Omar a Fatima

Hradi, ta tam bars šumne pribehi še odohrali. A ja vam povim pribeh o laske, bo to taki pribeh, že vichadza zos šerdca. Kebi mi to zažil, povim, že vichadza zos mojeho šerdca, ale vichadza to zo šerdca hradu. Je to kus o tureckej laske. Dzifče še volalo Fatima a chlop Omar.

Daco sebe povime o totich turkoch. Už samotni spisovateľ Jaroslav Hašek na nich vof Švejkovi upozorňuje, bo podľa ľudzi tam, to pohanske psi. Ale nevidzim teľo do problematiki, ale povim vam, že Turkoch sme nemali radi, bo oni nas ničili a hubili a nedovolili nam bešedovac po slovenski. Plane tote turecke šviňe, skoro jak maďare, ale ne až teľo.

Turci še stretli s kadzejakou čvargou aj vof bitke pri totim Mohaču. Bars sebe nepamätam kedi to bulo, ale dajak dvacec šejsteho augusta vof roku 1526. A pri totej bitke še do slovenskej, ale i do maďarskej ( i kedz to naši historici nechcu priznac) historie zapisal bars veľki rod, rod Zapoľskich. Šak pamätace tote hodzini dejepisu, ne? Janči Zapoľski a jeho vpliv na šicko.

Ale Janiho ochabme, naj sebe odpočiva vof totim pokoju. Ikonou tohto pribehu je Števo, abo Pišta. Kedzže som ťažki nacionalista a narodovec jak repa, budzeme mu hutorec Istvan. (vislovuj Ištvan.)

Istvan bul bars veľki chlop, za svoje odvažne skutki, nehu a dobrodružstvo pri obžinkoch, získal trenčianski hrad. Znace, dze je? Ne? Ta použice internet, najlepšie cez atlas.sk.

Štefan Zapoľki raz išol do Turecka. Ale ne na nakupi, jak teraz še chodzi do Poľska, on išol bojovac, bul taki wermacht zos 15. storočia. Vžal sebe kus borovički, dzešec kilo visočini a išol. Ešči mal dajaku šekerku a možno i daco jak mušketu. (Akurat, že mušketi prišli do historie kuščičko neskôr. Ale kedzže sme jak z romanu Dana Browna, šicko možne, i to, že vžal bazuku pod to ritierske brnenie.)

No a jak tak išol, ta prišol do Turecka. Ľudze patreli na neho jak zbešnete a on bojoval vof dajakej bitke. Bojoval bars statočne, dokonca i tote jeho purigače poznali paru razi stredovek a vecka prišol k dajakemu chlopovi.

„Idzeš me zabic?“ opital še ho turecký vojak.

„Ta coši. Idzeme bavic Vadi-nevadi.“ šmejal še chrabri Istvan a zapichol ho.

A tak objavil i dajake dzifče, co vžal sebe do otroctva a až do Trenčina ju vžal. Tam mušela umivac grati, garadiče a občas i pokrovce abo skrine čistiť. Ale ne zos Diavou, len tak, jak prišlo. To dzifče bulo šumne, šak Turki su calkom šumne. (Ne, neidzeme googliť.) Jaj, volala še Fatima.

Ibaže jej šerdco patrilo Omarovi a toten neznal keľo bije. Hľedal ju jak šaleni po calim Turecku. A Turecko je veľke a vtedi še cestovalo iba na koni, ta to mal cežke. Skratka a dobre, Omar nemal na to schopnosci, abi použil rocket science, jak daktori chlopi teraz.

A tak še dakedi doznal, že Fatima je dakdzej vof Trenčine a išol. Vžal sebe koňa a uhaňal jak šaleni a došol až k Istvanovi.

Istvan ho prijal ako svojho rodneho brata.

„Ta co chceš?“ opital še ho Istvan.

„Ta šak dzifče, co ši pijani?“ odpovedzel mu Omar.

„Ale šak ona je moja trofej.“ hutorel Istvan a šmejal š.

„Nespletaj še! Co mam zrobic, abi ši mi ju dal?“ opital še Omar.

„Ta co ja znam, peneži mam veľo a šerdco mam jak zos kameňa. Bo to tak treba, najlepšie nemilovac nikoho, len sebe uživac. Znaš čom? Jak može bic sex bez laski a sex na gilotine?“ prehovoril Maxim E Matkin 15. storočia.

„Ta co mam zrobic?“ už dumal Omar, že mu štreli šip do šerdca, abi toten pňak zdehol.

„Ja chcem, abi zo skali cekla voda. Bo take nikto nema a ja še budzem chvalic!“ a kopol Omara do rici.

A tak Omar až das po troch rokoch objavil prameň a vžal sebe Fatimu za ženu. Istvan dostal krásnu prezivku. Maš menej citu vof šerdci jak tota skala.