiala sa. Predstava, že zamestnanec univerzity príde domov, zapne si porno, ju rozosmiala.

„Viem, neviete si vybrať, idú tam samé znamenité historické seriály. Napríklad aj ten, ktorý je vynikajúci v stavbárskom odbore. Píšu tam o tom, ako sa v minulosti stavali paneláky.“

Na to som počul len, „MARTIN!“ A zvedavo sa pozerala na papier.

„Je mi nesmierne ľúto, že takej aktivite prevádzkujete v škole. Mne by to vlastne nevadilo, ja som predsa Pepek Námorník, ale čo taká denná tlač? Veď ona píše len o výstavbe tunelov.“ To bola ďalšia veta. To už sedela pri mne a rukami ma objímala.

„Rád by som napísal pracovný posudok jednotlivých vašich zamestnancov, najmä finančné oddelenie.

Kolegyňa, ktorá uznáva Háre Krišnu. Sloboda náboženstva je vec jedna, ale trvalý príkaz na úhradu cestovných príkazov sa neposiela na jej osobný účet. Nerobí to dobre kolektívu.“ Pobozkala ma.

„S pozdravom tvoje čierne svedomie, tvoj hochštapler!“ A to som už nechal písanie aj ja a vrhol som sa jej do náručí.

Oskenoval som to, vytvoril si účet udavac a dačo. Poslal som to celej univerzite. Dokonca aj sebe, nehovoriac o tom, že som to posielal každých 20 minút. Aby nebolo jasné, kto to je, napísal som si skript, ktorý taký mail generoval každých 5 minút. Dokonca som to poslal aj do objednávky na email školskej jedálni. Museli mať radosť.

A čo sa nestalo. Učil som raz informatiku, hovoril som im o tom, čo za svinstvo sa deje na škole.

„Vy ste to!“ Skríkol jeden z tých správcoch, čo vedia napísať do príkazového riadku CLS a tvária sa ako bohovia.

„Ja som Martin.“ Podal som mu ruku akoby som chcel povedať študentom, „A teraz poprosím na pánovu počesť mohutné hurá.“

„Tu je ten počítač odkiaľ chodia tie maily.“ Pozrel mi sprisahanecky do huby a pohladkal sa po vlasoch a po prsiach.

„Predstava, žeby na 286ke, kde je bohvie aká malá ramka a hardisk asi 42 MB, bol mailserver je veľmi pekná.“ Povedal som im a oni skoro dali tomu počítaču ránu.

Škoda, že časom prišli na to, čo je SPAM a ako sa dá odstrániť odosielateľ do SPAMU.

Prvý sneh

Stretnutie

Ja neviem čím to je, ale na jeseň človeku prídu do hlavy spomienky a má chuť o nich rozprávať. Sedieť v pivnici, piť medové pivo, voňať cesnakový chlieb a syr jesť o dušu. Na jeseň sa možno povrávajú príbehy, lebo sa vtedy aj konali. A ja mám jeden príbeh, o ktorom túžim rozprávať. Tak sa posadajte okolo misy pirohov a napite sa mlieka. Len počkajte, zapálim si bafku a hodím nejaké to poleno do krbu.

Bola jeseň, stromy mali čiernu kôru a hmla sa rodila neustále. Pomarančové listy, voňavé čaje, rieka a zvedavý študent v knižnici. Isteže som tam nechodil kvôli časopisom, nepísal som si poznámky, ale dôvod bol prozaickejší. Teda sem-tam som niečo prečítal, ak tam náhodou nebola.

Tak dobre, od začiatku. Ona bola doktorandka a ja som sotva začal chodiť do školy. Prvýkrát som ju ovoňal, keď som šiel konzultovať seminárnu prácu. Veľmi som si nevšímal aké gebuziny som napísal do práce. Mal som pocit, že i ja som jej učaroval, lebo jej oči hovorili to, čo dievčatá zvyknú, keď sa červenajú a majú chuť, aby im voľačo bolo šepkané do ucha.

No a ako verný romantik som sa hlásil na jej hodiny. Semester, čo semester som si zapisoval predmety a pochopiteľne, že som vystrájal. Spočiatku som zo seba hral dobrého chlapca, ktorý chodí do školy a možno občas si štikne aj v MHD lístok. Časom som sa začal predvádzať a poznala všetky moje tajné zákutia ako jej vykresať jamky pri úsmeve. V bazéne, keď sa čvachtala ona, ja som pochopiteľne jej pozdravil a radšej som sa pozeral inam ako na ňu. Nemohol som sa na ňu vrhnúť rovno tam. Neboli sme predsa sami a ja som bol hrozne hanblivý. Aj keď to z môjho rozprávania takto nevychádza. Chlapci sú stále takí, chcú pôsobiť akí sú oni mudrci. Pamätám si, keď som mal 16. Vystupoval som ako guru lásky, čo už zažilo všemocné veci a radil druhým. Keď som mal 20, už som sa snažil rozprávať o skúsenostiach, ale viac som bol detský. Ale keď som mal 25, uvedomil som si, že som vlastne nič také nezažil, o čom toľko ťarbavo rozprávam. Neviem síce, čo sa v tých 25. rokoch stalo, asi som po nejakom čase otvoril Old Firehanda alebo som si začal na internete vyhľadávať staré kartičky hokejistov ako Brett Hull, Fedorov, Larionov a Fetisov. A pochopiteľne aj Petra Šťastného alebo Zdena Cígera (najmä keď hral za New Yersey).

Bol som s ňou všade. Týždeň, čo týždeň, nepoznal som ju, ale vedel som, že vie o mne. Chcel som občas odtrhnúť nejaké prasličkorasty a odniesť jej, ale moja odvaha potrebovala mamičku.

Ako sa tak čas krátil, prišli iné dievčatá, iný život a iné mesto. Skončil som školu a zdúchol som za hranice. Zašiel som do krajiny Hansa Cristiana a Petra Freuchena. Smial som sa na tom, že ľuďom na dánskom vidieku nerozumejú ľudia v mestách, ale to je aj u nás predsa. Je to krásna krajina, tak ako to písal Karel Čapek, poštári chodiaci na bicykli a majú inú uniformu ako tí v Nemecku. Často som si vyšiel na pasienok a učil sa pri kravách. Alebo som si tam čítal alebo chodil po stromoch. Kravy sa stali mojimi večnými spoločníkmi, občas mi miestni dovolili ich pohladkať, občas sme sa spolu pozhovárali pri teplej polievke o Knudovi Rassmusenovi. Občas mi dajaká krava požula tričko a ja som si tam našiel v istom zmysle kúsok domova. Vedel som, že pôjdem v ten deň na film, iný deň na pasienky, porozprávať sa o živote s Hansom a život plynul ďalej.

Dom, kde som trávil spánok, bol typický severský. Izbu som mal ako Nils Holgersson, presne tak som sa cítil, už len blond vlasy chýbali. Gazdovstvo so všetkým, čo by človek k tomu potreboval. Rúbali sme drevo, sliepky behali okolo nás a so spolubývajúcimi si trošku menili knihy. Niektorí ľudia po dobrej večeri fajčili voňavý tabak, iní mali sladkosti a niektorí si vymieňali knihy. Čítali sme Zločin a trest, Vojnu a mier, Olivera Twista a Canterburské poviedky.

Behal som po Dánsku a chodieval cestami ako kedysi môj veľký literárny vzor. Občas som sa bol pozrieť na jeho divadelnú hru. Každému som hovoril, že som zo Slovenska a že on sa nás zastal a bol som hrdý ako mi láska k jednému nórskemu spisovateľovi urobila radosť. Trochu ma to zmenilo, posunulo iným smerom. Bol ešte jeden spisovateľ, ktorý ma doslova nútil posunúť sa inam. Karel Čapek.

Ráno do práce som chodieval lesom kolo potoka a na zastávke autobusu som si kupoval pečivo. Voňalo mi to, nielen pečivom. Ako tak som šiel na Univerzitu, uvidel som zvedavé oči, ktoré sa na mňa pozerali rovnako ako vtedy. Usmiali sme sa na seba a hneď sme si potykali. „Nečakala som ťa tu.“ Začala.

„A kde si ma čakala?“ Opýtal som sa.

„To by si mi stále neveril.“ Smiala sa.

Prechádzali sme sa kolo stromov univerzity.

„Never hviezdam, že nám svietia,

never slnku jeho smer.

Never pravde, čo lož splieta,

iba mojej láske ver.“ Nedal som sa.

„Prečo Hamlet preboha? Také depresívne hneď na ráno?“ Pošteklila ma pohľadom.

„A čo ti mám teda štebotať?“ Nedal som sa.

„Povedzme niečo ako je mních Vatsjájana.“ Zaškerila sa a ponúkla mi rameno.

„To začo? Veď nemám cukríky.“ Šiel som aj ja na univerzitu.

„Predsa, aby si sa nebál.“ Hovorila mi.

„Používaš moje vyjadrovacie schopnosti. To sa patrí?“ Vyčítavo som sa pozrel do tých očí.

„Isteže ty lunt, harmonikár jeden! Máme dnes poradu.“ Hovorila.

A ja som si zapamätal ako som ich vyrušil párkrát z porady, isteže nechtiac.

„Čo bude hlavnou náplňou práce? My máme rozbehať nejaký nový systém, kde si môžeme známkovať miss sympatia.“ Povedal som jej.

„Pozerám, že na ruky si mi už pozeral, či som miss alebo mrs.“ Čertovsky sa usmiala.

„Nie, ja Ti nepozerám na ruky.“ Hovoril som a pozrel sa jej do výstrihu.

„Mimochodom, máš pekné oči.“ Povedal som jej.

„To, aby som si tu blúzku rozopla ešte viac, aby si mohol viac lichotiť.“ Povedala a ja som stal v nemom úžase.

„No, poď, lebo si ešte budú myslieť, že dačo spolu máme.“ Hovorila.

„A nemáme?“ Nedal som sa.

„Isteže, odkedy si ma prvýkrát videl bez plaviek.“ Začala a otvorili sme dvere budovy.

„Môžem ťa uistiť, že som čistá a nepoškvrnená duša a nikdy som ťa nešpehoval, keď si bola nahá. Dokonca ani v sprche, iba občas som si predstavoval kdečo.“ Hovoril som.

„Kto hovorí o tom, že som bola nahá? Keď som na sebe nemala plavky, mala som nohavice.“ Povedala.

„A tie predstavy ma zaujímajú.“ Doplnila.

„Možno až večer.“ Nadbehol som.

„Dobre, donesiem tyčinky.“ Smiala sa.

A tak sme šli každý po svojom. Nebudem tu písať, či som sa po nej pozrel, lebo by som musel priznať, že som si skoro rozbil hlavu ako som si tresol gebuľu do múra. A tak som bol veselý, voňavý nápadmi a písal som shell skripty ako básničku na učiteľku počas strednej školy.

Stretli sme sa pri obede. „Prečo som si myslela, že tu budeš?“ Spýtala sa. „Som čarodejník predsa.“ Hovoril som magicky.

„A vieš ovládať aj vietor a dážď?“ Opýtala sa, keď sme si vyberali jedlo.

Sedeli sme oproti sebe a ja som jej hovoril, „Iba, ak ti nadvihne sukňu.“ Nedal som sa. A potom som si uvedomil, veď si môžeme hovoriť bársčo (bože, to slovo som nepoužil ani nepamätám.)

„Ak si si nevšimol, mám rifle a sveter.“ Usmievala sa na mňa a občas sme sa pošteklili nohami.

A tak sme šli z obeda veselo, mal som sladký pocit, bodaj by nie, keď som jedol jablkový koláč.

„Čaká ťa ešte nejaká ďalšia schôdza?“ Opýtal som sa jej.

„Iba tá, z ktorej ma vyslobodíš. Ráno to bolo veľmi dlhé.“ Hovoril som.

„Som ti chýbal, čo?“ Odvetil som, občas sme do seba ťukli rukami.

„Tak trošku.“ Povedala.

„To si zaslúžiš nejakú dobrotu.“ Tvrdil som svoj vedecký poznatok.

„Aj dve.“ Nedala sa.

„Občas si neodolateľná.“ Spustil som.

„Dačo nové mi povedz.“ Nedala sa.

„Porozprávajme sa o lemmatizácii.“ Navrhol som.

„Nedbám. Budú sa skloňovať aj jazyky?“ A tými veľkými očami sa do mňa pozrela.

Pobozkal som ju, nebudem hovoriť ako.

„No, aj to by sme mali.“ Trielil som zo seba slová. Iste, dalo by sa to aj krajšie povedať.

„No, naučil si sa celkom dobre bozkávať. To, aby som doniesla večer veľa tyčiniek.“ Smiala sa.

A tak som riešil tu lemmatizáciu a večer sme šli vonku. Po nejakom čase sme začali spolu bývať a po nejakom čase sa ma spýtala. „Kedy som sa ti začala páčiť? Ale vážne.“ Spýtala sa.

„Keď si na jednom semináre povedala, že voľaktorí ľudia voňajú tak eroticky ako kadibudka.“ Hovorila.

„A ja?“ Opýtal som sa.

„Keď si napísal do seminárnej práce, že 'Na internete je mnoho reklamy. Fulltextovej, riadkovej, bannerovej a kopec iného svinstva.'” Zasmiala sa. 

Škvarková pomazánka

Kráčal som z práce domov a myslel na to, čo ma bude o pár týždňov čakať. Prídu svätomartinské hody a to bude kopec radosti. Husacina a vychladené pivo. Vôňa pagáčov a oškvarkov a isto aj nejaké neposedné dievča, čo sa bude chcieť vykrúcať a zlostiť moje kútiky pri smiechu.

Ako som tak kráčal z práce, bola hrozná hmla. Zeleň už dávno ušla, jedine oranžové stromy a čierne korene bolo zreteľne vidieť. Škoda, že som nebol na nejakom kopci, aby som sa pozeral na hmly z hora. To by som videl aj smrekovce ako neopadávajú.

Blatom dekorované topánky a tešenie sa na večeru vždy človeku dávajú pocit jesene. Žalúdok kričí, že som z neho dostal chuť na jablko. A just si ho teraz dám!

Doma, tam v lese, kde stromy vyzerali podobne ako naša chalupa, ma čakal spolubývajúci. Bol to dobrý chlapec, bavili sme sa nepretržite. Zvykli sme si na seba, občas komunikácia slovami bola zbytočná.

Ako som otvoril vráta, nos chytil vôňu kyslých uhoriek. Našťastie tam nebol kôpor, ale boli také jeho. Keď som šiel do kuchyne, niesol plnú náruč klobás. „Budeme mať hostinu?“ Opýtal som sa ho.

„A tak, každý deň je dôvod na to, aby sa človek poriadne nadžgal. Tak počúvam, aké dievča si zasa videl v autobuse?“ Smial sa a krájal si klobásu a zajedol uhorkami.

„No asi tri, každá iná, ale asi by dostala chuť aj na tie uhorky.“ Povedal som.

„Takže si sa s nimi nebozkával a neboli sladké.“ Doberal si ma.

„A čo je na bozkávaní sladké?“ Opýtal som sa ho.

„Všetko. Pokiaľ predtým ješ jablká alebo ona.“ Ohradil sa.

„Čo ty? Ešte stále si verný tej divokej technológii?“ Nedalo mi.

„Bez debaty. Dnes som to inštaloval pol dňa, kým som prišiel na to, že ono to nemá knižnicu.“ Povedal s klobásou v ústach.

„A čo si si chcel počítať? Nejaké utrpenie etického zármutku?“ Opýtal som sa ho a zobol si do klobásy.

„Dobré sú, čo? Starého otca! On nám vždy niečo nechá, keď príde. To je akože vážne názov knihy?“ Opýtal sa ma.

„Čo ja viem. Knižnica má nádherný dvojzmysel. Najmä pre knihovníka, ktorý robí v IT.“ Smial som sa.

„Ja viem, ale ty si tam choď ukladať knižky, už ti prišli.“ Ohradil sa.

A ja som sa potešil i doterigal sa k balíku. A tam miliónkrát prečítaná a večne omieľaná kniha o chlapcoch, čo mali autodielňu. Oto Koster a moja najpôvabnejšia a najmilovanejšia knižná postava. Posledný romantik.

Ja neviem ako vy, ale vždy, keď otvorím Troch kamarátoch, čítam si tú časť, keď sa hovorí o kvetoch.

A tak som sa zatúlal k Alfonzovi v tej knihe a šiel za spolubývajúcim.

„Počuj, nemáš škvarky a vajcia?“ Opýtal som sa a on na mňa vyplieskal oči.

„Aj husaciu masť a potiahnem aj voňavý chlieb susede. Aspoň budem mať dôvod ju vidieť a starý otec nám doniesol kúsok oroseného.“ Riekol šibalsky a doniesol mi fľašku piva.

„Bože, tmavé! Flekovské! Inak...“ Chcel som sa rozhovoriť, lež zavreli sa dvere. Čo jej sestra? Predsa nebude sama doma, keď ju môžem zlostiť pri robení škvarkovej pomazánky.

A jak ho poznám, on sa tam s ňou bude naťahovať a dojedať a ja budem doma sušiť hubu a z toho nedostatku vypijem celý pivový sud. Všetko jeho vina, jeho vina, nikoho iného.

O pár minút sa otvorila kapura, človek mal pocit, že sem došiel vietor.

„Mám chleba a dievčatá nám pomôžu.“ Povedal mi a už ju držal za ruku.

Jej sestra pochopiteľne prišla tiež. Hanblivo sa na mňa usmiala, ja som jej pohľad opätoval. Na hlave mala mašľu a v ruke kusisko chleba.

„Máš pre mňa zásteru? Nechcem sa ušpiniť.“ Povedala mi.

„Mne by nevadilo keby si mala špinavé tričko.“ Pošteklil som ju slovami.

A šli sme všetci štyria robiť škvarkovú pomazánku. Smiali sme sa a jedli. Bolo nám jedno, že vonku zúria tajfúny, leje a stromy sa vyvracajú o dušu. 

Knedle pri rieke

Ráno som sa zobudil čerstvý, oblečenie hneď pri posteli a ja som sa usmial. Spomenul som si na to, čo som včera vyvádzal, ako sme rumázgali cestou zo šenku a ako sme odprevádzali dievča. Páčila sa mi, inak by som sa pri nej neperdvádzal. Niektorých vecí sa človek nezbaví, ostanú v ňom. A ona sa mi páčila celý večer. Hádzali sme si po sebe pohľady a občas sme sa pri tanci jeden druhého tak opatrne dotkne. Človek môže mať milión skúseností, ale každý taký začiatok začína nemotorne a cíti sa ako poriadny blázon.

Dovalil som sa do kuchyne, kde ma čakali rodičia. Cesnakový chlieb a zázvorový čaj bol na stole. Sestra jedla vianočku a pila mlieko.

„Kde si sa včera flákal? A kedy si prišiel?“ Opýtala sa ma mama a ja som vyprskol smiechom. Keby rodičia vedeli, pomyslel som si. Vedeli. Poznali ma a hlavne, však aj oni v mojom veku vystrájali lotroviny.

„Zasa je v tom nejaké dievča, čo?“ Otec dvihol obočie a usmial sa. Ja som mlčal a tváril sa akoby som dostal 4ku z fyziky za to, že neovládam transformátory. (Neovládam.)

„Však si sadni.“ Hovorila sestra.

„Ty si zasa voľačo vyparátil, tak sa priznaj, ako sa volá?“ Opýtala sa ma mama.

„Kto?“ Začal som s divadlom.

„A blond, brunetka?“ Opýtal sa ma a ja som začal nahlas počítať uhľovodíky.

„Nechajme ho teda. Taký je, nič nám nechce povedať.“ Povedala mama.

„Dobre, volá sa Muriel.“ Povedal som po tichu, napil som sa zázvorového čaju.

„Bože, prečo zázvor? Však zázvor sa pije iba v lete, keď je v tieni 40!“ Rozkričal som sa.

„A ďalej?“ Opýtala sa ma sestra.

„Chcela ísť pozerať na netopiere.“ Hovoril som hlasom akoby ma to nudilo.

„Isteže, zasa si všetko vymýšľaš!“ Povedala mi sestra.

„Vy ženy ste všetky rovnaké. Každá mi toto hovorí.“ Ticho som zaštebotal.

Vonku bola hustá hmla, pripomínalo mi to nejakú vatu. Alebo akoby bolo vonku jazero, kopec stromov a sýchravý vietor. Teda nebolo až tak chladno, ale bolo čudne. Dnes bolo to výročie. Podľa tradícií v obci bol deň, kedy sa pralo v potoku. Vlastne o nič nešlo, len bolo treba nejaké oblečenie vziať k rieke a vyprať to na kameni starým klasickým spôsobom. Človek zohnal voľajaké mydlo a pral.

Bola to ideálna možnosť porozprávať sa s kamarátmi tak intímne alebo ako to povedať. Ono pri praní je zopár vecí zaujímavých. Robert Fulghum má poviedku o tom ako šiel do práčovne. A tam človek, keď ukazuje iným ľuďom čo má na sebe, tak rozpráva aj svoje príhody. Čo ja viem, mám špinavú bundu, lebo som spadol do blata, keď som drahej trhal kvety a havko ma chcel ovoniať. (A ja som sa nedal.)

Potom bola ideálna možnosť stretnúť nejaké dievčatá a pokecať si s nimi o všeličom veselom. Bolo to jedno koľko sme mali rokov, všetci sme vyrástali spolu a všetci sme držali v partii.

A tak som si vzal nejaké posteľné obliečky, plachtu a mamka mi pribalila mydlo, vraj sa zíde. Mama je úžasné stvorenie, vždy človeku niečo dá do kapsy tak, aby to nevidel. Okrem mydla som mal vrecká plné jabĺk. Nejaký starý chlieb, keby som očaril slečnu a šiel by som s ňou kačky kŕmiť.

A tak som sa pomaličky obliekal a vyrazil som. Rodičia začali spolu variť a sestra im pomáhala. Kráčal som valalom, pozeral okolie.

„Kde toľko trčíš?“ Opýtal som sa šarvanca.

„Čakal som na tých dvoch, ale oni neprídu. Pôjdeme sami. Asi ako v mladosti, keď sme roznášali letáky.“ Povedal mi.

„Hej, v mladosti. Však to nebolo ani 10 rokov dozadu.“ Povedal som svojou nevymytou hubou.

A tak sme šli po dedine, cítiť všade vôňu rezňov, alebo gulášu. Niekde človek zacítil halászle a inde bábovku.

„Ako po včerajšku?“ Opýtal sa ma kamarát.

„Dobre, len ma bolí hrdlo.“ Smial som sa.

„Bodaj by nie, veď si na ňu vyvreskoval cez pol dediny. Kto to vlastne je?“ Opýtal sa ma pomaly.

„Nemám šajnu. Ale nebolo by zlé ísť k nej na obed.“ Hovoril som a zajedal jablko.

Kamarát mal v ústach ďalšie jablko a hrýzal doň. „Jasné, včera ste sa stretli prvýkrát, dnes budeš u nich na obede a zajtra si ju vezmeš, čo?“ Smial sa a napil sa dačoho dobrého z čutory.

„Čo tam máš? Však daj kúsok do pysku!“ Poprosil som ho.

„Na! Je tam mušt. Vieš, čo by som si dal. Knedľu, ale takú klasickú, nie takú, z ktorej človek má suchoty ešte väčšie ako z 40 ročnej pálenky.“ A šli sme ďalej, mysliac na také tie klasické knedle, čo boli z cesta. Voňali knedľovo a každá stará mama v dedine to vedela robiť.

Prišli sme k rieke a rozprestreli sme si oblečenie, čo pôjdeme prať. Tak sme začali prať a bavili sme sa veselo.

„Myslíš si, že v lige budeme tento rok dobrí?“ Opýtal som sa ho.

„Chcelo by to zálohu vylepšiť. Lebo toto bola strašná čvarga, tá ľavá strana. Až ma z toho chytala triaška.“ Odvetil mi potmehúdsky popod fúz.

A to bol nádherný pohľad na rieku, človek pral a mydlil šaty. Voda odnášala všetko to špinavé so sebou a k tomu na nás padali listy.

Z nejakého dôvodu sa ku mne zahrabali ženské plavky. To už som párkrát zažil, majiteľka sa o chvíľu objaví.

„Predstavuješ si mňa v tom, čo?“ Opýtal sa ma a smial sa.

„Čakám na majiteľku.“ Odpovedal som a smial som sa ešte viac.

„To je teda veľmi romantický spôsob, najprv sa na mňa celý večer usmievať, potom ma nosiť domov a nakoniec mi podávať plavky.“ Ozvala sa a usmievala sa. Cítil som sa ako malý chlapec. Chvíľami som chcel povedať, že radšej by som jej tie plavky vyzliekal alebo dačo také, ale to nejde tak jedoducho ako násobilka.

Dal som jej plavky do rúk a obaja sme sa červenali. „No poď!“ Pozrela na mňa, vzala ma za ruku a ja som pozrel na kamarátov pohľad. Usmial sa a kývol hlavou.

Šli sme niekde, kde sme boli sami. Vybalila z ruksaku staré klasické knedlíky, ktoré by sa dali jesť aj samé. K tomu mala syrové korbáče a nejakú omáčku s mäsom. Ja som mal starý chlieb a keďže sme boli pri jazere, kŕmili sme kačky.

Sedeli sme spolu 2, 3 hodiny a nakoniec sme šli preč. Keď som jej dával pusu, spýtala sa ma. „To ti trvalo teda. Chcel by si žiť inak ako dnes?“ A ja som sa doterigal spokojný do postele a mal obrovskú chuť na knedle.

Ale tá otázka je dôležitá. Chceli by ste žiť inak ako žijete?

Jeseň v Prahe

Trip to Bratislava

Fotka

Všetci sme boli kedysi deti, chodievali sme na banány v čokoláde a nosili rozgajdanú košeľu v nohaviciach. Milovali sme cukrovú vatu a pery sme mali polepené od všeličoho. Jedli sme piesok a stromy voňali lepšie ako mamine buchty. Ja som nosil modré tričko a ona farebné šaty. Ani neviem čo som si na nej všimol ako prvé. Človek nevedel ani ako a už sme sa držali za ruky a hrali sa na všakovaké veci v materskej škôlke. Nevedel som nikdy poobede spať, jedine, keď som si nenápadne k nej ľahol do postele. Kalvária neprišla ani vtedy, keď nám na to prišli. Ale keď mi doma hovorili, že na všetko také ešte mám čas.

Mala krásnu mašľu a ja som jej rozprával ako som počúval o tom, že mašle sa vyrábajú samé. Občas som si vymyslel, že ak jej dám pusu, ďalšia mašľa príde sama. Neverila mi ani slovo, ale pusu som dostal. V tom čase som jej trhal púpavy, zvončeky a palicou zaháňal bodliaky. Hrali sme sa na Troch mušketieroch.

„Nebudeme mať sex?“ Opýtala sa ma raz, keď sme boli sami a ja som jej rozprával v pieskovisku o dobývaní hradu.

„Čo to je?“ Opýtal som sa jej.

„No to je, keď si dáme pusu a budeme holí.“ Povedala mi.

Všimla si, že som sa jej občas pozeral pod šaty. Ale nie, to som nerobil. Teda, možno mi čítala myšlienky a možno by sa jej páčilo, keby som jej pozeral pod sukňu. Vlastne ja som to robil prvýkrát, keď som mal asi 14. Bola to učiteľka dejepisu na základnej škole. Tá mi našťastie myšlienky nečítala.

„A tak dobre.“ A tak som si vyzliekol tričko a dal som jej mokrú pusu.

Učiteľky sa prežehnávali a nás odsadili od seba. Kreslili sme si srdiečka na výkresy a záhadne sa smiali. Naučila ma všetko o úsmeve. Vždy som vedel ako sa na ňu usmievať. Pochvaľovala ma, keď som spravil hovadinu.

Jedného dňa som doniesol do škôlky oblek. Teda taký malý oblek, aké deti nosia. Nohavice, košeľu bielu ako sneh a vestu. Sako k tomu bolo tiež, ale to som už stratil v autobuse. Alebo som ho vymenil s iným chlapcom za hokejového kartičku Wayna Gretzkeho. To teraz presne neviem.

Prišiel som do škôlky a hrozne pršalo. Dáždniky som nikdy nenosil a v tom čase som uvidel nádherný muškát voľakomu na okne. A tak som sa tam šplhal, aby som odtrhol muškát. Čo sa však nestalo? Zadžabal som sa do blata ako divé prasa. Našťastie mi nič nebolo. Plakal som viac z toho, že jej ten muškát nemôžem dať, než z toho, že mi do očí popadala hlina.

Učiteľky v škôlke mali zo mňa hroznú ťarchu. Pred každým ma ukázali, že takto dopadnú, keď budú zlí ako Martin. Smiala sa. Už od mala milovala zlých chlapcov a ja som toho bol verná kópia. Doma som si vymyslel, že ma napadol doberman. Mamka pochopiteľne vedela, čo je vo veci. Bodaj by nie, keď muškát bol jej kamarátky.

Preto sa ma spýtala, „Ako sa vlastne volá?“ A ja som sa hanblivo usmial a povedal meno. Nebudem prezrádzať jej meno, nebolo by to pekné. Viem aké mala oči a ako sa jej pekne tvarovali nohy.

Pamätám si ako sme všetci fotili, opäť som mal bielu košeľu a pristúpl som k nej. Držali sme sa za ruky pred fotografom. Tú fotku som nosil v toľkých nohaviciach, v toľkých vetrovkách. Ak som nenosil tú fotku, dostal som kŕče.

Odsťahovali sme sa a ja som plakal. Nevidel som ju odvtedy, bolo to také. Už mi nechutil piesok, ani som nemal prečo rozprávať si rozprávky o netopieroch, čo unášajú pusy.

A tak som chodieval vonku s chalanmi, hrali sme futbal a človek si ju toľko nepripomínal. Keď som mal 22, čítal som od Turgeneva Prvú lásku. Ja som tú knihu vášnivo nenávidel. Už len to, že prvá láska je o niečom inom a o iných veciach! Bral som si to príliš k srdcu a príliš osobne. Nikomu som to nepovedal, bál som sa, že by ma vysmiali a bol som veľmi hanblivý.

Dievčatá prichádzali, z niektorými to bolo pekné, iné boli divné. Asi ako celý život. Pamätám si ako som sa prvýkrát bozkával. Mal som pocit, že otváram mušľu v mori. Bolo to pekné, milé. Najmä, keď som nevedel, čo robiť. To sa stáva, keď ma človek 19.

S niektorými dievčatami som sa pri bozkávaní buchol zubami a bolo to také milé. Človek sa zasmial.

Život šiel ďalej, to viete, človek skončil vysokú školu a skúšal jeden digitálny repozitár za druhým. Z nejakého dôvodu som sa ocitol v Kanade, kde som sa učil po francúzsky. Chvíľu mi trvalo, keď som pochopil, že digitálny sa po francúzsky povie numérique a nie diguetés. (Ani neviem ako mi to slovo dali do hlavy.)

A tak som si tam nejaký čas býval. Chodil som po Montreale, občas zabehol na hokej a pil javorový sirup. Domov som chodil párkrát do roka a lietal po celom svete. Bol som šťastný, spoznával som ľudí z celého sveta. Pamätám si ako som s jedným Škótom stiahol fľašku slivovice a tak krásne nám slovenčina išla. Alebo keď som sa s Britmi bavil o Dickensovi. Nezabudnem ako som našiel v Ottawe jedného Čecha.

To bolo krásne, prišiel za mnou a hovorí, „Excuse me, where is, pro živího boha, jak se to řekne po anglicky?“ A ja som sa rozosmial. Netrvalo dlho, našli sme českú krčmu, pili Plzeň a čítali Osudy dobrého vojáka Švejka. Hlavne, keď sme prekladali Švejka do angličtiny! Monastery man Katz.

Potom sme tuším prekladali Mor ho do angličtiny a takisto aj Kytice. Niežeby sme nemali radi svoju kultúru a históriu, ba naopak. Tam si človek uvedomí ako krásne znie rodný jazyk! Milovali sme Josefa Kemra a hlášky ako „Chčije a chčije“ sa stávali bežne, keď sme prišli do dopravného prostriedku. Jedného dňa sme stretli fracúzskeho revízora, ktorý rozprával po španielsky. (Ani bohovi nevieme prečo.) „Buenos dias, seňor. Por favor su billete!“ A my sme sa pozreli na neho a už neviem ktorý povedal, „Nemám milánku.“ A ten druhý na to, „Was is das milachek?“ A praskali sme smiechom, ušli sme, ten na nás nadával všetkými jazykmi sveta, ktoré poznal.

Jedného dňa sme si spravili výlet na Alijašku, šoféroval som celú cestu. Mal som na sebe bielu košeľu a niekde sme buchli s autom. Ja ani neviem, asi sme dostali defekt, alebo výfuk dostal heart attack a my sme chceli zrazu smart money. Zrazu som videl dievča s farebnými šatami. Mne prebehol celý život pred očami. Videl som ju celý čas, pozrel som sa na fotku, či to nie je ona. Ale nie, bol to ktosi iný. Ale tá farba mi ju pripomenula. Celý deň som bol veselý a vôbec mi nevadilo ani to, že som u zubára platil pol výplaty.

Jedného dňa mi pridelili spolubyvajúcu. Vraj nejaká slečna bude bývať u mňa, ževraj je Slovenka. A tak som sa aj celkom tešil, keď sa s dakým budem rozprávať o všeličom. „Len nech to pre kristove rany nie je knihovníčka a nechce sa baviť o FRBR!“ Prialo si moje srdce.

Našiel som ju jeden deň doma, keď som sa vrátil z krčmy. V kuchyni voňalo pečienkou a človek cítil ten typický domáci chlieb. Pozreli sme sa na seba a usmiali sa. Bola to ona. Moja prvá láska. Taký šok som v živote nezažil. Ja to ani neviem opísať. To je ako, vlastne to sa nedá k nikomu a k ničomu prirovnať.

Ja som nevedel, čo robiť. Spozali sme sa, oči nikdy neklamú. Človek však nebol taký smelý, tak som jej podal ruku. Náš vzťah bol spočiatku formálny. Trošku sme sa oťukávali, robili si mierne radosti, čo si spolubývajúci robia. Som chlap, takže pozeral som sa po nej všelijakými spôsobmi, občas som schválne nezamkol kúpeľňu alebo vtrhol omylom do jej izby, keď sa prezliekala.

Nehnevali sme sa, vlastne sme si robili také naschvály. Jedného dňa sme mali ísť spolu do práce a ona ma zobudila v spodnom prádle. Celkom sme si užívali ten pocit, že sa oťukávame, iskríme po sebe a jeden druhému robíme radosti.

Bol piatok, nejaký jesený večer. Stala sa mi tá nehoda, že som pil jedno pivo za druhým. Domov som prišiel nad ránom a hodil sa do postele. Chrápal som tak hlasno, že z toho prestalo pršať. Ráno som bol erotický, kruhy pod očami, vlasy strapaté a v ústach som mal pocit, že som sa bozkával s plyšovým hračkárstvom.

Šiel som do kuchyne. Vlastne nie, táckal som sa tam. Uvaril som si tam čiernu kávu a sadol si k nej. Smiala sa.

„Ešte si nevidela pekného chlapa alebo čo?“ Povedal som a pil som tú kávu. Z nejakého dôvodu som tú kávu mal vždy sladšiu a sladšiu.

Párkrát som sa napil a ma striaslo, skoro ma tam šľahlo o zem. Začala utekať po dome a kričala, „Ja už budem dobrá.“

Šiel som do sprchy a bol som fakt rád, že nebehala predo mnou v spodnom oblečení, lebo to by bola moja smrť. Takto človeka provokovať, keď je na ceste od vlastného rozumu.

„Čo si vystrájal ty lapaj?“ Smiala sa.

„No bozkával sa s hračkárstvom. Ja už som starý na bozkávanie sa s plyšovým slonom.“ Hovoril som a pozrel sa na ňu tak ako kedysi. Oči človeku nezostarnú a ani jej nezostarli. Bola nádherná, nikdy som nevidel krajšie oči.

„A tá pusa bola aspoň mokrá?“ Spýtala sa ma. (Ja som pozeral s otvorenými ústami. Vždy som jej také veci rozprával, keď som nemal ani 10 rokov.)

Vybehol som hore a vrátil sa. „Zavri oči.“ Povedal som jej.

A ja som tú fotku dal na chladničku. „To už vtedy som mala také pokrčené vlasy?“ Opýtala sa ma.

„Pozri sa na mňa aký som sexi.“ Rozosmial som sa.

„Ty paskuda jedna!“ Skríkla a ja som ju pobozkal a buchli sme sa zubami a dali si tričko pod ruky.

Po nejakom čase mi v posteli povedala. „Keď som mala 15, videla som jedného pána, čo mal čierne okuliare a biele fúzy. Spomenula som si na Teba. Zatúžila som po tom chvíľku mať vnúčatá. Ja by som im robila buchty a ty im rozprával svoje rozprávky.“ A ja som si vymyslel rozprávku o nerovnosti.

Misa plná pirohov

Odchádzal som z práce vo svojej tmavomodrej, kockovanej košeli a hnedom kabáte. Vzduch voňal dažďom a stromy sa nakláňali. Inými slovami, hrozne lialo, párkrát sa blyslo. Pamätám si ako som v duchu počítal rukami koľkokrát to bude až zahrmí. Zahrmelo, treslo to vzduchom akoby niekto bičom šľahol. Mraz začal štípať do kostí, jablká sa mi v ruksaku rozprávali a ja som kráčal tým krajom. Topánky od blata a ponožky od kaluží. Párkrát vôkol mňa kráčal voľakto na bicykli. Trielil a prefrndžal ako divý. Miloval som, keď som bicyklom šliapol do kaluží.

Na ceste domov som jej v susedovej záhrade odtrhol kvety, ale tie neprežili. Taká chujavica, že kvety sa samé skántrili a ja som bol rád, že stromy mi nepolámu hnáty. Zabočil som domov a otvoril vráta. Celý dom voňal bryndzou a maslom. Mal som pocit, že prišli Vianoce.

Našiel som ju v kuchyni ako sa chechce, rehní a pozerá na mňa takým svojim pohľadom. „Ahoj.“ Povedal som jej so strapatými vlasmi a pokrčenou košeľou. Švihla na mňa pohľad a usmiala sa. „Ahoj. Tak ako? Bol si dnes dobrý?“ Opýtala sa a na kútikoch už mala výbuch smiechu.

„A tak všelijak. A ty ako v práci, každý poslúchal?“ Opýtal som sa jej a pomohol jej. Tá zástera s ňou dačo robila, vlastne ono viac s ňou robila tá sukňa. No najviac to robilo so mnou, aby som pravdu povedal.

„Isteže, mňa každý poslúcha.“ Hovorila a hrudku masla hodila do misy. Bola to misa plná pirohov a nie jedna. Niekde som cítil bryndzu, inde maslo, inam lekvár hodila a podaktoré boli škoricové a ešte k tomu mnoho strúhanky.

„Až na jednú osobu.“ Šibla očami a usmiala sa. Z nejakého prazahádného dôvodu viete asi kto tou osobou bol.

„Tak počúvam, čo sa ti zas stalo v autobuse?“ Pýtala sa ma placho, so strúhankou na perách a trochu strapatými vlasmi.

„Ale, šiel som ti vôkol krčmy...“ Začal som debatu, lebo som chcel, aby sa chytila a začala by si ma doberať.

„A ďalej?“ Opýtala sa ma. Hovorím si, „to mi nepovie, ani či som šiel dnu?“ Normálne ma to sklamalo.

„A tak odtiaľ vyšla dáma odetá veľmi atraktívne.“ Povedal som.

„Asi šla od kaderníčky.“ Hlesla.

„Nuž, hneď vedľa šenku jest prosím pekne kvetinárstvo.“ Hovoril som ako hrdina.

„A tak tam zašla.“ Smiala sa.

„Čoby! Riť paľovú! Ona začala stonať, plakať, mrviť sa a vykrikovať o dušu, aby jej dajaký švárny junák kúpil ružu.“ Riekol som a cítil som sa ako king kong.

„Tá pani mala čertovské asociácie. Musím sa ti k niečomu priznať, načo ma pani priviedla.“ Riekol som svojim voňavým hlasom. (to ešte netušila, že som si ukradol jeden piroh a rozprával som dialektom, čo sa hovorí, že na pol huby)

„Nesmierne túžim dozvedieť sa to.“ Povedala mi a už mala kútiky rozosmiate.

„Zatúžil som po vystupovaní v repete. To je chrabrá show o rytierskych piesňach a silnej láske.“ Povedal som jej a to sme sa už liali na zemi.

„Zaslúžim si aspoň polievku?“ Opýtal som sa hanblivým pohľadom.

„Veď si nedoniesol vysvedčenie.“ Povedala.

A tak som sa pustil do misy plnej pirohov.

Dvaja spolužiaci

Kráčal som pomaličky ku škole, listy mi lietal vôkol gamby. Usmieval som sa, vlasy strapaté a fúkanie vetra zo mňa robilo neodolateľného fešáka. Univerzita ma privítala svojim šarmom ako kedysi. Kráčal som po podobných schodoch ako študent a pozeral sa dievčatám pod sukne ako vtedy. Trochu som sa usmial, nesmelo otvoril dvere katedry a zapísal som sa. Vedel som, že budem sedieť s nejakou babou.

No a tak som otvoril dvere, kde ma čakal prázdny stôl a počítač. Inštinktívne som ho zapol a zaprášenú tašku som položil k stolu. Pohral som sa s mokrými vlasmi a z tašky som vyberal pohár na čaj. Okrem toho kopec čajov, ktoré som si priviezol z cudziny. Cítil som sa ako v rozprávkach, keď človek odíde do sveta a príde domov. Bol som vo veku, keď som začal druhým predávať skúsenosti. Pozeral som sa z okna a uvedomoval si, že všetko sa mení. Ja som sa zmenil.

Pamätám si na posledný odchod zo školy. So spolužiakom sme si podali ruky, usmiali sme sa na seba a poďakovali si za to, čo sme pre seba robili počas štúdia. Odvtedy som ho nevidel, občas sme si poslali mail a občas sme si poslali pohľadnicu k Vianociam. Bol to skvelý chlapec, škoda, že som ho odvtedy nevidel.

A teraz som sa vrátil, pretože ma to ťahalo domov. Chcel som učiť, predávať skúsenosti a dávať najavo študentom, že sú tu pre univerzitu a že ich štúdium je veľmi hodnotné. Vybalil som si z tašky nejaké knihy, potom zopár monografií, čo som napísal a nakoniec červenú knihu. Každý človek by mal mať v kancelárii niečo, čo ho charakterizuje. U mňa to bola Červená kniha rozprávok. (Úprimne, nechcelo sa mi hľadať Tolkienovu fotku a vešať si ju na stenu. Ešte by som porušil autorské práva a dopadol by som ako ten, čo rozprával na Františka Jozefa.) Ktosi zaklopal a ja som sa usmial. „Slobodno!“ Riekol som a spomenul si na jedného vyučujúceho, čo to robil.

Pokiaľ je učiteľ dobrý, naučí vás nielen odbornú látku, ale aj mnoho od neho pochytíte. Povedzme, spôsob vyjadrovania, aj nejakú dávku galantnosti a životnej filozofie. Mal som hrozne rád košele a mal som na sebe aj tú, čo som v nej štátnicoval. Nejaký rok od štátnic odbehol, ale košeľu som si nechával pre špeciálne vyročia. Nosieval som ju na slávnostné chvíle, ako boli zásnuby a tuším som ju mal aj na svadbe.

Vošla šéfka, privítala ma a že o pár minút príde nová kolegyňa, ktorá bude so mnou sedieť. Povedal som si v duchu „nedbám.“ Vraj sa trochu zdržala na personálnom oddelení. A ona sa tak usmievala. Bodaj by nie, poznala ma odvtedy, odkedy som bol študent. Pamätala si, že robím neplechu, študijné oddelenie zo mňa šalelo a celkovo zo mňa univerzita šalela. Nehovorím, že som bol najlepší študent, to isto nie. Bol som študent, ktorý sa zaujímal o kadečo a taký vzťah mali ku mne aj ľudia. Niektorí učitelia ma mali radi, iní sa netešili na hodiny so mnou a podaktorí iní pracovníci mali zo mňa nočné mory.

Keď som zapol počítač, zahlásil mi, že nevie nájsť operačný systém a tak človek už robil, čo poznal nasmapäť. Ešte ani tá slečna nezaklopala a ja som už telefonoval do výpočtového strediska, že aký to mám fakultný email.

Zrazu sa otvorili dvere a ja som uvidel nejaké neposlušné vlasy. Vstal som zo stoličky ako pravý gentleman a podal jej ruku. „Panebože, nečakala som, že ťa niekedy uvidím.“ Ozval sa hlas a to sme už si skočili do náručia Myslím, že nám obom vyhŕkli slzy. Nevideli sme sa dobrých pár rokov a teraz sme kolegovia.

Vôbec sa nezmenila, bola pôvabná a dobrosrdečná ako vždy. Mala v sebe nádych skúsenosti a detské oči, s ktorými som kedysi skúšal ako ísť na skúšku bez znalosti Proglasu.

„Kedy učíš?“ Ozvala sa.

„O druhej. Čo ty?“ Povedal som jej.

„O dvanástej.“ Odvetila a usmiala sa.

„To znamená, že máme tri hodiny času.“ Pousmial som sa. Kývol som do počítača a hovoril si, že sa s ňou budem baviť.

Bola to moja spolužiačka, koľkokrát sme snívali, že pôjdeme všetci na pivo a poriadne sa zabavíme. Boli sme dvakrát alebo trikrát. Ja som v tom čase pil nealkoholické pivo a bol som naučený jesť nakladané syry.

Ani neviem o čom sme sa začali zhovárať, ale rýchlo sme prešli k spomiekam. „A pamätáš sa na to ako sme prišli o siedmej ráno do školy a ona neprišla?“ Opýtal som sa jej.

„Dnes som ju videla, rýchlo som sa tvárila, že tu nie som. A ona bola do teba zamilovaná.“ Povedala mi.

„Veru a ja ako vzácny gentleman som dal prednosť umývaniu záchodov.“ Odvetil som akoby som ju práve pobozkal.

„Veľmi si mi pomáhal pri škole.“ Hovorila.

„Veď aj ty mne, najmä, keď som zaspal na prednáške.“ Smial som sa. Pamätám si dodnes to moje pôsobenie na prednáške ako som zaspal a zobudil ma zvuk, „ďakujem za pozornosť.“

„A ešte keď sme raz mali úvod do štúdia a ktosi z vás hovoril, že etnické skupiny, že tam patrí Jabčák.“ Smiala sa.

„Alebo tie zabíjacke prednášky, kde sme celý semester pozerali von oknom na púpavu? Bože, raz som bol zamilovaný do jedného dievčaťa a ju som nazval, že je ako púpava na lúke. Kyrie eleison.“ A zaspomínal som si.

„Ja som ju poznala. Vkuse bola namyslená a myslela si, že je niečo viac ako ja. Už len preto, že ja som tá z Ukrajiny a z úbehej, žobráckej univerzity.“ Placho sa usmiala.

„Až mi je ľúto, že som si ju nevzal. To by bolo manželstvo. Človek by si nad niektorými ľuďmi poplakal, aký mali vzácny karakter.“ Povedal som hrdo.

„Karakter? To mi príde ako slovo z 30. rokoch.“ Smiala sa.

„Keď som čítal Moje mládí v Gronsku, tak tam to slovo bolo. Zháňal som tú knihu asi polroka. Mám ju v hroznom stave.“ Hovoril som.

„A požičiaš mi ju?“ opýtala sa, keď si zalievala čaj a dávala kvet na parapetu. (Aspoň môžem odtrhovať z neho.)

„Na.“ Vytiahol som ju z tašky.

A tak sme sa zarozprávali a už utekala na predášku. Na to hovorila, „Robíš niečo večer?“ Opýtala sa ma.

„Hej, pôjdem domov. Ale mohli by sme si ísť kúpiť fľašku a niekde sa ísť zrumázgať.“ Usmial som sa.

„Som za. Aspoň uvidím, čo robíš, keď sa opiješ.“ Smiala sa.

„Chytám ryby a jem ich surové.“ Povedal som a pozdravili sa.

A ja som sa začal pripravovať na to, že pôjdem k novým študentom.

Venujem Mirke F. 

Isaac Baskervill

Stál som na Smíchovskom nádraží v Prahe a čakal na autobus. Prišiel ku mne voľajaký čavargoš s nemeckým prízvukom a hovorí mi česky, či mi smie vyveštiť. Ja som radšej zaťal päste a smiech potláčal. Predstavil sa mi ako Isaac Baskervill. V mladosti mu padali jablká na gebuľu a on z toho vymyslel gravitáciu. O jeho služby som nestihol mať záujem, pretože sa mi stala tá tragédia, tj., skočil som do autobusu a nechal ho tam.

Ako som tak šiel, videl som už jemný mraz. Pozeral som sa po Prahe a stromy sa nakláňali a navzájom objímali. Listy padali potichu a Vltava vyzerala ako vstup do slatín. Áno, presne do tých slatín, ktoré popisuje sir Doyle. Obloha hmlistá, kopce akoby ukazovali svoju nahú podstatu, že z ktorej pôdy sme vyrástli a k tomu stromy menili farby tak rýchlo ako autobus ubiehal.

Jeseň je čas, keď sa v pivniciach točí medové pivo a človek zalezie kamkoľvek. Komíny dymia, dni sa skracujú. Je mnoho blata po zemi a takisto aj v topánkach. Večeriame voňavé dobroty, neraz radšej otvoríme oblok. Milujem pohľad na paru z hrnca, ako sa vypúšťa von.

Kladieme pred domy misky s mliekom, či náhodou škriatkovia si neprídu voľačo dobré pod zub zobrať. Večeriame koláče a kakao, čítame knihy a navzájom sa o nich rozprávame. Tráva je lámavá a trochu to pripomína vlasy, čo sú neposlušné a nechcú sa česať. Ako moje. A hlavne, je čas Sherlocka Holmesa.

Ja neviem, čo budete robiť dnes večer, ale ja asi pozerať Psa Baskervillského, zajedať koláče a piť mlieko. Možno si kúpim aj nejaké keksy a potom, keď pôjdem spať, budem mať pocit, že som na nejakej obrovskej lodi. Na lodi, ktorá ma ochráni pred dažďom a všetkých zlých duchov.

Čo Vy?

Básnička o radiátore

Sedí, sedí v sklade,
mucha na obraze.
Zima, chlad, je krutá,
dievča večne húta.

Ktože ma ohreje, kto?
A otvoria sa dvere,
odtiaľ chlap s poryskom namiesto gamby,
chvíľu ticho, chvíľu šepká,
až sa nakoniec spýta,

A ktože nám tu žere?

Dievča zronené,
dušu má v plameňoch
a chlap romantik, pchá do seba husaciu masť.
Mľaská pyskami a užíva si slasť.

Dievča sedí v chlade a pýta sa,
kto ma zohreje?
A v tom vletí dateľ do skladu,
dá dievčati hneď radu.

Dievča si sadne a tam radiátor,
ohreje jej kožu
a ona sa teší
a chlap spí na ďereši.

Teplé mlieko

Sedeli sme pri sebe, pozerali sa na trávu. Fľaška rumu pomaly dopitá a začal nás chytať hlad. Traja chalani, všetci trochu zablátené košele a slnko už zašlo za hory dávno. Hviezdy na oblohe voňali a ja som si kreslil do hliny. Viedli sme dišputu o konštaláciách vesmíru a poznali sme sa tak tajomne, teda skoro vôbec.

Boli sme kolegovia z práce, všetci z inej časti republiky. Nikdy sme si nehovorili príbehy o dievčatách, nikdy sme neskákali cez plot na futbal. Neboli sme dôverní kamaráti. Poznali sme sa pracovne, každý ovládal iné veci a navzájom sme dopĺňali celkom fajn skupinu ľudí. Chodili sme spolu na obed, každý nemal rád niečo iné. Karol nemal rád knedlíky, Jaro nemal rád bravčové mäso a ja som neznášal zemiakovú kašu. Kristepane ale ako! Školská jedáleň sa podpísala pod to.

„No tak už mi to vysvetli! Čo je titanizmus a ako to súvisí s PDF?“ Ryčal Jaro, napoly sa smial.

„Však Zúbekovci!“ Hovoril som mu.

„To je kto?“ Opýtal sa ma Karol.

„Košickí bývalí hokejisti.“ A ja som si spomenul na to ako som obdivoval tých chlapcov kedysi. Až do doby, keď nám jeden rozhodca neuznal gól a ľudia vyrucovali televízori z okna od radosti.

„A čo ženy?“ Opýtal sa Jaro opäť.

„Čo s nimi?“ Do toho zavelil Karol.

„Páči sa mi kolegyňa. Hanka.“ Odvetil Jaro..

A tak som sa na neho pozrel tými zvedavými očami. Hoci som s chalanmi nevyrástal, ale čo na tom? Čo na tom, že sme každý odinakiaľ a nepoznáme si minulosť. Vždy som na ľuďoch obdivoval a vážil to ako sa mi dokázali zdôveriť. S hocičím. Cítil som sa pri takých ľudí ako Starý Dag z Večne spievajúcich lesov. Dávali mi pocit, ktorý je pre človeka bližší než čokoľvek iné. Byť potrebným. Ak som vám to niekedy nedal najavo, že ste pre mňa dôležití, rád by som tak v budúcnosti učinil.

„Pekne sa smeje. Najmä na teba.“ Odpovedal som.

„Nevymýšľaj si.“ Zapýril sa Jaro a šmarili do seba ten kus rumu, čo tam ostal.

„Ty si hlavne vymýšľaj! Domýšľaj a smej sa. Veď to je krásne.“ Hovoril som mu a trochu sa mi motala hlava. Čertvie z čoho to bolo.

„A čo Valéria?“ Opýtal sa Karol a všetci sme prskali smiechom. Človek si to neuvedomuje, ale je úžasné aké všetky detaily si ľudia všímajú. A ako ich čertovsky vedia použiť. Valéria bola mimochodom naša bývalá kolegyňa, čo sa dala k jehovistom. Z nejakého záhadného dôvodu nosila so sebou do práce ruženec a vyvreskovala o dušu, že nenávidí satana.

„Ale čo mám robiť? Poraď mi. Ty máš s takým skúseností. Či ty len s tým ako dostať ženu do postele?“ Opýtal sa ma Jaro a ja som praskal smiechom.

„Hej! On je sukničkár, však stačí sa na neho pozrieť a už to každý vie.“ Hovorili.

„Chalani, čo ste pili okrem tej fľašky?“ Opýtal som sa pomaly a opatrne.

„Vodu z práčky.“ Povedal Karol.

„To vysvetľuje mnoho.“ Hovoril som pomaly.

„Ale vážne, ty taký si.“ Povedal Jaro.

„Ja som ostýchavý šarvanec, čo vykrikuje mená uhľovodíkov po nociach ženám do ucha.“ Začal som rozprávať akoby som si robil prednášku.

„Ale fakt, čo mám robiť?“ Opýtal sa jaro.

„Buď sám sebou.“ Hovoril mu Karol a ten div z kože nevyskočil.

„A čo je to sám sebou? Toto mám najradšej. Každý mi hovorí, že mám dačo robiť! Ale ja mám 24, nikdy som nemal odvahu osloviť dievča, nikoho som nikdy nemal. Vám sa to hovorí! Jeden je sukničkár a druhý je ženatý!“ Hovoril dosť nahlas.

„Máte radi Chalupárov?“ Opýtal som sa.

„Ten český seriál, kde hrá Sovák a Kemr?“ Zmenil Karol hlas.

„Hej, keď sa hádajú kvôli žene a keď idú na rande s ňou, jeden kúpi želé a druhý si leukoplastom zalepuje roztrhnutú ponožku.“ Povedal som a smial som sa.

„Ale veď to robí jeden a ten istý.“ Rozčertil sa Jaro.

„A ako to súvisí s mojimi stavmi, že mi je občas smutno?“ Pokračoval.

„No nijako. Len som si spomenul, že by som chcel ísť niekedy s dievčaťom vonku a kúpiť želé. Ale len cintrónové.“ Usmial som sa.

„Ale keď ja si žiadnu nikdy nenájdem. Presne tak ti poviem ako to s touto dopadne. Párkrát sa na ňu usmejem a potom sa dozviem, že je zadaná. Toto neznášam.“ Ryčal ani tur.

„A však to nie je telesná vada. Ani psychická.“ Povedal Karol.

„To nie je vôbec vtipné! Vieš, čo to je začať si so zadanou? Keď sa ti jej frajer vyhráža? Vieš čo to je, keď ona na neho nadáva a potom dá aj tak jemu prednosť?“ Kričal ako divý pes a pozeral sa na mňa.

„Ja vážne nechápem prečo si myslíš, že ja mám odpoveď na každú otázku.“ Povedal som.

„Ale veď to musíš tak brať, že také ženy sú. To je normálne.“ Hovoril mu Karol. (Musel svoju ženu hrozne milovať.)

„To nie je normálne. Normálne správanie človeka je slušnosť. Reči typu, ja neviem, čo chcem. Keď ja vás ľubím oboch. Keď mňa trápi frajer. Alebo ja neviem, Prečo nemôžu byť všetci ako ty? Prečo ten môj nie je ako ty? To nie je normálne. Normálne je, že sa dačo vyvíja. Tomu človek musí veriť.“ Hovoril som.

„Vlastné skúsenosti?“ Opýtal sa rýpavo Karol.

„Ja som len hanblivý chlapec, čo počíta uhľovodíky.“ Odbil som ho.

„Ale ja som nikdy nikoho nemal! Neviem aké to je, keď som s niekým dlhodobo a choíme spolu vonku a robíme blbosti.“ Nedal sa jaro.

„A tak to príde predsa. Veď vieš, každý problém sa vyrieši.“ Hovoril Karol s pokojným hlasom. Ten ho tam dobre za tie povzbudivé slová neskántril.

„Mám chuť ísť do hôr. Alebo k Sovákovi a Kemrovi. Dať si s nimi zemiakové placky a potom nejaké kyslé mlieko. Alebo zemiaky s kyslým mliekom. Nepôjdeme dakedy?“ Opýtal som sa.

„Ja by som šiel, ale najradšej aj s Hankou. To by bolo krásne byť na v horách so ženou. Koľko by sme sa posmiali.“ Povedal jaro.

„Netráp sa preto.“ Povedal som mu a pozrel sa mu do očí. „A keď ťa to poteší, ani ja som ešte nič vážne nemal s dievčaťom.“ A obaja sme sa na seba usmiali.

„Ale keď ty si sukničkár! A vkuse tráviš čas s nejakou ženou. Bol si na viacerých rande za 2 dni ako ja za celý život.“ Povedal Karol.

„Bolí ma už hlava z toho ako máš zo mňa sukničkára. Zvádzal som tvoju ženu dakedy alebo čo?“ Už som zvýšil hlas.

Všetci traja sme sa upokojili a šli sa domov vyspať. A začal som sa tešiť na hory. A na teplé mlieko, švédske koláče a prechádzky pri stromoch, kde spievajú lesy.