O princeznej

Bola raz malá princezná, čo verila na strašidlá, vodníkov, permoníkov a obrov. Zaspávala s pocitom, ktorý ju hladil a škrabkal po ramene. Mysela na mýtický les plný prekvapení.

Jej otec bol mocný kráľ. Vyhrával jednu bitku za druhou, šantil na poľovačkách a domov nosil samé poklady. I kráľovná si rada pochutila na dobrotách z poľovačky. Na divine, jeleňom guláši, najmä na jeseň. To sa upiekla kačica úplne do zlatista, k tomu ešte tie najlepšie lokše, aké ste jedli. Čo by to však bolo za jedlo bez kačacej masti?

Alebo si skočili na vinicu po víno a slaný syr. Nikdy neodmietli dobrými husacími škvarkami a upečenom chlebe priamo z pece.

Princezná mala rada, keď prišiel čas poľovačiek, či iných hostín. Odbehla rýchlo do lesa, kde dýchala zelený vzduch a myslela na trpaslíkov. Verila, že pod lesom sú ukryté tajné poklady a trpaslíci vedia svoje. Nikomu sa nezdôverovala so svojimi snami, túžbami, bála sa, že ju počastujú, že je márnivá.

Jedného dňa sa dostala až do Chvatimechu. Z Bojnického zámku to mala dosť ďaleko. Zapáčilo sa jej však v lese a dovalila sa až tak ďaleko. I chcela si odpočinúť, nabrať sily, alebo aspoň pozrieť sa na Hron. Avšak jej túžby prerušil akýsi pán. Na tom pánovi by nebolo nič divné. Bol celý zelený a kvapkala z neho voda. Vlastne ani nekvapkala, ale čľupala.

Za letného večera, keď cvrlikali cvrčky a slnko zapadalo, stála princezná s pánom. Ani jeden z nich netušil, či má začať hovoriť. I preto začal rozprávať ten pán. Bol to vodník.

„Kde sa tu berieš dievčatko?“ opýtal sa jej a ponúkol jej, nech idú k Hronu. Vraj sa ničoho nemusí báť. I pobrali sa.

„Ja som sa stratila v lese.“ povedala po pravde, avšak zatajila o svojom pôvode.

„No do lesa ťa nepustím, lebo ten je plný zbojníkov, ancikristov, lotrov.“ riekol jej.

„Budem musieť niekde prespať.“ pošepkala mu.

„To je jasné, ale k nám nemôžeš. Je tam veľmi mokro, ani žena nenavarila večeru. Vraj mi slaná ryba bude stačiť. Kto to kedy videl jesť len ryby? Vlastne, aj ty si určite hladná. Ja som hrozný bitank, že ťa ani ničím neponúknem!“ hovoril vodník.

„Avšak ty si človek a tí surové ryby nejedia!“ riekol pomaličky, voľačo mu však prišlo na myseľ.

I skríkol. „Lomidrevo! Ty hastroš, kde si sa zatúlal! Huncút jeden, poď k nám!“

„Čo je? Čo kričíš ako miestni ľudia z krčmy? A nebuď ma! Zavolám na teba Valivrcha!“ kričal.

„Počúvaj ty paskuda, hybaj niečo tejto dievčine pod zub dať!“ povedal vodník.

„Ja žiaľ nemôžem. V tomto kraji žije kráľ, čo mi nariadil, aby som už žiadne zviera neulovil. Vraj má potom zahubí, nielen mňa, ale aj princeznú!“ hovoril Lomidrevo.

„Safra, safra, to je nejaká tvrdá norma.“ hovoril vodník.

„Aký kráľ?“ opýtala sa princezná.

„Je to hrozná zmija. Hubí našich ľudí, chcel drakov na nás poslať, keď budeme žiť ako doteraz. Vraj chce vládnuť celému svetu a zničí každé kráľovstvo naokolo. Je taký zlý, že mu neublíži žiaden démon. Dokonca aj poludnice vyhnal.“ hovoril jeden malý chlap, piskľavým hlasom.

„Prišiel som až zo Štiavnice, pretože niekto povedal vášmu kráľovi o našom poklade. Naša ríša však nesmie byť viditeľná človekom!“ povedal piskľavý škriatok a princezná si všimla, že toto je naozajstný permoník. I vedela, čo sa sluší a patrí. Mala ešte jedno jablko a to škriatkovi dala, nech si vezme.

Niet krajší pohľad ako permoníkov, keď ďakuje.

„Je tu jedna možnosť. Poďme za kováčom pod Sitno!“ povedal chlapčisko, sediace na koni. Bol kedysi rytierom, ale potom sa vzdal tohto sveta. Určite ste ho radi videli, občas dáva žobrákom kúsok svojho hávu.

A tak šli na koni všetci, okrem vodníka. Došli ku kováčovi, ktorý nespal.

„Čo tu robíte?“ spýtal sa.

„Ukáž nám cestu.“ navrhol rytier.

Kováč ich zaviedol k sitnianskym rytierom. Povedali im, čo sa stalo a tí neváhali. Napili sa dúška vody a vyrazili preč. Zlý kráľ rýchlo prišiel o všetko a tak sa zachránili aj ostatné tvory. Dokonca aj vodníkova žena vypražila kapra a nedala mu len harapaščik studenej, slanej ryby.

Princezná sa zobudila v posteli. „Bol to všetko iba sen.“ pomyslela si. Ale, keď sa pobrala do záhrady, stretla sa s rytierom, ktorý žobrákovi podával svoj háv. Zbadal ju a povedal jej.

„Koho pôjdeme zachraňovať nabudúce? Dúfam, že nie kikimoru.“