Stretnutie

Ja neviem čím to je, ale na jeseň človeku prídu do hlavy spomienky a má chuť o nich rozprávať. Sedieť v pivnici, piť medové pivo, voňať cesnakový chlieb a syr jesť o dušu. Na jeseň sa možno povrávajú príbehy, lebo sa vtedy aj konali. A ja mám jeden príbeh, o ktorom túžim rozprávať. Tak sa posadajte okolo misy pirohov a napite sa mlieka. Len počkajte, zapálim si bafku a hodím nejaké to poleno do krbu.

Bola jeseň, stromy mali čiernu kôru a hmla sa rodila neustále. Pomarančové listy, voňavé čaje, rieka a zvedavý študent v knižnici. Isteže som tam nechodil kvôli časopisom, nepísal som si poznámky, ale dôvod bol prozaickejší. Teda sem-tam som niečo prečítal, ak tam náhodou nebola.

Tak dobre, od začiatku. Ona bola doktorandka a ja som sotva začal chodiť do školy. Prvýkrát som ju ovoňal, keď som šiel konzultovať seminárnu prácu. Veľmi som si nevšímal aké gebuziny som napísal do práce. Mal som pocit, že i ja som jej učaroval, lebo jej oči hovorili to, čo dievčatá zvyknú, keď sa červenajú a majú chuť, aby im voľačo bolo šepkané do ucha.

No a ako verný romantik som sa hlásil na jej hodiny. Semester, čo semester som si zapisoval predmety a pochopiteľne, že som vystrájal. Spočiatku som zo seba hral dobrého chlapca, ktorý chodí do školy a možno občas si štikne aj v MHD lístok. Časom som sa začal predvádzať a poznala všetky moje tajné zákutia ako jej vykresať jamky pri úsmeve. V bazéne, keď sa čvachtala ona, ja som pochopiteľne jej pozdravil a radšej som sa pozeral inam ako na ňu. Nemohol som sa na ňu vrhnúť rovno tam. Neboli sme predsa sami a ja som bol hrozne hanblivý. Aj keď to z môjho rozprávania takto nevychádza. Chlapci sú stále takí, chcú pôsobiť akí sú oni mudrci. Pamätám si, keď som mal 16. Vystupoval som ako guru lásky, čo už zažilo všemocné veci a radil druhým. Keď som mal 20, už som sa snažil rozprávať o skúsenostiach, ale viac som bol detský. Ale keď som mal 25, uvedomil som si, že som vlastne nič také nezažil, o čom toľko ťarbavo rozprávam. Neviem síce, čo sa v tých 25. rokoch stalo, asi som po nejakom čase otvoril Old Firehanda alebo som si začal na internete vyhľadávať staré kartičky hokejistov ako Brett Hull, Fedorov, Larionov a Fetisov. A pochopiteľne aj Petra Šťastného alebo Zdena Cígera (najmä keď hral za New Yersey).

Bol som s ňou všade. Týždeň, čo týždeň, nepoznal som ju, ale vedel som, že vie o mne. Chcel som občas odtrhnúť nejaké prasličkorasty a odniesť jej, ale moja odvaha potrebovala mamičku.

Ako sa tak čas krátil, prišli iné dievčatá, iný život a iné mesto. Skončil som školu a zdúchol som za hranice. Zašiel som do krajiny Hansa Cristiana a Petra Freuchena. Smial som sa na tom, že ľuďom na dánskom vidieku nerozumejú ľudia v mestách, ale to je aj u nás predsa. Je to krásna krajina, tak ako to písal Karel Čapek, poštári chodiaci na bicykli a majú inú uniformu ako tí v Nemecku. Často som si vyšiel na pasienok a učil sa pri kravách. Alebo som si tam čítal alebo chodil po stromoch. Kravy sa stali mojimi večnými spoločníkmi, občas mi miestni dovolili ich pohladkať, občas sme sa spolu pozhovárali pri teplej polievke o Knudovi Rassmusenovi. Občas mi dajaká krava požula tričko a ja som si tam našiel v istom zmysle kúsok domova. Vedel som, že pôjdem v ten deň na film, iný deň na pasienky, porozprávať sa o živote s Hansom a život plynul ďalej.

Dom, kde som trávil spánok, bol typický severský. Izbu som mal ako Nils Holgersson, presne tak som sa cítil, už len blond vlasy chýbali. Gazdovstvo so všetkým, čo by človek k tomu potreboval. Rúbali sme drevo, sliepky behali okolo nás a so spolubývajúcimi si trošku menili knihy. Niektorí ľudia po dobrej večeri fajčili voňavý tabak, iní mali sladkosti a niektorí si vymieňali knihy. Čítali sme Zločin a trest, Vojnu a mier, Olivera Twista a Canterburské poviedky.

Behal som po Dánsku a chodieval cestami ako kedysi môj veľký literárny vzor. Občas som sa bol pozrieť na jeho divadelnú hru. Každému som hovoril, že som zo Slovenska a že on sa nás zastal a bol som hrdý ako mi láska k jednému nórskemu spisovateľovi urobila radosť. Trochu ma to zmenilo, posunulo iným smerom. Bol ešte jeden spisovateľ, ktorý ma doslova nútil posunúť sa inam. Karel Čapek.

Ráno do práce som chodieval lesom kolo potoka a na zastávke autobusu som si kupoval pečivo. Voňalo mi to, nielen pečivom. Ako tak som šiel na Univerzitu, uvidel som zvedavé oči, ktoré sa na mňa pozerali rovnako ako vtedy. Usmiali sme sa na seba a hneď sme si potykali. „Nečakala som ťa tu.“ Začala.

„A kde si ma čakala?“ Opýtal som sa.

„To by si mi stále neveril.“ Smiala sa.

Prechádzali sme sa kolo stromov univerzity.

„Never hviezdam, že nám svietia,

never slnku jeho smer.

Never pravde, čo lož splieta,

iba mojej láske ver.“ Nedal som sa.

„Prečo Hamlet preboha? Také depresívne hneď na ráno?“ Pošteklila ma pohľadom.

„A čo ti mám teda štebotať?“ Nedal som sa.

„Povedzme niečo ako je mních Vatsjájana.“ Zaškerila sa a ponúkla mi rameno.

„To začo? Veď nemám cukríky.“ Šiel som aj ja na univerzitu.

„Predsa, aby si sa nebál.“ Hovorila mi.

„Používaš moje vyjadrovacie schopnosti. To sa patrí?“ Vyčítavo som sa pozrel do tých očí.

„Isteže ty lunt, harmonikár jeden! Máme dnes poradu.“ Hovorila.

A ja som si zapamätal ako som ich vyrušil párkrát z porady, isteže nechtiac.

„Čo bude hlavnou náplňou práce? My máme rozbehať nejaký nový systém, kde si môžeme známkovať miss sympatia.“ Povedal som jej.

„Pozerám, že na ruky si mi už pozeral, či som miss alebo mrs.“ Čertovsky sa usmiala.

„Nie, ja Ti nepozerám na ruky.“ Hovoril som a pozrel sa jej do výstrihu.

„Mimochodom, máš pekné oči.“ Povedal som jej.

„To, aby som si tu blúzku rozopla ešte viac, aby si mohol viac lichotiť.“ Povedala a ja som stal v nemom úžase.

„No, poď, lebo si ešte budú myslieť, že dačo spolu máme.“ Hovorila.

„A nemáme?“ Nedal som sa.

„Isteže, odkedy si ma prvýkrát videl bez plaviek.“ Začala a otvorili sme dvere budovy.

„Môžem ťa uistiť, že som čistá a nepoškvrnená duša a nikdy som ťa nešpehoval, keď si bola nahá. Dokonca ani v sprche, iba občas som si predstavoval kdečo.“ Hovoril som.

„Kto hovorí o tom, že som bola nahá? Keď som na sebe nemala plavky, mala som nohavice.“ Povedala.

„A tie predstavy ma zaujímajú.“ Doplnila.

„Možno až večer.“ Nadbehol som.

„Dobre, donesiem tyčinky.“ Smiala sa.

A tak sme šli každý po svojom. Nebudem tu písať, či som sa po nej pozrel, lebo by som musel priznať, že som si skoro rozbil hlavu ako som si tresol gebuľu do múra. A tak som bol veselý, voňavý nápadmi a písal som shell skripty ako básničku na učiteľku počas strednej školy.

Stretli sme sa pri obede. „Prečo som si myslela, že tu budeš?“ Spýtala sa. „Som čarodejník predsa.“ Hovoril som magicky.

„A vieš ovládať aj vietor a dážď?“ Opýtala sa, keď sme si vyberali jedlo.

Sedeli sme oproti sebe a ja som jej hovoril, „Iba, ak ti nadvihne sukňu.“ Nedal som sa. A potom som si uvedomil, veď si môžeme hovoriť bársčo (bože, to slovo som nepoužil ani nepamätám.)

„Ak si si nevšimol, mám rifle a sveter.“ Usmievala sa na mňa a občas sme sa pošteklili nohami.

A tak sme šli z obeda veselo, mal som sladký pocit, bodaj by nie, keď som jedol jablkový koláč.

„Čaká ťa ešte nejaká ďalšia schôdza?“ Opýtal som sa jej.

„Iba tá, z ktorej ma vyslobodíš. Ráno to bolo veľmi dlhé.“ Hovoril som.

„Som ti chýbal, čo?“ Odvetil som, občas sme do seba ťukli rukami.

„Tak trošku.“ Povedala.

„To si zaslúžiš nejakú dobrotu.“ Tvrdil som svoj vedecký poznatok.

„Aj dve.“ Nedala sa.

„Občas si neodolateľná.“ Spustil som.

„Dačo nové mi povedz.“ Nedala sa.

„Porozprávajme sa o lemmatizácii.“ Navrhol som.

„Nedbám. Budú sa skloňovať aj jazyky?“ A tými veľkými očami sa do mňa pozrela.

Pobozkal som ju, nebudem hovoriť ako.

„No, aj to by sme mali.“ Trielil som zo seba slová. Iste, dalo by sa to aj krajšie povedať.

„No, naučil si sa celkom dobre bozkávať. To, aby som doniesla večer veľa tyčiniek.“ Smiala sa.

A tak som riešil tu lemmatizáciu a večer sme šli vonku. Po nejakom čase sme začali spolu bývať a po nejakom čase sa ma spýtala. „Kedy som sa ti začala páčiť? Ale vážne.“ Spýtala sa.

„Keď si na jednom semináre povedala, že voľaktorí ľudia voňajú tak eroticky ako kadibudka.“ Hovorila.

„A ja?“ Opýtal som sa.

„Keď si napísal do seminárnej práce, že 'Na internete je mnoho reklamy. Fulltextovej, riadkovej, bannerovej a kopec iného svinstva.'” Zasmiala sa.