Košice a ja

Pamätám si ako som čítal Nerudu a chodil po Malej strane. Čo nám Neruda zanechal? No to, že Malá strana je dosť podobná tej, o akej písal. Inak sa dívame na chrám sv. Mikuláša, máme chuť spať v drevenej posteli a počúvať dvoch manželov ako sa hnevajú a hádajú sa. Otvorí sa deň, otvoria sa obloky a celá Malá strana je plná chuti Jana Nerudu. On bol skutočne človek, čo dokázal písať o guláši a knedľách. Zanechal nám odkaz spoločnosti, ktorej on bol sám.

Nebyť Jana Nerudu, nemám rád tak Malú stranu. Pevne verím, že nie som jediný. Ale o ňom písať nebudem, iba vám poskytnem na niečo, čo sa fakt oplatí prečítať. Toto.

Keď som minule šiel okolo Malej strany, spomenul som si na Nerudu a takisto aj na svoje rodné mesto, ktoré vonia vranami a holubmi. Prečo Košice? Pretože to je jediné miesto na svete, kde viem, že mi žiadna hviezda na oblohe nezhasne. Košice vnímam okrem iných vecí ako kolísku všetkých svojich prianí, snov a počiatočných dobrodružstiev.

Každé mesto na svete by malo mať nejakú svoju atmosféru a niečo, prečo tam človek chce chodiť. Drážďany mi prídu ako túlavé mesto mostov, po ktorých sa chcem prechádzať. A ešte je to mesto obrovských praclíkov, ktoré voňajú chlebom.

Karlovy Vary mi prídu ako mesto oplátok a sladkostí. Človek sa tam fakt príde rozmaznať, aj keď ide tam len tam na chvíľku. Pardubice mi prídu ako nejaké miesto, kde si človek vie napísať historickú poviedku o kráľovi a jeho družine. Cítiť tam históriu, možno radicou a aj pocitom, že niekde tam pri hrade je čajovňa a človeku by sa tam dobre bafkal tabak a písala poviedka. A hlavne je to mesto sladkých perníkov!

Hrozne podobná mi príde Levoča. To je mesto bryndzových pirohov, kultúry Spiša a nejakej ochrany. To ešte dodnes je mesto hradieb a ani poriadne nevidieť na panelové domy. Okrem iného je tam asi najkrajší kostol v celej Strednej Európe. (Okrem jedného teda.) Mesto tovaryša Kryštova a Majstra Pavla, ktorý tam prišiel z Krakova.

A čo Košice? Mesto prvej pusy a prvým odretým kolenom? Mesto, kde som si prvýkrát roztrhal nohavice a kde som sa naučil ako si zadžabať gambu malinami. Mesto spomienok, bicyklových ciest, kde som si rozbil koleno a bicykel som mal chuť šmariť do koša? Mesto silných priateľov, s ktorými sme skákali cez plot na futbal? Mesto prvých divadelných lások, keď si človek prvýkrát obliekol sako? Alebo mesto vypitých fľašiek piva každý druhý piatok o polnoci na pumpe?

Ak by som mal písať všetky spomienky, ktoré si pamätám, zapísal by som celý papier. Ak by som mal písať o pamiatkách, nudil by som vás. Neviem vám rozprávať pútavo a dobrodružne, že Dóm sv. Alžbety je magický kostol. Raz to bol kostol kalvínsky, inokedy katolícky, že tam raz jeden kňaz bol diabol a víno sa premenilo na kristovu krv? Alebo to, že ak nájdete dutý kameň, môžete zboriť celý chrám? Takisto vás nebudem nudiť príbehom o Urbanovi, ktorý vyliezol na vežu a zvonil, aby ľudia videli, že horí. Povesť uvádza, že Urban v tej veži zhorel a stalo sa tak 13.4.1556. (Aspoň dúfam, keď tak, choďte do archívu a nájdite si čo ten deň znamenal.)

Alebo vám rozprávať príbeh o vlkolakovi, čo sa potuloval kolo Hornádu? A čo tak príbeh o chlapcovi, z ktorého sa stal vodník a kvôli láske sa pomstil budúcemu svokrovi?

Písať vám o tom, že keď idete kolo Jakabovho paláca, lampy svietia, že máte celý rok pocit, že sú Vianoce?

Prejsť s vami krčmy? Nuž, dobre. Začnime U mrva, alebo U Ďurka, takisto nepohrdneme krčmou U Janka alebo legendárny Tryskáč, kde si kamarát chcel objednať becherovku s tonikom a šénker na neho skríkol, „Co? Beton? Co ši še ošaľel?“

Alebo písať vám o podnikoch, v ktorých som prežil pubertu? Rock Pub. To mi pripomína, že som tam ešte nebol s dámou, ktorá to navrhla. Nie, o tom vám písať nebudem. Napíšem len zopár riadkov.

Napíšem vám o cukrárni Aida, ktorú pozná každé dieťa narodené tam. Škoda však, že nikdy neobnovili starú Aidu, čo bola na Poštovej ulici. (O to žiaľ, že na Poštovej ulici vyrástlo hrozostrašné monštrum.) Pamätám si ešte, že sme tam chodili v nedeľu večer, keď sa už objavovala čierna obloha. Pri sladkostiach som sa naučil vnímať deň a noc. Večer má človek neodolateľnú chuť niečo mlsať. Napríklad palacinky, šľahačku a javorový sirup.

Tá cukráreň je nádherná, na svete je milión cukrárni, ale nikde nikdy som nejedol takú zmrzlinu ako tam. Z tej zmrzliny sa človek dokáže najesť.

Napíšem vám o Hlavnej ulici. Ono, Košice trošku ešte stále pripomínajú staré mesto s romantickým nádychom. Keby na Hlavnej ulici chodili drožky, alebo električky ťahané kone, bolo by to hotové rytierske mesto, kde sa človek hrozne rád zatúla. Tá Hlavná ulica má úžasnú energiu.

Ľudia chodia do kostola, potom si odskočia na obed do Kohúta alebo do Golema, či do Českej hospody. Potom sa idú prejsť po Hlavnej, kúpia si zmrzlinu, sadnú si do parku a čítajú si noviny.

Napíšem vám o Jahodnej, ktorej sme počas strednej školy začali hovoriť „Strawberry Hill“. To je miesto, kde som prvýkrát pil v krčme čaj, šiel s bicyklom na Kojšovku a hrozne sa smial, keď som po sebe stiahol 2 pivá. (Neviem prečo ľuďom bolo smiešno, keď niekto začal, že už nepozná násobilku a ja som povedal, že „však použi google.“)

Napíšem vám o erbe, ktorý píše celú históriu mesta. Alebo nenapíšem. Sami si choďte hľadať informácie o ňom. Odporúčam sa dívať na dvere dómu sv. Alžbety, kde nájdete jeden z prvých znakov mesta. (A ten pripomína sv. Alžbetu a nie Arpádovcov, Anjuovcov, alebo Jagelloncov.)

A čo vy a Vaše rodné mesto? Podeľte sa.