Traja bratia vof Štiavnici

Ľudze, neže budzece plane, bo vam dakto tresne po pisku. Znace, jak to boli? Ta veľmo. No, sluchajce. Dneška sebe pobešedujeme daco o troch bratoch. Traja bratia vof bani. Kedz je reč o totej gute, co jej hutorime baňa, tam vistupuje zopar bitosci. Runa a permonik. Runa, ta to šumne dzifče, bars neoblečene, vof bani zvadza oplanoch a šviňe, co chcu len hamižne bic. Permonik je banicki škriatok, taki, co ľudzom buc praje, abo zos nich porobi dajake troski.

Slovensko je bars šumna krajina, najdzeme tam šicko možne. Okrem ineho i banicku časť. Jedno zo šumnich banickich miest, je Banska Štiavnica. Tam som raz bul, vof bani, ale to ešči neznal mi nič o banikoch, permonikoch a tak. A toto mesto začina bešedovac o našim pribehu.

Kedisi davno buli vof Štiavnici traja bratia. Neznam jak še volali, ale ta bizomne dajaki Feri, Ďuri a Ďula. Ale to je zanedbateľne a ne priliš dôležité. Toti traja bratia buli pracovite, dobre chlopi. Robeli vof bani a večar patreli na hviezdički. Raz dakdzej vof karčme začuli daco o permonikoch. Dajaki gadžo, co spletal somarini, hutorel, že permoniki bars veľke šviňe.

Bo znace co? Dakedi davno buli vof bani pokladi. Normalne, zlato, striebro a co ja znam jake kovi. Chlopi pošli do bani a pracovali jak šaleni. Ta to ne bars dobre, bo vof bani veľo prachu, špini a co ja znam co ešči. Bula to tvrda doba, bo cali dzeň dakdzej vof žemi zahrabani. Občas banikov skušal permonik. Objavil sa im a ukazal zlato. Daktori buli oplani, šviňe a prasata. Jak vidzeli zlato, vžali šekerku, pokantrili ľudzi kolo sebe a hadzali še na zlato. Pre totich bulo zlato jak pre prasata korito. Ale zlato doray zmizlo.

Permonik mal rad loj, jabluko abo dajaku inu šmakotu. A toti traja bratia mu nošili jedzene a on še im pred svadbou jednoho z nich zjavil. Lakal ich na pokladi, ale oni porozdumovali, že to ne bars dobre. Bo ku pokladu treba še dostac vlastnimi silami a ne tak.

A tak prišli na svadbu a vedľo nevesti ochabeli jedno prazdne miesto. Na nim še objavil permonik a za dobru pohostinnosť odmenil banikov zlatom. Šicko bulo dobre.

Traja bratia sebe založili rodzini a mali še šumne. Postavili domček sebe, mali krasnu jablukovu zahradu a šicko bulo dobre. Šumni konec, dalo bi še povedzic. Ale, ono to je vlastne začiatok.

Ako to už biva vof švece, ľudze su paskudne obludi. Znace toten vtip o mentalite ľudzi? Raz bul jeden chlop a mal še bars dobre. Druhi žil jak dajaki vandrak. Nič nemal a furt lem plakal, že plano. Bo raz fukal viter, vecka snežilo, potim padali krupi, i slunko švicilo. Plani teren, plane ľudze, každi plani, iba on dobri chlapček. No a raz išol na ribi, bo už nemal co zožrec. Lapel zlatu ribku a ona mu hutori, že mu splni jedno prianie. „No, znaš co, sušed ma kozu, co mu dava veľo mlieka a on je z toho bohati.“ hutorel svoje trapenie. A ribka, plna empatie a nehi, hutori mu, že či chce i on taku kozu. „Ta coši šalena? Ja dumam, abi mu ta koza zdehla.“

A tak to bulo i zos našimi troma bratmi. Jak še im začalo daric, ľudze im zapalili domi a stromki posekali. Chlopoch to vitočilo a rozbešneli še. „Kebi sce nebuli take plane a laskotne, ta bi sce i vi mohli od permonika pomoc dostať, vi skučkare!“ rumazgali chlopi.

Permonik ich o par dni navštivil. „Chlopi, ne bars dobre ce urobeli. Znace dobre, že ľudzom o mne sce nemali hutorec. Idzem ja do šveta a jak še vracim, tak vam dam druhu šancu.“

A doteraz chlopi kopu vof bani a čekaju na permonika. Vďaka ľudskej zavisci.