Keby som mal písať
rozprávku pre deti, tak jedine o vlakoch. Trošku sa pohrajte s
fantáziou. Predstavujte si vagóny, lokomotívu a celé prostredie
cesty vlakom. Niekto myslí na letné lúky, iný na listnaté
stromy, voľakto si predstavuje zasnežené koľajnice.
Vlastne je jedno aj to
aká je lokomotíva. Táto rozprávka nie je ani tak o vlakoch ako o
sprievodcovi.
Bol raz jeden pán, ktorý
pracoval ako sprievodca vo vlaku. Bol to skvelý človek, malé deti
púšťal zadarmo a dámam pomáhal s ťažkými taškami. Vždy
chodieval do práce čerstvo oholený, mal príťažlivú voňavku
pre svoju manželku a nosieval si obed v takom svojskom hrnci. Hrniec
bol obalený kockovaným obrusom a vždy si k obdobiu doniesol
čerstvé žemle. Jeho manželka bola pekárka a pre neho piekla s
nesmiernou láskou. Po obede si zapálil voňavý malinový tabak.
Deťom zo školy občas
pomáhal s domácimi úlohami a niekedy im podpisoval poznámky v
žiackej knižke. Nikto si nedovolil pri ňom cestovať na čierno a
každý mal rád jeho čiapku. Domov chodieval s kyticou, ktorú vždy
na ceste nejako odtrhol. Zaspával stále s rozprávkou, ktorú
hovorieval manželke.
A to som chcel písať o
ňom rozprávku, ale on bol celý taký rozprávkový. Nikto nevedel
ako sa vlastne volá, každý ho poznal pod menom „Jízdenky,
prosím.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára