Prebúdza ma
karamelová káva a pohľad na zelenú trávu. Hľadím na koľajnice
a stromy, vlak už čo nevidieť prejde. Opäť nové tváre, pohľad
a ľudia. Občas v ňom zazriem pána v klobúku ako ide poľovať.
Inokedy sympatickú dievčinu, ktorá sa usmieva a inokedy dvoch ľudí
ako sa držia za ruky a idú na huby. Držať niekoho za ruku je ako
zasadiť strom do zeme a neničiť mu korene.
Vráťme sa
k tomu vlaku. Keby ste sa nedajbože nudili, skúste sa prejsť po
Šumave vlakom. Zo Strakoníc vyráža vlak. Ja si ho ešte stále
predstavujem s bielou parou a obrovskou pecou. Nikdy som nesedel vo
vlaku, kde sa hádže uhlie do pece. Ale, keď sa zo Strakoníc pustí
vlak smerom na Volary, tam sa mi to jednoducho žiada.
Posadili sme
sa pohodlne vo vlaku a pozeráme sa vôkol. Stromy, lesné cestičky
a poviedky Karla Klostermanna sa stávajú realitou. Ísť vlakom v
lese, to je to najkrajšie cestovné dobrodružstvo. Vlak je svojim
spôsobom najpoetickejším cestovným prostriedkom a v lese sa z
človeka vo vlaku stáva čarovná bytosť. Dámy sa menia na víly a
z chlapčenských, usmievavých, hnedých očí, sa stávajú
drahokamy.
Vlak ide aj
cez Vimperk. Mesto pivovaru, turistiky a zelených kopcov. Takisto
nesmieme vynechať Kubovu Huť, čo je najvyššie položená
železničná stanica v Čechách. Odtiaľ sa ide vôkol Boubínskeho
pralesa, kde sa nám prihovárajú tisícročné stromy. Naša cesta
končí, ale vlak má ešte ďalšie dobrodružstvá.
A také sú
vlaky na Šumave. Vlaky s karamelovou kávou, zelenou trávou,
tisícročnými stromami a čarom poviedok Karla Klostermanna.
No ja neviem
ako vy, ale mám chuť si prečítať legendy a príbehy o lesných
tvoroch v šumavských lesoch.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára