Knedle pri rieke

Ráno som sa zobudil čerstvý, oblečenie hneď pri posteli a ja som sa usmial. Spomenul som si na to, čo som včera vyvádzal, ako sme rumázgali cestou zo šenku a ako sme odprevádzali dievča. Páčila sa mi, inak by som sa pri nej neperdvádzal. Niektorých vecí sa človek nezbaví, ostanú v ňom. A ona sa mi páčila celý večer. Hádzali sme si po sebe pohľady a občas sme sa pri tanci jeden druhého tak opatrne dotkne. Človek môže mať milión skúseností, ale každý taký začiatok začína nemotorne a cíti sa ako poriadny blázon.

Dovalil som sa do kuchyne, kde ma čakali rodičia. Cesnakový chlieb a zázvorový čaj bol na stole. Sestra jedla vianočku a pila mlieko.

„Kde si sa včera flákal? A kedy si prišiel?“ Opýtala sa ma mama a ja som vyprskol smiechom. Keby rodičia vedeli, pomyslel som si. Vedeli. Poznali ma a hlavne, však aj oni v mojom veku vystrájali lotroviny.

„Zasa je v tom nejaké dievča, čo?“ Otec dvihol obočie a usmial sa. Ja som mlčal a tváril sa akoby som dostal 4ku z fyziky za to, že neovládam transformátory. (Neovládam.)

„Však si sadni.“ Hovorila sestra.

„Ty si zasa voľačo vyparátil, tak sa priznaj, ako sa volá?“ Opýtala sa ma mama.

„Kto?“ Začal som s divadlom.

„A blond, brunetka?“ Opýtal sa ma a ja som začal nahlas počítať uhľovodíky.

„Nechajme ho teda. Taký je, nič nám nechce povedať.“ Povedala mama.

„Dobre, volá sa Muriel.“ Povedal som po tichu, napil som sa zázvorového čaju.

„Bože, prečo zázvor? Však zázvor sa pije iba v lete, keď je v tieni 40!“ Rozkričal som sa.

„A ďalej?“ Opýtala sa ma sestra.

„Chcela ísť pozerať na netopiere.“ Hovoril som hlasom akoby ma to nudilo.

„Isteže, zasa si všetko vymýšľaš!“ Povedala mi sestra.

„Vy ženy ste všetky rovnaké. Každá mi toto hovorí.“ Ticho som zaštebotal.

Vonku bola hustá hmla, pripomínalo mi to nejakú vatu. Alebo akoby bolo vonku jazero, kopec stromov a sýchravý vietor. Teda nebolo až tak chladno, ale bolo čudne. Dnes bolo to výročie. Podľa tradícií v obci bol deň, kedy sa pralo v potoku. Vlastne o nič nešlo, len bolo treba nejaké oblečenie vziať k rieke a vyprať to na kameni starým klasickým spôsobom. Človek zohnal voľajaké mydlo a pral.

Bola to ideálna možnosť porozprávať sa s kamarátmi tak intímne alebo ako to povedať. Ono pri praní je zopár vecí zaujímavých. Robert Fulghum má poviedku o tom ako šiel do práčovne. A tam človek, keď ukazuje iným ľuďom čo má na sebe, tak rozpráva aj svoje príhody. Čo ja viem, mám špinavú bundu, lebo som spadol do blata, keď som drahej trhal kvety a havko ma chcel ovoniať. (A ja som sa nedal.)

Potom bola ideálna možnosť stretnúť nejaké dievčatá a pokecať si s nimi o všeličom veselom. Bolo to jedno koľko sme mali rokov, všetci sme vyrástali spolu a všetci sme držali v partii.

A tak som si vzal nejaké posteľné obliečky, plachtu a mamka mi pribalila mydlo, vraj sa zíde. Mama je úžasné stvorenie, vždy človeku niečo dá do kapsy tak, aby to nevidel. Okrem mydla som mal vrecká plné jabĺk. Nejaký starý chlieb, keby som očaril slečnu a šiel by som s ňou kačky kŕmiť.

A tak som sa pomaličky obliekal a vyrazil som. Rodičia začali spolu variť a sestra im pomáhala. Kráčal som valalom, pozeral okolie.

„Kde toľko trčíš?“ Opýtal som sa šarvanca.

„Čakal som na tých dvoch, ale oni neprídu. Pôjdeme sami. Asi ako v mladosti, keď sme roznášali letáky.“ Povedal mi.

„Hej, v mladosti. Však to nebolo ani 10 rokov dozadu.“ Povedal som svojou nevymytou hubou.

A tak sme šli po dedine, cítiť všade vôňu rezňov, alebo gulášu. Niekde človek zacítil halászle a inde bábovku.

„Ako po včerajšku?“ Opýtal sa ma kamarát.

„Dobre, len ma bolí hrdlo.“ Smial som sa.

„Bodaj by nie, veď si na ňu vyvreskoval cez pol dediny. Kto to vlastne je?“ Opýtal sa ma pomaly.

„Nemám šajnu. Ale nebolo by zlé ísť k nej na obed.“ Hovoril som a zajedal jablko.

Kamarát mal v ústach ďalšie jablko a hrýzal doň. „Jasné, včera ste sa stretli prvýkrát, dnes budeš u nich na obede a zajtra si ju vezmeš, čo?“ Smial sa a napil sa dačoho dobrého z čutory.

„Čo tam máš? Však daj kúsok do pysku!“ Poprosil som ho.

„Na! Je tam mušt. Vieš, čo by som si dal. Knedľu, ale takú klasickú, nie takú, z ktorej človek má suchoty ešte väčšie ako z 40 ročnej pálenky.“ A šli sme ďalej, mysliac na také tie klasické knedle, čo boli z cesta. Voňali knedľovo a každá stará mama v dedine to vedela robiť.

Prišli sme k rieke a rozprestreli sme si oblečenie, čo pôjdeme prať. Tak sme začali prať a bavili sme sa veselo.

„Myslíš si, že v lige budeme tento rok dobrí?“ Opýtal som sa ho.

„Chcelo by to zálohu vylepšiť. Lebo toto bola strašná čvarga, tá ľavá strana. Až ma z toho chytala triaška.“ Odvetil mi potmehúdsky popod fúz.

A to bol nádherný pohľad na rieku, človek pral a mydlil šaty. Voda odnášala všetko to špinavé so sebou a k tomu na nás padali listy.

Z nejakého dôvodu sa ku mne zahrabali ženské plavky. To už som párkrát zažil, majiteľka sa o chvíľu objaví.

„Predstavuješ si mňa v tom, čo?“ Opýtal sa ma a smial sa.

„Čakám na majiteľku.“ Odpovedal som a smial som sa ešte viac.

„To je teda veľmi romantický spôsob, najprv sa na mňa celý večer usmievať, potom ma nosiť domov a nakoniec mi podávať plavky.“ Ozvala sa a usmievala sa. Cítil som sa ako malý chlapec. Chvíľami som chcel povedať, že radšej by som jej tie plavky vyzliekal alebo dačo také, ale to nejde tak jedoducho ako násobilka.

Dal som jej plavky do rúk a obaja sme sa červenali. „No poď!“ Pozrela na mňa, vzala ma za ruku a ja som pozrel na kamarátov pohľad. Usmial sa a kývol hlavou.

Šli sme niekde, kde sme boli sami. Vybalila z ruksaku staré klasické knedlíky, ktoré by sa dali jesť aj samé. K tomu mala syrové korbáče a nejakú omáčku s mäsom. Ja som mal starý chlieb a keďže sme boli pri jazere, kŕmili sme kačky.

Sedeli sme spolu 2, 3 hodiny a nakoniec sme šli preč. Keď som jej dával pusu, spýtala sa ma. „To ti trvalo teda. Chcel by si žiť inak ako dnes?“ A ja som sa doterigal spokojný do postele a mal obrovskú chuť na knedle.

Ale tá otázka je dôležitá. Chceli by ste žiť inak ako žijete?