Jeden deň veľmi starostlivého človeka

Podaktorí ľudia si neuvedomujú aké majú štastie. Dôvodom toho som ja, pretože som jedinečná a charizmatická osobnosť starajúca sa o ich životy. Som v práci veľmi obľúbený a preto vám napíšem ako pomáham ľuďom. Tí mi dali už niekoľkokrát najavo ako si to vážia a ako ma majú radi. Pracujem v jednej nemenovanej firme v centre samotného Prešova.

Každý deň chodím do práce veľmi skoro. Ako prvý. Nech som príkladom pre nich. Sme v tíme piati. Feri, Ďula, Joži a Ďuri. Ešte ja, volám sa Šaňo, ale mám turecký pôvod, preto mi hovoria Sandokan. Občas aj rezač hláv, ale to len tak. Ja som pôvodne náboženstvom juhoafrický šaman. My sme si bežne rezali hlavy počas rodinného obeda.

Prvý príde do práce Ďula. Je to dobrý chlapec, ibaže stále chodí nejako čudne oblečený. Proste, keby prišiel s teplákami a topánkami za 40 000 ako ja, nepoviem ani slovo. Ale on sa oblieka na blšáku.

„Serus Ďula.“ ozvem sa mu a v tých dvoch slovách počuť štebotanie ako z básní P.O.Hviezdoslava.

„Nazdar Šaňo. Daš sebe kavej?“ opýta sa ma.

„Sluchaj Ďula, šak čo sa ma pýtaš také somariny. Ja mám tebe radiť a nie ty mne! Takže ti hovorím, nepi tu kávu! Káva je zlo!“ hovorím mu a zadychčím sa pri tom.

„Čože?“ opýta sa ma.

„Nepi tu kávu. Dal som tam rozpustiť teplomer! Pretože káva nie je dobrá. Pi vodu, lebo tá je lacnejšia a je tam veľa zdravých živín. Trebárs kadmium.“ ryčím ani tur.

„Co ci?“ opýta sa ma.

„Predsa mi na tebe záleží. Mám zmysel pre dobro!“ rieknem mu.

„Tým chceš pre mňa dobro, že rozpustíš teplomer v káve?“ opýta sa ma ten podliak.

Človek mu chce dobre a on ešte otvára hubu. Ľudia sú také nevďačné svine.

Feri otvorí dvere s hlasitým zívaním. Otočím sa k nemu a pošepkám mu nežne, hlas mám ako keď kvičia svine.

„No čo ty špinavec? Už si zaplatil nedoplatok na elektriku, čo si mal? Vieš, nieže sa ti budeme polka oddelenia skladať na sviečky.“ hovorím mu.

„Daj mi pokoj, potrebujem dopísať ten projekt, na ktorom robíme. ASAP.“ povie a ignoruje ma.

Prišiel Joži.

„Serus Joži, ta čo? Ešte si nezdochol?“ opýtam sa ho.

„Pánboh mi doprial ešte niekoľko zím pobudnúť na tomto svete.“ smeje sa.

„Včera som v sprche na teba myslel. Nosíš už tretí deň ponožky rovnakej farby. Aj šľapky si kup nové. Vieš, že v tescu je akcia? 10 korún na 8 balení ponožiek Hello kitty! Lepšie ako piť pivo, musíš chodiť do pivárne, čo?“ čarovne poviem.

Otvorí dvere Ďuri v obleku.

„Ta čo? Ty ideš na nejaký pohovor? Však zarábaš viac ako ja, nemôžeš odísť!“ kričím a prajem si, aby zostal.

„Nejdem nikde. Ja bul včera na Tatrane a ...“ začne.

Nedokončí však, lebo ja mu skočím do úsmevu.

„Ale mal by si dačo so sebou robiť. Už máš skoro 30 rokov a ešte ani frajerku nemáš. Normálne, chceš byť navždy sám a opustený? To už nemáš 10 rokov. A do toho vyzeráš ako párok ohrievaný od soboty a smrdíš po Solvine! Myslíš, že ženy ťa budú chcieť? Sa spamätaj.“ prehovorí moje srdce.

Potom je chvíľu ticho. Kolegovia pracujú, ja sa poprihlasujem na sociálne siete a radím ľuďom, že nemajú jesť mäso. Pretože všetko mäso, čo kupujeme v obchode, je mäso z užovky a vretenice! Hadím mäsom nás chcú napchávať.

Prichádza čas, ktorej hovoríme žrenie!

Ideme na obed a kuchárka sa na mňa pozerá. Preto som si doprial jej poštekliť kompliment.

„Čo na mňa pozeráš ty múmia? Ale daj mi iné zemiaky! Tie obsahujú termity!“ šepkám nežným hláskom a ona na mňa vyleje omáčku. Je to odporná, cibuľová hétera!

Prešla ma chuť a ide za mnou kolegyňa. Iskrí po mne očami a asi ma chce.

„Ta čo? Ideme na rande?“ spýtam sa jej a ona sa červená. Odpovedá úsmevom a ja jej teda poviem, že zájdeme na víno. 19:00 sa stretneme pred Baštou.

Na rande sa nechodí preto, lebo máme chuť stretnúť niekoho zaujímavého. Ale preto, aby som sa mohol povyšovať, aký som dokonalý chlap a akí sú tí ostatní úbožiaci a lúzri.

I preto prídem za Ďurim.

„Sluchaj Ďuri, idzem neška zos Hankou na rande. To je, čo? Mal by si ísť aj ty na rande, aby si bol šťastný. Ale ty si príliš správny. Ty budeš navždy sám!“ a smejem sa.

Zrejme to nepochopil, pretože mi pľuvol do obličaju.

****o pár hodín neskôr pred Baštou.

„Čau Hanka, meškáš!!!“ začnem jej úprimne dávať najavo, že prichádza neskoro.

„Veď je za 10 7.“ odpovie.

„To ma nezaujíma. Ja chcem, aby si vedela na 100 percent, kedy sa chodí, rozumieš ma ty nalpa!“ kričím a jej sa zjavia na očiach slzy. To je teda špina! Ešte sa tu rozreve, ta ja s urevanou mám randíť?

Ideme do Koruny, pretože tak som sa rozhodol. A nie preto, že tam pivo stojí 10 korún.

„Čo si dáte?“ opýta sa nás čašníčka, ktorá sa mi už dlhší čas ľúbi.

„Ja si dám kolu.“ povie Hanka a pozerá sa po okoli.

„Ja víno! Dnes mám dôvod oslavovať. Som na rande s najkrajšou kočkou z celého sveta.“ riekne.

„Ale my máme len krabičák!“ povie čašníčka.

„Tak pol litra! Rovno z krabice budem piť!“ hovorím jej.

Prinesie, Hanky sa ešte dvakrát opýtam, že čo zazerá. Potom sa jej spýtam, prečo neštudovala v Kosove a konečne donesie pitie.

„To je dobre.“ kývnem rukou, keď chce Hanka platiť.

Ideme preč a ja ju chcem pobozkať. Urobím to ako pravý gentleman.

„No, Hanka. Daj mi 25 korún. Za tú kolu. Vieš, nemám rád zlatokopky!“ a chytím ju za ruku. Oči sa nám stretnú.

Hanka mi vylepí, dá mi do ruky 100 korún, otočí sa a povie. „Pokojne si nechaj celú stovku, ja sa idem niekde opiť.“ kričí.

Suma sumárom, dopadol som perfektne. Pred čašníčkou som za gentlemana, od Hanky som dostal 100 korún (ale kolegom poviem, že sex). Krabičák bol fajný a pekný deň za nami. A hlavne! Môžem vyliečiť Hanku z alkoholizmu.

Keby ste všetci taký život mohli žiť! Ale vy ste obmedzenci!