Mokré stromy

Nemám rád, keď ma zobudí budík a nie jej vlasy. Aj dnes to tak bolo, ešte teplá posteľ, vonku tma a ja som mal chuť ostať tam. Šiel som do kúpeľne, potom ma chytila známa vôňa, hrianky. Ako vedela, že som ich chcel?

Usmiala sa na mňa a v košeli, čo by aj mne bola veľká sa na mňa svojimi očami a vlasmi sa na mňa rehnila. „Však som ešte nič nespravil.“ Odpovedal som a jedol hrianku, ktorá cítila cesnak. Milujem hrianky s cesnakom, to by som vedel jesť každé ráno. Kúsok masla a kamilkový čaj, presne v tých šálkach, čo sme dostali, keď sme im spravili počítač.

„Ale spravíš, ty jeden naničhodník!“ Smiala sa.

A tak som šiel na električku, ktorá ešte cinkala. Sadol som si k obloku, pošteklili ho kvapky. Keď sme boli pred výstupom, začalo liať o dušu. Do práce som došiel úplne, sťaby kostolná myš. Spieval som si Sedemdesiat sukieň mala a písal maily, že dnes nemôžem ísť na žiadnu pracovnú cestu nikam.

Pozeral som sa od rána na oblaky, obloha by sa dala kresliť na sviatočné oznámenia, blato vyrástalo akoby z fabriky a stromy boli mokré. Ktovie ako teraz vyzerajú lúky? Teda, niežeby som nikdy nebol v daždi na lúke, ale takto som o tom nikdy nepremýšľal.

No hej, keď je človek na lúke, keď prší, z nejakého prazáhadného dôvodu neanalyzuje vlhkosť flóry.

Inak deň v práci bol príjemný, pol dňa sa dačo nastavovalo v IIS a obed voňal šiškami. S kolegami sme sa smiali, rozprávali sme si zážitky o tom ako kto vysal vodovod, o tom ako sme zmokli a o tom ako nás pani učiteľka vyvolala a my sme boli číslo 28. (Nebudem hovoriť, čo som povedal, tí, ktorí ta boli vedia, ostatným prenechám fantáziu).

Potom sa opäť nastavovalo IIS a človek zašiel domov cez všelijaké močariská. Zmoknutý, studený, strapatý, unavený som otváral vráta. Zavoňalo mi to vianočkou a kakaom.

„Drahý môj, veď už si ma chytil za ruku. Prečo si si nevzal dáždnik, ty dunčo jeden?“ Opýtala sa ma.

„Lebo si prišla do všetkých daždnikárni a povedala si im, aby ich zamkli.“ Povedal som svoj racionálny prejav, ktorý sa sústreďoval na teoretické aspekty dáždnikovej vedy.

„No tak sa vyzleč a poď k stolu. Prečo si tak zmokol? Zasa si mi chcel ukazovať mokré stromy?“

A dobrú chuť k večeri!