Nacionalizmus je dar

Esencia národa je tá časť obyvateľstva, ktorá národ hrozne miluje. Sú to ľudia, ktorí namiesto toho, aby v noci svojim drahým čítali niečo pútavé, pustia si hymnu a spievajú ju. Prirodzene falošne, pretože sami nerozumejú významu slov, ale o tom sa nedá debatovať. Ja sa úprimne hanbím, že nie som ich členom a veruže by mi bodlo, keby mi aj žltú hviezdu na hruď pripevnili. Oni by si mohli na hlavu tiež čosi žlté vyliať, ibaže toľko moču sa ešte nenazbieralo.

Kráčam si tak jedným rýdzonárodným mestom a videl som istého obyvateľa. Našťastie, človek idiotizmus veľmi ľahkým srdcom odhadne i preto som bol veľmi šťastný, že som mu nešiel oproti a rovno mu nenapľul do ksichtu. Ale, škoda slín.

Nacionalizmus nie je predsa choroba, je to akýsi druh hrdinskosti, kde aj imbecil verejne a na plnú hubu povie, že je imbecil. Boh žehnaj všetkým nacionalistom, vďaka ním som sa stal tak asertívny človek, že by som im prispel aj do fondu.

Chlapík v nacionalistickom prestrojení vyzeral veľmi dobre. Ja som myslel, že sa plazil kanálmi. Voňal tak ukážkovo, že to v mojom tele porobilo erotické účinky. Div som tú babu, čo bola so mnou, neoprel rovno o múr. (Veru, niet nič krajšie, ako keď chlap sa dotýka ženského zadku a zacíti vôňu sardiniek a knedlíkov nakladané v rume.)

Keďže to bola esencia národa, rozhodol som sa hovoriť nárečím a keďže slečna bola zo západného Slovenska, o dôvod viac sa predvádzať. Veru, chlapi, to sú divní národ. Keď sa im dievča páči, predvádzajú sa o dušu. Je zvláštne, že keď je človek zamilovaný, správa sa ešte horšie ako chlapček, ktorý príde k rodičom počas večere a povie im nesmrteľné slová. „Treba mi kakať.“

Idem s ňou po tom čarovnom námestí a rozmýšľam, čo s ňou budem robiť za svitu luny, keď sa pohľady esencie a mňa stretli. Bože, to bolo čarovné stretnutie.

„Dobrý deň.“ prihovorila sa jeho čierna mágia.

„Serus chlope, daš vipic?“ pozrel som sa naň opileckým pohľadom, že mi nemohol odolať.

„Aha, ty si vychodňar? Počuj, ja proti tebe nemám nič, ale nechcel by si sa odtrepať tam, odkiaľ si prišiel a tam zhnil? Iba nám tu kradneš prácu!“ riekol veľmi ľubozvučným hlasom.

Keďže to bolo v srdci Esencie (nebudem špecifikovať mesto, ale niet to žiadne veľké mesto a nie je to žiadna primitívna narážka na Bratislavu a Košice) a ja som bol s drahou na prechádzke, neviem akú prácu som im bral. Tak som čvirkol na zem, aby teda som radšej druhým pridal tú prácu. Pochopiteľne, že odev esencie stuhla a jeho obličaj bol naplnený hnevlivým pohľadom.

Slečna vedľa mňa sa rehnila tak, že si musela zobrať noviny, aby si zakryla gambu. Nechcela spôsobiť mysliteľovi národov tú nečakanú zlobu.

„Prečo tu pľuješ? Toto je moja pôda! Ja po nej chodím a ty za to, že nie si odtiaľ, si máš odo mňa pýtať dovolenie, aby si tu mohol chodiť!“ kričal a zapálil si cigaretu.

„Chlapče, aký matroš fajčíš? Aj ja taký chcem!“ skríkol som mu do pohľadu a usmial som sa žiarivým úsmevom ako Azurit v reklame.

„Prečo si tu? Prečo nie si doma? Prečo si prišiel do tohto mesta? Nemáš právo tu chodiť!“ pajedil sa ani čert a ja som dostal hrozostrašnú chuť na palacinky.

„A po parku sa smiem prechádzať?“ spýtal som sa ho.

Keďže židovský kódex mu nebol známy, asi nepochopil, na čo narážam.

„Nechápem o čo ti ide!“ kričal.

„O vlasť!“ pri tejto vete som sa chytil za srdce a myslel na nesmrteľné slová Janka Matušku.

„Počuj, keďže si tu už viac ako dvadsať minút, mohol by si rozprávať našim jazykom, čo ty na to? Si tu už dosť dlho, aby si sa prispôsobil.“ fučal a musel si odopnúť gombík na košeli.

Ja som mal nutkanie kúpiť aspoň desať litrov kefíru a rozpnúť inde gombík a liať.

„Bodaj bi ce guta ulapela!“ zaprial som mu, tak od srdca.

„A to znamená čo?“ chrčal a jeho obličaj sa naplnil rumancom. (Chcel som napísať ružencom.)

„To znamená, že nech ti vyjdu sny!“ povedal som mu a usmial som sa naň ako Old Shatterhand prvýkrát na Nso-či.

„Povedz mi, prečo nemôžeš byť na východe? Máte tam málo miest na prechádzky? Máte tam málo ľudí? Prečo tu musíte obsmŕdať?“ ryčal ani tur.

„Naj ce mária skáre.“ riekol som mu.

„A to je zasa čo?“ pýtal sa veľmi horlivo a učenlivo.

„To znamená, aby si dosiahol väčší orgazmus. Skrátka a dobre, večer, alebo ráno, alebo keď nedvíhaš svoju pravú hnátu, chyť ženu za čungu a povedz jej tieto nesmrteľné slová.“ a pri tomto výklade som naň žmurkol asi ako a on na mňa pozeral ako dieťa na rozbitú vázu.

A keď ešte neprestal, tak som mu prezradil, že bodaj bi ci truna mala bula. On to pochopil ako, že nech nikdy nemá málo peňazí.

Potom sme šli na vlak a vrhli sa na iné veci ako na esenciu národa. Ale po pravdu, keď som ju šteklil po nohe, nemal som odvahu povedať jej tie slová: „naj ce maria skáre.“ Zaujíma ma však, že čo mu na to drahá v noci povedala a či pochopil význam slova čunga.

Veru, nacionalizmus je ten významný dar ako verejne ukazovať, že som idiot a ešte za to brať plat.