Ako som spoznal srdce ženy, revízorky

Dopredu vás poprosím, aby ste ma nehanobili za to, že som sarkastické a ironické prasa. Vopred oznamujem, že nič v článku nebue ironické, preto by som ocenil, keby ste ma obviňovali za veci, ktoré tam nesú. Som Slovák a už od roku 1848 neuznávam lož, neprávosť, skrivodlivosť. Pretože príbeh, čo sa mi stal, je o ubližovaní mojej osoby, hanobení, ponižovaní, ľudskom nešťastí a vôbec, je to všetko tak strašne smutné, že klávesnica, do ktorej ťukám riadky, je rozpitá od sĺz. Ak by sa v texte objavili gramatické chyby, je to kvôli tomu, že so zaslzenými očami sa hrozne ťažko pozerá na monitor a opravujú chyby.

Celá ľudská dráma sa odohráva v Košiciach. Keďže vážená spektabilita ma odmietla prijať na vysokoškolské štúdium slovami „aj keby si sa postavil na hlavu, u nás študovať nebudeš“, pobral som sa na západ. Sadol som na autobus a doterigal sa na pražský Florenc. Nikdy to nerobte, pokiaľ je vám život drahocenný a nemáte masochistické sklony. (Cesta bola veľmi erotická, najmä, keď v Levoči alebo Kežmarku si ku mne sadol pán a vo fľaši od kyslých uhoriek mal nápoj života, predsa rum. )To som inak robil po tejto ceste prijímačky na vysokú školu. Prijali ma, pretože som do eseje napísal viac textu pod čiaru ako do textu. Vedecké skolny sa vo mne objavovali už v útlom detstve. (pozn. redakotra)

No a tak kráčal môj život. Karlova univerzita sa zapísala do môjho srdca a ja som spoznal šťastie. O štúdiu na Karlovej univerzite nebudem písať, bolo by to neetické, nehumánne, kruté a podaktorí by mi cítili potrebu opravovať gramatiku a moje ješitné ja by to nezvládlo. (Inak slovo ješitné je bohemizmus, to je už tým, že som do textu zapojil svoju západnú civilizáciu.)

Ale prišiel vianočný čas. Ten čas, keď ľudia nadávajú na nákupné centrá a potom v nich trávia všetok čas. Dostal som dve ponuky, buď hrať nejakú skvelú počítačovú hru alebo tráviť ten čas v rodinnom kruhu. Keďže ja rebelstvo a pubertu vďačne prenechávam druhým ľuďom, rozhodol som sa ako Švejk, za rodinu. (Na rozdiel od neho, nie o rodinu Františka Jozefa I.)

Bol som poznamenaný československými školskými vzťahmi. Aby som to uviedol do obrazu. Pokiaľ študujete na Slovensku, nie ste vnímaní ako študent v Čechách. No a keď študujete v Čechách, slovenské ministerstvo školstva sa k vám správa ako k podlému zradcovi.

Prišiel som teda do Košíc na dopravný podnik. Usmial som sa na tetu pri okienku a spýtal som sa jej, či mi platí študentská zľava. Ukázal som jej ISIC a ona sa chytala za srdce. (Ak veľmi chcete vidieť tú neodolateľnú fotku, zajtra ju oskenujem a pošlem na email. Ale stalkerom a stalkerkám nie.)

Pani bola očarená, že študujem na slávnej Karlovej univerzite. Skrátka a dobre, slintala po tom ISICu a už ho hádzala do xeroxu. Vraj kvôli kartotékam, archívnemu záznamu, balíčku AIP, ap.

Dostal som teda zelenú a vraj môžem používať tento doklad ako študentskú zľavu. A tak som sa premával košickou MHD a stretával ľudí ako počas stredoškolského štúdia. Nádherné časy, keď si ku mne sedávali opilci a rozširovali môj život o svoje zážitky, ktoré vlastne nezažili.

Všetko bolo v poriadku, až na svätú trojicu. Sedel som v autobuse a šiel cez železničnú stanicu. To bolo ešte vtedy, keď park, ktorý je teraz oplotený a dosť hardcore, bol len hardcore. Prišli za mnou traja revízori, všetci prekročili hranicu 45 centimetrov a nežným hláskom opýtali odo mňa cestovný lístok. Pre tých, ktorí si to nevedia predstaviť, boli to tri slová.

„Kde v ehm máte lístok?“ ušiam lahodiaci povedala dáma. No, nieže by som bol zatrpknutý voči ženám, to ani náhodou. Ale, podaktoré ženy majú z tej ženy akurát to škaredé. (tie, ktoré si myslia, že myslím ich: áno, myslím vás a keď chcete skákať pod vlak, nájdite si na internete ako chodia spoje.)

Ukázal som im svoj lístok a ISIC kartu.

„Vy študujete v Čechách.“ povedala hlasom Sherlocka Holmesa. Bože, aka intuícia.

Kývol som na ňu hlavou.

„Ale máte český ISIC.“ riekla druha.

Už som nadobudol pocit, že sa cítim ako pri vtipe o policajtoch. Z nejakého prozoreteľného dôvodu študent študujúci v Českej republike má český ISIC a ešte je tam napísané aj po česky.

„To sa ale nepatrí.“ prezradila jedna z tých víl odetá do hávu, kedy si človek uvedomil, že ženy dokážu mať hrozne veľa pekných vecí na sebe. Ale na tieto individuá to nepatrí.

Milovnice voňavej borovičky siahli do svojho ruksaku a usmiali sa na mňa dosť nevhodne. Slovami nesmrteľného mládenca vychovaného školou na Zbrojničnej ulici, „div som na nich nevyhodil ďalší obsah“.

Pozerali na mňa, ja na iné ženy a myslel som si, že sa odohraje symbióza. Jedna z dám, odetá v červenej farbe, na mňa ryčala.

„No s vami sa rozprávam.“ povedala svojim prefajčeným hlasom. Isto fajčila tie Čardy, lebo hodnota jej úsmevu bola v mínusových hodnotách.

„Veď je každý ticho.“ povedal som a myslel na pôžitok dopriať si potešenie na loži.

Zrazu tej pani zazvonil smartphone a ona ho hodila o zem. Vytiahla z kabelky kladivo a mlátila, buchala, kopala, slintala, nadávala, ryčala, zjapala, rozbíjala.

„Nenávidím tieto telefóny, bodaj by zdochol ten krokodíl, z ktorého to bolo vyrobené. Mor na také telefóny, očierňujú charaktery ľudí.“ spotená huba povedala magické slová. Samotný Artuš, keď vyťahoval Excalibur, necítil takú mágiu ako ja pri nej.

„Dajte mi občiansky preukaz.“ kričala na mňa ďalšia. (Isto, zasa si pôjde smartphone kúpiť a na môj preukaz. Ako hovoríme na východe, Ani...)

„Ale ja som zadaný.“ povedal som, keby chcela ísť so mnou na rande.

„Dostanete pokutu, lebo porušujete služobné riady.“ povedala tyranka.

„Ale ja predsa nerobím nič zlé.“ povedal som a načrtol som jej príbeh života ako som išiel na dopravný podnik a tá teta mi povedala nesmrteľné slová.

„Ale zaplatíte pokutu a hotovo.“ a zvýšila hlas.

„Prečo? Však som nezrobil nič nevhodné. Kúpený lístok mám.“ povedal som jej.

„Zaplatíte pokutu, nezaslúžite si cestovať takto. Toto je trestné, čo robíte.“ už bola červená, modrá a biela. Skoro ako naša národná vlajka.

„Nebudem sa s vami hádať. Buď ma pustíte a prestanete sa tváriť, že ste Zoro, alebo mi dajte ten papier a ja ho tam prídem tej ľompe omlátiť o hlavu.“ povedal som im.

„A tak ja vás pustím, ale poslednýkrát.“ pošepkala mi do ucha a zarabala si ruky do svojich medových vlasov.

Odvtedy som ich nikdy nestretol, ale párkrát som im dal zasvätiť omšu. Vždy, keď som to chcel spraviť, dôstojný pán mi povedal, že sa nemám rúhať.

Čo je to rúhanie?