Knihy o lese

Snívalo sa mi, že som vystúpil z vlaku. Vôkol mňa boli stromy, mravenisko a slnečné lúče. Takisto milujete v lese tie pocity, keď je všade tma a predsa svetlo? Keď na vás nesvieti slnko, ale pomedzi stromy si nájde cestu a nenechá vás blúdiť v tme? Niekde v lese je vidieť chaty alebo iné príbytky. Neviem o tom, žeby v tých lesných domcoch voľakto býval. Áno, chodia doň ľudia na víkendy, sviatky a tak. Ale už sa z tých lesných príbytkov nedvíha dym do nebies. Už sa z nich ľudia nepozerajú von oblokom. Šarvanci i dievčence nekontrolujú počasie podľa obľúbeného stromu, aby sa mohli ísť hrať von. Nemám prehľad v súčasnej literatúre, ale viem, že kedysi sa o takých ľuďoch písali knihy. A nemám na mysli iba Daga a Terezu. Poďme sa o tejto téme pozhovárať, možno mi aj pomôžete, čo hľadám.

V 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia sa našli spisovatelia, ktorí sa venovali tejto téme. Beletria v tom čase sa dotýkala hĺbky človeka. Dodnes poznáme knihy z toho obdobia a čítať tú knihu je pokrm, akoby človek našiel obľúbený koláč s veľkou dávkou šľahačky.

Keď sa spomenie les, prídu mi na um dvaja Nóri, Bjørnstjerne Bjørnson a Trygve Gulbranssen. Zaujímalo by ma, či sa páni poznali. Hoc, pochybujem, Gulbranssen mal 16 rokov, keď Bjørnson umrel. Ktovie aké detstvo mal Gulbranssen.

Prvý spomínaný mi príde ako prechádzkový autor. Škoda, že som sa s ním nikdy nespoznal. Chodievali by sme do horských chatiek a pozorovali ľudí žijúcich v lese. Bjørnson je autor, ktorý má vo svojej tvorbe neuveriteľný spôsob človečenskosti. (Zámerne nepíšem slovo ľudskosť. Tie dve slová nie sú synonymá.) On je ako, keď človek príde do nejakej lesnej krčmy, dajú mu nejaké osolené mäso a koštnúť džbán piva. Pamätáte si na Kraj v Pánovi prsteňov? Taký obraz literatúry ma pre mňa Bjørnson. Pre mňa osobne má vo mne spisovateľ neuveriteľnú úctu aj z vlasteneckých dôvodov. Ale o tom nebudem písať.

Gulbranssen je autor ságy. Vytvoril dielo, kde hlboký les Björndal nie je lesom, ale rodinou. Nikdy som nebol v Nórsku (už by ma odtiaľ nikto nedostal naspäť), ale vďaka knihe Večne spievajú lesy som sa dokázal nadýchať toho lesa. Obrovské hory, lúky, kde rastú všelijaké kvety, zvieratá a stromy. Medvede, ktoré chodí poľovať mladý Dag a tá nádherná čistota lesov. Presne taký, ako je ten les, sú aj takí ľudia. Cítiť tam pálenie starého dreva, sadenie nových stromčekov a rozhovory do noci na gazdovstve v obrovskej posteli. Ak by všetko na svete bolo zlé, ak by sa vám rútil svet, ak by ste randili s nejakou zadanou osobou a jej polovička by na vás žiarlila, nič nie je stratené, pokiaľ tu bude Gulbranssen a jeho Björndal.

Poďme z tej nórskej zimy trochu južnejšie. S niečím sa vám zdôverím. Začiatkom leta som bol s kamarátom na Kvilde, odkiaľ je pár kilometrov prameň Vltavy. Šumava má v sebe čaro svojich voňavých listov, tisícročných stromov, sú tam jazerá a vôňa orechov. Keď sme vyliezli na Kvildu, utekali sme si kúpiť turistické známky.

„Počuj, kto je Karel Klosterman?“ opýtal som sa, keď som sa pozeral na známku s fúzatým pánom a okuliarmi.

„To je spisovateľ, písal nejaké poviedky o Šumave a tak. Dokonca niekde píše aj o búrke na Šumave. Niečo podobné ako ten tvoj obľúbený švédsky autor“ povedal.

„Nórsky.“ usmial som sa.

Viac nemusel hovoriť. Keď som sa dostal k internetu, googlil som si veci o Karlovi Klostermannovi a našiel jedno PDF. Bolo to úžasné, čítať o miestach, ktoré poznám. Bolo to o ľuďoch, o ich charaktere. Štýl písania bol veľmi podobný Nerudovi a ľuďom v tom čase podobným. Asi ma to na jeseň čaká, veď na jeseň musí byť Šumava taká krásna ako Klostermannove riadky.

Toľko zopár slov o lese, stromoch a knižkach o nich. Napadlo mi, čo naše hory a knihy o nich? Existujú niekde príbehy o horách v slovenskom prostredí? Hrozne rád by som si čítal o lesných démonoch a duchoch vo Vysokých Tatrách. Takisto by sa mi páčilo čítať si nejaké poviedky o ľuďoch povedzme vo Veľkej Fatre, alebo v Slovenskom Rudohorí. Nemáte nejaký tip?