Divoká návšteva

Spal som vari celé dopoludnie. Čisté periny mi voňali a spríjemňoval mi spánok aj jej mandľový krk. Avšak teraz pri mne nebola, pretože bolo poludnie. Vonku lialo tak, že sa pomaly ľudia začali ukladať do svojich chalúpok. Veru, niektorí už rozmýšľali nad tým, že si narežú dreva a zakúria. Našiel som ju usmievať sa v kuchyni.

„Vyspal si sa?“ Spýtala sa ma, tvárila sa diplomaticky a hneď vyprskla smiechom. To som na nej miloval. Ten pocit, keď sa chcela smiať, ale dusila v sebe ten smiech. A ja svojimi hnedými, zvedavými očami som jej napomáhal k tomu, aby bola vážna.

Vrhla sa mi okolo náručia a dýchala mi na krk.

„Som ti chýbal posledné dni, že?“ Spýtal som sa jej, keď som ju hladil po chrbte a rozmýšľal, či s ňou celý deň nepreležím v posteli. Ako sa poznáme, povedali by sme, že budeme pod dekou, aby sme nedostali chrípku. Je to silná prevencia, lepšia ako do seba pichať nejaké roztoky bromidu draselného. (Inak, keď vám smiem dať radu na rande, určite nezabudnite na bróm si nasypať do každého nápoja. Hlavne šarvanci. Veru, takí, čo dávajú rady druhým ako žiť, Tí by si zaslúžili do nápojov aj arzény alebo nech si tam skúsia aj matriošky narezať a nasypať.)

Netrvalo dlho a jej tričko sa dostalo pod moju ruku. Stáva sa, vplyvom vetra sa dejú fyzikálne zákony. Hlavne, keď je oblok zavretý tak silno.

Nebudem tu ale opisovať, čo robili naše ruky pri sebe. Po prvé je to neúctivé k nej, k sebe a ešte k jednej reálnej osobe. A tou je čitateľ. Prezradím vám, že keď sme si čítali rozprávku, voľakto zabuchal na vráta. Okamžite sme vyskočili a trielili k zvuku. Lebo to nebolo klopanie na dvere. Ale to bol buchot na dvere akoby niekoho naháňal tiger. Zúfale ruky tĺkli do našej kapury, jak u šalenych na dvore.

Otvorili sme tie dvere tak, že ešte som si upravoval tričko a moja nastavajúca sukňu. Tá sukňa s ňou niečo robila, ale aj so mnou.

Ako sme otvorili dvere, stal tam voľajký pán s mladou dievčicou. Ešte za nimi bola nejaká baba. Všetci traja mali dáždniky premoknuté. Po pravde, vôbec som nemal chuť na návštevu cudzích ľudí, najmä keď som sa po týždní vrátil. Bolo treba bojovať proti chrípke.

Stáli sme na chodbe, pozerali sa na nich a čarodejnica ma objala vôkol pásu. Čakal som, že keď už niekto rúbe na vráta, že ma k tomu voľajaký dôvod.

„Chceme ísť dnu!“ Skríkol pán a po pohľade všetkých šiestich očí som nemal inú možnosť ako ich pustiť dnu, posadiť do kuchyne a naliať im horúce kakao. Zachovali sa ako sa na nečakanú návštevu patrí. Chlap namiesto nejakého postískania mojej pravej ruky mi fľochol do nej citronóve želé. Všetci traja sa posadili do kuchyne a boli ticho.

Drahé dievčisko, čo ma tak rado zlostilo, sa ich spýtalo. „Čomu vďačíme za príchod do našej kuchyne?“ Opýtala sa dôstojne a už mala obraz v tváre, že sa bude smiať. Bodaj by nie. Chlapisko ako hora malo v náprsnom vrecku Jolanku.

„Boli ste prvý dom po ceste, v ktorom nám otvorili.“ Riekla žena, ktorá bola krásna. Ale ako vážne. Mala typické dievčenské črty, čo chcú na jar zbierať snežienky a počas Vianoc piecť perníky. Ale dobrodružný život s tou kreatúrou vedľa z nej spôsobil voľačo iné.

Aby ste ma rozumeli. Oni nevyzerali životom unavení. Vyzerali normálne. Chlap mal na sebe oblek z jelenej kože. Kravatu a bielu košeľu. Žena na sebe krásne šaty, na jednej strane vyzerala aj príťažlivo, ale niečo ju brzdilo akoby. To máte ako keď idete niekam vlakom, čo stoji na troch staniciach a ide tak pomaly ako vy cestou do školy. Alebo to porovnám s randením.

Predstavte si, že idete na rande. Farbíte si šedivú hrivu, nacvičujete si úsmevy, obliekate si maturitné košele a čo ja viem čo. A druhá strana príde oblečená akoby šla do parku zbierať odpadky. Taký pocit som mal z nej. Ale to mnoho žien a mužov žiaľbohu takto dopadne. Mysliac si všeličo, zapletú sa s niekým kto im za to ani nestojí a ten človek ich brzdí. Akoby im kazil ich slobodu. A potom sa hrajú na veľmi skúsených. Je mi na jednej strane ľúto ľudí, ktorí tak trpia. Pretože na celom svete nesmie byť nikto, kto nám bude určovať smer cesty. Buď ten smer budeme bádať spoločne. Je hrozné, keď zídeme z vlastnej cesty. Keď už to píšem mentorsky, píšem tak trochu aj o sebe. Lebo ja som bol tiež taký. Pokiaľ som nestretol niekoho, kto ma naučil smiať sa. A tou bola čarodejnica, malá, veselá, copatá.a milovala slnečnice. Od nejakého leta som sa hrozne rád pozeral na slnečnicové polia.

Ale vráťme sa k príbehu.

„Táto naničhodnica a bakaná zlodcéra číta romantické bláboly.“ Začal chlap vykrikovať, mohutne bijúc sa do pŕs akoby sa chystal vykriknúť sovietske hurá.

Dievča mala trošku sĺz v očiach.

„To je vaša dcéra?“ Opýtala sa ich čarodejnica.

„Čoby! To je drotárová pomocnica. Občas by s ňou chcel aj inú pomoc.“ Povedal chlap a začal sa počas toho dvojzmyslu sa na mňa čertovsky usmial. Akoby ma chcel zaviesť do komory a sťahovať mi gate. Asi by bolo občas fajn otvoriť učebnicu Frigidítu pre pokročilých.

Napíšem to naturalisticky možno. Ak chcem s dievčaťom zažiť niečo erotické, napríklad mať s ňou dišputu o chemických väzbách benzénu, robím to s ňou. Základný prvok človeka s čímkoľverk je komunikácia. A aj tu potrebujeme mať nejakú komunikáciu a trošku inú. Predsa nepoviem dievčisku, „Pod mi natrieť chrbát arašidovým maslom.“ Voľaktoré elementy prichádzajú s radami ako takú komunikáciu rozvinúť. Rád by som takým vyjadril obrovské opovrhnutie a zaželal im nech súťažia ako šaraticu na jeden hlt.

Čo sa týka takej komunikácie, je trošku morbídne rozpitvávať ju. Človek síce na jednej strane znie veľmi skúsený. Pričom ten človek znie hrozne smiešne. Dalo by sa povedať, že je tak trochu mešuge. To ako jeden príbeh v krčme. Chalan sa chválil, čo vyvádzal so svojou princeznou. Pokiaľ ona za ním neprišla a nerozprávala sa s ním hodiny.

Nuž a presne tento pán taký bol.

„Inými slovami, vy ste ten drotár a chceli ste sa s ňou vyspať a ona z nejakého dôvodu vám odolala.“ Povedal som sprosto. Veru, ktoby odolal človeku, čo si lepí ponožky lepiacou páskou, aby nebolo vidno diery.

„Ste sprostý a v§bec takto obviňovať môjho manžela je od vás netaktné.“ Skríkla mi do očí jeho žena.

Je to dojemné. Tak on jej surovo do očí povie, že by chcel nejaký iný objekt a ona sa ho zastáva. Áno, toto sa bežne deje.

„A čo si myslíš, že ja také nič potrebujem v posteli? Si špina, nula. Vieš koľko ženských som ja mal v posteli? Také malé decko, načo by mi bolo v pelechu?“ Ryčal spôsobom akoby vyhral ligu majstrov.

„No to je jednoduché. Predsa preto, aby si ju ponižoval.“ Povedala moja najdrahšia. Veď koľko ľudí si myslí, že celý svet sa točí okolo nich a oni chcú každým ponižovať.

A tak ten chlap vytiahol na mňa nožík, pritlačil ma k stene a hovoril mi. „Už nespi ty spachtoš, lebo prespíš aj obed.“

Otvorili sa mi oči a tie jej neposedné oči sedeli na posteli. Fuj, to bol hrozný sen. Obed, neobed. Všimol som si, že nebola obutá, tak som si ju k sebe privinul a bolo mi tak nejako jedno, čo počas tohto dňa premeškáme. A myslím si, že aj jej.