IT guru

Je čas sa vám zdôveriť s tým ako trpia mladí chlapci skúšajúc uspieť v IT sviete. Informatika je niekedy nad ich sily a občas si potrebujú uľaviť.

1. Vypočuté v metre:

A: Máme toho v práci veľa. Nevieš si ani predstaviť koľko.

B: A čo sa deje?

A: Napríklad dnes. Máme v práci počítač od roku 2000. Nainšalovali sme tam XP. Zapol som počítač po desiatich rokoch.

B: A čo tam je? Dajaké citlivé dáta?

A: To neviem, chcel som ho len rozbehať.

B: A čo ďalej?

A: Pustil som updaty a zhorel hardisk.

2. Ambiciózny hacker:

A: Dnes som sa rozhodol, že hacknem foursquare.

B: A to už ako?

A: Mám svoje metódy, čo neprezrádzam nikomu.

B: A prečo chceš hacknúť foursquare?

A: Nepáči sa mi, čo tam má za moje údaje.

B: Veď tam nemusíš nič dávať. Nikto ťa nenúti.

A: To je síce pravda, ale sľúbil som frajerke, že sa všade checknem, aby vedela kde som.

B: A keď to hackneš, tak čo?

A: To sa so mnou asi rozíde.

3. Najlepší programátor pod slnkom.

A: Ja som už spravil v programovaní hrozne veľa.

B: Počúvam.

A: Napísal som osemstranový skript.

B: Fíha. A čo tam bolo? Striháš tam video alebo čo robíš?

A: Prepojil som databázu s aplikáciou.

B: Veď to sú tri riadky.

4. Lukratívne prenášanie súborov

A: Aký je rozdiel medzi SSH a FTP?

B: No, SSH je chránené a FTP je nechránené.

A: A to ako?

B: Do SSH sa musíš hlasiť cez heslo. Do FTP nie.

A: Isto?

B: Jasné, veď, čo za debil používa FTP na prenosy?

5. Najvýznamnejší kóder v histórii webových stránok?

A: Ty si si dal do životopisu, že ovládaš HTML?

B: A čo je na tom?

A: Však HTML vie každý.

B: Moja babka ho napríklad nevie. Za to má lepšie kvality, vie upiecť úžasné makové buchty.

A: Ale HTML vie fakt každý. Sa zosmiešníš.

B: Ok, čo je to DIV?

A: Neviem, ja také dristy neriešim. MS Word to za mňa zvládne.

6. SQL administrátor (pri pracovnom pohovore.)

A: Tak ktorému SQL ste sa venovali vo vašej praxi a čo ste robili?

B: Jak ktorému? Však SQL je jeden.

A: No jazyk áno. Nám skôr ide o prostredie.

B: Selecty sa predsa všade píšu rovnako.

A: Nám ale nejde o syntax jazyka, ale o zálohy, práva a podobne.

B: Ale ja viem prepojiť dve tabuľky!

A: Ja aj desať, ale nás skutočne zaujíma Grant a podobne.

B: A viete urobiť Select?

A: Tak ktoré prostredie? MySQL? MSSQL? PostgreSQL? Čo ste robili?

C: Hral bulancov.

7. Opäť z pracovného pohovoru. Teraz o portoch.

A: Bavíme sa o portoch.

B: Dobre.

A: Na akom porte bežia bežné služby ako HTTP, SSH, FTP, pošta a tak?

B: Čo je to port?

A: Príjimame vás.

8. O linuxovom guru.

A: Linux nepotrebuje GUI.

B: To sa nedá tak povedať. Záleží na to, k čomu používaš. Predsa len púšťať si film z konzoly mi príde divné.

A: Ale ja viem príkazami všetko.

B: Ale však podstata linuxu je dakde inde ako sa chváliť, že viem napísať skript na spláchovanie záchodu.

A: Ten som sa ešte nenaučil.

B: Ty si ešte nepočul o smart budároch?

A: V akom jazyku je to smartWC písané?

9: Informačná bezpečnosť.

A: Open Source nemá vyriešenú informačnú bezpečnosť.

B: A to si na to ako prišiel?

A: Nainštaloval som si squirrel mail.

B: A kde?

A: No doma. A furt mi chodí hrozne veľa spamov.

B: Tak si doťahaj nejakú antispamovú ochranu.

A: Také na to neexistuje.

B: Ako to že nie? Však každý mailový server má niečo také.

A: Ale ja to nemám ako server.

B: A ako to máš?

A: Hostingová spoločnosť beží na squirell maily. Sú to debili.

B: Prečo?

A: Lebo Peťo!

B: To je dakto z rodiny?

A: Proste chodí mi do toho ich mailu, čo mám od nich veľa spamov!

B: A nie je to tým, že ty máš všade po internete povešaný svoj email a ešte aj so zavínačom?

A: To s tým nesúvisí!

10. O človeku, čo nenávidel linuxy.

A: Linux je strašná sračka.

B: Prečo?

A: Nič sa tam nedá robiť!

B: Čo je to nič?

A: No nič. Ani prehrať mp3 na winampe!

B: Veď sú iné alternatívy.

A: No to je presne to. Linux je alternatívny ako jeho užívatelia.

B: Čože?

A: Každý, kto beží na linuxe je divný.

B: A v čom?

A: Napríklad, chodíš na pivo?

B: No jasné.

A: Tak si divný. Keby si nebol linuxák, bol by si abstinent!

Košicki kat

Ľudze, zance co? Vi ne glupe jak pňaci. I sluchajce další pribeh. Toten budze o sekere, meči, dzifčatu a o jatkoch. Veru tak, normalne surove zabijanie. Ľudze tam pokapali, ale i ľubili. To budze pribeh o košickim katovi.

Kat je človek, co seka hlavi, kebi sce neznali. Vežne do ruki sekeru a šup ho do karku. Ľudze ho za to nemaju radi, ale ta co zrobi. Šickim še nezavďači. Košicki kati tušim buli i na totich prešovskich jatkoch vof roku pana tišic šesto ošemdzešat šidzem, či kedi to bulo. Keby sce o tim daco dumli čitac, popatrice do knižki, Zos klenotnici staršieho slovenskeho pisomnictva. Ja to čital, kedz mi mal skušku zo staršej slovenskej literaturi. Super skuška, dodnes nezabudem nesmrteľne slova Proglasu. „Jako proroci prorekli“. Ale dosc už o spletaninach.

Jednoho dňa bul raz vof košicoch bars glupi richtar. Ci pana beka. Prihamani bul, že ci pana. Jak dakto taki muh bic, to rozum še zastavuje. Raz išol po Košicoch a vidzel, že dakto tam pľuje. Rucel ho levom, naj ho zožru. Čom? Ta nikto nezna. Abo raz mal navštevu. Šicke še nažreli jak dajake dzive švine a vecka od nich chcel peneži za chleba.

Vof Košicoch žila raz bars šumna diewcunka. Take šumne dzifče bulo, že ja som še do nej zamiloval a to len mi o ni čul. Ani nevidzel jak vipatra. Ale bizomne nevipatra jak šviňa, co ju karmia komperami, burgiňou, abi ju vecka zabili a zožreli.

Raz ju spoznal dajaki šarvanec. Mal čarnu hrivu, zubi jak šutre dakdzej na ihrisku. On bul bars škaredi chlop, ešči k tomu glupi, pošahani debil a retardacia mu bula tak blizka jak mne ženska sukňa. Ci, pana boha, ja idzem sebe naliac dajake poldeci. Mušim, bo taka debilita jak vof tom glupim gadžovi na švece nit.

No, toten chlop ju raz vidzel vof mesce. Prišol gu nej a lapil ju za ric. Ona zvrekla jak šalena a on mislel, že mali spolu sex. Ta rozhlasil po mesce, že ona mu dala a zrobil zos nej ľompu. Šak hrdina.

Odviedli ju na hranicu a dumali, či ju zabiju abo opražia. Kedz še o tim doznal kat, šerco ho zabolelo. I išol za plebanom a ten mu povedzel, že svedomie človeka je to jedine, co človek nikdi neoklame.

Kedz bul kat mali chlop, bavil še zos dajakou dzifkou. Spolu še baveli na schovavačku a on miloval ten pocit, kedz chlop lapi dzifče za ruku.

Jak tak stal na hranici a mal jej odseknuť hlavu, spoznal tote oči. I preto vlasatemu guru rucel sekeru do hlavi, vžal dzifče a ucekal daleko, dakdzej až do Kalši. Richtar to nevitrimal a od zlosti ho porantalo. Jeho sin ešči das pejc minutu še ponahľal do karčmi zos sekeru vof hlave, ale zdehol.

Taže takto to bulo.

I pamätajce chlopi, najprv še dzifče lapa za ruku, až vecka za ric!

Vodnik vof Košicoch

Košice bars šumni valal. Tam teľo veci človek zažije, že to až pravda neni. Od peršej laski cez perše opilecke vichadzki zos karčmi. I vof Hornadze še okupece, i vof Goleme pivo vipije i špivajuca fotnana jest v mesce. Bageterie, dzifčata bars šumne a ľudze najlepše na švece. Bo vichod Slovenska bars šumni kraj pre tote veci, co som napisal. I teraz ja povim vam daco o košickom vodnikovi.

Vodnik, to tota guta, co plave vo vodze. Zna plavac bars dobre, lepše jak Mišo Felfs, či jak mu hutoria toti Američanci. Vodnik plava i pod vodou, bo tam je jeho kraľovstvo. Vof Košicoch tečie rieka Hornád. A vodník tam pokuša mlade dzifčata, ale to len vtedi, kedz neidze do karčmi. Abo, kedz doma ma vodničku.

Tak sluchajce, dzeci i dospele ľudze. Na Hlavnej ulici vof Košicoch bivali vof bohzna ktorim storoči dobri ľudze. Ale i plane patkane. Neznam jak še volala tota ulica vtedy, popatrice do mudrich knižkoch. Jeden chlop tam bival a bul plani jak čert! Šmerdzel furt po palenke, cesniku i po komperoch. Ľudze mu hutoreli dajak maďarski, ale kedz ja neznam totu reč, buzeme mu hutoric dajak familiarne. Dajak sentimenalne a šumne. Co ja znam, pan Patkaň.

Patkaň vlastnil dajaky skľep. Znace, co to skľep? Ne to neni pivnica, dze veľke garadiče. To obchod vof slovenskej mluvnici. A vof totim skľepu predavalo dzifče. Bars šumne dzifče, ta das dvacec roki mala a ani glupa nebula. Mala šumne oči a znala i pozdravic. Šicke ju mali radzi. Neni tajomstvo, že ona bula dcera toho lapiducha.

Iba jeden chlop ju nemal rad. Bul to mlinarov pekar, či jaka guta. On bol do nej zamilovani po uši. Furt chodzel do skľepu a kupoval sebe šelijačinu. Das pejdzešat kila komperov, cibuľu a paru razi i baňu na lekvar.

To še bars nepačilo staremu Patkaňovi a raz prišol za nim domu.

„Sluchaj tu, co mi chodziš za dzifkou? To neznaš, že ona ne pre tebe? Ti mulo škarede! Tam sebe vež ciganku Svetlanu, co nema kus rozumu! Ona bi ce scela!“ povedzel mu šumno na dušu mudri starec.

„Ale ta ja ju nescem! Ona glupa jak tago! Ja scem vašu Žofku! Bo ju ľubim!“ hutorel chlopaščik.

„Ta co ši šaleni? Nič nebudze! Dostaneš cesnikom do rici, kedz neprestaneš!“ bešedovalo glupe nemehlo. Ľudze dobre, sluchajce me. Ja mislim, že cesnik v rici ma na lásku tie najčarovnejšie spôsobi.

Neodradzilo ho to a jak to biva, ľubil ju ešči vecej. Bodaj bi ne, šak nebol glupi. Patkaň lokal dzešec poldeci denne a na dzifče furt šumne bešedoval. Furt jak došol pijani jak praše, zreval na ňu jak na sirotku.

„Ta co ti ľompo! Už ši še uvedomela? Či co ci za guta?“

No ja neznam čom, ale dzifče začalo plakať.

I došla za svojim milim a povedzela mu, co to ocec za pliagu. I chlop išol za nim a povedzel mu, že sebe Žofku vežne a naj Svetlanku ľubi Dežo zos Barci.

Ocec mu rozbil mu rozbil piski. Normalne, vžal fľašku a rucel mu do gambi. I zalaskovani chlop to nevitrimal. No, proste, zdehol. Umar na otravi krvi. Stava sa.

Abi bul Guta spravodlivi, rucel ho do vodi, naj ho poraži. Kec še to doznalo dzifče, volila to iste. Skočila zos mosta do vodi a umarla.

Zos chlopa še stal vonik a dzifče bula šumnejša. Mala želene vlasi a milovala toho, koho skutočne chcela.

Ocec bul pišni na to, co urobil. Ale vodnik še mu pomscil. Jedneho dňa sebe umival piski, toten ocec, ne vodnik. Zos vodovodu višol chlop a povedzel mu magicke slova.

„Bodaj bi ce guta ulapela.“

A ono, skutočne. Stareho chlopa ulapela guta a išol do pekla.

I preto ľudze pamatajce, nikdi nebucce šviňe!

Po Prahe

Ako som robil zápočet z ruštiny

Bola to kočka, musím uznať. Jej čarokrásna sukňa a výstrih spôsobovalo mojej chlapčenskej duši hotové potešenia. Jej naružované pery vo mne predstavovali vtáka pelikána. Sedel som v prvej lavici a ona sa rada nahýňala, zrejme očakávala, že ju požiadam o ruku či inú časť tela. Veru, sklamal som. Bola to naša učiteľka ruštiny, vždy nežná, prítulná. Stala sa pre nás modlou, nezabudnuteľnou inšpiráciou a krásou v našich očiach. Je to tak, asi vďaka nej neviem nič o sexe.

Na hodiny prichádzala stroho odetá akoby po hodine šla na ródeo show s aligátormi. Jej hlas predstavoval fantóma z opery a Majku z Guruňu.

„No, ja vás všetkých vítam na tejto hodine. Hnusné deti!“ pomenovala nás ako svojich domácich miláčikov. Keby aspoň použila slová ako Medvedík Pu alebo Godzilla, lež ona nie.

Boli sme v tom čase veľkí huncúti a ľahtikári. Viacmenej nás zaujímali iné veci. Mňa napríklad erb mesta Bratislavy, kde spolužiak videl holuby. Okrem iného aj jedna archivárka, ale o tom sa tu vôbec nebudeme baviť. Reč je o inej žene inej doby.

Skrátka a dobre, aby som sa nerozpisoval ako vyučujúci píšuc skriptá na univerzite, dáma vyjadrila k nám obrovský odpor. Dôvod bol prozaický, nikto z nás nevedel po rusky. Jej telo sa chvelo, keď zistila, že náš záujem o ruský jazyk je veľkolepý. Ja neviem prečo, ale keď sa nás zlostila, zahanbene si prešla rukou vôkol rozkroku.

„Počúvajte! Kto má dnes Deň Raždenia? Či ani toto neviete vy nevzelanci?“ spýtala sa a my sme si mysleli, že chce dačo vypiť.

Keďže nikto v tom čase netušil, že Deň Raždenia sú narodeniny, všetci sme držali ústa. Ach, pri spomienke na ňu, si mám chuť zapáliť sviečku. Jej reč bola taká chladné, že samotný Lucifer by mal problém vo svojom hiezdočku.

Chodievali sme na ruštinu veľmi nešťastní, pretože cesta medzi Košicami a Prešovom mi ubehla hrozne rýchlo. Pre tých, čo nechápu, kedysi dávno som študoval v Prešove. Keďže som dochádzal zos Košicov, občas som zahľadel svojim zrakom do učiva. Ibaže Martin bol veľký lapiduch, galgan, chrchloš a milovník vekni, preto svoj záujem rozprestieral dámskemu publiku. Skrátka a dobre, ja som sa zakecal kristus pán vie s kým a bolo mi dobre.

Na hodinách ruského jazyka pri písaní diktátu Sveřebí šakaly (preložené v ruštine) sme pociťovali nesmierne potešeni v našom hrdle.

„Dnešnú hodinu zasvätíme diktátu.“ riekla nám naša tajná bohyňa.

V tom čase by som radšej zasvätil svoje telo tej archivárke, osud mi však neprial. Musel som napísať voľačo do diktátu.

Ibaže ja nepozorný lunt, beťár a pačmaga, ja som akosi nevedel písanú azbuku. Dokonca som nevedel napísať ani Mi ňa zavud Hare Krišna. (Pod týmto menom som vystupoval na univerzite.) Preto som tam nakreslil srdiečko, stromčeky a výhľad do neba.

Ďalšiu hodinu prišiel ten Samaritán v sukni. Hodila do seba nitroglycerín a zapila muštom.

„Čo ste to robili? Vy nič neviete! Ste hnusné hovada! Zaslúžite si, aby vás vyhodili z univerzity vy hadie plemä!“ ráčila oznámiť a začala kresliť azbuku na tabuľu. Ja sa vám musím s niečím priznať. Vždy, keď vidím azbuku, dostanem živočišnú chuť na špenát. Keďže spolužiačka mala zelený sveter, tak som si ju predstavil ako špenát a surovo som ju tam zneužil. Myslím, že i jej sa to páčilo viac ako pozerať sa na azbuku. Špenátová láska robí ľudskej duši nesmierny pôvab.

Vyučujúca vrešťala ako opica pri svojej orgazmickej činnosti a my sme sa oddávali slávikom von oblokom. Tresla dverami a išla si zapáliť.

Ďalšia hodina bola poznačená vôňou medu a šľahačke. Vyučujúca s nami preberala tému ako sa dostať na vlak a my sme pozerali na ňu s úprimnou nenávisťou. Ona nás pomenovala, že sme odporní naničhodníci a, že furt, keď k nám ide, dostane, tlak tristo.

Voľajaký spolužiak, ktorý sa obzvlášť dobre staral o kardiovaskulárny systém drahej tety, jej polichotil.

„Ale veď my vás ľúbime, ste naša ária!“ pori svojom predstavení sa chytal za srdce.

„Čerta starého! Vy si zo mňa robíte dobrý deň! Myslíte si o mne, že som rašpľa! Vy hulváti!“ kričala ako zbitá dobytkom.

„Houby s octom! Vonku predsa prší!“ zavelil ďalší spolužiak.

„Veď počkajte! Keď budete potrebovať zápočty!“ kričala ako potkan, keď použije posledné slová pri jedení arzénu.

Snažili sme sa byť dobrí. Poctivo sme študovali, písali sme si poznámky a občas i doniesli knihu. Teda, aspoň jeden z nás. Isteže sme sa na ňu usmievali a boli dobrí. Jej prístup sa nezmenil.

„No čo vy trdlá a nemehlá! Už viete kto bol Dostojevskij?! To bol môj predok!“ povedala nám to akoby sa niečim chválila.

„Isteže, to bol slávny lokálpatriot a silný antisemita!“ riekla spolužiačka, ktorá antisemitizmus mala tak rada asi ako ja Vladimíra Mečiara.

„To nie je pravda! On napísal toľko krásnych vecí! Netočku Nezvalovú napísal podľa mňa!“ rozhovorila sa.

Pred Vianocami sme jej kúpili ruskú vodku a matriošku. V matrioške bolo kúsok heroínu, aby sa konečne spamätala. Od radosti nám pustila nejakú ruskú ľudovú pesničku, aby sme vedeli spievať ako pevce.

Pred zápočtom sme sa všetci triasli a potili ako Raskoľnikov na 44. strane. Spolužiačka prišla s usmievavými jamkami a krásnou sukňou. Nuž, mala na to nohy, nie ako ja. Venovala mi pohľad hodný bohom na olympe a zavolala si ma na bok.

„Budeš so mnou sedieť!“ zvýraznila to posledné slovo. Asi sa bála, že by som si s ňou rád doprial potechu na loži.

„Ale ja nič neviem.“ kričal som ako divý tur.

„Ja mám časopis, budeme opisovať.“ hovorila.

A veruže, ten časopis plný azbuky má roznežnil. Ja som ju tam normálne pobozkal a chytal pod sukňu. Čo s človekom spraví časopis. A keby som ešte rozumel tomu erotickému článku o muchotrávkach.

No ako to dopadlo? Mali sme napísať hocičo rusky. Tak sme sa vrhli na opisovanie časopisu. Obkresľovali sme tie písmenká. Výsledok? Časopis bol bulharský.

Po Prahe