Večný oheň

Blížila sa búrka a ja som vedel, že musím nájsť nejaký hostinec. Niežeby spánok pod stromami (keď na vás lezú hady, jašterice, komáre a iné erotické tvory) nebol pre mňa ten pravý, ale už som zazrel blesky. Bol som smädný, čutora prázdna a nejaká studnička na míle ďaleko. Mal som zopár kovových mincí, začo by sa dal zaobstarať nocľah a nejaká zemiaková polievka.

Kráčal som z lesa a bol šťastný, že prichádza búrka. Verte mi, že predstava, že ma zabije blesk je oveľa príjemnejšia ako keď po vás útočí nejaká poludnica. Tej poslednej som sa nemohol zbaviť, minul som na ňu toľko vody ako jedna čarodejnica, keď sme boli pri rieke a ona pre moje zdravie ma čvachtala vodou. Ozaj, zmienil som sa o tom, že som čarodejník a utekal pred inkvizíciou?

Vtedy som uvidel dva čierne vrkoče, sukňu a pot na mojej koži vyschol. Div som z kože nevyskočil. Myslel som, že už ju nikdy neuvidím. Utekala a tiež mlela z posledného. Z lesa utiekla do kukuričného poľa, kde si zrejme hľadala obživu. Tam, kde je kukuričné pole, tam žijú i ľudia a majú záhrady.

Okolo mojich nôh prebehol čierny kocúr, zapriadol a usmial sa na mňa. Vyskočil na ňu a povedal jej o mne.Bol to kocúr, čo vedel rozprávať. Pochádzal zo vzácnej rodiny, jeho otec Krištipín ich naučil rozprávať sa s ľuďmi a robiť neplechu. Skvelý kocúr.

Čarodejnica sa svojimi očami na mňa pozrela, netrvalo dlho a hneď sme našli nejaké jazero a hrali sa tam našu obľúbenú hru. Zavreli sme oči a jeden druhého sa dotýkali. Ešte predtým sme si nabalili batohy kukuricou, komusi vzali kaleráb, trochu petržlenu, zemiaky, cibuľu, strúčiky cesnaku, nachytali ryby a postavili si oheň. Ryby sme upiekli a kocúr sa nasýtil. Keďže sa blížila búrka, považovali sme za vhodné vzdialiť sa.

Chytili sme sa za ruky a išli. Inak čo sa ohňa týka, nahádzali sme tam toľko dreva, že ten horí možno aj dodnes. Niekto šikovný tam aj tak pričaroval večný plameň. Inkvizítori radi hľadali večné ohne, pretože niektorí čarodejníci sa tak ľahko dokázali vypátrať. Avšak netušili, že tento večný oheň horí tak, že akonáhle k nemu niekto príde, zahltí ho. Alebo z neho vyjde nejaká príšera a šmarí ho na míle ďaleko. Vďaka fyzike sa tento človek stane defakto mŕtvym a voči tomu letu neexistuje žiadna obrana. (Tuším sme im nechali odkaz ako „Užite si divokú erotiku s vodníkmi alebo tak.“)

Utekali sme a smiali sa o dušu, tak ako kedysi. Našli sme na kopci voľajakú chatu, povedali sme si, že pôjdeme ta. Najprv sme sa báli, že tam bude ježibaba Valéria, pretože ona bola inkvizítorka par exellance.

Dvere domu boli otvorené, po detailnom hľadaní sme našli, že nikto nie je doma. Ale bola tam namočená fazuľa. Z komôrky sme zacítili udenú slaninu a niekde aj naložený ovčí syr. Ihneď sme zamkli kapuru magickými prútmi.

Vzali sme kastrol, šmarili doň cibuľu, nech sa upraží, hodili tam kúsok tej slaniny, nech sa tá cibuľa vymastila. Potom sme tam naliali vodu, nastrúhali mrkvu, petržlen, zemiaky, hodili tam kopec čierneho korenia a dali majoránku. A samozrejme sme tam hodili strúčik cesnaku.

Pokiaľ sme kuchtili, bolo to veselé, ako za starých čias. Niekto ma s tými ocesnakovými rukami objal a ja som sa jej spýtal prečo plače. Kocúr si nás akože nevšímal a venoval sa slanine.

Do polievky sme hodili potom ešte všetko možné, čo mali doma, tuším aj kúsok tej kukurice. Miešali sme ju o dušu.

Ja som nastrúhal kúsok cibule, mali tam aj papriku, to som hodil do hrnca s kukuricou, ktorú sme olúpali, hodili sme tam namočenú fazuľu, kopec slaniny a priliali vodu, nech sa to zahustí.

Takže polievka, ktorá bola cesnakovo-zemiaková voňala našimi rukami. Fazuľa so slaninou nám pripomínala časy, keď sme spolu sedeli v sieti na záhrade a čítali si. Alebo keď sme ukrývali vodníka pred mestskou radou.

Búrka prišla, lialo ako z konvy, hrmelo, blesky, hromžilo, ale nám to nevadilo.Obaja sme pokračovali v tej hre pri rieke a šteklili sa s tou škoricou, ktorú sme niekde v dome našli. Ľanovými perinami sme sa zakryli a drevo na posteli občas vrzlo. Našli sme v skryni nejaké staré košele, ktoré nám obom boli obrovské.

Ráno nás prekvapilo búchanie do dverí. Asi sa vrátil pôvodný majiteľ. Pozreli sme sa naň z obloka a on mal na pergamenovej listine napísané naše mená.

„My sme spali v dome, kde žije inkvizícia!“ Zhrozili sme sa, ale aj zasmiali, že sme vlastne okrádali našich budúcich možných vrahov.

Chytro sme vzali vedro s vodou a spravili z neho obrovský ľad. Chceli sme ho pôvodne hodiť do toho čuda, ale netrafili sme sa a ľad sa rozbil tesne pred ním. On sa zarazil a spadol na zem. A my sme utekali s jeho košeľami po okolí a vedeli sme, že už budeme spolu. Vedeli sme predsa rozrobiť večný oheň a držali sa za ruky.