Sci-fi príbeh o písaní diplomovky

Keď ste už začali uvažovať o sebazohavovaní, mám pre tento šľachetný nápad jednu malú pomôcku. Začnite písať diplomovú prácu. Verte mi, že pri písaní diplomovky sa vám otvorí myseľ tak hlboko, že už len zaryť do nej sekeru. Ešte predtým ako napíšem postup ako sa píše diplomovka, rád by som vám čosi napísal o tom. Už dopredu oznamujem, že tento blog nie je žiadnym útokom alebo autobiografiou, pretože môj vysokoškolský život bol na tak odbornej úrovni, že karakter mojich kantorov by také dačo nemohol vykonať. Viete, rozhodol som sa písať sci-fi a tento postup by mal byť mojim prvým amatérskym kúskom.

Ak cítite zažívať rozkošné chvíľky života, zapíšte sa na vysokú školu. Verte mi, krásne obdobie. Ak rátam tie krčmy, dievčatá, tykanie si s učiteľmi, cestovanie vo všetkým prostriedkoch sveta. Ale okrem týchto ohyzdných vecí je to čarokrásne obdobie, keď máte dva dni na prečítanie nejakej 600 stranovej knihy. Hádam netreba zdôrazňovať, že vyučujúci skromne akoby hanblivý chlapec pred prvým rande, podotkol, že by ste sa mohli do tej čarovnej biblie pozrieť. Skúste hádať kto je autor knihy. Nebudem našepkávať, že sylabus predmetu má z nejakého dôvodu (hádam šetrenie intelektu) také isté meno ako autor odporúčanej literatúry.

Ach, niet krásy, keď sa učíte dva týždne na skúšku a vyučujúca vám z ničoho nič zadá otázku, kedy začnete rozmýšľať o tom, či jej náhodou nezačalo baviť. Nehovoriac o takej erotike, keď deň pred skúškou zistíte, že nebyť Google a Wiki, váš vysokoškolský život by trval večne, lebo nejako ste to zabudli prebrať. Alebo keď jednoducho kráčate počas skúškového obdobia po chodbe a vyučujúca sa vás spýta, že čo sú to indexy a keď jej poviete, ona sa vám vysmeje do ksichtu a povie vám, že ona chce počuť definíciu od skrípt istého docenta z 18.storočia, ktorý ešte písal na T602.

Skrátka a dobre, keď si prejdete tieto veci, nastane v živote študenta magická chvíľa. Poviem vám, lepšie ako prvá láska. Zažil som oboje a nedá sa to porovnať.

Niekedy v štvrtom ročníku vysokoškolského štúdia vám oznámia, že by bolo treba nejakú tému napísať. A tému si treba vymyslieť rýchlo, rýchlo, rýchlo. Ono, logiku to aj má. Keď už človek chodí nejaký čas do školy, asi by aj mal vedieť, čo by ho mohlo baviť.

Skrátka a dobre, povedzme taký apríl v štvrtom ročníku sa vám povie, že dokonca mája musíte odovzdať zadanie diplomovej práce a chráň pánboh, aby ste to neodovzdali. Čo by sa stalo? No teta, ktorá urobila v informačnom systéme klik, by musela spraviť dva kliky. (To je inak ťažké IT, samotný Linus Torvalds, Lary Page a Denis Ritche s tým museli zápasiť.)

Povedzme, že si vyberiete nejakú tému alebo povymýšľate nad nejakou vlastnou. Z vlastnej, ehm, sci-fi skúsenosti viem, že sa neodporúča to druhé. Chcete vedieť dôvod? Pretože pri tom druhom bude treba v informačnom systéme vyplniť nové políčko a to je práca naviac. (Však by sa mohla pozerať ďalšia časť Beverly Hills.)

Potom vám bude nejako pridelený školiteľ alebo si nájdite niekoho vy sami. Školiteľ, nech to je už ktokoľvek, je vždy zaneprázdnený. Hoc, aj keby sedel na balkóne celé dni, levitoval, postil sa a la Svorad a Benedikt, nikdy na vás nebude mať čas. Predsa by ste nechceli od ľudí s titulmi za menom, pred menom, po mene, v mene, v strede mene, za krstným menom, za veľkou nohou, že sa bude nudiť. Irónia celého života spočíva v protikladoch. Pokiaľ niekto nemá nikdy na nič čas, obyčajne ten človek nerobí nič. Veru, aj nuda vyžaduje veľkú dávku energie.

A potom prídu prázdniny počas štvrtého a piateho ročníka. Odporúči sa vám, aby ste dôkladne preštudovali diplomovú prácu, aby ste aj písali, ale po pravde vám poviem, načo! Sú to obvykle posledné prázdniny vo vašom živote, prečo si to ničiť školou? Obháňajte dievčatá, choďte s nimi pozerať na hviezdy, voňajte im šaty, behajte po krčmách, čítajte Fanny Hill, trhajte slnečnice. Skrátka a dobre, ľudia, čo počas leta riešia školu, sú aj tak najväčší flákači. Ja sám som toho žiarivý príklad.

Skončí leto a dostanete predmet s názvom Diplomový seminár. Pre živého Boha vás prosím, noste si na ten predmet karty, chytajte dievčatá pod sukne, len pre kristové rany, nedávajte na tom predmete pozor! Aj tak to učí dakto, čo nič iné na škole neučí a tvári sa akoby vedel všetko, od spodnej bielizne Britney Spears až po kompilovanie jadra v linuxe. Verte, či nie, ten človek vie všetko. Je lepší ako Google. Skúste napísať do Google: „How to install LAMP server on Debian“ a spýtajte sa tú istú otázku tej dámy alebo pána.

Celé prednášky sa nesú v znamení múdrych kvetnatých rečí o tom ako je všetko dôležité. Inak, pár ľudí vás na diplomovom seminári fakt prekvapí. V tom čase, keď rozprávate dievčati vedľa vás o tom, že ste ako malí jedli piesok, zaznie otázka. „Prosím vás a ako sa cituje blog?“ Do toho vyučujúci spustí dvestohodinovú prednášku o tom, čo je blog a ktorý významný autor sa o tom ako vyjadril. (Najlepšia je teória blogovania od Rasputina.) Prirodzene, že odpoveď na otázku nedostanete.

Každý učiteľ v poslednom roku sa k vám správa veľmi ľahostajne a milo. Chápe, že toho máte veľa a namiesto trojstranovej seminárky od vás chce štyridsať stranovú štúdiu. Celý čas vám hovorí, že ste už piataci a, že chápe koľko toho máte strašne veľa, preto vás šetrí. Chvála Pánu Bohu, že na svete je také ohromné množstvo filantropov a altruistov.

A tak píšete tú prácu a chodíte konzultovať. Ešte predtým ako píšete diplomovku, zapamätajte si jednu vec. Nech píšete o čom chcete, citujte svojho školiteľa aj keď je neviem aký skromný. To je jedno, že píšete prácu o histórii TGV z Lučenca cez Košice do Svidníka (čo mimochodom nikdy nebola a nebude) a školiteľ publikuje vedecké monografii o krmení divých jeleňov v obodbí ruji, furt ho citujte. Nech povie aj ahoj, musí byť uvedený vo vašej výslednej práci.

Konzultovanie diplomových prác prebieha veľmi dôsledne. Darmo, že máte napísaných 30 strán a v práci o Diplomatike citujete samotného Jeana Mabillona v originále, dosatnete kázeň o tom, že vám chýba prvá strana. Chráň vás všetci svätí, keď v diplomovej práci použijete svoj názor. Radšej si to vyplňte žltou farbou a dajte si do nejakého okienka, že to ešte treba prebrať. Povedzme, že píšete prácu o skutočných historických hrdinoch, z ktorých čerpal Alexandre Dumas starší. Nie je tajomstvo, že Traja mušketieri, ale aj Gróf Monte Christo pochádza z historických súvislosti. A keď máte vetu, že Dumasov Gróf Monte Christo sa reálne volal Pierre Picaud a príbeh, že sa odohráva tam a tam. Aj keď máte k tej vete viac poznámok pod čiarou ako v texte a všetko odcitované v origináloch z kdečoho, dajte si žltou alebo inou farbou, že to treba prebrať.

Inak školiteľ prácu ani čítať nebude, pokiaľ nenájde, že vám chýba na strane 34 pred ale čiarka. Alebo, keď nájde, že v slove ministerstvo nemáte veľké M.

Čo sa týka štylistických a jazykových schopností, žiadne pravidlá nepoužívať. Nič, totálne nič nepoužívajte. Školiteľ vie lepšie po slovensky ako vy. Samotný Jozef Ignác Bajza, Anton Bernolák, Ľudevít Velislav Štúr, Martin Hattala (hej, to je ten s tým ypsilonom), ba aj samotný Samo Cambel sa učili od vášho školiteľa.

Ďalšia kapitola je citovanie. Úprimne a na plnú hubu vám poviem, že ľudia, ktorí vymysleli citačné normy, tí by si zaslúžili, aby sa im dakto toto do rúka nepustil k vode aspoň dva týždne. Citujte podľa seba, ale úplne vážne. Môžete používať hocaké štýly, ale školiteľ vám nájde, že podľa odseku 300 paragrafi 9000 zákona o citovaní číslo 242/1895 musíte čiarku dať tam, bodku tam a, že dvojbodky sa už nepoužívajú. (Keď ho poslúchnete a zadáte to do svojej práce, on vás zhodí pod čiernu zem, že používate zastaralý spôsob citovania.) To, že keď sa raz niekto dostane k vašej práci a bude si ju chcieť prečítať, ho bude fakt zaujímať, či máte dobre v citačných normách čiarky, bodky, otázniky alebo inú halucinogénnu diakritiku.

Poďme sa pozrieť na odporúčanú literatúru. Poradím vám, píšte viac vecí pod čiaru ako normálne. Vyzerá to veľmi vedecky a keďže akademická pôda ide veľmi do hĺbky, preto pod čiaru dajte pokojne recept na fazuľovú polievku alebo Príručku víchodňara po ceste zos karčmi.

Čo ešte tu zadať? Aha, formálnu úpravu. Každá škola má nejaký úroveň šablony, ktorá nikdy nie je vypracovaná a študent pred odovzdaním sa snaží o mágiu. Teda, na vašom mieste by som namiesto všetkých vecí ignoroval totálne všetko. Proste, vezmite si voskovky a namaľujte tam nejaké astrálne svety. (Neviem síce, čo to je, ale to neviem ani o šablonách. Inak, človeka, ktorý vymyslel štýly do Office, tomu by som príklepovou vŕtačkou každý deň opravoval zuby.)

No, keď zažijete tú erotiku a odovzdáte prácu, utekáte do najbližšej krčmy spiť sa do nemoty. Alebo si kúpite fľašu vodky a pijete na ex, lebo inak sa to nedá. A potom čakáte na posudok a cítite popri tom samé chvenie v hrudnej oblasti. Isteže posudky nechodia na čas, veď školiteľ nemá nikdy čas. (Nepísal som to už?)

A asi to už ukončím, lebo sa mi nechce písať. A teraz mi povedzte úprimne, uživil by som sa ako spisovateľ sci-fi?

Ako by sa žilo v starých Košiciach?

Mysleli ste na to, aký by bol váš život v rodnom meste niekedy v minulosti? Povedzme 18.te, 19.te, ba aj staršie storočie. Vynecháme moralizačnú štúdiu o smart technológii a o tom, že ľudia nebrali drogy a trošku si poďme snívať o tom, čo by sme robili. Aký by bol môj život v Košiciach počas 19. storočia? (Ešte vynecháme národnohistorický komplex)

Povedzme, že by som pricestoval do Košíc vlakom. (Historickú budovu železničnej stanice asi nebudem ukazovať pre istotu.)Vystúpil by som z vlaku, keď človek príde domov. Poznáte tie pocity. „Ježiš Bože, veď ja vidím domov!“

Hneď na stanici by som si doprial Wafle. Keďže slovo wafle som sa naučil používať až v puberte, ostaňme pri slove gofri. Gorfi so šľahačkou a obrovským kusom rozpustenej čokolády.

Kráčal by som parkom pri Pályaudvar a vychutnával si tie Gofri. Panebože, ako by som si dal tie Gofri teraz. Hoci sladkosti nekonzumujem, ale Gofri, to je akoby návrat do detstva.

Šiel by som do Jakabovho palácu, kde by som videl Hornád. Rybári by chytali udicami ryby a klaňali sa mi klobúkmi. Po pravde, ani neviem kedy sa objavili rybári v Košiciach a neviem, ale páči sa mi to. Akurát si to predstavujem, Jakabov Palác postavili v roku 1899, Mlynská ulica bola nazvaná po starom mlyne. A predstava, že bývam v takom paláci, vôkol mňa sú rybári a ešte je tam mlyn. Ráno človek vstane, rýchlo k raňajkám, čerstvé ryby, nasolené, voňavý a mäkký chlieb.

Potom by som určite rád v Košiciach študoval. (Možno preto, že som v Košiciach neštudoval.) Viem, že tam bola univerzita, ale niekedy dávno, tuším v 17. storočí. Ale tá predstava, ísť z Jakabovho paláca, ešte cítiť vánok od vody, čavargovať po Mlynskej a zabočiť vľavo na Hlavnú ulicu a ísť do školy.

Určite by ma viac zaujímali ženské šaty ako učivo a do knižnice by som chodieval dievčatám pozerať pod šaty ako čítať Juraja Agricolu. Už doteraz vidím tie chichotavé úsmevy a pohľady a la seklo ma vof karku. Prirodzene, že by som nejakú huncútku vytiahol do Aidy. Ibaže v Aide sa kedysi robil striptíz. Tak by sme si dali zmrzlinu a tá slečna by mi spravila striptíz sama. (Som skromný a hanblivý muž.)

Kam by som chodil jesť? A to je otázka. Kde by sa v 19. storočí dalo dobre nadžgať v Košiciach? A to hlavnejšie. Kam by som chodieval na pivo? Povedzme, že niečo by bolo pri kalvínskom kostole. Nazvime si tam nejakú reštauráciu. Niečo také typické košické. „U fúkajúcej vrany.“

Isto by som si spravil chuť so štipľavými haláslami, komperami a falatom dobrého udeného. Veru, košická šunka bola jeden čas veľmi slávna. (Dokonca podaktorí brali kočiare a trielili do Solivaru Prešov, aby ju mali čím soliť.)

A krčma? Povedzme na druhej strane mesta, na Dominikánskom námestí. Keďže je tam kláštor, určite by sa krčma volala U Dominikána a mali by tam vlastné pivo.

Tak si to zhrňme. Jeden deň v historických Košiciach.

Na raňajky by som si v Jakabovom paláci doprial rybu s chlebom. Utekal by som do školy a tam zlostil nohy spolužiačky. (Napríklad Ester, to je meno, čo sa mi už roky ľúbi.) Potom by som šiel na obed do fukajúcej vrany. Potom poobede do školy a večer s chalanmi na pivo. Cestou z krčmy po Hlavnej, stretol by som svoju drahú a počúvali vrany.

Nechajme realitu, skočme do Red Nose Pub na pivo!  

Ateliér

zvoní mi telefón: 

ja: prosím?
ona: je tam dakde fotoateliér?
ja: ne, ja som admin
ona: ale veď oni majú číslo 439

ja: no áno, ale ja mám 349
ona: tak ja zavolám na 349 a tam mi dvihne ateliér
ja: no nie, 349 som ja, oni su 439
ona: ale seznam.cz mi ukázal, že 439 je ateliér
ja: no šak hej, tak tam zavolajte. 

o 5 minút mi zvoní telefón

ja; no?
ona: to ste zasa vy, veď volám 349
ja: no veď som vám vravel, že 349 som ja, 439 je ten ateliér
ona: aha a čo mam robiť?
ja: tak tam zájdite osobne
ona: to by som mohla, veď to sú 2 dvere

Spravodlivý zlodej kľúčov od WC

Práve som pozeral Beverly Hills. Áno, ten seriál. Okrem iného, je tam hrozne veľa komických detailov, nebudem prezrádzať. Ibaže vám musím prezradiť veľkú myšlienku, ktorou autor je samotný Dylan. Rozprával, že tragédia tejto krajiny (myslel tým USA) spočíva v tom, že po nej chodia takí debili. Ukázal na istých pánov a tí s ním súhlasili. Hneď ako vyslovil nesmrteľné slová, a la Thomas Jefferson, spomenul som si na isté synonymum s použitým adjektívom. Nebudeme ho nijako perzonifikovať alebo používať iné pejoratíva. Nazvime ho Spravodlivý.

S pánom Spravodlivým som sa zoznámil jedno leto, keď som chodieval do lesa a cítil sa ako starý Dag. Náš prvý pohľad bol nad jeho rozmláteným bicyklom a jeho túžbou, aby som mu pomohol opraviť a ešte mu za to platiť.

Spravodlivý mal problém s problém s vďakou, chodieval slúžiť misie niekam do Bangladéšu a hrával počítačovú hru Ufo. Neviem prečo, ale on vždy páchol po oleji a konskom truse, zrejme to používal miesto sprchovacieho šampónu.

Skrátka a dobre, my sme bývali jeden čas v spoločnej domácnosti. Samotný Walt Disney sa inšpiroval ním a vytvoril jednu postavu, bez ktorej si nevieme predstaviť detstvo. Veru tak, samotný hrdina bol hrozne na peniaze. Horel nedočkavosťou, keď mu voňali hrianky a mohol hriankovač pichnúť do inej elektrickej zásuvky.

On si do izby hodil vlasntý elektromer, aby ukazoval každému, koľko minul. Ibaže, keď sme zaspali sladkým spánkom a la Vianočka s mliekom, on už utekal k elektrickému stožiaru a ťahal odtiaľ prúd. Je to síce nereálne, ale život je občas sci-fi.

Nikdy nenechával jedlo, či inú oštaru na tanieri. Jedného dňa šiel na zemiakovú brigádu. Skrátka a dobre, prišiel na pole a rukami sťa by traktor, hrabal si zemiaky do lona. Hodil si zemiaky do hrnca a šiel uloviť divú sviňu do lesa. Zobral si nožík rybička a tak ako Harka kedysi, nechal sa podmaniť svojim pudom. Divú sviňu nenašiel, lež pozbieral si maliny a mal malinové zemiaky. Soľ si šiel do bane, čo bolo až dobrých 40 kilometrov, ale v Solivari Prešov ho vyhodili von.

A tak smutný, asi ako ja, keď som kedysi mal čítať Gustáva Zechentera Laskomerského, prišiel a zemiaky už nežili. Skrátka a dobre, voda sa vyparila a zemiaky zhnili. Nejedol kvôli tomu skutku tri dni a Košicami sa niesla vo Večerníku veľmi nepekná príhoda. Fantomas sa nemohol pozerať pri predávaní novín na ten ksicht.

Bývanie s dobrodruhom a veľkým držgrošom bolo také príjemné, ako keď vám striekne vriaci olej do oka. Skrtáka a dobre, keby mi dakto nalial horúci olej do ksichtu, cítil som sa rovnako ako pri ňom. Viete, on bol tak trochu negatívne naladený a jeho psychika tiež bola na úrovni doby neolitickej.

Jedného dňa som prišiel domov z krčmy. Sotva som chodil, kľúče som hodil do sena, nohavice do kúpeľne, vetrovka bola v umývadle a moja spodná bielizeň bola hodená na krtka. (Myslím teda totu gutu, čo pomáha odtoku.)

Neviem dodnes ako a hlavne kde som zaspal. Obrovským revom akoby niekoho napadol tiger sa prebudilo moje srdce. (Pochopil som, že má v izbe svoju milú a skúša na nej Dejiny urológie.) Ibaže ten hlasný zvuk prichádzal k mojim dverám. Otvoril som rezkým trhom dvere a uvidel Hippokrata.

„Počuj, nebudím ťa?“ odpovedal akoby on bol samotný Hérakles a ja tá hydra, čo jej chce udeliť radosti sexu.

Ja som niečo zastonal a zahekal a po pravde, ani neviem, či som mal chuť veľmi na rozhovor, lebo som si všimol moju spodnú bielizeň ako sa leptá Krtkom. Nebol som nahý, mal som na sebe vôňu borovice.

„Ja ti to musím povedať.“ riekol svoju hlbokú vec tento pán.

„Ja platím o 20 KSČ teda KČS viac za internet ako Ty.“ rumázgal ako dieťa v škôlke, keď mu nedajú ako prvému obed.

„Dobre, zajtra pôjdem kúpiť router a nastavím Ti, aby si mal väčšiu rýchlosť ako ja.“ povedal som po tichu a ľahol do postele.

On bol taký natešený, že si išiel čítať poviedku Biskup v blate od Markíza de Sadé. (To ho vždy dostalo do bodu G, C a T.) A tak som behal po celých Košiciach, teda od Focusu do Imperia a kúpil router. (To, že tie obchody kedysi boli vedľa seba, nebudem rozoberať.)

Prišiel som domov, nastavil som ten router, názov siete som dal STFU a heslo Spravodlivý. Pochopiteľne, že IP adresa musela byť utajená, lebo on veril, že by na ňu každý prišiel. Preto bola 192.168.1.1, ale nepíšte to do prehliadača! Pretože sa vám spustí proces GOtoSwamp!

Jednu noc zaklopal na dvere. Otvoril som dvere a riekol mu sladkým hlasom čosi o kurčati.

„Ty sa viac sprchuješ ako ja. To sa povie mamke! Budeš platiť o 300 korún viac nájom ako ja.“ a tresol za mnou dvere.

Ráno som vstal a chcel som si to s ním vybaviť. Ale najprv som musel utiecť na WC, lebo pudy si žiadali svoje. Vyšiel som rezkým krokom na chodbu a moja túžba otvoriť dvere bola silnejšia ako hocaký true love's first kiss.

Siahol som na kľučku a ono to bolo zavreté. Všimnem si bližšie a pozerám, že ono to bolo zavreté na klatku. Čo sa pre boha dialo? A tak som si povedal, že musím utekať do práce. Ja neviem čím to bolo, ale nikdy v živote 17 ka neprišla na čas tak ako vtedy. Prosil som všetkých svätých, aby sme nešli po ceste plnej záplat. Prečo nie, autobus šiel po takej čarovnej ceste, ktorej hovorili Ľavobrežná a moja prdel začala cítiť stredovek. V práci ma vítali akoby som mal narodeniny, ja som sa nikomu ani nepozdravil a sadol rovno na záchod. Vykríkol som akoby národnu hymnu a bolo mi tak dobre asi ako dieťaťu, keď konečne sa napojí mlieka.

Zapol som počítač a v ňom boli nesmrteľné slová. Môj email vyzeral takto.

Od: spravodlivy@gmail.com

to: martin.suraba@gmail.com

subject: kľúče

Message:

Milý Martin, keďže používaš častejšie sprchu ako ja, rozhodol som sa spraviť rázne kroky. Ešte k tomu som si všimol, že často chodíš aj na WC a to nie je dobre, lebo treba šetriť vodu. Učinil som za vhodné, že budem so sebou nosiť kľúče od WC k sebe do práce! Musíš chápať, nechcem, aby sme mali nedoplatky, lebo si šetrím na Ferrari.

S hlbokou úctou k Tebe, piaty mušketier, Spravodlivý!

Presťahoval som sa naspäť k rodičom, kúpil si fľašu Starej Mysliveckej a zapíjal Spritom. Odvtedy ma Spravodlivý nekontaktoval.  

Ukradla mi prácu!

Ani neviem ako som ho spoznal. Začnem tým, že mu hrozne páchlo zos pysku. Aale strašne a ešte do toho pijával dosť značný objem čuča. Občas som ho videl ako si k tomu pálil listy z brezy a veruže mával potom hrozne filozfické debaty. Jedného dňa vraj údajne ukradol z Tesca hrniec, uvaril si čaj z ihličia borovica, postavil sa pred Vltavu a rumázgal na celú Prahu, že on je Barunka a chce podobný osud. Nutno dodať, že sčítaný bol.

Jeho životopis začína ktovie kde, trebárs na poľu. Počas základnej škole veľmi vynikal v Prvouke a vždy cítil potrebu kresliť stromy. Raz na náboženstve povedal, že on nemá rád Ježiša, ale miluje vyznávačov skaly. Chodieval stále ku skale a dával jej najavo, že už nie je sama. Už v útlom detstve mu zachutila pálenka a ako to u alkoholikov chodí, mal s týmto nápojom dosť značný problém.

Alkoholici majú s alkoholom vlastne len jediný problém. Ich netrápi to, že pijú a, že sa kvôli ich sebeckosti trápi každý. Ich trápi to, aby neboli videní, že sú spití na mraky. Žiaľbohu, to je najväčší problém.

Pán, ktorého popisujem, mal prirodzene podobný problém. Kvôli alkoholu stratil všetkých kamarátov, ženu, ktorú zaujal a ani nedoštudoval vysokú školu. Dôvody boli zrejmé, lebo bolo teplo, lebo bola zima, lebo žral seno, lebo bral drogy, lebo mu bolo potrebné myslieť na E=mc2, lebo učiteľom išlo vždy o niečo viac, lebo čašník z krčmy s ním bol na wc a iné radosti laganstva.

Skrátka a dobre, už v útlom veku podľahol sklonom pijatiky a každý bol zlý. Prišiel čas, keď bolo potrebné pracovať. Ibaže 40 000 eur nedostane, keď príde na pohovor navoňaný v šarme rumu.

A tak posielal až dva životopisy a neprijali ho nikde. Vlastne, poslal životopis na nejaký úrad a oni mu napísali, nech počká dva mesiace. Ibaže on tie dva mesiace prepil a životné putovanie nášho hrdinu pokračovalo. Spával v maštali a ráno ho budila vôňa pálenky. Keď ešte mal peniaze, pijával samotné dobroty, časom sa ukájal pri sladkom víne.

Na závislosti je fascinujúce to, čo všetko človek dokáže zmeniť, aby dostal ten svoj pokrm. Jedného dňa zašiel do obchodného domu. Vyzeral veľmi čarovne, gate roztrhané, vlasy a la jeden chlapík, ktorý nepotreboval vzdelanie, lebo on ma titul gróf, topánky už desaťročné, páchol po všetkom možnom a kvapkalo z neho nejaké želé neindetifikovateľnej farby. Nebudeme rozvádzať detaily.

Mal pár korún a preto použil svoj pragmatický um. Došiel k pečivu, vzal rohlík a nenápadne si doň zakúsol svoje tesáky. Ja neviem prečo, ale ako urobil túto akciu, rozopol sa mu opasok. Ibaže on si to nevšimol, preto došiel k pašteke a hádzal ju do seba. Skrátka a dobre, celým obchodným domom sa niesol šarm, ktorý by sme mohli charakterizovať prasata a la koryto.

Nadžgal si svoju gambu a došiel k pitiu. A tam videl predavačku, ktorá sa akurát s kolegyňou dohodla, že pôjdu večer tancovať. Pozrel sa na to svoje čučo a videl tam svoj obraz. Po prvý raz si uvedomil, že aj on chce chodiť po práci na pivo, baviť sa s ľuďmi, robiť hovadiny.

Ibaže Glum v literatúre nie je náhodou, takých ľudí je po svete hrozne veľa.

Šarvanec prišiel k pultu, predavačku skoro tri raz guta stočila a on na ňu pozrel pohľadom akoby mal odísť na Galeje.

„Ty sviňa! Prečo tu pracuješ?“ riekol chrabro hrdinský rytier.

Slečna sa neozývala.

„Rozprávam sa s tebou ty nalpa! Kvôli takým ako si ty, som si nikdy nevedel nájsť prácu! Kradneš tu prácu všetkým slušným ľuďom! Bodaj by si zdochla!“ pokračoval vo svojom prejave. Ešte šťastie, že sú na svete autorské práva. Mám chuť si tie slová uložiť do pamäti a počas svadobnej noci to drahej šepkať.

Slečna sa opäť neozývala a preto pán začal mať charizmatický prejav o národnosti, etnikách, náboženstve a iných dobrotách. Po pri tom odhaľoval svoju hruď ako páv a v rámci astrálneho myslenia sa plavil po svojom nektári ako víla z rozprávky.

Ibaže toto nie je rozprávka. Je to smutný príbeh o človeku, ktorému slečna v pokladni ukradla prácu. A takých je plná galaxia.

Západ slnka v Prahe

Nacionalizmus je dar

Esencia národa je tá časť obyvateľstva, ktorá národ hrozne miluje. Sú to ľudia, ktorí namiesto toho, aby v noci svojim drahým čítali niečo pútavé, pustia si hymnu a spievajú ju. Prirodzene falošne, pretože sami nerozumejú významu slov, ale o tom sa nedá debatovať. Ja sa úprimne hanbím, že nie som ich členom a veruže by mi bodlo, keby mi aj žltú hviezdu na hruď pripevnili. Oni by si mohli na hlavu tiež čosi žlté vyliať, ibaže toľko moču sa ešte nenazbieralo.

Kráčam si tak jedným rýdzonárodným mestom a videl som istého obyvateľa. Našťastie, človek idiotizmus veľmi ľahkým srdcom odhadne i preto som bol veľmi šťastný, že som mu nešiel oproti a rovno mu nenapľul do ksichtu. Ale, škoda slín.

Nacionalizmus nie je predsa choroba, je to akýsi druh hrdinskosti, kde aj imbecil verejne a na plnú hubu povie, že je imbecil. Boh žehnaj všetkým nacionalistom, vďaka ním som sa stal tak asertívny človek, že by som im prispel aj do fondu.

Chlapík v nacionalistickom prestrojení vyzeral veľmi dobre. Ja som myslel, že sa plazil kanálmi. Voňal tak ukážkovo, že to v mojom tele porobilo erotické účinky. Div som tú babu, čo bola so mnou, neoprel rovno o múr. (Veru, niet nič krajšie, ako keď chlap sa dotýka ženského zadku a zacíti vôňu sardiniek a knedlíkov nakladané v rume.)

Keďže to bola esencia národa, rozhodol som sa hovoriť nárečím a keďže slečna bola zo západného Slovenska, o dôvod viac sa predvádzať. Veru, chlapi, to sú divní národ. Keď sa im dievča páči, predvádzajú sa o dušu. Je zvláštne, že keď je človek zamilovaný, správa sa ešte horšie ako chlapček, ktorý príde k rodičom počas večere a povie im nesmrteľné slová. „Treba mi kakať.“

Idem s ňou po tom čarovnom námestí a rozmýšľam, čo s ňou budem robiť za svitu luny, keď sa pohľady esencie a mňa stretli. Bože, to bolo čarovné stretnutie.

„Dobrý deň.“ prihovorila sa jeho čierna mágia.

„Serus chlope, daš vipic?“ pozrel som sa naň opileckým pohľadom, že mi nemohol odolať.

„Aha, ty si vychodňar? Počuj, ja proti tebe nemám nič, ale nechcel by si sa odtrepať tam, odkiaľ si prišiel a tam zhnil? Iba nám tu kradneš prácu!“ riekol veľmi ľubozvučným hlasom.

Keďže to bolo v srdci Esencie (nebudem špecifikovať mesto, ale niet to žiadne veľké mesto a nie je to žiadna primitívna narážka na Bratislavu a Košice) a ja som bol s drahou na prechádzke, neviem akú prácu som im bral. Tak som čvirkol na zem, aby teda som radšej druhým pridal tú prácu. Pochopiteľne, že odev esencie stuhla a jeho obličaj bol naplnený hnevlivým pohľadom.

Slečna vedľa mňa sa rehnila tak, že si musela zobrať noviny, aby si zakryla gambu. Nechcela spôsobiť mysliteľovi národov tú nečakanú zlobu.

„Prečo tu pľuješ? Toto je moja pôda! Ja po nej chodím a ty za to, že nie si odtiaľ, si máš odo mňa pýtať dovolenie, aby si tu mohol chodiť!“ kričal a zapálil si cigaretu.

„Chlapče, aký matroš fajčíš? Aj ja taký chcem!“ skríkol som mu do pohľadu a usmial som sa žiarivým úsmevom ako Azurit v reklame.

„Prečo si tu? Prečo nie si doma? Prečo si prišiel do tohto mesta? Nemáš právo tu chodiť!“ pajedil sa ani čert a ja som dostal hrozostrašnú chuť na palacinky.

„A po parku sa smiem prechádzať?“ spýtal som sa ho.

Keďže židovský kódex mu nebol známy, asi nepochopil, na čo narážam.

„Nechápem o čo ti ide!“ kričal.

„O vlasť!“ pri tejto vete som sa chytil za srdce a myslel na nesmrteľné slová Janka Matušku.

„Počuj, keďže si tu už viac ako dvadsať minút, mohol by si rozprávať našim jazykom, čo ty na to? Si tu už dosť dlho, aby si sa prispôsobil.“ fučal a musel si odopnúť gombík na košeli.

Ja som mal nutkanie kúpiť aspoň desať litrov kefíru a rozpnúť inde gombík a liať.

„Bodaj bi ce guta ulapela!“ zaprial som mu, tak od srdca.

„A to znamená čo?“ chrčal a jeho obličaj sa naplnil rumancom. (Chcel som napísať ružencom.)

„To znamená, že nech ti vyjdu sny!“ povedal som mu a usmial som sa naň ako Old Shatterhand prvýkrát na Nso-či.

„Povedz mi, prečo nemôžeš byť na východe? Máte tam málo miest na prechádzky? Máte tam málo ľudí? Prečo tu musíte obsmŕdať?“ ryčal ani tur.

„Naj ce mária skáre.“ riekol som mu.

„A to je zasa čo?“ pýtal sa veľmi horlivo a učenlivo.

„To znamená, aby si dosiahol väčší orgazmus. Skrátka a dobre, večer, alebo ráno, alebo keď nedvíhaš svoju pravú hnátu, chyť ženu za čungu a povedz jej tieto nesmrteľné slová.“ a pri tomto výklade som naň žmurkol asi ako a on na mňa pozeral ako dieťa na rozbitú vázu.

A keď ešte neprestal, tak som mu prezradil, že bodaj bi ci truna mala bula. On to pochopil ako, že nech nikdy nemá málo peňazí.

Potom sme šli na vlak a vrhli sa na iné veci ako na esenciu národa. Ale po pravdu, keď som ju šteklil po nohe, nemal som odvahu povedať jej tie slová: „naj ce maria skáre.“ Zaujíma ma však, že čo mu na to drahá v noci povedala a či pochopil význam slova čunga.

Veru, nacionalizmus je ten významný dar ako verejne ukazovať, že som idiot a ešte za to brať plat.

Traja bratia vof Štiavnici

Ľudze, neže budzece plane, bo vam dakto tresne po pisku. Znace, jak to boli? Ta veľmo. No, sluchajce. Dneška sebe pobešedujeme daco o troch bratoch. Traja bratia vof bani. Kedz je reč o totej gute, co jej hutorime baňa, tam vistupuje zopar bitosci. Runa a permonik. Runa, ta to šumne dzifče, bars neoblečene, vof bani zvadza oplanoch a šviňe, co chcu len hamižne bic. Permonik je banicki škriatok, taki, co ľudzom buc praje, abo zos nich porobi dajake troski.

Slovensko je bars šumna krajina, najdzeme tam šicko možne. Okrem ineho i banicku časť. Jedno zo šumnich banickich miest, je Banska Štiavnica. Tam som raz bul, vof bani, ale to ešči neznal mi nič o banikoch, permonikoch a tak. A toto mesto začina bešedovac o našim pribehu.

Kedisi davno buli vof Štiavnici traja bratia. Neznam jak še volali, ale ta bizomne dajaki Feri, Ďuri a Ďula. Ale to je zanedbateľne a ne priliš dôležité. Toti traja bratia buli pracovite, dobre chlopi. Robeli vof bani a večar patreli na hviezdički. Raz dakdzej vof karčme začuli daco o permonikoch. Dajaki gadžo, co spletal somarini, hutorel, že permoniki bars veľke šviňe.

Bo znace co? Dakedi davno buli vof bani pokladi. Normalne, zlato, striebro a co ja znam jake kovi. Chlopi pošli do bani a pracovali jak šaleni. Ta to ne bars dobre, bo vof bani veľo prachu, špini a co ja znam co ešči. Bula to tvrda doba, bo cali dzeň dakdzej vof žemi zahrabani. Občas banikov skušal permonik. Objavil sa im a ukazal zlato. Daktori buli oplani, šviňe a prasata. Jak vidzeli zlato, vžali šekerku, pokantrili ľudzi kolo sebe a hadzali še na zlato. Pre totich bulo zlato jak pre prasata korito. Ale zlato doray zmizlo.

Permonik mal rad loj, jabluko abo dajaku inu šmakotu. A toti traja bratia mu nošili jedzene a on še im pred svadbou jednoho z nich zjavil. Lakal ich na pokladi, ale oni porozdumovali, že to ne bars dobre. Bo ku pokladu treba še dostac vlastnimi silami a ne tak.

A tak prišli na svadbu a vedľo nevesti ochabeli jedno prazdne miesto. Na nim še objavil permonik a za dobru pohostinnosť odmenil banikov zlatom. Šicko bulo dobre.

Traja bratia sebe založili rodzini a mali še šumne. Postavili domček sebe, mali krasnu jablukovu zahradu a šicko bulo dobre. Šumni konec, dalo bi še povedzic. Ale, ono to je vlastne začiatok.

Ako to už biva vof švece, ľudze su paskudne obludi. Znace toten vtip o mentalite ľudzi? Raz bul jeden chlop a mal še bars dobre. Druhi žil jak dajaki vandrak. Nič nemal a furt lem plakal, že plano. Bo raz fukal viter, vecka snežilo, potim padali krupi, i slunko švicilo. Plani teren, plane ľudze, každi plani, iba on dobri chlapček. No a raz išol na ribi, bo už nemal co zožrec. Lapel zlatu ribku a ona mu hutori, že mu splni jedno prianie. „No, znaš co, sušed ma kozu, co mu dava veľo mlieka a on je z toho bohati.“ hutorel svoje trapenie. A ribka, plna empatie a nehi, hutori mu, že či chce i on taku kozu. „Ta coši šalena? Ja dumam, abi mu ta koza zdehla.“

A tak to bulo i zos našimi troma bratmi. Jak še im začalo daric, ľudze im zapalili domi a stromki posekali. Chlopoch to vitočilo a rozbešneli še. „Kebi sce nebuli take plane a laskotne, ta bi sce i vi mohli od permonika pomoc dostať, vi skučkare!“ rumazgali chlopi.

Permonik ich o par dni navštivil. „Chlopi, ne bars dobre ce urobeli. Znace dobre, že ľudzom o mne sce nemali hutorec. Idzem ja do šveta a jak še vracim, tak vam dam druhu šancu.“

A doteraz chlopi kopu vof bani a čekaju na permonika. Vďaka ľudskej zavisci.