Zrušte pokec.sk a chlapi, čo tam chodia, nech podochnú v iglu!

Ja netuším ako poznáte geografiu Slovenska. Ak by ste sa niekedy vybrali vlakom z Bratislavy do Košíc, zažijete nečakané. Nielenže vlaky ŽSR (pokiaľ to je vlak Rysy) prinútia Váš zadok k horúcim slzám, ale stane sa to osudové. Poznáte také krásne klišovité reči, že tá pravá príde, keď to buddete najmenej čakať. Veru i tento príbeh sa odohráva s iskrou v očiach osudu. Súdiac podľa toho, čo sa stalo, musím vám prezradiť, že Oidipus alebo Sizyfos nemali taký ťažký a krutý osud.

Jedného dňa som šiel z Bratislavy do Košíc vlakom. Počúval som Davida Bowieho a sledoval som Eža Vlkolinského. Ibaže dajaké hovado vytrhalo tú časť, ktorú ja milujem. Rozčuľoval som sa až tak, že môj spánok mal rubínovú farbu. Nehnevajte sa na mňa, ale ľudia sú hrozné hyeny. Vytrhnť z knihy strany z knižnice, keď si tú knihu môžu stiahnuť zadarmo a vytlačiť zadarmo! Hanba vám.

Cesta po Bratislave bola príjemná až na moje výkriky zlosti. Skrátka a dobre, otvoril som oblok a reval ako mohutný lev. Cyril a Metod až z ďalekého Grécka doniesli písmo, jazyka a kultúru a ľudia trhajú knihy. Rozumelo mi akurát elektrické vedenie.

Vo Vinohradoch nastúpila dáma žuvajúc žuvačku ako gorila. Sadla si na kreslo vedľa mňa a žmurkla po mne. Ja som mal v srdci slová nesmrteľného Karla Čapka z Bílej nemoci. Nebudem ich písať, lebo by ste si o mne pomysleli hrozné veci. Skrátka a dobre, pokiaľ si k vám sadne nejaká dáma, usmeje sa, zavrtí bokmi, pohrá sa vo vlasoch a tituluje vás fešák a vy jej máte chuť odvetiť, že hnijete za živa, to nemá dobrú morálku.

Považoval som za vhodné držať hubu a pozerať sa na krásy elektrického vedenia. Nemôžem povedať, že bola škaredá, to nie. Na ženskej kráse sa dá odhaliť hrozne veľa dobrého. Ale ak je žena škaredá, nikdy to nie je fyzicky.

„Ty si také ťuťuli muťuli. Ja by som ťa tak chcela za frajera. Tak strašne veľmi by som ťa chcela za frajera. Kriste pane na nebi a na kríži, ja by som si ruky rezala, aby som ťa mala. Prečo so mnou nechceš chodiť?“ hovorila, pozerala na mňa a ja som mal pocit, že voľakto akurát zrušil Vianoce.

Sedel som vo vlaku a poznáte ten pocit, keď sa pozriete na ženu a máte chuť si ju vziať. Máte chuť hľadieť s ňou do budúcnosti, po pár sekundách si predstavujete, že raz budete s ňou cestovať k rodičom a tak. Niekedy na to stačia sekundy. Poznáte to, však? Tak ja vám teda oznámim, že tu k tomu nedošlo.

„Vlak je hnusný prostriedok. Najradšej jazdím autom.“ začala svoje zážitky z ciest velebiť.

Ja som poctivo držal chlebáreň ako mi pani učiteľka v ôsmom ročníku ráčila oznámiť, keď som túžil spolužiačke vyjadriť svoj obdiv.

„Som pekná podľa teba?“ nemala ani kúsok slušnosti. Žiadne predstavenie sa, hanba jej! Keby aspoň, „ahoj, ja som Milada, Romana, Elvíra, Alžbeta, Emília, Klement Gotwald“ alebo hocičo iné.

Nepovedal som nič, lebo nejako nebolo čo k tomu povedať. Krása ženy sa dá hodnotiť mnohými aspektami. Musíme však vychádzať z toho, že ak chcem o žene niečo krásne povedať, bolo by vhodné, aby to bolo pozitívne a pekné. V tejto charizmatickej situácii boli všetky hodnoty v takom mínuse, že aj samotný Lord Kelvin mal chuť vstať z hrobu a pridať aspoň jednu ciftru na svojej absolútnej nule. Veru, uvedomil som si to. Vedľa mňa naozaj sedela absolútna nula. Alebo povedaný slovami jednej osobnosti. Vo svojej živote som stretol veľa žien, ona na tom zozname chýba.

„Ale pamätaj, mňa nezbalíš! Ja nie som z tých, čo sa na nich pozrieš a hneď sú tvoje. Ja som mrcha, špina. Ja sa rada zahrávam s chlapmi, ale nikomu nedám svoje srdce.“ riekla svoje čarovné slová. (Ja som veľmi rád, že mi nedala aj iné ako svoje telo, teda srdce. Pozn. Red.)

„Minule som spoznala jedného chlapca. Veľmi ma ľúbil (za 2 minúty? Pozn. Red.) a chcel so mnou chodiť. Ale čo si myslíš, že som mu urobila? Najprv som sa hrala na tajomnú a nič mu nehovorila. Potom som mu začala hovoriť o svojich bývalých, aby žiarlil. No a nakoniec som s ním nechcela ísť vonku. Vždy som mu posúvala termíny toho randenia. Ale čosi! Rande a ja? Kde žiješ? (V Prahe, pozn.red.) Ja mám svoj ideál muža a pod neho neklesnem. Je to jeden parkurista a jeho telo má vôňu Jeana Belmonda.“ hovorila vrtkavými pohybmi. Div, aby som sa do nej nezamiloval.

Poznali ste stokrát opakovanú frázu, čo má prísť príde. Ja sa vám musím s niečím zdôveriť. Ono to prišlo presne vtedy, keď som to nečakal. Ako tak hľadím na jej božské oči vyzerajúc ako nejaká narkoman party a pozerám sa na jej telo, ktoré muselo byť po požití muchotrávky zelenej, prišlo to. Hnačka. Utekal som na záchod a začal si ako hrdý lokálpatriot spievať národnú hymnu. Teda: Ja, vi elsker dette landet.

V Trnave sme zastali a ja som sa vrátil do kupé. Sedel tam voľajaký pán, zdvorilý, galantný pán. Čítal si Matku Guráž a my sme sa pohli. (Keď môj pohľad zašiel na tú nežnú tvár, skoro aj mňa pohlo.)

„Kde si bol tak dlho?“ začala mi naznačovať ako jej chýbam. Isteže by bolo vhodné ju rozosmiať slovom, či túžila po mojej prítomnosti. Ibaže ja neokrôchaný galgan som si sadol a prosil všetkých živých bohov, aby už držala svoje nevymytú gambu. Ona prekrikovala aj death metal, čo som počúval.

„Čítal som tajomstvá života.“ riekol som svoje vystúpenie. Vlastne som mal pravdu, bolo to zloženie toaletného papiera.

„No a ja som mala telefonát od možno nového priateľa.“ žmurkla na mňa. Rád by som vyjadril gratuláciu k tomuto skutku, ale život ma posunul do iného zorného poľa. Skrátka a dobre, v Piešťanoch som začal obdivovať inú babu cez oblok. Usmievala sa a bola skutočne rozkošná. Je to asi ako keď cestujete v čiernej hmle a zrazu zbadáte slnečnicu.

Dáma môjho kupé sa vykecávala s niekým. Po šťavnatom rozhovore nasledovalo krásne označenie telefonojúceho. Nazvala ho slizským hadom, orangutánom, zmijou, retardom a nulou. Počas nadávok sa usmievala akoby dostala lízanku. (Ktovie akoby ho titulovala pokiaľ by bola nahnevaná.)

Pohrala sa s vlasmi, šmarila mi do ksichtu úsmev a afektovaným hlasom riekla do mojich nepoškrvnených uší.

„Chodíš na pokec?“ jej otázka bola sprevádzaná obrovským hlukom, pretože hučal nákladný vlak okoloidúci.

„Aký máš nick? Povedz mi. Možno sme priatelia.“ jej smiech mi pripomínal kolakao.

„Čierna duša.“ povedal som roztraseným hlasom.

„Vy chlapi ste hozne ješitní! Čo sa ti také čiere v tvojom živote stalo, že sa takto opovažuješ vystupovať? Ja mám nick peknásamica.“ poznamenala.

„Ale chodia tam hnusní chlapi! Bodaj by podochli všetci v iglu.“ rumázgala a rozosmiala sa.

Dobroprajná dáma života pokračovala.

„Mali by ten pokec zrušiť! Nemala by stránka pokec.sk existovať.“ poznamenala svoje odvážne činy.

„What is the reason?“ mal som sa jej chuť spýtať, ale nebolo treba.

„Mám svoje dôvody.“ preukázala svoju tajomnosť.

„Aké?“ zobudil sa pán oproti.

„Nebudem po nich hovoriť. Ja som krásna žena a mňa nikto nezbalí! Nikto si nezaslúži vlastniť také kvalitné mäsko ako som ja!“ poznamenala túto prísahu a bila sa do pŕs sťa by Velislav kedysi na mohutnom brale.

Škoda, že sa nepredstavila ako John Hancock alebo Benjamin Franklin. Hotová deklarácia nezávislosti, čo predviedla.

„A prečo tam teda chodíte?“ opýtal sa pán opäť. Mne už došla sila rehniť sa.

„Ja dúfam, že tam nájdem sladkého princa!“ ryčala ani tur.

Do toho jej zazvonil telefón. „Och, zasa mi vola priateľ! Bože! Kedy konečne pochopí, že ja ho nechcem?“ a po chvíli „Ahoj lásočka! Toľko si mi chýbal.“

Ďalej som si už nepamätal. Vystúpil som v Trenčíne na stanici, kúpil si fľašu vodky a stiahol ju plným nefalšovaným dúškom. Tiež som mal svoje dôvody.