Škoricový puding

Ráno som sa zobudil celý premočený, hneď som trielil do sprchy. Vôňa akou sprcha voňala (harmančekom, levanduľou a jablkovou škoricou), som zistil, že tam už bola. Drhol som si vlasy a mydlo po mne stekalo a ja som si spieval ľudovú pesničku, sťaby vytrhnutú z kancionála, „A ja taká čarná!“

Našiel som ju v kuchyni ako si číta Malostranské povídky od Nerudu. Sadol som si k nej, začal jesť pripravené raňajky a chytil ju vôkol pása a ona sa tak nádherne pretiahla ku mne. „Kde si sa zasa flákal, ty pačmaga, paskuda, živorník?!“

„Boli sme vystrájať so šarvancami, kúpili sme si nejakú pálenku a spievali o dušu.“ Povedal som jej.

„No, takto nebudeš mať hlavné slovo ty pampúšik jeden!“ Smiala sa, mak sa jej prilepil na zuby a napila sa voľačoho dobrého. Mala zázvorovú limonádu. Predpokladám, že čakala, či nezačnem mať narážky na zázvorový čaj, veď bolo vonku 40 a chodili sme väčšinou poloodetí. To znamená, že občas sme mali všelijaké erotické dopoludnia. Napríklad jedného krásneho dňa sa sprchovala a ja som jej hodil papier pod dlážku, v ktorom bolo, „si mi sympatická, môžem ťa prosím, pobozkať, aby som sa potom mal čím chvastať pred chalanmi v krčme?!“ Skoro ma zabila. Odvtedy som to nerobil.

V ten deň sedela v tričku a sukni, mala dva copy a mak medzi zubami. Ja som mal svoje nezbedné tričko a kreslil som si strašidlo do kapusty. Veď svoj k svojmu.

„Asi bude pršať.“ Povedal som, viac asi preto, aby som jej pozornosť odvrátil od knihy. Pohladila ma po kolene.

Žiarivo sa na mňa po nejakom čase usmiala, vyškerila zuby a vrhla sa mi do náručia. „Poďme do záhrady. Bude treba pozbierať zeleninu, keď príde ta búrka.“

A tak sme zbierali nejaký kaleráb, šalát, karfiol, kapustu, občas sme sa zahrabali do kukuričného poľa a robili tam všetky veci, ktoré milenci robia v komore. Pre tých, ktorí nechápu, počítali sme príklady o inercionálnych sústavách.

Čierňava a mrakota sa blížili. Cítili sme búrku, ale vedeli, že príde niekedy neskoro, možno až večer. Dohodli sme sa, že budeme mať kukuričnú večeru s rybami. Kukuricu sme hodili do hrnca a to sa varilo.

Keďže bola sobota, ihneď som šiel vymiecť komín, už som sa na to chystal odkedy sa na nás usmievalo slnko. Celý čierny som sa vyterigal k nej na záhradu, kde sa v plavkách opaľovala. Hrozne sa chechtala, „Ale aj tak vidím tvoje nevinné detské hnedé oči, ty anjel jeden!“ A tak som ešte trochu pokosil trávu, aby ju zmilo.

Začul som blesk a videl hrom a už jej nebolo. Vošiel som do domu, kde som začul trochu vody. Vedel som, kde bude. Prišiel som k nej do sprchy so škoricovým mydlom. „Čo tu robíš, to nevieš, že dáma sa má sprchovať sama?“ Opýtala sa ma, keď jej stekala voda po jej mokrých vlasoch a už brala do rúk moje čierne vlasy.

A tak sme zjedli obed, napili sa voľačoho dobrého, teda bázového sirupu. (Za moju poznámku o zázvorovom čaji som si zaslúžil jej mokré ruky na mojom bruchu. A ževraj ja som ten, kto jej dáva tričko pod ruku.)

Ľahli sme si po obede do postele a vychutnávali si príchod dažďa. Zaspala mi na ramene a voňala čerešňami.

Zobudil som sa skôr a šiel som do dediny na obchôdzku a stretol tam starého kamaráta. Bol smutný, trochu skleslý a nemal ďaleko od plaču.

„Čo sa stalo?“ Opýtal som sa ho ešte predtým ako som sa mu pozdravil.

„Ale včera som bol s Rumburakom.“ Povedal mi.

„A čo?“Nedalo mi.

„Povedal mi, že som hlupák, blb, antikrist a jehovov učeň.“ Zvestoval mi.

„To sú charakteristiky hodné na osud takého človeka ako Giordano Bruno.“ Povedal som myšlienku, čo som až z prsta na labe vytiahol.

„No ja som zamilovaný.“ Začal nesmelo.

„Pokračuj.“ Riekol som mu.

„A tak ja by som si ju rád vzal.“ Povedal mi.

„To je na trest smrti.“ Rozosmial som sa a sčasti aj on.

„A Rumburak sa mi vysmial, že po dvoch mesiacoch mi odídu ilúzie a ja ju odkopnem. Ževraj láska odíde a ja budem plakať.“ Povedal mi.

„Vraj on ma už v tomto dlhodobé skúsenosti a tak to jednoducho funguje v celom živote.“ Soptil zo seba.

„Isteže, veď je mocný súčiniteľ spoločnosti. Skvelý chlap. Asi by som mal tú malú čarodejnicu priviazať na reťaz, aby nevychádzala z domu. Pretože keby ho niekde stretla, zamilovala by sa do neho a mňa by opustila.“ Nemohol som si odpustiť svoju dobrosrdečnosť.

A tak sme sa zašili do krčmy a tam počúvali ako nám malinovka tečie dole gágorom. Čo ten chlapec mi za perly porozprával, ževraj má ekliptické predstavy o jeleňovi, že vôbec nemá predstavy o živote.

Po nejakej ôsmej kofole, malinovke, citronáde, alebo čo kto chce si predstvovať sme odchádzali domov. Búrka bola ako vo filme. Samé hromy, blesky, čierna obloha, fučalo, syčalo, povyvracávalo stromy, pivo prestalo tiecť do kríglov. A tak sme šli obaja za svojimi čarodejnicami. A tak som sa ho pýtal, „Kam sa chystáš zbojník?“ Opýtal som sa ho.

„Idem za tou, do ktorej som zamilovaný. Vraj mám prísť na puding.“ A tak som vysmiaty šiel po tom daždi. Dáždnikáreň bola zavretá, nikde nikto. Ja kráčal stredom cesty po daždi, okuliare zadžabané od blata, vlasy už dávno také mokré neboli a z mojej gamby šiel dym.

Prišiel som domov a už sa mi vrhol uterák na moje neposlušné vlasy. Povedal som jej o svojom popoludní a ona sa žiarivo usmiala a dala mi do ruky škoricový puding. Ja neviem prečo, ale takáto realita sa mi viac páčila ako jej povedať, že láska skončila a čau.