Mysleli ste
na to, aký by bol váš život v rodnom meste niekedy v minulosti?
Povedzme 18.te, 19.te, ba aj staršie storočie. Vynecháme
moralizačnú štúdiu o smart technológii a o tom, že ľudia
nebrali drogy a trošku si poďme snívať o tom, čo by sme robili.
Aký by bol môj život v Košiciach počas 19. storočia? (Ešte
vynecháme národnohistorický komplex)
Povedzme, že
by som pricestoval do Košíc vlakom. (Historickú
budovu železničnej stanice asi nebudem ukazovať pre
istotu.)Vystúpil by som z vlaku, keď človek príde domov. Poznáte
tie pocity. „Ježiš Bože, veď ja vidím domov!“
Hneď na
stanici by som si doprial Wafle. Keďže slovo wafle som sa naučil
používať až v puberte, ostaňme pri slove gofri. Gorfi so
šľahačkou a obrovským kusom rozpustenej čokolády.
Kráčal by
som parkom pri Pályaudvar a vychutnával si tie Gofri. Panebože,
ako by som si dal tie Gofri teraz. Hoci sladkosti nekonzumujem, ale
Gofri, to je akoby návrat do detstva.
Šiel by som
do Jakabovho palácu, kde by som videl Hornád. Rybári by chytali
udicami ryby a klaňali sa mi klobúkmi. Po pravde, ani neviem kedy
sa objavili rybári v Košiciach a neviem, ale páči sa mi to.
Akurát si to predstavujem, Jakabov Palác postavili v roku 1899,
Mlynská ulica bola nazvaná po starom mlyne. A predstava, že bývam
v takom paláci, vôkol mňa sú rybári a ešte je tam mlyn. Ráno
človek vstane, rýchlo k raňajkám, čerstvé ryby, nasolené,
voňavý a mäkký chlieb.
Potom by som
určite rád v Košiciach študoval. (Možno preto, že som v
Košiciach neštudoval.) Viem, že tam bola univerzita, ale niekedy
dávno, tuším v 17. storočí. Ale tá predstava, ísť z Jakabovho
paláca, ešte cítiť vánok od vody, čavargovať po Mlynskej a
zabočiť vľavo na Hlavnú ulicu a ísť do školy.
Určite by
ma viac zaujímali ženské šaty ako učivo a do knižnice by som
chodieval dievčatám pozerať pod šaty ako čítať Juraja
Agricolu. Už doteraz vidím tie chichotavé úsmevy a pohľady a la
seklo ma vof karku. Prirodzene, že by som nejakú huncútku vytiahol
do Aidy. Ibaže v Aide sa kedysi robil striptíz. Tak by sme si dali
zmrzlinu a tá slečna by mi spravila striptíz sama. (Som skromný a
hanblivý muž.)
Kam by som
chodil jesť? A to je otázka. Kde by sa v 19. storočí dalo dobre
nadžgať v Košiciach? A to hlavnejšie. Kam by som chodieval na
pivo? Povedzme, že niečo by bolo pri kalvínskom kostole. Nazvime
si tam nejakú reštauráciu. Niečo také typické košické. „U
fúkajúcej vrany.“
Isto by som
si spravil chuť so štipľavými haláslami, komperami a falatom
dobrého udeného. Veru, košická šunka bola jeden čas veľmi
slávna. (Dokonca podaktorí brali kočiare a trielili do Solivaru
Prešov, aby ju mali čím soliť.)
A krčma?
Povedzme na druhej strane mesta, na Dominikánskom námestí. Keďže
je tam kláštor, určite by sa krčma volala U Dominikána a mali by
tam vlastné pivo.
Tak si to
zhrňme. Jeden deň v historických Košiciach.
Na raňajky
by som si v Jakabovom paláci doprial rybu s chlebom. Utekal by som
do školy a tam zlostil nohy spolužiačky. (Napríklad Ester, to je
meno, čo sa mi už roky ľúbi.) Potom by som šiel na obed do
fukajúcej vrany. Potom poobede do školy a večer s chalanmi na
pivo. Cestou z krčmy po Hlavnej, stretol by som svoju drahú a
počúvali vrany.
Nechajme
realitu, skočme do Red Nose Pub na pivo!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára