nedeľa 29. marca 2015

O Košiciach, starej Aide na Poštovej ulici a obľúbenom spisovateľovi

Stalo sa to v minulom roku. Letné záhradky a horúce noci končili, noci začali byť chladné. Ani neviem ako mi to napadlo, asi som šiel cestou z krčmy. Pretože všetky také nápady človeka chytia, keď ide z piva. Už dlhší čas mi to vrtalo v hlave, ale nikdy som sa k tomu poriadne nedokopal. Čapek vo svojej jednej poviedke píše, že každý človek niečo hľadá. Bádať, objavovať, hľadať, spoznávať, to je jedna z najkrajších vecí na svete. Šiel som z toho piva a vedel som, že je čas sa konečne venovať tejto osobnosti. Je ňou Sándor Márai.

Našiel som si knihu a hodil link na Facebook. Doplnil som to vhodným popiskom, že meniny mám v novembri a jedna kamarátka sa rozhodla, že poteší tie hnedé oči, ktoré sa usmievajú. Začal som knihu čítať a dostal som sa o nejaký čas dozadu. Ani nie preto, že to je o starých Košiciach, kde ešte nechodili električky. Spomenul som si na starú Aidu, na Dom potravín a na svoje detstvo, keď som po Košiciach chodil ešte s vykasanou košeľou a neučesanými, strapatými brčkavými vlasmi. (To druhé sa nezmenilo ani teraz.)

Nielenže tá kniha je pre mňa obrovský návrat do detstva, lebo tam spomína a opisuje presne tie zákutia, kde som chodil ja ako malý šarvanec a čavargoval o dušu. Cítiť tam aj príbehy rodičov o Košiciach. Keď mi naši hovoria svoje zážitky z detstva a svojich vecí, čo kedy, kde a ako zažili.

Stránky tej knihy sú pre každého iné, lebo každý prežil iné detstvo. Košice vždy boli mestom malých lapajov, galganov, v ktorých sa odhaľovali výtržnické sklony. (Hlavne ten pocit, keď sa niekto smeje úplne nevinne svojimi jamkami a má chuť pokračovať vo svojej nezbednosti a huncútstve.)

Hlavná ulica, ktorá je pre mňa asi tá najšarmantnejšia ulica na svete. Či už to bola Hlavná ulica (áno, inak sa volala) v knihách Sándora Máraia. Alebo, to bola Hlavná ulica našich, alebo Hlavná ulica mojich rozkakasaných košieľ a sĺz, keď ma niekto zmlátil alebo, keď sa na mňa nejaké dievčisko neusmialo. Mal som pripravené jej zvestovať radostnú novinu, „som do teba. Mylujem tvoje očy.“

Hlavná ulica si dodnes rozmaznáva ľudí. Keď čítate staré noviny, cítite v nich akúsi aristokraciu mesta. Áno, sme aristokrati, už len kvôli faktu, čo sa stalo 7. mája 1369. Cítiť v starých novinách, knihách ľudí s neuveriteľným šarmom. Ísť v nedeľu na zmrzlinu a potom sa prechádzať po Hlavnej, to je v Košiciach na týždňovom poriadku už veľmi dlho. A ono sa to nezmenilo.

Cukráreň je krásne slovo. Ideálne na to, vziať niekam dievča a rozprávať jej jednu väčšiu hovadinu za druhou. Akurát si to predstavujem ako vniknem do knihy Sándora Máraia. Je leto, vonku praží slnko a ja prídem v najlepšej košeli niekam k Urbanovej veži. Pozerám sa na seba, holil som sa pred 15 minútami a bol by som reklama na Žofrého hádam asi v každom časopise. Ona prichádza usmievavá s rozpustenými vlasmi a šatami, ktoré s ňou niečo robia. (Hlavne so mnou niečo robia.) Prechádzame sa po Hlavnej ulici a ja rozprávam príbehy. Pochopiteľne, že 90 percent príbehu si vymýšľam ako, keď hovorím.

Zájdeme spolu do cukrárne, pretože tam sa dievčatá tak krásne rozmaznávajú. Hlavne, keď to neposlušné chlapčisko má viac šľahačky na sebe ako v sebe. Romain Rolland píše, že pre ženu je najkrajšia fotka svojho milenca, keď je ešte malý neohrabanec. Pretože má vtedy sa ma chuť mu venovať, nosiť ho na rukách, starať sa oň, apod. Neviem, čo je na tom pravdy, ale prečo to teda neskúsiť.

Rád by som sa venoval historickým sladkostiam, ktoré pochádzajú z našich cukrární. To by chcelo samostaný blog, ale najprv sa potrebujem naučiť aspoň trochu po maďarsky. A ktorá cukráreň je mne osobne najbližšia? Hádam to netreba vysvetľovať, ale keby ste nevedeli, nahliadnite sem.

Toto je pre mňa Sándor Márai a jeho, vlastne aj moje Košice. Mesto rýchleho vetra, pokojnej rieky a tých najkrajších tajomných úsmevov na svete.

Vlastne ešte niečo. Keď sa vám chce čítať blog o starej Aide, dozviete sa jeden príbeh. Viacmenej je to o tom, keď dve deti chodia do Aidy, v budúcnosti sa stretnú a nakoniec si uvedomia, že sa milujú vlastne celý život.

Pred necelým mesiacom som bol na Potulkách s kamarátkou. Milan Kolcun tam hovoril o akejsi cukrárni, kde sa hrala súťaž o jedení zmrzliny. Víťazom sa stal lapaj, ktorý najskôr dostal angínu.

Stretli sa tam dvaja ľudia ako deti. Ona bola Ilona a časom sa stretla s tým chalanom a vzali sa. Keď som počul, že jej manželom bol Sándor Márai, uvedomil som si, že ho mám ešte radšej a dodnes som z toho taký vyškerený.


Toto je môj Sándor Márai, moja stará Aida na Poštovej ulici a moje Košice. Aristokratické mesto plné úsmevov a záhad, ktoré ma nútia bádať.

štvrtok 26. marca 2015

Gottfried Lenz

Baby ma vytiahli tancovať. Pravdou je, že ma nemuseli dlho presviedčať. Spýtali sa ma, či pôjdem a ja som súhlasil. Vybrali sme sa na túto misiu a bolo dobre. Ono to ani nebolo o tanci ako o filozofii. Ten chlapík, čo to viedol, bol geniálny a ja som si uvedomil, na čom musím trošku popracovať. A to je práve ten pocit uvoľnenosti, spontánnosti, čo človeku dodáva hrozne veľa pozitívnej energie. Spomínal, že nie je až taká dôležitá technika ako ten pocit, že si to človek užíva. Je geniálne ako sa z nedokonalých vecí dokážu stať veci kúzelné.

Cestou v električke som myslel na všeličo možné. Na dievča(tá), pražský hrad, vôňu jahôd, ísť kúpiť mandarinky, na Portrét Doriana Graya a ja neviem na čo všetko. Usmieval som sa po električke a predstavoval si bársčo. Myslel som aj na to, čo hovoril chlapík a nejako som sa spontánne usmial. Napadlo mi pri tom jedno meno, s ktorým som už dlho nebol nikde na pive. Ani u Alfonza sme dlho nesedeli. Vlastne, my sme nikdy spolu nesedeli na pive, ale veľa ma naučil. Napríklad, že kvety sa zo zásady nekupujú. Gottfried Lenz.

Spomenul som si na svoju obľúbenú postavu. Pre mňa je Gottfried stelesnením niečoho živého. Keď som prvýkrát čítal Troch kamarátov, hrozne veľmi som sa v Robbym našiel. Chcel som prežívať tie veci, čo Robby. Odmysliac od toho v akej dobe žil a čo sa v tej knihe potom udialo. Však, kto by netúžil, aby mu zaspal niekto na pleci, kto vonia po broskyniach. A vtedy som si uvedomil, že Pat bude mať vždy pre mňa broskyňové vlasy.

Otto a Gottfried, kamaráti, ktorí sa o Robbyho starali. Najmä Gottfriedova neuveriteľná filozofia. Viete, čo ma na Remarqovi fascinuje? On tam píše o dobe, ktorá bola krutá. Ľudia vo vojne umierali, po vojne to mali niektorí ešte ťažšie. O nástupu nacizmu, samotný nacizmus, úteky do sveta, obdobie po druhej svetovej vojne a tak podobne. Spomína tam až naturalisticky, ako ľudia trpeli, umierali a podobne. Ale v každej jeho knihe sa nájde tá neuveriteľná ľudskosť. Je akýmsi rytierom tej medzivojnovej doby. Geniálny charatker postáv. Či už je to Katz, Gottfried alebo Štajner.

Gottfried je presne typ takého chlapa, ku ktorému som sa aj ja chcel prepracovať kedysi. Vodiť ženy po kolotočoch, mať jeho gentlemanské spôsoby a dokázať poradiť druhým presne tak ako to robil on. Bol pre mňa veľmi inšpiratívny. Predstavujem si ho ako šviháka s klobúkom, čo dokáže byť vždy na pravom mieste. Už len to jeho pomenovanie, maličký. A tá obrovská láskavosť a silný dôkaz priateľstva a odhodlania. Keď zháňa auto a s Ottom trielia do sanatória, aby pomohli tým dvom mladým.

Vždy, keď si na to spomeniem, prebehne mi mráz po chrbte. I preto idem hľadať Troch kamarátov a utekám do práce. Potrebujem Gottfrieda Lenza.


nedeľa 22. marca 2015

Niečo málo o slovenskej literatúre a o knižnom komande

Je mi smutno. Poslednú dobu mi chodí po rozume jedna otázka. Vážne sme národ nekultúrny, hlúpy a ten, ktorý si neváži hodnoty? Sme tí, čo nečítajú knihy? Takí, ktorí nemajú lásku ku knihám, len nás zaujímajú povrchné a prázdne veci?

Hádam každý tretí článok ktovie kde začne moralizovať o tom, aké hlúpe deti sú. Píšu sa blogy, články a všelijaké pseudoštúdie o tom, že deti sú hlúpe. O tom, že ja ako 5 ročný som jednou rukou pílil stromy v lese a na ramene som ich nosil domov, aby sme mali čo na zimu. Nebolo mi dopriate a som ukrivdený o to, že ako dieťa som nemal smartphone a nehádzal som si tam na instagram obrázky samého seba, keď drichmem. A potom sa začne ešte vyhovárať na knihy. Keby aspoň čítali tie deti knihy...

Nemusíte so mnou súhlasiť, ale ja osobne si myslím toto. Každý človek, kto píše o tom, aké sú sprosté deti, to robí len z jedného záujmu. Chce ukázať každému, aký je zaujímavý a takto pozérsky sa snaží prejavovať altruistické stránky svojej osobnosti.

Poďme na moje obľúbené. Deti nečítajú, oni radšej sedia za internetom. Keď som sa ešte venoval knihovníctvu, všimol som si, že do knižníc chodia deti. Dokonca aj táto knižnica bola často dosť plná. Pamätám si, keď som sa tam kedysi chcel zamestnať a teraz mi ostal úsmev na tvári. Keď som študoval v Prešove, vychovávali nás k niečomu takému, aby sme viedli čitateľov k literatúre. Niečo o tom som si nechal pre seba a uvedomil si hodnotu skutočnej biblioterapie. Žiaľ, v našich podmienkach je toto pre knihovníka nereálne.

Nehovorím, že knižnice nepracujú. Tvrdím to, že žiaľ v knihovníctve sa riešia ďaleko iné veci ako sú čitatelia. Resp. že v tých odborných kruhoch je čitateľ nie na prvom mieste. Ale hlavne, že píšeme pod čiaru a pôsobíme vedecky.

V Amerike existuje obrovské množstvo projektov, ktoré majú na starosti knižnice. Napríklad sa tam stretnú deti s dôchodcami a tí ich učia čítať, predávajú skúsenosti. Nádherné veci robili aj v rámci Summer Reading a ja neviem čomu všetkému. (Inak, toto by chcelo urobiť aj u nás aspoň online.)

Skutočne knižnica by mala byť nejakým chrámom kultúry mesta. Nielen nejaký sklad, kde si ľudia chodia požičiavať knihy, ale knihovníci by mali ľuďom radiť v mnohých oblastiach.

Nebudem tu písať tie klasické veci, čo sa okolo toho točí. Väčšina ľudí príde s tým, že ľudia v knižnici nezarábajú veľké peniaze a preto sa im to nechce robiť. Alebo začne sa nadávať na Fica, že neprispieva na kultúru a podobné hovadiny.

Ok, z istej časti si za to knihovníci môžu sami. Pretože dosť veľká časť odborného knihovníctva (ako som načrtol vyššie) sa vŕta v niečom, čo nemá s knihami absolútne nič spoločné. Po pravde, väčšinou sa hádajú o tom ako skatalogizovať knihu, akú čiarku, v ktorom súpise zabudli. Nebudem to komentovať, zažil som konferencie, kde sa knihovníci naťahovali o tak potrebných veciach, že to boli veru problémy tretieho sveta.

O Ficovi písať nebudem. Nemyslím si, že niečo tak sprosté a škaredé ako špinavá a zákerná krčmárska bitka, patrí do tohto článku.

Poďme na kníhkupectvá. Keď som ešte robil v kníhkupectve, chodilo tam pomerne dosť ľudí. Teraz prichádza prvá vec, čo ľudia začnú. „No, prichádzali tam ľudia a kupovali si Twillight, Harryho Pottera, Dana Browna, Evitu Urbanikovú...čo od takého kníhkupectva čakať?“
Poďme na reklamu. Isteže, keď sa vydá nejako prudko predávaná kniha, kníhkupectvá chcú zarábať. Preto voči tomu vytvoria nejakú kampaň a snažia sa toto predať. To, ale neznamená, že sme kultúrny národ.

Ako funguje táto spoločnosť ohľadom čítania? Myslím, že s knihami je to dosť ako s ľuďmi. Potrebujeme sa spoločne nájsť a sadnúť si. Jednoducho, chodíme nejaká skupina ľudí na pivo a furt sa vykrištalizujú len niektorí ľudia, s ktorými som si bližší. Ktorým sa skôr zdôverím, poviem im, čo ma teší, trápi a tak. (Hádam netreba vysvetľovať prečo.)

Podobne to funguje s knihami. Sú knihy, do ktorých sa človek zamiluje. Príde tá kniha a máte chuť si ju hladiť, nosiť si ju do postele, stále myslieť na to, čo tam je. Isteže sú knihy, ktoré mi nesadnú. (Potom sú knihy, v ktorých postavy, myšlienky a deje útočia na hodnoty, ktoré verím. Také knihy nečítam a je mi z nich dosť smutno.) Tiež hádam netreba vysvetľovať prečo.

Ibaže ako to funguje v spoločnosti? Podaktoré pofidérné názory si myslia, že cesta kníh je cesta k múdrosti. Tak, ako si podaktorí myslia, že cesta peňazí je automaticky cesta k šťastiu. (Hlavne to chválenie sa, že haha, ja zarábam 3 krát viac ako ty. To je veľmi šťastný človek, plný lásky a šťastia. Svoje deti budem k tomu viesť.)

Počas dospievania sa prichádza obrovské množstvo vplyvov na čítanie. Ja osobne som mal neuveriteľné šťastie na svoju slovenčinárku počas strednej školy. Ona ma zoznámila s ľuďmi ako bol Remarque, Čapek a Jozef Gregor Tajovský. Začala pre mňa cesta nádherného bádania, nových priateľov a vecí, ktoré ma vedia nakopnúť ktoviekam. Ja neviem prečo, ale pamätám si ako som čítal Petra a Luciu. Nádherne snežilo a ja som to čítal, snehové vločky mi padali do knihy a ja som plakal nad tým ako to dopadlo.

Počas strednej školy sme mali dva svety literatúry. Bola tam slovenská literatúra a svetová literatúra. Všimli ste si, že slovenská literatúra (teda tá, čo sme sa učili) bola vždy plná smútku, plná negatív? Jednoducho, vždy sme boli ubližovaní, ponižovaní a bičovaní ako Ježiš. A nezabudnime na Maďarov, lebo tí mohli za všetko.

Svetová literatúra bola trochu iná. Pristupovali sme k nej inak, trochu reálnejšie. Tam neboli všetky veci úplne negatívne a aj, keď sa tam negatívne veci udiali, neboli tak prezentované ako tie naše antimaďarské agitácie. Inak dodnes nechápem prečo sme nemali v osnovách Troch mušketierov alebo knihy Marka Twaina.

Trochu mi napadá ešte jedna otázka. Prečo sme sa vlastne nikdy neučili o veciach, súvisiacich so slovenskou literatúrou, ktoré neboli až také pesimistické? Prečo sme si nečítali rozprávky, veci o dospievaní, nevyťahovali staré školské čítanky a šlabikáre z obdobia toho a oného? Nie, my sme museli prichádzať k tomu ako nenávidíme Maďarov. Pretože Maďari nám zobrali všetko. Po pravde, som celkom znechutený z takých vecí. A to je jeden problém, prečo dosť ľudí odmieta slovenskú literatúru.

Ešte jedna vec je tá, kvôli ktorej som znechutený. Nie každý človek číta knihy. Sú ľudia, ktorých to nebaví a rozhodnú sa, že nebudú čítať. Ok. Na tom predsa nie je nič zlé. Ibaže, pri takých ľuďoch sa vždy vyskytuje obrovské množstvo nejakého komanda.

To komando funguje tak, že sa snaží pozdvihnúť nečitateľov k tomu, aby čítali. Oni to vážne myslia v dobrom. Tým horšie. Prezentujú to takým spôsobom, ktorý je veľmi príjemný. Začnú rýpať, dehonestovať druhých a dávať im najavo, akí sú prázdni, tupí a nezmyselní.

Mi to príde ako je teraz mánia chudnutia, keď tí, čo chudnú, sa snažia k tomu strhnúť celé okolie. Alebo ako, keď niekto dlho nemá partnera / partnertku, tak sa snažia komandá dopomáhať. „Ale to asi bude tým, že ty nevieš nikoho zbaliť. Keď ty si príliš dobrý, príliš zlý. Veľmi ti smrdí z huby. Atď. atď.“

Milé, drahé komandá. Ani si neuvedomujete koľko energie dokážete z človeka vyčerpať. Vy síce možno dosiahnete, že človek príde do kníhkupectva a kúpi si tú knihu. Možno si ju aj prečíta, ale začne sa v ňom vytvárať dosť hnusný pocit. A vy ako správne egocentrické prasatá si pohladkáte ego, že on začal čítať knihy. Skvelé. Trochu to rozpíšem.

Bola raz jedna slečna, nazvime si ju Barbora. Posledné dni mám celkom slabosť na toto meno. A ona chodila do školy, nebavili ju knihy. Čo ja viem, po večeroch mala rada obetovanie zvierat nejakému bohu. Potom prišla do práce a mala kolegyňu, čo furt čítala knihy. Veľmi rada sa jej zdôverovala s citátmi z kníh a tvárila sa veľmi vznešene. Napríklad, keď jej Windows vyhodil chybu XFGJGHIFKV.dll is missing, tak tá kolegyňa prišla a riekla hlasom. „To je ako v Jar Adély Ostrolúckej. Tam tiež boli nepomery strán v kružnici žitia. Keby si aspoň raz za čas prečítala nejakú tú knihu, pochopila by si moje myšlienky.“ (Niekedy sa hanbím, že som človek. pozn.aut.)

A tak Barbora po celom rýpaní sa rozhodla ísť do kníhkupectva a vzala si nejakú knihu. Prečítala si to, nemala z toho žiaden osoh, ale zdôverila sa kolegyni. Ona ju vysmiala. „A ty čo čítaš? Však to je odpad.“

Myslím, že aj človek, čo má IQ 45 pochopí, čo som chcel naznačiť týmto príbehom. Jednoducho, každé komando takého typu má len jeden záujem. Chce sa stať zaujímavým, aby ukazovalo aký je úžasný a skvelý. A to je podľa mňa to najväčšie barbarstvo. Nie to, či ľudia chodia do knižníc, kníhkupectiev a či čítajú knihy. Priviesť ľudí k čítaniu sa dá inak, úplne iným spôsobom. A po pravde, je mi dosť zle z toho, koľko takýchto egocentrických pseudointelektuáloch behá po planéte.

Čo keby sme vytvorili zoznam kníh, ktoré by sme si medzi sebou vymieňali? Pokiaľ si pamätáte. Ktorými knihami, postavami alebo príbehmi začal váš svet literatúry?

Ja by som začal asi Adrianom Molom.

Pôvodný text je tu. Sledujte ma prosím aj na facebooku.

streda 18. marca 2015

Trochu málo o Nekonečnom príbehu

Včera som sa zatúlal myšlienkami k Aurynu. Potom som sa zveril jednej sympatickej slečne a ona mi poslala odkaz na Falca. Uvedomil som si, že mi chýba tak trošku nakuknúť do knihy. Do tej knihy, čo má dva atramenty a dva svety. Čierny atrament a červený. Michael Ende vytvoril fantasy, v ktorom sa človek z fantastiky zmení do skutočnosti. Čo je to vlastne fantázia?

V Nekonečnom príbehu sa začne svet fantázie rozpadať. Akoby to pohltila nejaká čierna diera. Z ničoho nič tam miznú vec. (Vlastne, ono to nie je z ničoho nič.)

A tam je taká krásna otázka, keď sa bavia tie bytosti o tom, čo mizne. Bolo tam kedysi jazero, do toho sa voľakto opýta. „A to tam je diera teraz?“ A na to prichádza úžasná odpoveď. „Diera by bola aspoň niečo, ale tam nebolo nič.“ Čo je to vlastne fantázia? Neviem sám odpovedať, ale veľmi sa stotožňujem s jednou definíciou. Pokiaľ človek nemá fantáziu, neostane mu už žiadna nádej.

Veru, Nekonečný príbeh. Kto by zabudol na kameňožrúta? Na blúdičky, cisárovnú, odvážneho Átreja i jeho koňa. Veru, ten kôň je pre mňa asi jeden z najmagickejších vôbec v celej fantasy literatúre. (Asi by bol pekný námet vytvoriť nejaký blog o koňoch vo fantasy literatúre. Napríklad Truhlík by si zaslúžil nejaké to miesto.)

Vráťme sa k Nekonečnému príbehu. Čo taká Morla? Kto si pamätá koľko rokov má Morla? I na dvoch vynálezcov, sfingy a na Falca. Falco, tento šťastný drak je vari jednou z najpozítivnejšou postavou, akú som kedy čítal.

To všetko sa začalo diať v jednom antikváriate, keď tam chlapec došiel omylom.Potreboval sa schovať a tak sa schoval. Do jednej tajomnej knihy, ktorú nosíme tak trochu v sebe všetci. Na knihe milujem všestrannú tvorivosť autora. Ktoré iné miesto vám príde viac na fantáziu ako práve toto? Takisto ten spôsob čítania.

Vonku leje, vytrepem sa na najvyššie poschodie, do podkrovia, škrtnem zápalkou a zapálim sviečku. Vezmem knihu z batohu a čítam. To predčí už len nejaká sympatická slečna, ktorej toto budem čítať a po nejakom čase sa začneme iným spôsobom zoznamovať. (Trochu viac verbálnejším.)

Idem ja snívať ako letím na Falcovi, hľadať rusnácku krčmu a myslieť na podkrovie. Len som vám trochu chcel priblížiť atmosféru Nekonečného príbehu. Mám pocit, že je nás dosť veľká skupina, čo ho potrebujeme.


Ozaj: knihu nájdete už dnes všelikde. Napríklad tu.

Ešte ISBN: 9788055135021

piatok 13. marca 2015

Vyznanie srdcom

Vždy, keď vidím tvoje čierne pery,
mám chuť pozerať novú časť televízneho seriálu
Derrick.

Zvraciam dvakrát denne,
mäso, starú sviečkovú, smotanu a knedle.

Moje srdce urobilo bum,
keď videlo tvoje oči.

Lejem do seba rum,
pivo a šaraticu,

v dedine robia zo mňa pobehlicu.

To preto, že milujem tvoje telo,
ohňom túžim po ňom.

Viem, že chceš hrať leporelo,
ale pochop ty si žena a ja,
muž som.

Chcem mať niečo s tebou,
ako muž a žena,
aj keď nebudeme mať peniaze,
nažerme sa kusmi sena.

Buďme ako králiky,
milujme sa ako motyky.
Vždy som chcel tvoje telo,
len ono voľajako splesnivelo.

Ale i preto,
ľúbim tvoj deň,
i moju noc.

Splň mi sen,
buď túžbou mojou.
A každučký deň,
mi nechaj polhodinu pri telke,

pretože pôjde Derrick.

pondelok 9. marca 2015

O Facebooku

Pôvodne som chcel písať o niečom inom, pozitívnejšom, ale istý blog a hlavne diskusia pod ním mi trošku otvorila oči. A bude to tentokrát o facebooku a o tom, že aký je ten facebook a sociálne siete hnusné, škaredé a príšerné. Hlavne pre deti! Pretože dieťa je primitívny tvor a nevie, čo je zlé alebo dobré. To, keby ste mu strčili nožík ku krku a kričali naň, nech si podreže hrdlo, lebo mu to pomôže, určite by tak učinilo.

Vysvetlíme si asi tri veci.

  1. Sociálne siete sú tú len kvôli vlastnému obchodu. Im o nič iné nejde, iba o biznis. Im je jedno, či si tam ukladáte porno s Pocahontas alebo svoje maturitné vysvedčenie.
  2. Dôležitým faktom pri sociálnych sieťach ani nie je to, čo oni vlastnia, ale to, ako si chrániť súkromie. Pretože sociálne siete niekto napadá. (Len pre živého boha nezačnite s tým, že Google kradne informácie.)
  3. Deti už nemajú detstvo, ale majú ten hnusný facebook!

    Biznis a sociálne siete
    Čítali ste niekedy sci-fi? To je dobrá literatúra na čítanie niečoho, kde sa dejú nerálne veci. Potom ešte iná otázka. Čítali ste knihu od Georga Orwella 1984? Pretože toto je dnes módna literatúra. Vlastne ani nie módna literatúra, lebo tá kniha je skvelá a úžasná. Lenže pomalý každý druhý blog na internete alebo inde začína. „Orwell by sa v hrobe obracal, keď vidí ako ľudia postujú svoje fotky na facebook a nie je to ich majetok.“ Pre živých bohov. To všetci admini, programátori, CEO a čo ja viem, kto každý prichádza s bazookou za ľuďmi a hustí im do hlavy: „Daj si tam fotku, lebo inak Ťa zavraždím?“ Iste, dávať si osobné veci na internet (ešte nezakryptované) je imbecilita jak hadie nohy. Ibaže za to nemôžu sociálne siete, ale tí samí ľudia. Dôvod je jednoduchý. Sami nemajú nejaký život, preto to potrebujú všade hádzať. To je asi ako, keď je niekto, kto silou mocou znásilňuje okolie a nechápe, prečo s ním nikto nechce ísť von. (Hádam netreba uvádzať, že to nie je spôsobené s tým, že z jeho úst vychádzajú také vône ako pri hrabaní sa v smetiach.)
    Jednoducho, všetky sociálne siete robia biznis. A tak skúšajú na ľuďoch ako sa chytia. Keď sedím na WC, checknem sa na facebooku a ešte sa otagujem, že čo robím počas pracovnej doby, je to moja hlúposť. Áno, sociálne siete to ponúkajú, lebo podaktorí ľudia sú primitívni a tak čoby im to neponúkali. Myslím, že nemusím mať mozog ako Zefran Cochran, aby som povedal, že: „Ľudia, nemusíte využívať všetko, čo internet ponúka!“
    Ok, to, čo napíšem teraz, je pritiahnuté za vlasy. Ale sociálne siete ponúkajú svoje produkty. To je asi ako, keď idete do obchodu a ponúknu vám vypražanú tlačenku. Isteže, nechutí vám, ani si neviete predstaviť ako by ste niečo také jedli. Predsa len, zomrieť sa dá aj inak. Napríklad si necháte žralokom odhrýznuť hlavu. (To je dnes moderné.) A takisto fungujú sociálne siete. Skúšajú na čo sa im chytia ľudia. Nič viac. Chápete to už konečne, či máte také vymleté mozgy? Facebooku je jedno, či má fotku vášho synovca ako pozerá na zebry.
    Sociálne siete a súkromné informácie
    Nie som právnik, preto ani nebudem hovoriť o tom, čo robia alebo nerobia hnusné sociálne siete. Veľmi populárne je teraz hlásať svetu pravdu. „Vieš, čo dáš na facebook, to už je vlastníctvom facebooku.“ No, dobré ráno. (Občas, keď kliknete na I agree, bolo by fajn napísať si to, čo tam je vlastne prečítané.)
    Ono, všetky cloudové spoločnosti (či je to linode, digital ocean, dropbox, iwstack, ovh, oracle, hp, google, matko svata a čo ja viem čo všetko) si svoje dáta zálohujú. Viete, čo to je záloha predsa. A to isté robí aj facebook a čo ja viem kto každý. Spúšťajú sa tam zálohy raz za týždeň, raz za deň, raz za pár hodín. Teda, vy ste geroji. Opijete sa, začnete behať po ulici nahí a vykrikovať o tom, že ste sa chceli vyspať so svojou chemikárkou na gympli. Nezabudnite to otagovať a potom uploadovať na facebook alebo youtube. Alebo čo ja viem kde, do operačného systému Klasik. (Pokiaľ to teda bol operačný systém.)

Vy to síce možno zmažete, ale neviete, čo sa s tými informáciami deje. S najväčšou pravdepodobnosťou sa spustí nejaký zálohovací software a odošle ich na nejaký ďalší server. Takže niekoľko hardiskov Facebooku bude obsahovať vaše čarovné video.

Čo je však dôležité? Miliarda ľudí začne s rečami. „Ale to je majetok facebooku“. Však nech bude. Pokiaľ facebook potrebuje zapĺňat svoje databázové stroje a hardisky niečím takým idiotským ako je moje hranie sa na opicu, budiš. Ibaže to nie je až také dôležité. Viete koľko dát facebook zaznamenáva počas dňa? No poviem vám, že po mojich statusoch sa rozhodli prestať používať disketové mechaniky.

Im je to jedno. Maximálne to predávajú na nejaké reklamné kampane, čo vlastne za nich aj tak robia nejaké stroje. Ale, čo je tu nebezpečné?

Nemusím byť Von Neumann alebo David Ritche alebo Larry Page, aby som prišiel s takou myšlienkou. To napadne aj človeka s IQ 83 ako ja. Ok, skúsme analógiu použiť.

Predstavme si, že váš sused Jožko predáva pri prešovskom tescu maliny. (Neviem prečo mi napadlo práve to miesto, ale asi mi chýba pán, čo pri prešovskom tescu predával Večerník. Pokiaľ teda ešte žije.) A Jožko predá 30 kíl malín za deň. V lete 20, lebo je dosť hnačkové obdobie.

V Bratislave na Hviezdoslavovom námestí predáva Váš sused Marián porno kazety Heinricha Himmlera. On predá 300 000 kusov za deň.

Čo sa začne diať? Jožka nechá každý na pokoji, ľuďom bude úplne jedno, čo predáva. Maximálne dostane nejaké výhražné telefonáty od nespokojných ľudí, čo dostali hnačku a myslia, že z jeho malín. Za to Mariána budú chcieť okradnúť, alebo získať tie veci pre seba a vidierať ho.

A tak je to aj so sociálnymi sieťami. Ľudia na nich chodia. Môžete si myslieť, že databázy sociálnych sietí spravuje samotný Rasputin. Môžete sa prejavovať, že facebook ničí charakter ľudí. Ale nikto z vás nemá tú možnosť sociálne siete zrušiť. Jednoducho v tejto dobe biznisu, budú na svete stále. Aj keby ste prišli s vedeckou (hoci teraz radšej konšpiračnou) štúdiou, že pokiaľ je človek na facebooku 20 minút, do dňa zomrie, ľudia tam neprestanú chudiť.

Dôležitým faktom je to, že sociálne siete sú neustále napadané. Však kto by nechcel mať nahé fotky Iana Zieringa alebo si prečítať scenár k najnovšiemu dielu Červeného vína. (Jáj, to je kniha, seriál sa volá inak.) Preto je aj dôležité, čo si na tie sociálne siete ukladať. Nie to, že to je majetok facebooku, ale to, že to môže niekto hacknúť.

Lenže táto spoločnosť nebude toto riešiť. Ale bude riešiť to, že keď napíše do Google niečo ako: „Where is my brain?“, tak to Google bude vidieť. Skvelé. Veru, Google bude zaujímať, či ja si viem nájsť svoj mozog alebo nie. Myslím, že rovno na scrum meetingu toto budú všetci rozoberať hneď zajtra ráno. (Do metodiky Scrumu Google prišiel len kvôli mojím dotazom.) Nikto nebude riešiť to, že nejaká tretia osoba hackne sociálnu sieť a dostane sa k dátam, ale voľačo iné.

Deti a sociálne siete

Existuje neuveriteľne veľa videí, blogov, vedeckých štúdií, kde sa píše, že deti sú na sociálnych sieťach a hrajú sa s tabletom. Pre mňa za mňa nech sa hrajú aj s tamagočim. To, že sa deti hrajú so zariadeniami, ešte z nich nerobí úplných lúzrov. Takisto, že sú na sociálnych sieťach, to, ešte neznamená, že sú niečo menejcenné. Skôr je dôležité nájsť si k deťom cestu a ukázať im, čo im tento technologický svet prináša. Teda, najmä tie hrozby.

Ale my nie. My sa začneme vystatovať a hladkať si ego, aké sme mali my detstvo a aké ho majú deti. Hurá! Sme skvelí. Skôr mi to príde ako moderný trend nadávať na to, že hlúpe deti používajú chytré prístroje.

Mimochodom, skúsme niečo spraviť. Chystám sa vytvoriť nejaký nápad pre detí s využitím sociálnych sietí. Urobiť nejaký blog, kde deti budú písať nejaké svoje príhody alebo pocity z mesta, kde sa nachádzajú. Pôjdete so mnou do toho alebo budete frflať a nadávať na to, že tento svet už nemá nádej, lebo prišli tablety?


 Nech vás sila sprevádza. Sledujte ma prosím aj na facebooku.

sobota 7. marca 2015

SSH bez hesla

Ta ja pišem jak spiti. Sluchajce, vi dzivoti. Ja vam neška povim daco o linuxe a daco o SSH. Znace, co to je SSH? To smačna vec, i pijani Sagvan Tofi to použival. SSH je dobra guta. Ibaže daco dobre je o bezpečnosci. Jak še pripaja do SSH?

Do konzoli napišce sebe daco smačne:

  1. krok:


co vam še stane? Ta chce to po vas heslo, daco šumne, napriklad princBajajaADartHYodabojujuOkosovo

Ale to neni bars dobra vec. Bo to še dakomu može ľubic a dac sebe jak svadobnú reč. Ale hlavne, neni to dobre, bo to šicke možu znac a odchicic to. A hlavne, komu še chce pamatac take dluhe heslo? (Princ Bajaja nemože buc odhaleni.) Hesla net su bars dobre veci! Je daco lepši vramci bezpečnosci! A to je prošim pekne kodovanie a šifrovanie informacii.

Jak še tedi prihlašic na SSH bez hesla? Perša vec! Dajce sebe prestavku.

Druha vec. Na svojim počitaču daco urobice. Znace, co to je? To daco je borovička.

Visvetlime sebe daco. Existuju verejne a sukromne kľučiki. Sukromne kľučiki nedace nikomu a nenastaice na ne prikaz chmod 777 (znace čom? Bo vecka nebudzece ritieri Yedi.)

Sukromni kľučik je jak dajake tajomstvo. Verejni kľučik je daco take, čim prezradzam tajomstvo. Daco take, co dakomu povim a on to nevizradzi nikemu. U karčmi še to visvetľuje.

Sukromni kľučik je daco take, že jak som še ožrel a lozil po hruške dakdzej u karčmi. Ale, kamarat patri na mne a vidzi, co robim. To, že zname obaja a je to lem medzi nami, to je daco jak verejni kľučik. Taže verejni kľučik je to, co je lem medzi nami.

No, dzive dzeci. Perša vec. Máme server i počitač. Server je daco, dze su dajake veci, co su dôležité. Napríklad je tam spušťani skript, co nonstop posiela do Rádii špivanku Marcel z malého mesta. A to treba nejako spravovať. Napríklad to nonstop zálohovať a davac mu dajake smačne updaty.

Počitač, to tota čvarga, co mame doma. Teda zos počitača še napojime na server.

Taže SSh bez hesla:

Na server nebudzeme nič robic zatiaľ. Rozumice mi? Zatiaľ nič, ani kresnej maceri tam nebudzeme sľubovac polovicu kešeni. Nič. Ani gute:

Vof svojim domovskom počitaču (bavime še furt, že na desktopu mace Linux)

Na počitaču napišece daco smačne. Toten prikaz:

ssh-keygen -t rsa

(potom še to vas daco opita a vi podľa toho, co chcece, ta tlačce. Jak u budaru. Vlastne še vas pita na 2 veci. Na to, dze chcece mac uloženi adresar .ssh a na to, či chcece dajaku frázu. Vlastne, heslo na kľučik. Nebudzem še vecej rozpisovac, vi ši to vihľadace na internece.) (Kedz nechcete menic nic a mac defaultne hodnoti, lem potvrdcce. Bars jednoducho. To jak u karčmi. Pridze šenkér a še vas opita, či eščí dzešec poldeci. Ta asi tak.

Vigeneruju še vam dva kľučiki. Perši je sukromni kľučik a druhi je verejni kľučik. Verejni kľučik najdzece zos totou gutou, co ma pub. Toten pub prekopirujeme na server do adresara .ssh vof uživaceľovi.

Počitač

/home/bajaja/.ssh/id_rsa.pub (to je to, co idzeme kopirovac)

server:

/home/guta/.ssh/authorized_keys

jedno treba prekopirovac do druheho. Znace jak, ne? Ja väčšinou sebe to zapnem u Kači, abo id_rsa.pub cez sftp prekopirovať na server. (abo cez scp) a vecka urobic

cat /home/guta/id_rsa.pub >> /home/guta/.ssh/authorized_keys

a vecka bi to malo isc.

ešči kus podumujce zos pravami, neže budzece jak ja!


Napišce mi, či vam to aspoň kuščičko pomohlo a či vam to idze. Diki. Čaute!!!

piatok 6. marca 2015

Humanitné vedy študujú nuly! Ale ja verím, že Američania neboli na Mesiaci! Bol tam princ Bajaja!

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden chlapec, čo ukladal knižky. Rozhodol sa študovať jeden odbor a dosť často sa stretával s otázkou. Čo budeš s takou školou robiť? (Odpovedám po nejakom čase. Stanem sa pastierom svíň!) Alebo to trošku zovšeobecním. Sú naozaj ľudia, čo sa venujú humanitným vedám, skutočné nuly, čo nikdy nič nedokázali? Ešte inak (moja dejepisárka zo strednej školy by ma za túto vetu dodnes miluje.) Ľudia, čo študujú humanitné vedy, sú úplne nuly! Ale ja verím, že petržlen vylieči tumor mozgu a Američania neboli na mesiaci.

Vysvetlíme si zopár vecí. Za prvé, autor je veľký fešák.

Dobre, tak trochu vážnejšie.

Podaktorí ľudia by sa mali priviazať k radiátoru a kŕmiť sa sedatívami dosť dlhú dobu. Už len kvôli prevencii. Nezaškodilo by im, keby popri tom popíjali vývar z laxatív alebo jedli pšenicu nonstop. (Hoci, z pšenice sa melie múka a múka je zlá. Dnes je všetko zlé. Múka, zemiaky, mäso, mlieko, zelenina, ovocie všetko. Ľudstvo by sa malo prestať stravovať a malo by mu byť dopriate užívať prírodné nerasty, lebo tých je veľa. Veď obhrýzať kamene je veľmi zdravé pre spevnenie skloviny.)

Vo všeobecnosti panuje vo svete veľmi čarovná predstava. Ako vlastne má žiť človek život? Treba sa dobre učiť, skončiť školu s najlepšími známkami a potom ísť zarábať veľké peniaze. (Len nie T-System, lebo absolventi informatiky predsa nepôjdu do takej firmy. Predsa oni nechodili do školy tak dlho, aby skončili tam, kde všetci! A toľko veľa už vo svete informatiky dokázali! Napríklad si vedia nainštalovať do Firefoxu plugin!)

No dobre.

Neviem, ktorá hlúpa hlava vymyslela, že peniaze tvoria základ šťastia. (Iste, začnite mi písať o tom, že som romantik a nemám predstavu o živote, lebo odmietam peniaze.) Prirodzene, že neodmietam peniaze. Nemyslím si však, že život človeka sa má točiť iba okolo peňazí.

Myslím si, že človek by sa mal vo svojom živote dopracovať k jednej veci. (Teda k viacerým, ale táto vec mi príde dosť dôležitá.) Jednoducho: Človek sa musí mať rád. Musí mať zo seba dobrý pocit. Prísť večer z práce, čítať drahej rozprávku pred spaním a zaspavať s pocitom, že je so sebou spokojný a šťastný. A ešte popri tom niekoho hladkať po vlasoch a rozprávať nejaké hovadiny. (Napríklad, že výrazne klesla hodnota peňazí a preto sa už nemôže chodiť na cukrovú vatu.)

Ide o zopár dôležitých faktov. Napríklad to, že človek sa musí neustále vyvíjať. Vo všetkom. Ibaže to je niečo dlhodobá podpora a vývoj samého seba. Čo je dôležité? Čas od času si sadnúť sám so sebou za stôl a povedať si, kde som sa dostal za poslednú dobu? Ukázať si, čo je dôležité a kam ma to posunulo. Pokiaľ má človek kamarátov, s ktorými také veci rozoberá, o to viac ho teší pocit byť na tomto svete a milovať. (A áno ja takých kamarátov mám. Možno ani sami netušia, koľko inšpirácie a nakopnutia mi dávajú už len svojou existenciou. Iní ľudia má ale svojou existenciou dosť urážajú a mohli by sa nechať roztrhať divokými byvolmi.)

Podľa mňa nie je dôležité hnať sa za všetkým a každému ukazovať, aké som guru. Čo ma vie totálne iritovať, sú ľudia, ktorí sa hrajú na starých. Akože napríklad. „Och, ja neviem napísať 10 strán textu za dve hodiny, už starnem. Som na umretie, skoncím na geriatrii.“ (A to má ten človek mentálny vek na úrovní druháka základnej školy.) Ide mi o to, že je veľmi módnym trendom prezentovať sa za skúseného, aj keď nič neviem. (Akoby bola neskutočná hanba povedať, nie, ja s tým nemám skúseností.)

Zoberiem si to seba a bozkávanie. Nikdy som sa nebozkával, nemám s tým žiadne skúsenosti. Ale veľmi som o tom čítal, vraj to je fajn.

Tým, že sa hrajem na skúseného, potrebujem ukazovať, koľko som už toho prežil a koľko je vo mne už odžitého. A hlavne, že už nevládzem a tak som starý. To tým ľuďom vadí. Táto mentálna staroba.

Ale, keď idem z rande, ktoré nedopadlo dobre, vtedy tým ľuďom tá staroba a skúsenosti akosi neprekážajú. (Viete ako sa tomuto hovorí? Normálne som na to našiel termín, čo by sa hodil do psychologických príručiek: tzv: Imbecilské obmedzovanie egocentrizmu.) Reči typu, že každý je egocentrik a každý človek má právo sa povyšovať mi prídu také obmedzené ako knihy Zdeny Studenkovej o varení.

Tým chcem povedať, že najdôležitejšie na svete je mať rád samého seba. Občas si urobiť radosť, občas sa posmiať, občas si poplakať. Každopádne, čas od času si spraviť nejaké posedenie s vlastnou hlavou a spraviť si duševnú hygienu. (Mimochodom, vedeli ste o tom, že všetci tí skúsení a mocní radcovia akosi pricházdajú o kamarátov a tá strata rastie exponenciálne? Vážne nechápem prečo.)

Teraz sa posuňme k tým humanitným vedám. To tak trochu súvisí s mocnými radcami a praktikmi celého vesmíru.

Keď som začal v Prešove študovať knihovníctvo, stretol som sa s nejakým opovrhnutím. Niektorí ľudia sa na mňa pozerali ako na voľajakú oštaru. Už len tým ako som sa rozhodol, som veľmi klesol v ich očiach a čo už len s takou školou budem robiť. (Predávať cukrovú vatu.)

Neboli to príjemné veci. Človek síce časom prišiel na to, kto sú jeho skutoční kamaráti a kto len egohoniči. Škoda však, že za takú cenu, ale asi aj toto poznanie si potrebovalo vybrať krutú daň. Žiaľ.

Čo je však pozitívne, je zopár vecí. Našiel som počas vysokoškolského štúdia niečo, čo milujem. Niečo, čo ma posúva vpred a čo veľmi obohacuje moju osobnosť.

Počas štúdia som postretával veľmi veľa zanietených ľudí. Tiež nešli do školy preto, že hneď po škole budú zarábať obrovské bohatstvo. Spolu som s tými ľuďmi rástol. Pamätám si ako som robil zápočet s historickej chronológie. (Inak, keď dakto bude chcieť vedieť, aký bol deň, kedy sa narodila jeho babka a ja budem dobrý, tak vám poviem. Až sa divím inak, že ešte nikto tie chronologické tabuľky nenaprogramoval. Asi to je low level.)

V autobuse na diaľnici sme sa so spolužiak naťahovali o slovách ako ante festum a čo ja viem o čom. Ante festum Martinius. (Aj to neviem, či som to dobre napísal.) Wow, ako to krásne znie, keď to je tak po latinsky napísané.

Na svojom bakalárskom štúdiu som sa zopár dôležitých vecí naučil. Podstatou bolo to, aby som sa neustále zlepšoval a, aby som sa mal rád. (Mimochodom, mať rád sám seba a byť sebecký, zaostalý egocentrik, sú dve rozdielne veci. Nebudem vysvetľovať, nechce sa mi.)

Potom som došiel do štádia, kde som teraz a to je len začiatok toho všetkého pekného, čo ma čaká. Viacmenej to je len ovocie mojej práce na sebe.

Čo ma však rozosmieva do nepríčetnosti? Všimli ste si na internete také servery ako je badatel.net alebo iné hovadiny. Kde tam píšu, že pitie vody je najväčší liek na svete? Alebo, že pokiaľ sa porežete na ruke, treba si do rany naliať pur. Takých orgonetov a iných gebuzín je viac na internete ako spamu v mailoch. (Hoci, aj toto je spam viacmenej.)

Čas od času vidím na kdeakých sociálnych sieťach ako sa v takých odkazoch našli nejakí ľudia. Ako to komentujú a silno tam nadávajú! Ako krvopotne prehlasujú, že to je pravda. Vraj tradičné (teda nudné) veci sú zlé a alternatívne (mňam slovo) veci sú len pre vyvolených v spoločnosti a iba tie sú dobré.

A potom sú ešte idiotizmom posiate informácie, kde sa ľudia snažia byť dôležití. Začnú sa prezentovať takými názormi, že klasická medicína je super a alternatívna medicína je akýsi zdravý doplnok. Vraj to je niečo ako káva po obede, keď to človek nepotrebuje, ale poteší. (Vážne sa mám k tomu vyjadriť?) Mimochodom, vždy sa mi páči na sociálnych sieťach, keď ľudia k takým veciam píšu po anglicky (a ešte aj blbo), že aké to je cute.

Zaujímavé je to, že tam akosi nájdem ľudí, čo sa mi smiali, že študujem knihovníctvo. A vraj absolventi toho odboru zarábajú také peniaze, kvôli ktorým by oni ani z postele nevstali. Interesantné je, že také charizmatické osobnosti a mocní odborníci na všetko (vraj ja som romantik a neviem ako to v živote chodí a oni už vedia všetko) odrazu nevedia si ani peniaze poriešiť, ani nejako hospodáriť a ani si nájsť nejaký management času, aby si pokryli veci, čo potrebujú.)

Ich odrazu vidím na všetkých internetoch a diskusných skupinách, kde sa hádajú krvilačne. Napríklad o tom, že či po odretí kolena, to treba natrieť indulonou alebo solvinou.

Záverom len dodám ešte jednu informáciu. Nie som astronóm, ani som sa tomu špeciálne nevenoval. Vždy ma však prekvapia nejaké konšpiračné teórie o tom, že Američania neboli na mesiaci alebo o tom, že na Slnku ťažia Somálci ropu.


Nie je ani také prekvapnie, že takým hovadinám veria práve tí odporcovia humanitných vied. Som veľmi dychtivý, či by zvládli napísať aspoň 4 stranovú seminárku o tom, či je lepšie pero alebo ceruzka.  

pondelok 2. marca 2015

Chýbal si mi Antoine

Veľmi dlho som o ňom nepísal. Kedysi som ho so sebou nosil do školy a zhovárali sme sa. S ním som ovonial kávu v akomsi leteckom bufete. Povedal som si, že raz chcem ísť do Lyonu len kvôli tomu, že po ňom pomenovali letisko. On vlastne ani nikdy nepísal knihy, kreslil písmená a vytváral úžasné obrazy v mysli čitateľa. Dlho som ho nečítal, dlho som sa k nemu nedostal. Až v sobotu, keď som sa prechádzal kníhkupectvom, objavil som jeho knihu Letec a živly. (Vyšla v tomto roku.) Dnes som ju prečítal. Keď sa tak teraz škerím na tú knihu, poviem len jediné. Chýbal si mi, Antoine. Ani nevieš ako veľmi.

Nebudem sa tu haniť prečo som ho tak dlho nečítal, ani ďalšie iné veci. Ani písať recenziu, lebo som si nerobil poznámky a po pravde je to dosť malá a útla kniha na niečo také.

Ono to je o letcovi, čo riadi lietadlo. Ťažko hovoriť, aký má kniha žáner. Povedať, že to je poviedka, možno by som ho urazil. Príde mi ako by to bolo niečo medzi poviedkou a causerie. Ale to si prečítajte, nebudem vás nudiť dejom.

Keď som to čítal, spomenul som si na Zem ľudí. Pospomínal som si na to, ako som trpel smädom a vkuse behal po vodu, keď oni blúdili v púšti. Takisto zaspávať s pocitom na prekrásne juhoameričanky, bolo veľmi inšpiratívne. Na tej knihe som miloval aj ten bufet, kde sa piloti stretávali. Priletel ktovie odkiaľ a už si sadli a zhovárali sa. O tom, čo videli v Káhire, Istanbule, Sydney a kde kade. Koľko toho preleteli, prežili vo vzduchu a keď po nejakom lete si sadli s kamarátmi ku káve alebo k jedlu, boli šťastní.

Prostredníctvom tej knihy ma naučil spoznávať akési hodnoty diaľky a výšky. Keď je človek nad zemou, ako je ďaleko všetkého, čo miluje. A ako blízko je smrti. Spomínam si na niektorého pilota, ktorý uviazol v búrke kdesi nad Andami. Milujem tú knihu, odhaľuje mi myslenie človeka, keď je tak ďaleko od ľudí.

Takisto milujem Nočný let a tých mladých manželov. Ako, keď sa chlap stratil niekde v oblakoch a manželka utekala rýchlo k telefónu a nedala letisku spávať, kým jej nepovedali správu. Viete na čo som si teraz spomenul? Až mi zimomriavky prešli po ruke. Na tú známu vetu, keď dvaja chlapi telefonovali s tretím a povedali mu. „Nič sa neboj maličký, všetko zariadime.“ potom vzali auto a terigali sa za ním viac než 200 kilometrov. (Kalkulujem, že netreba vysvetľovať, odkiaľ je tento výrok. Resp. parafráza.)

Keď som čítal Letca a živly, mal som podobný pocit ako pri ostatných knihách. Kreslil myšlienky. Tak ako kedysi v New Yorku nakreslil postavu, ktorá je dodnes každému známa. A o človeku menom Léon Werth asi tiež nemusím hovoriť. (Hlavne jeho skrývanie sa pred nacistami počas druhej sv. vojny a to, prečo Malý princ bol venovaný práve jemu.)


Chýbal si mi Antoine.

zdroj obrázku: https://www.kosmas.cz/knihy/201987/letec-a-zivly/