Slovami nášho
nesmrteľného romantika začínam písať milostný príbeh. Jeden z
trojice, čo na Devíne prisahali roku pána 1836 slobodu, vernosť a
jazyk, je autorom tohto výroku. Hromádkou koží otrockých je
národ, ktorý nepozná vlastnú históriu. Musím vás však
sklamať, nebudem tu písať mohutné vyznania Velislavovi, ale pri
tej histórii ostaneme.
Podaktorí ľudia si
tento výrok veľmi radi privlastňujú na svoje rodinné
príbuzenstvo.Genealogickí bádatelia sú tí, bez ktorých by
archivári nemali toľkokrát vyškerený úsmev na tvári. Koľko
radosti života by ste im vzali. Nejeden archivár už kvôli
genealogickým bádateľom mal chuť skočiť z mosta, pustiť si
plyn, udusiť sa v depozitári alebo aspoň tomu genealógovi
poriadne rozmlátiť papuľu. Čo by tí archivári bez záujemcov o
rodokmene robili, netušili?
Ale nebudem tu písať
esejovito, lebo potom bude mať tento blog výrazne vedecký
charakter a niekto mi to vydá pod názvom „Heuristické
usporiadanie bádateľa vo veku smart technológii za vzniku LTP
modulov a raketových technológií.“ (Nerozumiete tomu návzu? To
nevadí, ani ja.)
Kde bolo, tam bolo, bol
raz jeden správca systémov a celý deň sa jedoval s voľajakou
šmakotou. Nudiť vás nebudem, je to o mne a čo som robil, to
nemôžem povedať, lebo to je štátne tajomstvo.
Jedného dňa mi v práci
zazvonil telefón. Už som bol zvyknutý na kdečo, jedna pani si od
nás chcela objednať penicilín, druhá ibuprofen a tretia pýtala
dva rožky a utopenca.
Ale vráťme sa k tomu
telefónu. Dvihnem telefónu a z druhého konca sa ozval hlas sťa ba
MZPRX z Miazgovcov. Ja som vážne myslel, že rozpráva čudnou
rečou z budúcnosti. Potom sa rozhovoril a skoro plakal.
„Vážený pán, ja som
nejaký Sandokan.“ predstavil sa mi.
„Ja počúvam, čo vás
trápi.“ povedal som akoby som sa hral na psyhoterapeuta.
„Mám problém s vaším
archívom. Budem váš žalovať!“ už nebol taký príjemný a
mučal ako, keď ide krava na pašu.
„Prečo chcete urobiť
taký ohavný čin? Pôjdete do pekla!“ varoval som toho neznaboha.
„Vy mi nechcete urobiť
službu, o ktorú som váš žiadal v mene svojej najväčšej cti.“
Kričal tak hlasno, že som musel otvoriť okno, lebo inak by sa
rozbilo sklo.
Začal mi hovoriť svoju
rodinnú históriu. Vraj jeho starý otec bojoval v roku 1941 za SNP
a Hitler mu nedal za to vyznamenanie. Riekol akoby na uhorskom sneme
slová, ktoré nemali hlavu a pätu. Skrátka a dobre, pochopil som,
že jeho starý otec bojoval za partizánov v dobe, keď pán farár
Tiso riešil úplne iné veci ako SNP. Potom, že sa tam zoznámil s
poľskou ruskou a z toho vznikol otec volajúceho. Vraj to bola
krátka známosť. Ak chcete vedieť viac, proste dáma vraj mala 20
a už bola stará a tak si vzala toho bojovníka za ľudské práva.
Keď sa narodil ich syn,
teda otec volajúceho, dali mu meno Jozef. Boli politickí ako sa
patrí. Keby vyhrali Nemci, povedali by, že je to po doktorovi
Goebbelsovi. V prípade víťazstva červenej armády, by syna
pomenovali po tom fúzatom chlapovi, čo nechal odstrániť Trockého
a ktoviekoho iného.
Pánova reč bola
potláčaná obrovskou dávkou hrdosti, div mi nekričal do telefónu
mohutné sovietske hurá. Jeho reč bola prejavovaná hlbokým
kašľom.
„Ja hľadám svojich
prastarých rodičov. Neviem o nich nič, iba to, že v roku 1904
boli v Afrike.“ hovorieval pán. Ževraj to je jediná zmienka o
nich, že v roku 1904 o nich písal Johanesburg Zeitung a tam bola
fotografia ľudí.
„No ale o tom nebudeme
mať žiadne informácie. Musíte skúsiť kontaktovať archív toho
denníku, prípadne nejaké archívy v Afrike.“ odpovedal som mu
veľmi pokojným hlasom.
„Ale tam nie sú
archívy, tie zožrali levy.“ poukázal ma na vedeckú skutočnosť
chrabrý rytier.
„V tom prípade
nenájdeme spoločnú debatu. Neviem ako vám to povedať, ale nemáme
vo svojich materiáloch informácie o ľuďoch, čo sa v roku 1904
objavili v juhoafrickom denníku, ktorý vlastne ani nikdy
neexistoval pod vami spomenutým menom.“ konšatatoval som mu svoju
informáciu.
„Nájdite mi teda do
hodiny všetkých prisťahovalcov z Afriky do Čiech a Slovenska pod
menom Sandokan.“ rumázgal chlap.
Ešte som mu ani nestihol
oponovať a už stíšil hlas.
„Povedzte mi, ste sám?“
spýtal sa ma osobne.
„Ja hľadám svojich
predkov, ktorí zrejme boli na území Afriky. Chcem, aby ste našli
nejakého Sandokana, ale pokiaľ uvidíte, že je čiernej pleti,
prepíšte to. Svet sa to predsa nedozvie. Ja vám aj zaplatím, mám
peknú kadibudku.“ rozrečnil sa jeho duch.
„To chcete, aby som
sfalšoval záznam?“ opýtal som sa ho a keďže som príliš
správny chlapec, ja také veci nerobím.
„No, ak by to šlo, ja
by som sa nehneval. Skrátka, viem, že moji predkovia boli v Afrike
a ja nedokážem zniesť, keby boli negroidného pôvodu. Ak dačo
také nájdete, opravte záznamy a nič mi nerobte.“ odvetil mi
šarmantným hlasom.
„A ako to mám urobiť?“
opýtal som sa, lebo technické metódy sfalšovania záznamov pre
farbu pleti nemám zapísanú v krvi.
„To je na vás. Takže,
môžem sa spoľahnúť? Dám vám hodinu.“ opýtal sa ma.
A ja som položil
sluchátko. Povedal som si, že to musí byť genealóg, čo si pichá
benzín do žily.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára