Vof Slancu

Ja raz chodzel do školi, dze bars mudri chlop bul. Michal še volal, dakedy i Mižu, kedz išol zos karčmi pijani jak praše. On šicko znal, ale najmä to, že dze pošol, tam šíril vierovku. On mi raz hutorel, že šicke cesti vedú do Slanca. Neznam, co mal zo Slancom. Nehutorim, že to plani valal i karčmu tam majú šumnu, dzifčata ne glupe, ale ta ja neznam. Furtom jak som vof Slancu bul, ta palenku nukali mi do gágora.

Raz mi zašol do knižnici popatrec do múdrej knižki. Joj, ľudze, galiba! Šak to ani Brontofúzik neznal, co to za guta še tam stala. Jak som dočítal totu povesť, ja znal, že čo toto chlapčisko cahalo do toho valala.

Ale ešči skorej jak začnem bešedovac o totej povesti, pohutorme si o heraldike. Neni som ja archivár, ani heraldik, ani nikto odborní vof tom. Ja znam len to, co mi povedzeli ľudze. Sluchajce me, heraldika je o erboch. A erbi, to najlepše co može buc. Teľo veľo ľudzi hľadá svoje rodokmene, má modrú kref.

Vof 13. storočí Košicam Ľudo udzelil erb. Košice buli v tom čase bars šumne mesto. Bulo tam veľo kresťanoch i šického dobrého. Či scece abo ne, nebuli tam také plané šviňe jak teraz. (Napríklad ako ja.)

Kedzže mesto bulo šumne i vzorne placilo peneži do pokladni a pomohli kráľovi vof udatnom boji proti totemu, co mal tišic hradi, zaslúžili si erb. Pán Váhu i Tatroch, či jak mu nadaval toten uhorskí ľud.

No, co som to hutorel? Aha, daco o erboch. Vof heraldike mušice znac, že neexistuje žiadna žltá farba. Tam sú farby a kovy. Farby sú čarna (to z toho i špivanka A ja taká čarna), červená, modrá a želene. A ževraj i purpurová, ale ja neznam. Kovy sú striebro a zlato. Pamatujce toto, bo kedz zaš budzem čuc, že žolty erb, ta ja vám zrobím žoltu šmerc.

Vof Slancu raz buli plane ľudze. Ja neznam čom, ale šicke chceli bohatstvo za nič nerobenie. A vof Slancu bul kedisi bars šumni hrad. Na hrade bula šumne dzifčatko, co nebulo ani glupe. Mala rada spravodlivosť a milích ľudzi.

Jedného dňa išli štiria chlopi do karčmi. I opili še jak dogi. História valala nepamätá na takú pijatiku. Spite chlopi viľezli na hrad a chceli dzifče rucic zos oblaku. Slanecká toto, defenestrácia.

I jeden skočil do dzifčatkovej komnati a popatrel na ňu. Bula nahá a vof jeho šerci še daco zobudzelo. Slovami Eviti zos Urbana, „ta ci boha otca, dalši chlop, co me neporanta na gauču, ale misli na dušu!“ Chlop vžal samopal a postriľal tote, co čekali na bohatstvo. Nežná slečna bola očarená jeho skutkom a rucela sa mu do pleca jak MC ERIK Barbare.

Kedz vidzel toto dzifče nahé, to znázornil na erb. No, chlope, máš vkus.