Misa plná pirohov

Odchádzal som z práce vo svojej tmavomodrej, kockovanej košeli a hnedom kabáte. Vzduch voňal dažďom a stromy sa nakláňali. Inými slovami, hrozne lialo, párkrát sa blyslo. Pamätám si ako som v duchu počítal rukami koľkokrát to bude až zahrmí. Zahrmelo, treslo to vzduchom akoby niekto bičom šľahol. Mraz začal štípať do kostí, jablká sa mi v ruksaku rozprávali a ja som kráčal tým krajom. Topánky od blata a ponožky od kaluží. Párkrát vôkol mňa kráčal voľakto na bicykli. Trielil a prefrndžal ako divý. Miloval som, keď som bicyklom šliapol do kaluží.

Na ceste domov som jej v susedovej záhrade odtrhol kvety, ale tie neprežili. Taká chujavica, že kvety sa samé skántrili a ja som bol rád, že stromy mi nepolámu hnáty. Zabočil som domov a otvoril vráta. Celý dom voňal bryndzou a maslom. Mal som pocit, že prišli Vianoce.

Našiel som ju v kuchyni ako sa chechce, rehní a pozerá na mňa takým svojim pohľadom. „Ahoj.“ Povedal som jej so strapatými vlasmi a pokrčenou košeľou. Švihla na mňa pohľad a usmiala sa. „Ahoj. Tak ako? Bol si dnes dobrý?“ Opýtala sa a na kútikoch už mala výbuch smiechu.

„A tak všelijak. A ty ako v práci, každý poslúchal?“ Opýtal som sa jej a pomohol jej. Tá zástera s ňou dačo robila, vlastne ono viac s ňou robila tá sukňa. No najviac to robilo so mnou, aby som pravdu povedal.

„Isteže, mňa každý poslúcha.“ Hovorila a hrudku masla hodila do misy. Bola to misa plná pirohov a nie jedna. Niekde som cítil bryndzu, inde maslo, inam lekvár hodila a podaktoré boli škoricové a ešte k tomu mnoho strúhanky.

„Až na jednú osobu.“ Šibla očami a usmiala sa. Z nejakého prazahádného dôvodu viete asi kto tou osobou bol.

„Tak počúvam, čo sa ti zas stalo v autobuse?“ Pýtala sa ma placho, so strúhankou na perách a trochu strapatými vlasmi.

„Ale, šiel som ti vôkol krčmy...“ Začal som debatu, lebo som chcel, aby sa chytila a začala by si ma doberať.

„A ďalej?“ Opýtala sa ma. Hovorím si, „to mi nepovie, ani či som šiel dnu?“ Normálne ma to sklamalo.

„A tak odtiaľ vyšla dáma odetá veľmi atraktívne.“ Povedal som.

„Asi šla od kaderníčky.“ Hlesla.

„Nuž, hneď vedľa šenku jest prosím pekne kvetinárstvo.“ Hovoril som ako hrdina.

„A tak tam zašla.“ Smiala sa.

„Čoby! Riť paľovú! Ona začala stonať, plakať, mrviť sa a vykrikovať o dušu, aby jej dajaký švárny junák kúpil ružu.“ Riekol som a cítil som sa ako king kong.

„Tá pani mala čertovské asociácie. Musím sa ti k niečomu priznať, načo ma pani priviedla.“ Riekol som svojim voňavým hlasom. (to ešte netušila, že som si ukradol jeden piroh a rozprával som dialektom, čo sa hovorí, že na pol huby)

„Nesmierne túžim dozvedieť sa to.“ Povedala mi a už mala kútiky rozosmiate.

„Zatúžil som po vystupovaní v repete. To je chrabrá show o rytierskych piesňach a silnej láske.“ Povedal som jej a to sme sa už liali na zemi.

„Zaslúžim si aspoň polievku?“ Opýtal som sa hanblivým pohľadom.

„Veď si nedoniesol vysvedčenie.“ Povedala.

A tak som sa pustil do misy plnej pirohov.