Dnes som si uvedomil, že pracujem v archíve. Kráčal som po depozitáre a držal v ruke staré noviny, kde Heydrichovi bolo konečne dopriate umrieť. A ako dobre viete, keď zahynie veľký štátnik, nasleduje plejáda smútočných dobrodružstiev. Potom som si uvedomil, že som veľmi šťastný človek. Čiastočne za to môžu Rasťo s Igorom, keď ma motivujú pri cvičení. Istá časť toho, že som šťastný je aj vo mne. Chcete vedieť prečo tomu tak je? Dôvod je veľmi ezoterický, že samotní masjtri astrálnych svetov mi budú závidieť.
Jedného dňa som prišiel domov zo školy. Vonku hrozne lialo, bolo pred veľkou nocou a ja som si z knižnice doniesol Červenú knihu rozprávok ako jeden môj obľúbený spisovateľ. (Hádam netreba vysvetľovať, že mám na mysli Tolkiena.) Čítal som si o Thórovi, Ódinovi, krásnej Freyi a prešíbanom bohovi, ktorého neviem skloňovať. Bolo to nádherné čítanie, presne také, že som mame spálil polievku a išiel spať s pocitom, že o chvíľu budú prázdniny.
Učebňa 252 na gymnáziu v Šaci mala v sebe čerstvé, rozospaté gamby. Teta z dejepisu zapisovala nejaké hovadiny a rozhodla sa, že voľakho vyvolá. Vytiahla svoje čarovné vrecúško, zrejme myslela na kyslé ryby a čuduj sa svete, čo za číslo vytiahla. Bolo to číslo 28. (Kalkulujem, že poznáte priezvisko toho neogabanca, ktorý píše tento článok a čo sa asi udialo.)
Mal som jej porozprávať o stavovských povstaniach. Nevedel som ani slovo, tak som si začal vymýšľať.
Moja reč sa uschovala do školskej knižnice, lež už jej niet. Urývky si z nej pamätám. (Dúfam, že tento článok nečíta žiaden môj kolega. Uznávam však, že som absolvent UISKu, tak mi to hádam odpustia.)
„Stavovské povstania začali veľmi dávno. Mohli by sme rozprávať o povstaní roľníkov v roku 1381 na prešovskom brale. Potom prišli v roku 1526 Turci a chceli prepísať Zlatú bulu sicílsku vydanú Otom I. Barbarossom z roku 1418. Potom prišli do našich končín Tatári a neskôr komunisti. Počas sprisahania Vekerúniho, zaútočil na Chrám sv. Alžbety Štefan Betlém a prehlásil kostol za kalvínsky. Za to ho uväznili na pražskom hrade a vraj počas cesty chcel ujsť voľakde do Kosova.
Všetko sa upokojilo až v roku 1642, keď v Taliansku začala morová epidémia, ktorá zasiahla každého okrem panovníka v samotnom Rakúsko-Uhorsku! Pretože ľudia, čo majú modrú krv, na tých žiadna taká choroba nesiaha!“
(O to horšie aké chorobné prvky napadajú všetkých tých, čo chcú hľadať svojich šľachtických predkov. (Inak by ma zaujímalo, kto dal moju mailovú adresu na stránku www.geni.com, aby ma mohli ľudia kontaktovať. Pozn. Autora ))
Isteže, výsledok bol veľkolepý. Vyučujúca dostala žlčníkový záchvat a rodičia dostali záchvat z mojich známok. (Vlastne, oni to ani nevedia doteraz.)
Poďme k literatúre, pretože tam sa odohráva spása celého môjho šťastia. Počas strednej školy som sa zamiloval do Remarqua a jeho postáv. Katz, Paul, Jozef Schwarz, Gottfried, Štajner a ja neviem kto ďalší. Potom som si zamiloval Rollandového Petra, Otčenáškovho Pavla, Salingerove postavy a čo ja viem koho každého.
Dalo by sa povedať, že v literatúre sa vyskytlo dosť ľudí, vďaka ktorým som tam, kde som. Zo všetkých mi najviac pomohol Aragorn.
Áno, čítal som Harryho Pottera, Deník Adriana Mola, Toma Sawyera, Troch mušketieroch, dokonca Denník princeznej a čo ja viem, čo všetko. Bude to znieť ako klišé, ale naši mi hovorili celý život, aby som veci, ktoré milujem, robil hlboko a s láskou. (Vlastne nie, o klišé ešte len budem písať a už teraz sa na to teším.)
Na literatúre sa krásne ilustruje to všetko, čo chcem povedať. Ja som človek, čo sa do svojich obľúbených postáv dokáže veľmi vcítiť. Teším sa s nimi, som s nimi vysmiaty, šťastný a aj naopak, krvácam s nimi. Ja som nikdy nedokázal čítať knihy, ktoré mali studených ľudí. Ani som sa s takými nemohol kamarátiť.
Je isté obdobie v literatúre, kde tie veci sú romantické. Romantizmus na takej úrovni, že človek má ideály, bojuje a ide proti všetkému len preto, aby dosiahol to, čomu verí. (Nie romantizmus na úrovni, keď sa dáma zamiluje do Markíza de Sadé a potom vyplakáva, že ako jej manžel ubližuje a potom sa o ňu pobije celé futbalové mužstvo a ona aj tak nie je šťastná a potom si prejde žehličkou po čele a každý je z toho nadšený, že aké to je o živote.)
Po tomto období nasledovalo iné obdobie. Pokiaľ by som bol mainstreamový egocentrik, rozhodne by som pokračoval slovami. „Po ideáloch býva pád.“ Alebo „Ľudia sa snažili, ale ono to nevyšlo a potom si ťažko zvykali na realitu.“
Inak takéto pozérske reči majú vždy ľudia, čo nikdy sami o nič nebojovali. Vždy majú plnú hubu reči akoby prežívali roky kansaský dupot dobytka, ale maximálne o tom prečítali si o tom v Búrlivom čuču.
To je ako v programovaní. If plakať o nešťastí, then si skúsený a taký, ktorý už niečo zažil, preto si ťa vážim! (Iné podmienky neprichádzajú do úvahy.)
Vráťme sa k literatúre. Obdobie literatúry v období realizmu neznamená, že po ideáloch prišiel pád. (Aj keď trochu áno, nie v takom kontexte ako sa to prezentuje.) Ja neviem prečo my na Slovensku máme taký idiotský zvyk zo všetkého robiť drámu. Teda, áno, je to na celom svete, ale my tým trpíme neuveriteľne.
Keď to transformujem na literatúru. Ako je možné, že náš realizmus je taký, kde každý umiera, sotva žije, má toho tak málo, ale nakonieč prežije, aj keď s jednou polámanou nohou?
Ok, skočme do veku strednej školy. (Ja viem, skáčem od jedného k druhému.) Ako je možné, že nám osnovy dávajú viac do popredia čítať Maca Mlieča ako Starootcovské poviedky od Jozefa Gregora Tajovského? Pri čom je ďaleko krajšie pre deti v tom veku čítať o tom, čo vystrájal mladý autor so svojim starým otcom. (Ja neviem prečo, ale vždy som radšej vystrájal ako nariekal nad krutým osudom našej vlasti.)
Ako je možné, že vždy sme čítali všetko, čo bolo strašne negatívne? Vždy len to, že hlavný hrdina je ako ťažný kôň, čo nesie 300 kíl nákladu, už nemá ani vodu v hrdle, zdochýňa tam, ale nakoniec to prežije. Avšak, stále tam musí byť nejaký dovetok, kde sa posťažuje ako sa vlastne zle má.
Martin Kukučín má krásnu poviedku o Vianociach. Ako boli v Chorvátsku, robili vatry, jedli tvarohové pirohy. Ale nie, my budeme čítať len to ako na tom Slovensku bolo hnusne a kruto. Isteže najprv za to mohli Maďari, potom Nemci, potom Česi, potom tí z východu, potom Rasputin, potom nejaká zlá konštalácia malého budhu a čo ja viem čo všetko. Hovadiny. Len alibisticky si ukazovať, že načo sa snažiť o lepší život, keď mi aj ta je osud dopriaty. To čo je za zmýšľanie?
Ako je možné, že taká anglická realistická literatúra je úplne niekde inde? Povedzme taký Oliver Twist. Čo za hrôzostrašné veci ten chlapec poprežíval? Ale mal v sebe niečo, čo ho ťahalo dopredu! Inak, možno budem cynický, ale ja som vždy pri Oliverovi Twistovi viac plaklal ako pri nejakom našom zemianskom románe, kde niekto prišiel o dom. Prečo? No, pretože my máme geniálnu vlastnosť stupňovať si vlastné utrpenie. Mňa to čakanie a nič nerobenie vytáča. A ešte ma vytáčajú všetky tie idiotské reči. „Ale čo mal robiť?“
Prečo ma to vlastne tak vytáča? Pretože zmýšľanie nášho národa je presne také ako v tých knihách. Furt len plakať a rumázgať rečami „Och, dakto sa vie narodiť.“ Ja sa občas divím, že prečo tí kromaňonci neodídu zasa do jaskýň a nezačnú tam variť polievku z dažďovej vody.
Iste, črtá sa otázka. Čím ma uráža existencia takých individuí? Povedzme, že oni sa odpísali a radšej nebudú robiť pre seba nič. Nie som altruista, preto je mi úplne jedno, že takto márnia svoj život. Horšie je, že oni majú tendenciu zo sebou ťahať aj iných ľudí. Nie každého stiahnu, ale koľko znechutenia dokážu priniesť už len ich imbecilitou. To je asi ako, keď sa človek chce stať lepším a namiesto motivácie dostane reči hodné obdivu. „Ale načo sa snažíš byť lepší! V tvojom osude je zapísané, že budeš nešťastný!“ (Nešťastie nie je o osude, ale o iných veciach. Čuduj sa svete, ale i v literatúre je to tak.)
A čo ma najviac vytáča v tomto, je súčasná literatúra. Klasické mainstreamové hovadiny, že „Ale veď nevieš, kde budeš o 10 rokov.“ Verte mi, že ja viem. Viem, čo budem robiť o 10 rokov. Skočím si do knižnice, kúpim si fľašu koňaku a spomeniem si na vás a potom sa pozvraciam.
Tá literatúra mi pripomína ľudí, ktorí si myslia, že vďaka sexu dosiahnu s opačným pohlavím harmonický vzťah. Akoby ten sex bol nejaká zmluva. Potom sa divia, že to vyzerá ako to vyzerá. Milujem plnú hubu rečí typu, „Ale, keď ja si vždy nájdem niekoho, kto je zlý. Niečo vo mne je asi zlé.“ Je v tebe veľa zlého. Namiesto toho, aby si si začal rozvíjať osobnosť, hodnoty, životnú filozofiu, necháš sa mainstreamovo stiahnuť, aby ťa druhí obdivovali. To nie je o tom, že je niečo zlé, zhnité. To je len o tom, že si egocentrik a potrebuješ takto na seba upútať pozornosť druhých ľudí.
Ja sám mám 28 rokov. Myslím si, že ešte je predo mnou obrovský kus práce k tomu, aby som svoje šťastie rozvíjal. Vďaka všetkému krásnemu na tomto svete, že som mal možnosť stretnúť ľudí, ktorí mi pomáhajú vo vývoji. Čo ma však enormne vytáča, sú tí mainstreamoví rovesníci, čo to nemá ani 25 rokov a už začne mlieť. „Och, ja už som taký starý.“ A vieš prečo to je? Lebo 10 rokov si na rovnakej úrovni a tebe to pohodlie vyhovuje!
Ja si myslím, že k šťastiu som dospel viacerými vecami.
Láskou. Doma to je skvelé, máme síce taký stískajúci sa komplex. (Furt, keď som doma, tak sa s každým objímam.)
Priatelia. Je skvelé, keď tí ľudia vedia nechať veci a byť so mnou. Vždy sa musím smiať, keď si uvedomím, kde som tých ľudí spoznal: Peach Pit, ihrisko pred blokom, šatňa 612 a zbierky z fyziky a mnoho iných, ktoré ani nemusím uvádzať.)
Vecami, čo ma bavia. To ani netreba rozoberať. Proste, pokiaľ človek má vlastný koníček, v ktorom si rozvíja hlavu, to je na nezaplatenie.
Keď si to tak uvedomím, za jedno z najväčších úspechov pre svoj život, vďačím tej 5ke z dejepisu o stavovských povstaniach. (Po pravde, ani teraz o tom nič neviem.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára