Poludnica

Kráčali sme Spišom. Chýlilo sa k noci a už mraz štípal do kostí. Vedeli sme, že budeme musieť spať v lese, chlad nás netrápil. Hlavne jedného z nás, ktorý sa vedel zohriať večným teplom. Ani som nevedel, či im to povedať. Aj tak som utekal z jedného miesta do druhého. Bol som už asi v piatom meste, kde mi prišli na to kto som a povedal som si, že bude lepšie, keď si ukradnem nejaké čižmy a ujdem.

Týchto dvoch som stretol tiež na úteku. Jeden utekal kvôli tomu, že zviedol niekoho ženu a druhý ukradol ryby.

„Neznášam ženy, ktoré ma zvedú a potom ráno mi povedia, že ich manžel je na ceste domov.“ Šantil sa Arij.

„Máš to jedno. Ja som miloval len raz. A kvôli nej som kradol.“ Odvetil Rjim.

„Ryby?“ Uštipačne som sa zatváril.

„To nebola krádež, nemôžem za to, že tam bola inkvizícia.“ Povedal Rjin.

Vo mne heglo a Arij sa naň pozrel tak trošku čudne.

Chcel som ísť, čo najskôr vyspať. Vedel som však, že do Kežmarku sa nedostanem. Inkvizícia mi bola príjemná ako žiarlivý milenec alebo, keď pijete sladkú pálenku.

„Povedzme si všetci traja príbehy. Aspoň zaspíme skôr.“ Navrhol som. Vedel som, že im nemôžem povedať pravdu, ale chcel som čo najskôr zaspať. V noci by som ušiel a pobral by som sa cestou na sever, do Poľska. Čarodejníkom sa v tých dobách neviedlo dobre a o ženách ani nehovorím.

„Dobre, ja teda poviem príbeh.“ Hovoril Arij.

„Potom poviem ja.“ Riekol Rjim.

„Ja počúvam.“ Usmial som sa a pozeral do ohňa. Hodil som tam zopár polien.

„Kedysi dávno som bol ešte chlapec. Chodil som s otcom na drevo a rúbali sme ho. Otec bol drevorubač a ja som pomáhal kde sa dalo. Zrazu som voľakde tam uvidel dievča. Slovo dalo slovo, ruka dala ruku a o nejaký čas sme sa vzali.

Mali sme nádherný život, tam niekde v horách sme žili. Vo Fatre. Mali sme ovce a jedli maslo. Chlieb sme piekli a ja som pracoval ako tesár. Ona prala ľuďom šaty a v noci sme sa delili o perinu. Nikdy sme ale nemali deti. Viem, že chela, aj ja. Trávou sme si voňali, občas sme mali z nej zelené vlasy.

Jedného dňa ju chcel nejaký pajác do postele, keď som nebol doma a ona nechcela. Upálili ju ako čarodejnicu. Preto som odprisahal pri všetkom, čo mi je sväté, že sa pomstím a vypátram tých vrahov. Škoda, že nie som čarodejník. Zaplatil by som mu vlastnou dušou, len aby som videl visieť tých, ktorí ju zabili. „Povedal Arij smutný príbeh. Krutý, studený a mal som chuť sa ísť niekam prejsť.

Poznal som toľko príbehov o tom ako peknú ženu chceli nejakí nenásytní chlapi.

Chvíľku nám všetkým trvalo, kým sme to strávili. Po fľaške medoviny to šlo ľahšie.

„Ja som bol ešte mladý chlapec. Jedného dňa som išiel ukradnúť mame kvety zo susedovej záhrady. To je to, kedy som kvôli žene kradol. Keď som prišiel domov, nebola doma. Počul som jej hlas ako kričala, ja nie som čarodejnca. Nikdy nezabudnem na ten hlas, zlomilo to.“ Hovoril len chvíľku a potom sa rozplakal.

Pričaroval som do medoviny kúsok jedu, aby sa vyspali. Vedel som im, že im to neublíži. Ja som tušil, že sa nevyspím, lebo také príbehy počuť bolo kruté. Oproti tomu, čo tu zaznelo, to nebolo nič, čo sa stalo mne. Mňa len vyhodili zo školy, lebo prišli na to, že som čarodejník. Nadávali mi do alchymistov, asi preto, že to mi šlo najlepšie.

Ľahol som si k ohňu, oči sa mi zatvárali a ja som už zacítil ten pocit, keď viete, že už budete spať. „Maaaaartiin.“ Počul som. A potom opäť, „Maaaartin.“ Už mi ten hlas bol trošku známejší.

Vstal som a počul opäť te hlas. Kto to bol? Počas štúdia sa mi tak prihováral drak, ktorý žil v jaskyni pod univerzitou. Ale ten žeby doletel až sem? Na to bol príliš lenivý.

A tak som sa rozhodol s fakľou lesa bližšie k lesu, až kým som nenarazil na jazero. Vidieť jazero pomocou fakle bolo v istom kontexte romantické. Pozeral som sa do vody a čakal, že ma nejaká príšera zožerie.

„Čakáš na Nimue?“ Ozval sa opäť ten hlas.

Obzrel som sa za seba a bola tam. Malé dievčatko, strapaté, voňavé, až som ju mal chuť objať. A tak som hodil fakľu do diali a už som myslel na to, ako jej stiahnem šaty.

„Ako si vedela, že som tu?“ Spýtal som sa jej.

„Celý čas ťa sledujem. Viem, že sa trápiš. Ale ja som tu, neupálili ma.“ Pozrela na mňa. Nemala ani žiadne tetovanie, iba to, čo som jej ja urobil nad chrbtom, keď som sa učil alchýmiu. Chcel som ju vidieť nahú, musel som si vymyslieť nejakú hovadinu. Nemal som pocit, že ju k tomu musím nutiť.

„Ako ma sleduješ?“ Opýtal som sa.

„Mám neviditeľný plášť.“ Usmiala sa.

„V tom prípade, by sme sa doň mali schúliť obaja.“ Hravo som sa na ňu usmial.

„A kto by ťa ohraňoval po cestách?“ Žmrukla. „Napríklad ako, keď si bol v Trenčíne a zabil si toho orla, kto myslíš, že omráčil tie stráže a prichystal ti koňa?“ Čerstovsky sa usmiala. Dávalo to zmysel a tak som sa jej mal chuť vrhnúť do náručia.

„Ešte stále zvádzaš každú sukňu, ktorú uvidíš, čo?“ Spýtala sa šteklivo.

„To by si mala vedieť, keď ma sleduješ.“ Opýtala sa ma.

„Si neuveriteľne hravý a tvoj šarm nezmizol. A stále si vymýšľaš hovadiny a vieš ako na mňa. Že sa nehanbíš, ty ničomník!“ Zasmiala sa.

„Taký hanblivý chlapec si predsa nevie nič vymýšľať. A nie sme my dvaja zasnúbení?“ Opýtal som sa jej pobavene.

„Isteže si ma nepožiadal o ruku kvôli láske, ale preto, lebo ty hastroš, si chcel spoznať rodinné tajomstvo ako sa pečie hus!“ Smiala sa.

„Čo by si nespravil pre svoj žalúdok, že? Lotor, pačmaga, paskuda, kikimora jedna!“ Smiala sa.

„To mi pripomína, že som nejedol hus už ani nepamätám. Máš aj kapustu?“ Chytil som ju za ruku.

„Isto, najprv mi vyješ kuchyňu a potom ma zvedieš.“ Šteklivo mi povedal.

„Naopak, predsa je na tebe niečo dôležitejšie ako tvoja kuchyňa.“ Nedal som sa.

Ruky sa nám spojili a šli kolo jazera.

„Mám aj nejaké pivo, aby sa ti ráno ľahšie odchádzalo.“ Povedala mi a nedala sa. Pohľady sme po sebe hádzali a pri sviečkach sme pomaly zaspávali.

„Vieš aké máš pekné oči?“ Opýtal sa ma.

„To je kvôli žalúdku. Najprv som ťa musel zviesť, aby som sa išiel najesť.“ Obaja sme vyprskli smiechom.

„Nikdy sa nezmeníš.“ Smiala sa. Jej úsmev pomocou sviečky bol magický.

„A vážne si hladný?“ Opýtala sa ma pobavene.

„Ale čosi.“ Povedala mi.

„Minule som otvorila rodinnú kroniku, nosím ju všade so sebou a keď ty zvádzaš ženy, ja sa poberiem do archívu a študujem.“ Povedala mi.

„Veď vieš, že ja som vždy len Tebe srdce dával.“ Tváril som sa akoby som si dačo žehlil.

„Čo ma je po srdci, keď ostatným si dával svoje telo.“ Hovorila a pošteklila ma vlasmi.

„Ty si nedáš pokoj, čo?“

„Ani náhodou, nevidela som ťa dva mesiace, tak si ťa musím nechať takto pre seba. Obzvlášť, keď sa chceš pomstiť inkvizícií tým dvom.“ Hovorila mi.

„Ako vieš, že ja?“ Nedalo mi.

„S kým ležíš v posteli?“ Pobavene sa opýtala a pritúlila sa.

Zobudil som sa prvý a dal jej pusu. Zasmiala sa, ale vždy sa jej to páčilo. Až do chvíle, kým mi vankúšom nestrelila po hlave. „Čo mi nedáš spať? Ešte si aj pichľavý od fúzov a mňa všetko bolí.“

A tak sme sa obliekli a šli za tými dvoma hastrošmi. Jeden sa divoko objímal s nejakou krásnou ženou. Nebola to rusalka, ani iná víla. Ten druhý sa na nich pozeral a veselo sa bavil.

„Sľúbili sme si, že ho dostaneme!“ Povedal Rjin. Obaja mali červené oči a pozerali na mňa. Akoby chceli vypiť človeku krv alebo ho zabiť. Niečo mi tu nehralo

„Nepozeraj tak na tú rusalku. Ale aspoň vidím ako dokazuje svetu ako miloval svoju upálenú ženu.“ Pobavene kopla do mňa čarodejnica.

„To nie je rusalka.“ Hovoril som.

„Nie, to nie je rusalka.“ Povedala vážne čarodejnica. Chytil som ju za ruku a začal sme utekať.

„Veď to je poludnica! A oni dvaja sú buď blbí, alebo sú to démoni.“ Kričala a všetci traja sa za nami pobrali. Šibli sme obaja prútikmi a všetci traja spadli.

„Nám neujdete!“ Kričali tí démoni.

Dostali sme sa až k útesu a skočili sme, pod nami bola rieka.

„Čo budeme robiť?“ Opýtal som sa jej.

„Veď si čarodejník, mysli na niečo.“ Kričala, ale aj tak sa smiala. A obaja sme si privolali vietor, aby nás pomaličky odviedol na druhý breh.

„Ja som vedel, že sa niekedy stretneme.“ Odvetil ktosi za nami.

„Pán Profesor!“ Skríkli sme obaja a prekvapil nás pán s fajkou a voňavým domov. Miloval stromy a vždy si prial také vnúčaťá, akými sme boli my dvaja. A asi sme vedeli, že pri ňom sme vždy v bezpečí.