Čo mi vadí na kultúre!

Dnes som šiel okolo miesta, kde zastrelili Heydricha. Už predtým som rozmýšľal nad jednou myšlienkou, ktorú som považoval za vhodné šmariť do článku. Prišla mi na myseľ otázka, čo mi vadí na súčasnej kultúre alebo na umení?

Ja viem, že sa chytáte za hlavu a možno by ste ma chceli odovzdať do útrob Lochneskej príšery. Ešte predtým ako vykonáte tento vďačný skutok, dovoľte mi vysvetliť nasledovné. Čo má Heydrich spoločné so súčasnou kultúrou a umením? Lebo miešam veľmi divoký guláš.

Začnem asi Reichsprotektorom. Prvá veta, ktorá mi napadne pri tejto nacistickej osobností, je z filmu Vyšší princíp. „Koľko životov mal na svedomí?“ Ja osobne mám hrozne rád Jana Drdu ako prozaika. V jeho krátkych poviedkach človek plače a zároveň sa v ňom niečo akoby heglo. Odporúčam aj iné veci, najmä poviedku „Hlídač dynamitu.“

Neviem síce aké máte politické čítanie, teda cítenie, ale mne Heydrich príde ako človek, ktorý konal zlo. Nebudem rozoberať akým spôsobom. Ak niekto má na svedomí životy nevinných ľudí, je tam obrovský kus zla. Ďalej nebudem rozoberať, nie je to náplňou článku.

Nie všetci ľudia, ktorých počas života stretneme, sú dobrí. Niektorí sú zlí, veľmi zlí. Ide o to, ako si zlo interpretujeme. Podľa mňa zlý nie je len človek, ktorý si vezme bazuku a behá od Chebu až po Mukačevo a vyvreskuje, „Ja chcem zabíjať.“

Zlo je tak trochu podmienené aj s negatívami. Všetci poznáme pocit, keď niekto prináša negatívnu energiu, je to od toho človeka veľmi chrabré a rytierske. Bez neho by sme nevedeli, ako sa rozčúliť za pár minút. Veľmi hodnotní ľudia takí, vlastne do tejto kategórie by som sa zaradil aj ja.

Existuje mnoho situácii, ktoré človek už dopredu vidí čierno.Každý sa tvári ako majster sveta, že prežil na vlastnej koži všetky traumy, čo história napísala. A čomusi takému hovorí, skúsenosti.

Ja si myslím, že celý život na nás vplývajú ľudia, s ktorými sa stretávame denno-denne. Nemyslím len živé bytosti, ale hlavne pesničky z rádia, seriály, zážitky z MHD. Neuvedomujeme si základný fakt. To, čo sa deje v tých príbehoch, sa deje tým ľuďom. Nie nám. Všetci sme iní a na život neexistuje nejaký recept, ani žiadne teoretické apsekty. Hoci teoretikov behá po svete veľa, však? Tuším, že jedno také lomidrevo píše tento článok.

No a v tej kultúre a v tých médiách sa nehovorí o ničom inom len aká je spoločnosť skazená. Že muž súloží s celou rodinou, dokonca aj so zvieratami. Potom o tom, že ľudia kradnú, zabíjajú a že si závidia a čo ja viem čo ešte. To si ja napríklad nemyslím, že je to pravda, čo sa tam píše. Nemyslím si, že som skazený človek. Naopak, som normalný, zrelý chlap so zmyslom pre slušnosť, pre poriadok, mám v sebe vštiepené aj nejaké hodnoty, ktoré zasa až také zlé nebudú.

Mám hrozne rád ľudí, ktorí všetko odpisujú a sú ako korheli. Nikdy nič nespravili a na všetko nadávajú. Hlavne v poučovaní k druhým ľuďom. Tuším neďaleko Karlovho mostu býval jeden človek, čo krásne charakterizoval kritika. „Kritik je človek, čo vyčíta druhým to, čo sám nedokáže.“ (Nemusím písať kto to bol.)

Zoberme si situáciu. Človeku sa niečo stane, nejaká trauma a chce o potrebuje o nej hovoriť. Je veľmi hodnotné, poučné, pohladí dušu, ak niekto povie, že „Ty si taký hlúb, že si mu naletel. Vôbec nežiješ v reálnom svete, si nula, že veríš druhým ľuďom.“ Alebo, „Ty si sa tak nechal oklamať?“

Ja si nemyslím, že neveriť ľuďom je normálne. Samozrejme, že aj ja som poznal kopec idiotov, zlodejov, podrazákov. Ale to neznamená, že ich správanie voči mne je normálne. Ja si myslím, že normálne je správať sa slušne. (Pre živého Krista Ježiša na kríži ukrižovaného, zbičovaného, nepíšte mi, že som naivný romantik, čo si myslí, že vo svete sú len dobrí ľudia.)

Za jednu z najhorších vecí v živote, čo sa ľuďom stáva je to, že sú podriadení druhým akože lepším ľuďom. Povedia tomu človeku, čo ich trápi. To je mimochodom veľmi vzácne. Ten človek otvorí svoj kúsok chleba a dá vám ho. Zároveň ste jediný človek, ktorý ho môžete zraniť. A je najväčšia úbohosť, bezcitnosť a nechutnosť.

Vrátim sa k tým médiám. Je mnoho ľudí, ktorí sú podriadení tým, aké informácií prijímajú. Vlastne nie mnoho, ale všetci sme tým. S tým sa človek musí zmieriť. A keď vkuse počúvame, že ľudia sú hnusné pomyje, ktoré žerú ako prasatá z koryta a nikomu nič nedajú, nie je to príjemné. Mňa osobne to uráža, pretože ja taký nie som. Prichádza mi na myseľ praktická otázka, keď už dajme tomu, že som bezcharakterný úbožiak. „Čo by som z toho mal?“ Sebavedomie si môžem zvšovať aj iným spôsobom. (Napríklad pôjdem sledovať prenie diviakov a pridám sa.)

To je to, čo mi vadí. Všetky tie hovadiny ohľadom toho, aký je svet zlý, skazený, nemorálny a ja neviem aký. Ja si myslím, že okrem týchto vecí je na svete aj kopec krásnych vecí. Asi ako keď niekto sa teší na to, ako vám povie, že dnes spravil skúšku.