Historický jazyk

Vo štvrtok som sa dostal k nádherným textom, kde bola ešte romantická slovenčina. Myslím tým slovenčina z obdobia romantizmu, nie romantická v tom inom významom. A ako sme si to čítali, hrozne sme sa smiali zo slov. Značili sme si slová a hľadali v nich význam. Chvíľku som sa cítil ako v nejakej knižnici, kde sme do noci, svieti nám sviečka a my sa dotýkame pergamenu. A ten jazyk bol nádherný. Jazyk, ktorý voňal chlebom.

Čo to znamená, že voňal chlebom? Myslím si, že každý človek (až na nejaké výnimky) má svoju históriu. A teraz nemyslím, „narodil som sa a ešte žijem.“ Ale históriu pocitov, fuj, to znie hnuse. Inak to teda napíšem. Pamätáte si na vône? Veď to už Allan Arbus hovoril, že vôňa je jeden z najsilnejších vnemov na pripomínanie si vecí. Preto aj ten jazyk je niečo ako vôňa chleba. Pamätáte si na to ako ste si začali pamätať vôňu chleba? A tu nejde o to, že chlieb chutí nádherne. (Pokiaľ doň nelejeme pol litra octu.) Chlieb vonia celou cestou. Ako narastie obilie, pomelie sa a upečie sa až do chrumkavosti. Nie je to jednoduchý proces, ide o zdĺhavú cestu. Každý človek, ktorý sa na tom podieľa je unavený a spotený, ale vychádza z neho voľajaká láska k svojej práci. Keby ľudia nemali radi prácu pri pečení chleba, neotrávili by tým i seba, ale aj iných.

Čo jazyk? Je to presne to isté, človek, čo tvorí jazyk, musí vedieť pre koho ho tvorí a musí milovať tú prácu. Tvorba jazyka je hrozne namáhavá, obzvlášť, keď ešte v tom romantickom storočí boli pri svieci a nejeden z toho oslepol. Karel Čapek píše o tom, že písať do novín je ako hádzať chleba do pece.

Otázka však znie, dokážeme prečítať niečo, čo tu bolo pred 150, 200 rokmi? Pamätám si ako som na vysokej škole čítal Pavla Kyrmezera, Jakuba Jakobea, Martina Rakovského, Petra Benického, Hugolína Gavloviča a ja neviem koho každého. (Posledného odporúčam čítať.) Alebo ešte aj básne, ktoré napísal Johannes Bocatius. (A toho neuvádzam len preto, že máme po ňom pomenovanú knižnicu.) Nebolo to zlé čítanie, len iné. Človek si takými vecami vycibruje svoju štylistiku a slovnú zásobu.

Čo kralická čeština? Slovakizovaná čeština, bernolákovčina, štúrovčina, Hattalova slovenčina, ba až Samo Cabmel? Láska k jazyku nás neopúšťa. Ono čítať si veci a vzdelávať sa takým spôsobom nám trošku cibrí naše jazykové schopnosti. Myslím si, že každý človek potrebuje občas robiť iné veci. Niečo pre seba a cesta k takému jazyku je nádherná cesta k sebadokonaľovaniu.

Zoberme si nejaký slovanský text a čítajme si to. Uvidíme koľko vecí budeme vedieť a koľko krásy jazyka si budeme pamätať. (Osobne síce mám skúsenosti s niektorými ľuďmi v nejakých krajoch, keď tam otvorím hubu po slovensky, poniektorí pôvodní obyvatelia tých krajov pozerajú na mňa akoby som mongolsky rozprával. Tož dobre, preto si hľadajte slová ako hlúb, živorník, bulo, tupec, tupák, ľoľo, ďuro, chumaj, chmuľo, teľpis, šaluga, zadebnená hlava, oplátaná gamba, prázdna gamba, osol, mumák, krpčiar, vôl, manžel kravy, pajedník...) Prepáčte mi mnoho slov, lež neviem, v ktorom sa ich osobnosť bude formovať. Ale také skúsenosti asi má každý človek, čo odíde niekde inde z domu a počuje výsmech od tých, ktorí by si ani chleba omastiť nezvládli.

Ale vráťme sa k jazyku, nebudeme sa rozčuľovať nad ľuďmi, čo nevedia vlastnú abecedu. Ako dokážeme čítať vlastné pamiatky? A čo je to naša literárna pamiatka? Tak ako chodíme po hradoch, zámkoch a počúvame povesti, taký by sme mali mať vzťah k vlastnej literatúre. K niečomu, o čom môžeme hovoriť. To je ako keď som sa stretol s britským kamarátom a on mi hovoril o eseji, ktorú napísal Johnathan Swift. Čo my ukážeme svetu a povieme o tom, že toto je naše a krásne? Ale k tomu, aby sme to vedeli, musíme milovať jazyk toho spisovateľa a jazyk tej doby, v ktorej to písal.

Ľudia namiesto toho, aby niečo robili, sa vyhovarajú na dobu. Ževraj doba je krvavá, hnusná, ľudia si idú po sebe, odpadla ľudskosť a ktovie čo všetko ešte. Ja si myslím, že mnohým ľuďom toto vyhovuje. Zakrývajú to tým, že nadávajú na ostatný svet. Chýba mi v tomto svete nejaký pohľad na život v tom živom hľadisku. Keď človek nestráca svoju dôstojnosť, ale kritizuje dobu. To je ako keď niekto nadáva na televízne seriály, na všetky srdcervúce relácie a la „lístoček z neba“ a potom mu vyjde kniha v nejakom vydavateľstve, ktoré vydáva porno. (Predstavte si pod tým slovom čo chcete.) To je ako keď ľudia nadávajú, že sa blížia tie odporné vianoce (schválne s malým v) a aké hyeny budú v nakúpnych centrách a oni sami tam míňajú kopec peňazí. Aké charizmatické, nežné, ľudské a nádherné!

Hovorí sa, že ľudia v dnešnom svete nesiahnu po Nerudovi, Tajovskom a ja neviem po kom ešte. Príde mi na um otázka jednoduchá a prostá. Tí všetci kazatelia, čo nadávajú, že sa nečíta Neruda a Tajovský, čítali oni aspoň Povídky Malostranské alebo Maca Mlieča? Je to podobné ako s nenávisťou k sociálnym sieťam. Poznám ľudí, ktorí hovoria o facebooku, že kazí ľudský charkater, hoc sami tam majú účet. Tí ľudia sa tam prihlásia len preto, aby debilitu ľudskú sledovali. (Ich vlastné slová.) Popri tom urážajú a ponížujú každého, kto tam je. Vyhlasujú tézy, že určite chýbali vo Wittenbergu v roku 1517. Napríklad oni sami kritizujú druhých ľudí, že už neposielajú listy a pohľadnice. Zaujímalo by ma koľko listov oni píšu denne.

Aký máme vzťah k literatúre a k čítaniu? A čo kniha, ktorú si kúpime? Čítame si ju alebo si ju len dáme do poličky, aby sme pôsobili noblesne?

Čo my a náš vzťah k historickému jazyku? Dokážeme čítať veci, ktoré sa napísali pred 150 rokmi? Smejme sa, ale o necelých 100 rokov sa nás budú to isté pýtať.