Košicki kat

Ľudze, zance co? Vi ne glupe jak pňaci. I sluchajce další pribeh. Toten budze o sekere, meči, dzifčatu a o jatkoch. Veru tak, normalne surove zabijanie. Ľudze tam pokapali, ale i ľubili. To budze pribeh o košickim katovi.

Kat je človek, co seka hlavi, kebi sce neznali. Vežne do ruki sekeru a šup ho do karku. Ľudze ho za to nemaju radi, ale ta co zrobi. Šickim še nezavďači. Košicki kati tušim buli i na totich prešovskich jatkoch vof roku pana tišic šesto ošemdzešat šidzem, či kedi to bulo. Keby sce o tim daco dumli čitac, popatrice do knižki, Zos klenotnici staršieho slovenskeho pisomnictva. Ja to čital, kedz mi mal skušku zo staršej slovenskej literaturi. Super skuška, dodnes nezabudem nesmrteľne slova Proglasu. „Jako proroci prorekli“. Ale dosc už o spletaninach.

Jednoho dňa bul raz vof košicoch bars glupi richtar. Ci pana beka. Prihamani bul, že ci pana. Jak dakto taki muh bic, to rozum še zastavuje. Raz išol po Košicoch a vidzel, že dakto tam pľuje. Rucel ho levom, naj ho zožru. Čom? Ta nikto nezna. Abo raz mal navštevu. Šicke še nažreli jak dajake dzive švine a vecka od nich chcel peneži za chleba.

Vof Košicoch žila raz bars šumna diewcunka. Take šumne dzifče bulo, že ja som še do nej zamiloval a to len mi o ni čul. Ani nevidzel jak vipatra. Ale bizomne nevipatra jak šviňa, co ju karmia komperami, burgiňou, abi ju vecka zabili a zožreli.

Raz ju spoznal dajaki šarvanec. Mal čarnu hrivu, zubi jak šutre dakdzej na ihrisku. On bul bars škaredi chlop, ešči k tomu glupi, pošahani debil a retardacia mu bula tak blizka jak mne ženska sukňa. Ci, pana boha, ja idzem sebe naliac dajake poldeci. Mušim, bo taka debilita jak vof tom glupim gadžovi na švece nit.

No, toten chlop ju raz vidzel vof mesce. Prišol gu nej a lapil ju za ric. Ona zvrekla jak šalena a on mislel, že mali spolu sex. Ta rozhlasil po mesce, že ona mu dala a zrobil zos nej ľompu. Šak hrdina.

Odviedli ju na hranicu a dumali, či ju zabiju abo opražia. Kedz še o tim doznal kat, šerco ho zabolelo. I išol za plebanom a ten mu povedzel, že svedomie človeka je to jedine, co človek nikdi neoklame.

Kedz bul kat mali chlop, bavil še zos dajakou dzifkou. Spolu še baveli na schovavačku a on miloval ten pocit, kedz chlop lapi dzifče za ruku.

Jak tak stal na hranici a mal jej odseknuť hlavu, spoznal tote oči. I preto vlasatemu guru rucel sekeru do hlavi, vžal dzifče a ucekal daleko, dakdzej až do Kalši. Richtar to nevitrimal a od zlosti ho porantalo. Jeho sin ešči das pejc minutu še ponahľal do karčmi zos sekeru vof hlave, ale zdehol.

Taže takto to bulo.

I pamätajce chlopi, najprv še dzifče lapa za ruku, až vecka za ric!