Dvaja spolužiaci

Kráčal som pomaličky ku škole, listy mi lietal vôkol gamby. Usmieval som sa, vlasy strapaté a fúkanie vetra zo mňa robilo neodolateľného fešáka. Univerzita ma privítala svojim šarmom ako kedysi. Kráčal som po podobných schodoch ako študent a pozeral sa dievčatám pod sukne ako vtedy. Trochu som sa usmial, nesmelo otvoril dvere katedry a zapísal som sa. Vedel som, že budem sedieť s nejakou babou.

No a tak som otvoril dvere, kde ma čakal prázdny stôl a počítač. Inštinktívne som ho zapol a zaprášenú tašku som položil k stolu. Pohral som sa s mokrými vlasmi a z tašky som vyberal pohár na čaj. Okrem toho kopec čajov, ktoré som si priviezol z cudziny. Cítil som sa ako v rozprávkach, keď človek odíde do sveta a príde domov. Bol som vo veku, keď som začal druhým predávať skúsenosti. Pozeral som sa z okna a uvedomoval si, že všetko sa mení. Ja som sa zmenil.

Pamätám si na posledný odchod zo školy. So spolužiakom sme si podali ruky, usmiali sme sa na seba a poďakovali si za to, čo sme pre seba robili počas štúdia. Odvtedy som ho nevidel, občas sme si poslali mail a občas sme si poslali pohľadnicu k Vianociam. Bol to skvelý chlapec, škoda, že som ho odvtedy nevidel.

A teraz som sa vrátil, pretože ma to ťahalo domov. Chcel som učiť, predávať skúsenosti a dávať najavo študentom, že sú tu pre univerzitu a že ich štúdium je veľmi hodnotné. Vybalil som si z tašky nejaké knihy, potom zopár monografií, čo som napísal a nakoniec červenú knihu. Každý človek by mal mať v kancelárii niečo, čo ho charakterizuje. U mňa to bola Červená kniha rozprávok. (Úprimne, nechcelo sa mi hľadať Tolkienovu fotku a vešať si ju na stenu. Ešte by som porušil autorské práva a dopadol by som ako ten, čo rozprával na Františka Jozefa.) Ktosi zaklopal a ja som sa usmial. „Slobodno!“ Riekol som a spomenul si na jedného vyučujúceho, čo to robil.

Pokiaľ je učiteľ dobrý, naučí vás nielen odbornú látku, ale aj mnoho od neho pochytíte. Povedzme, spôsob vyjadrovania, aj nejakú dávku galantnosti a životnej filozofie. Mal som hrozne rád košele a mal som na sebe aj tú, čo som v nej štátnicoval. Nejaký rok od štátnic odbehol, ale košeľu som si nechával pre špeciálne vyročia. Nosieval som ju na slávnostné chvíle, ako boli zásnuby a tuším som ju mal aj na svadbe.

Vošla šéfka, privítala ma a že o pár minút príde nová kolegyňa, ktorá bude so mnou sedieť. Povedal som si v duchu „nedbám.“ Vraj sa trochu zdržala na personálnom oddelení. A ona sa tak usmievala. Bodaj by nie, poznala ma odvtedy, odkedy som bol študent. Pamätala si, že robím neplechu, študijné oddelenie zo mňa šalelo a celkovo zo mňa univerzita šalela. Nehovorím, že som bol najlepší študent, to isto nie. Bol som študent, ktorý sa zaujímal o kadečo a taký vzťah mali ku mne aj ľudia. Niektorí učitelia ma mali radi, iní sa netešili na hodiny so mnou a podaktorí iní pracovníci mali zo mňa nočné mory.

Keď som zapol počítač, zahlásil mi, že nevie nájsť operačný systém a tak človek už robil, čo poznal nasmapäť. Ešte ani tá slečna nezaklopala a ja som už telefonoval do výpočtového strediska, že aký to mám fakultný email.

Zrazu sa otvorili dvere a ja som uvidel nejaké neposlušné vlasy. Vstal som zo stoličky ako pravý gentleman a podal jej ruku. „Panebože, nečakala som, že ťa niekedy uvidím.“ Ozval sa hlas a to sme už si skočili do náručia Myslím, že nám obom vyhŕkli slzy. Nevideli sme sa dobrých pár rokov a teraz sme kolegovia.

Vôbec sa nezmenila, bola pôvabná a dobrosrdečná ako vždy. Mala v sebe nádych skúsenosti a detské oči, s ktorými som kedysi skúšal ako ísť na skúšku bez znalosti Proglasu.

„Kedy učíš?“ Ozvala sa.

„O druhej. Čo ty?“ Povedal som jej.

„O dvanástej.“ Odvetila a usmiala sa.

„To znamená, že máme tri hodiny času.“ Pousmial som sa. Kývol som do počítača a hovoril si, že sa s ňou budem baviť.

Bola to moja spolužiačka, koľkokrát sme snívali, že pôjdeme všetci na pivo a poriadne sa zabavíme. Boli sme dvakrát alebo trikrát. Ja som v tom čase pil nealkoholické pivo a bol som naučený jesť nakladané syry.

Ani neviem o čom sme sa začali zhovárať, ale rýchlo sme prešli k spomiekam. „A pamätáš sa na to ako sme prišli o siedmej ráno do školy a ona neprišla?“ Opýtal som sa jej.

„Dnes som ju videla, rýchlo som sa tvárila, že tu nie som. A ona bola do teba zamilovaná.“ Povedala mi.

„Veru a ja ako vzácny gentleman som dal prednosť umývaniu záchodov.“ Odvetil som akoby som ju práve pobozkal.

„Veľmi si mi pomáhal pri škole.“ Hovorila.

„Veď aj ty mne, najmä, keď som zaspal na prednáške.“ Smial som sa. Pamätám si dodnes to moje pôsobenie na prednáške ako som zaspal a zobudil ma zvuk, „ďakujem za pozornosť.“

„A ešte keď sme raz mali úvod do štúdia a ktosi z vás hovoril, že etnické skupiny, že tam patrí Jabčák.“ Smiala sa.

„Alebo tie zabíjacke prednášky, kde sme celý semester pozerali von oknom na púpavu? Bože, raz som bol zamilovaný do jedného dievčaťa a ju som nazval, že je ako púpava na lúke. Kyrie eleison.“ A zaspomínal som si.

„Ja som ju poznala. Vkuse bola namyslená a myslela si, že je niečo viac ako ja. Už len preto, že ja som tá z Ukrajiny a z úbehej, žobráckej univerzity.“ Placho sa usmiala.

„Až mi je ľúto, že som si ju nevzal. To by bolo manželstvo. Človek by si nad niektorými ľuďmi poplakal, aký mali vzácny karakter.“ Povedal som hrdo.

„Karakter? To mi príde ako slovo z 30. rokoch.“ Smiala sa.

„Keď som čítal Moje mládí v Gronsku, tak tam to slovo bolo. Zháňal som tú knihu asi polroka. Mám ju v hroznom stave.“ Hovoril som.

„A požičiaš mi ju?“ opýtala sa, keď si zalievala čaj a dávala kvet na parapetu. (Aspoň môžem odtrhovať z neho.)

„Na.“ Vytiahol som ju z tašky.

A tak sme sa zarozprávali a už utekala na predášku. Na to hovorila, „Robíš niečo večer?“ Opýtala sa ma.

„Hej, pôjdem domov. Ale mohli by sme si ísť kúpiť fľašku a niekde sa ísť zrumázgať.“ Usmial som sa.

„Som za. Aspoň uvidím, čo robíš, keď sa opiješ.“ Smiala sa.

„Chytám ryby a jem ich surové.“ Povedal som a pozdravili sa.

A ja som sa začal pripravovať na to, že pôjdem k novým študentom.

Venujem Mirke F.