Nedeľná škola

Zobudili ma jej ruky ako sa mi hrajú vo vlasoch. Sedela pri mne a čítala si knihu. Usmial som sa na ňu a hodil sa do postele, že budem spať ďalej. Zasmiala sa a pretočila stránku. Obďaleč postele boli okuliare oboch a tam bol aj ten sprej na ne. Avšak radšej som ho používal ako repelent, lebo na okuliare bol taký účinný asi ako moja znalosť v histórii vedného odboru, urológia.

„Koľko je hodín?“ Opýtal som sa.

„Bude desať.“ Povedala. Voňala po škorici a mal som pocit, že už aj na obed postavila. Vonku bolo strašne horúco a ja som mal chuť uvariť si čaj na priedušky. Nieže by mi niečo bolo, ale jej nechápavý pohľad stál vždy za to. (Ale to som nemal napísať, ešte si to číta a ja dostanem po zadku.)

A tak som z postele vstal a pozrel sa na ňu. Dal som jej pusu a šiel sa nejako socializovať. Urobil som so sebou znamenité procedúry. Najprv som si vyčvachtal gambu, učesal si tú hrivu rukami a šiel sa najesť. Vzal som si párky, kremžskú horčicu, syr a bázový sirup.

Dnes nás čaká veľký deň, pomyslel som si. Bola nedeľa a u nás bývalo občas zvykom, že po kostole prišla nejaká nedeľná škola. Bolo to veľmi príjemné posedenie, obzvlášť pre mladých. Obyčajne to fungovalo tak, že počas týždňa si ten, kto bol vybraný, mal pripraviť nejakú krátku prednášku a potom sme sa o tom bavili. Posledný týždeň nám sused vyprával o Františkovi Palackom. Čo ma stále fascinuje na takých ľuďoch (myslím Palackého a tak) je predstava o nich. Jedia kdesi za stolom a šuštia starým papierom.

Vyšiel som z kuchyne, moja drahá sa mi zahrabala rukami do vlasov a podala mi Kytice do rúk. A tak sme si vyšli do kostola a rozprávali sa o všeličom. Občas som jej odtrhol vlčí mak a povedal jej, že sa jej to hodí k tomu červenému tričku.

Po kostole som sa postavil pred publikum a vykladal o Karlovi Jaromírovi Erbenovi. Bol to znamenitý archivár, tuším sa ešte využíva jeho pražský uličník. Napísal jeden z prvých právnickych slovníkov a ja neviem, čo sme si ešte rozprávali. Bolo tam mnoho ľudí, ktorí boli mladí, lež tvárili sa smutno.

Mohol by som príbeh obrátiť tak, že začnem biľagovať mládež. Aká je hnusná, skazená, odporná, bakaná, ohyzdná, milujúca drogy, pichajúc si hlinu do veľkej krčnej tepny a tak. Ale to nie je cieľ človeka. Ja si myslím, že základná podstata človeka je byť potrebný. A byť potrebný pre každého, kto si to zaslúži. Mladý človek (síce ja tiež nie som Matuzalem) potrebuje počúvať o svete veci, ktoré majú zmysel a nejako ho to posúva vpred. Rozprávať mladým o tom, že svet je hnusný, že sú na svete zlí ľudia, ktorí bijú, berú drogy, vraždia, kradnú, smilnia pri odpadkoch a majú sexuálne aspekty na zvieratá je veľmi poučné. (Odporúčam najprv vyskúšať tieto aspekty parkticky, až potom o nich prednášať. Ja tak nemám rád teóriu.)

„Čo je to dnes s vami?“ Opýtal som sa ich.

„Nič nemá zmysel na tomto svete.“ Riekol jeden z tej skupiny ľudí a kdekto z nich pritakal.

„Prečo?“ Spýtal som sa ich.

„Pretože všetko je len o peniazoch. Včera v škole prišiel k nám jeden chlap a rozprával nám, že študujeme nezmysly, že by sme sa mali učiť o peniazoch, inak nebudeme šťastní.“ Vrtila sa na stoličke jedna slečna a hromžila rukami.

„A ten človek bol šťastný?“ Opýtala sa tá, ktorú som cestou do kostola obdaroval nejakou tou kvetinou.

A ja som sa na ňu pozrel a povedal im, „No poviem vám dve veci. Najprv to, že každú vec, čo budete v živote robiť, musí mať zmysel. Druhá vec je s tými peniazmi. Nie je dôležité koľko ich dostávate, ale ako s nimi viete pracovať. A poprosil by som takého pána, aby o svojich pokladoch vykladal štyrom stenám, tie ho možno začujú. Pretože ľudí z duševným rozvojom doby neolitickej málokto berie vážne.“

Niektorí sa zasmiali a mne bolo lepšie. Za odmenu som dostal marhuľové knedle na večeru a niekoho čakali pendrekové cukríky.