Klobúk

Pili sme mušt a jedli orechový koláč. Traja chalani sediac okolo seba prišli do 19. storočia. Vonku jeseň hriala vetrom a vo vnútri nám voňal mušt, sviečky a vysušená mäta na stene. Drevené stoličky okolo okrúhleho stola dodávali tejto debate akési rytierske časy.

„Občas, keď som s vami, cítim sa akoby prišiel do tohto podniku samotný Thomas Malory.“ Rozpovedal sa knihovník a smial sa.

„Nuž, ale nikto z nás nevie starý, francúzsky jazyk.“ Hovoril archivár.

„Ja neviem ani nový francúzsky jazyk. Jedine, čo som francúzsky čítal, je Le petit prince.“ Hovoril som veľmi namyslene. Až tak, že som si učesal vlasy rukami a zatváril som sa ako páv.

„Ja som čítal Citadellu po francúzsky. Mám rád Saint-Exupéryho. Pamätám si ako som bol v Lyone, bolo tam pero s obrázkom Malého princa. Sympatický blond chalan, ktorý si rád pásol ovečky.“ Rozpovedal sa archivár.

„To aj Nils Holgersson.“ Nedalo mi zastať sa svojej detskej rozprávkovej bytosti z detstva. (Inak krásna veta, ako tam hovorím o detstve.)

„Je zaujímavé ako severania v 19. a 20. storočí vnímali realizmus. A Nils Holgersson je vlastne realistické dielo. Isto, je to rozprávka, ale veľmi výchovná. Selma ho napísala podľa mňa preto, aby ju jej vlastné deti poslúchali. Je to vlastne rozprávka o tom, aby deti nerobili nezbednosti.“ Hovoril knihovník.

„U nej je kúzelné ako píše v Poklade pána Arna o tom kontraste. Na jednej strane to dievča ho miluje, na druhej, on je ten zlodej, ktorý ukradol poklad toho farára. A farár je predsa pre dievča vychovávateľ. Ona aj so sestrou u neho bývali, keď boli malé.“ Riekol archivár, bafkal fajku a kopol do seba celý ten pohár muštu.

„Severania sú podobní nám, čo sa týka 19. storočia v literatúre. To nie je Dumas ml. On píše o Paríži. Celkovo, francúzski realisti píšu o meste. Balzac takisto. Severania ako my, opisujú dedinského človeka a pridávajú mu akúsi dávku naturality.“ Ozval som sa.

„No to nesúhlasím úplne. Naturalizmus do istej chvíle áno. Veď pri nich naturálne znamená, že tí ľudia sú spätí s prírodou a konajú prírodne. A to nie je ako s románov kdejakých pubertálnych zmijí, čo ich knižky sú pastviny pre kravy. Mnoho ľudí v súčasnej dobe vníma naturalizmus ako to, že chlap sa vyspí so ženskou. Debilizmus jak oči!“ Rozčuľoval sa archivár a tresol po stole.

„Je mnoho subžánrov alebo ako toho nazvať. Pamätám si ako sme sa na strednej škole učili, že existuje vrámci prózy, román, novela a poviedka. A čo napríklad taká sága?“ Zanôtil knihovník.

„No to áno, učíme sa ešte o tom tak, že je poviedka, ktorá je krátka a je tam málo postáv. Román je hlboký a má mnoho postáv. A novela je niečo medzi, ale to je blbosť. Novelu ja osobne neviem vnímať čo to je. A je mi to tak trošku proti srsti, literatúra má kopec vecí prekrytých navzájom. Bože, bolí ma z toho hlava.“ Povedal som.

Asi po hodine takého rozprávania sme dopili už neviem ktorý pohár muštu. „A čo nové inak?“ Opýtal sa knihovník.

„Nič, na Palmovke minule rozbili papuľu dakomu len preto, lebo vykrikoval rusky.“ Hovoril som.

„Dosť neobvyklé, čo?“ Spýtal sa archivár sarkasticky.

Šiel som domov trošku navoňaný debatou o literatúre a dostal som hroznú chuť pozrieť si film o Synnove zo slnečného návršia. Ako to preboha zohnať, keď to natočili v roku 1919. Potom sme sa ešte smiali, že takým lenivým ľuďom, čo nič nerobia, Islanďania hovorievajú „tí, ktorí jedia uhlie.“ Tí, ktorí len za pecou sedia.

Ako som tak otváral vráta, prišiel som do kuchyne. Cítil som, že bola pec v činnom stave. Schválne som tam zahodil maturitné vysvedčenie, aby sa o tom nikto nedozvedel a sadol si k stolu. Ani neviem ako, zaspal som tam. A tak pochopiteľne, prídete z vonku do prostredia, ktoré vonia škoricou, pomarančom, je tam pec a vonku chujavica akoby šlo o život, tak zaspíte. Zobudila ma maslová pusa.

„Ja som nejako zaspal.“ A ešte som si aj teraz poriadne zazíval.

„Ťažký deň?“ Opýtala sa ma a prešla mi rukou po krku.

„A tak to ani nie, skôr to, že je jeseň a všetko človeka láka k posteli. To mi pripomína, že mám asi horúčku a mali by sme skúsiť tých 72 stupňov.“ Povedal som jej. 72 stupňov je to, keď si s niekým ľahnete do postele, aby ste sa zohrievali. Jeden má 36, druhý tiež 36 a tak dohromady je vo vás teplo na 72 stupňov Celzia. (Kelviny a Farenhajty vypočítajte.)

„Jasné a jesť bude kto?“ Opýtala sa s tuláckym úsmevom, ktorý jej tak krásne znázorňoval jamky.

„Ty robíš štrúdľu!“ Odvetil som s úsmevom, chlapčenským, voňavým.

„Poď mi pomôcť, spravíme si aj kakao.“ Usmiala sa.

A keď som teda šiel pripravovať to mlieko a kakao sme tam sypali, pristál mi na hlave celkom fešný klobúk.

„A celkom ti k tým okuliarom pôjde.“ Povedala mi.

A celá miestnosť voňala kakaom a jej maslovým úsmevom. Večer sme si spolu ľahli na gauč a rozprávali si rozprávku o klobúku.